Menovanie maršalov ZSSR v čase Veľkej vlasteneckej vojny
V začiatočnom období vojny (do novembra 1942), keď sa Čerená armáda prevažne bránila a ustupovala, nebol dôvod na menovanie vojvodcov do maršalskej hodnosti. Situácia sa však postupne, aj keď nie bez ťažkostí, menila v prospech sovietskych vojsk.
Po zhruba dva a polročnej prestávke došlo k prvému menovaniu maršala, ktorým sa stal Georgij Konstatinovič Žukov (*1896), spravidla označovaný aj na Západe za najväčšieho vojvodcu vo Veľkej vlasteneckej vojne. Do cárskej armády nastúpil v roku 1915 a dosiahol poddôstojnícku hodnosť. V októbri 1918 nastúpil ako dobrovoľník do Červenej armády. V roku 1923 sa stal veliteľom pluku, v roku 1930 brigády, v roku 1933 divízie a v roku 1937 zboru. V júli 1938 bol ustanovený za zástupcu veliteľa Bieloruského vojenského okruhu. Od júna 1939 velil viacerým zložkám na Ďalekom východe a porazil Japoncov na rieke Chalchyn. Aj táto porážka prispela k odradeniu Japoncov od napadnutia ZSSR v druhej svetovej vojne. Od júna 1940 velil Kyjevskému zvláštnemu vojenskému okruhu. Ako veliteľ Južného frontu sa podieľal na tlaku na Rumunsko, ktorého vojská po ultimáte ZSSR na konci júna 1940 odišli z Besarábie a Severnej Bukoviny. Od januára do júla 1941 bol náčelníkom generálneho štábu a zástupcom ľudového komisára obrany.
Detail jazdeckej sochy maršala G. K. Žukova na Námestí revolúcie v Moskve. Úvodný obrázok je silueta sochy z iného pohľadu. Foto: Emil Polák
V júli 1941 bol ustanovený za veliteľa Záložného frontu a od 30. augusta do 6. septembra uskutočnil v rámci Smolenskej bitky útočnú Jelninskú operáciu. Išlo o jednu z prvých operácií, v ktorej boli rozbité nemecké vojská a bola oslobodená časť nimi obsadeného územia. V septembri 1941 sa stal veliteľom Leningradského frontu s cieľom zabrániť nemeckému obsadeniu Leningradu. Nemcom sa síce podarilo zablokovať Leningrad, ale viazalo sa tam veľa síl, ktoré chýbali pri útoku na Moskvu.
Po stabilizácii frontu pod Leningradom bol Žukov prevelený na stredný smer sovietsko-nemeckých bojov. Od októbra 1941 bol veliteľom Západného frontu a zúčastnil sa na Moskovskej bitke, kde velil protiútoku.
V auguste 1942 bol Žukov menovaný za zástupcu Najvyššieho hlavného veliteľa ZSSR a prvého zástupcu ľudového komisára obrany. Stal sa teda vlastne zástupcom Stalina a bol vojenským veliteľom č. 1. V týchto funkciách zostal do konca vojny.
Zoznam frontov, ktorým Žukov velil, a operácií, ktoré uskutočnil, by bol dlhý. „Preskočíme“ do novembra 1944, keď bol menovaný za veliteľa 1. Bieloruského frontu. Front sa podieľal na oslobodení Varšavy 17. januára 1945. V Berlínskej operácii obsadzoval Berlín. Žukov sa zúčastnil na druhom podpísaní Aktu o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka.
Po skončení vojny sa 1. Bieloruský front reorganizoval na Skupinu sovietskych okupačných vojsk v Nemecku. Žukov sa stal aj vedúcim Sovietskej vojenskej administratívy v Nemecku.
Za maršala ZSSR bol 16. februára 1943 menovaný Aleksandr Michajlovič Vasilevskij (*1895). Ako dobrovoľník vstúpil v roku 1915 do cárskej armády. Po Októbrovej revolúcii odišiel v hodnosti štábneho kapitána (v cárskej armáde na rozdiel od západných armád to bol nižší stupeň kapitánskej hodnosti). V apríli 1919 bol povolaný do Červenej armády. Po Občianskej vojne do roku 1931 velil viacerým plukom. Do roku 1937, kedy bol ustanovený za náčelníka katedry tylu Akadémie generálneho štábu ČA, vykonával niekoľko štábnych funkcii. Už v októbri 1937 bol prevelený na generálny štáb, kde pôsobil na Operačnej správe. V auguste 1941 sa stal zástupcom náčelníka generálneho štábu. Vykonával aj funkciu jeho povereného náčelníka v čase choroby Šapošnikova. 26. júna 1942 bol menovaný za náčelníka generálneho štábu a od októbra 1942 bol aj zástupcom ľudového komisára obrany. Zdroje poukazujú na to, že za maršala ZSSR bol menovaný len 29 dní po povýšení na generála armády. Viackrát bol vyslaný ako predstaviteľ Hlavného stanu najvyššieho velenia na koordináciu činnosti frontov.
Po Veľkej vlasteneckej vojne bol Vasilevskij 30. júla menovaný za Hlavného veliteľa sovietskych vojsk na Ďalekom východe. Od 22 marca 1946 do novembra 1948 bol náčelníkom Generálneho štábu Ozbrojených síl ZSSR a zástupcom ministra obrany ZSSR.
Stalinova busta pred Kremeľským múrom. Foto: Emil Polák
Maršalom ZSSR bol 6. marca 1943 menovaný aj Stalin (*1878), predovšetkým z titulu pozícií predsedu Štátneho výboru obrany (6. mája 1941 – 15. marca 1946) a Najvyššieho vrchného veliteľa (8. augusta 1941 – 5. marca 1953). Od 6. júna 1941 do 5. marca 1953 bol aj predsedom Rady ľudových komisárov (neskôr Rady ministrov) ZSSR. V čase od 19. júla 1941 do 25. februára 1946) vykonával aj funkciu ľudového komisára obrany. Napriek tomu, že nikdy nebol vo vojenskej službe ani sa priamo nezúčastnil bojov a jeho činnosť sa hodnotí veľmi protirečivo, uznáva sa jeho významný organizačný podiel na víťazstve ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne. 27. júna 1945 bol menovaný ako jediný občan ZSSR do hodnosti generalissima Sovietskeho zväzu. Poznamenáme, že sú kruhy, ktoré navrhujú zmeniť názov mesta Volgograd na Stalingrad, ako sa menoval v rokoch 1925 – 1961. Pred niekoľkými dňami prezident RF Vladimir Vladimirovič Putin premenoval letisko vo Volgograde na Stalingrad.
V roku 1944 boli za maršalov ZSSR menovaní: 20. februára Ivan Stepanovič Konev (*1897), 18. júna Leonid Aleksandrovič Govorov (*1897), 29. júna Konstantin Konstantinovič Rokossovskij (*1896), 10. septembra Rodion Jakovlevič Malinovskij (*1898), 12. septembra Fiodor Ivanovič Tolbuchin (*1894) a 26. októbra Kirill Afanasievič Mereckov (*1897). Všetci z nich boli veliteľmi frontov, spravidla viacerých. S výnimkou Stalina, boli maršali ZSSR menovaní v čase Veľkej vlasteneckej vojny vekovo veľmi blízko – narodili sa od roku 1894 do roku 1898.
Konev bol v roku 1916 povolaný do cárskej armády. V decembri 1917 bol v poddôstojníckej hodnosti demobilizovaný. V roku 1918 vstúpil do Červenej armády. Po Občianskej vojne zastával veliteľské funkcie. V roku 1926 sa stal veliteľom divízie. V septembri 1938 bol vymenovaný za veliteľa zvláštneho zboru, ktorý bol dislokovaný v Mongolsku a neskôr sa stal veliteľom 2. samostatnej armády. Od júna 1940 velil Zabajkalskému vojenskému okruhu a od januára 1941 Severokaukazskému okruhu. Tento okruh bol po začiatku vojny reorganizovaný na armádu. V septembri 1941 sa stal veliteľom Západného frontu, ktorý už v októbri utrpel ťažkú porážku. Podľa niektorých zdrojov Koneva pred zastrelením zachránil Žukov, ktorý ho zobral za svojho zástupcu na tomto fronte. Od októbra 1941 bol Konev veliteľom viacerých frontov. Zapojil sa do Kurskej bitky a podieľal sa aj na oslobodzovaní Československa. Považuje sa za jedného z najlepších vojvodcov vo Veľkej vlasteneckej vojne. Je len škaredou vizitkou agresívnych českých rusofóbov, že odstránili jeho sochu v Prahe. V júni 1945 sa stal veliteľom Strednej skupiny vojsk v Rakúsku a hlavným komisárom pre Rakúsku. V júli 1946 bol menovaný za hlavného veliteľa pozemných vojsk a námestníka ministra Ozbrojených síl ZSSR.
Sochu I. S. Koneva v Prahe najprv zahalili, neskôr odstránili. Foto: Wikimedia
Govorov bol v decembri 1916 povolaný do cárskej armády a v marci 1918 bol demobilizovaný v hodnosti práporčíka. Išlo o jediného maršala ZSSR, ktorý od septembra 1918 do decembra 1919 slúžil v bielogvardejských vojskách a mal hodnosť podporučíka. Po neúspechoch kolčakovských vojsk v januári 1920 dobrovoľne vstúpil do Červenej armády. Po Občianskej vojne slúžil v rôznych funkciách v delostrelectve. V rokoch 1938 – 1939 prednášal na Delostreleckej akadémii F. E. Dzeržinského a získal titul docenta. V januári 1940 bol menovaný náčelníkom štábu delostrelectva 7. armády a zúčastnil sa na sovietsko-fínskej vojne. V máji 1941 sa stal náčelníkom Delostreleckej akadémie. Od júla 1941 bol na fronte v rôznych funkciách v delostrelectve bojujúceho vojska. V októbri 1941 prevzal velenie 5. armády, s ktorou sa zúčastnil Moskovskej bitky. Od apríla 1942 bol veliteľom skupiny vojsk v rámci Leningradského frontu a v júni 1942 ho menovali za veliteľa Leningradského frontu, ktorým bol až do júla 1945. Významne sa podieľal na prelomení blokády Leningradu ako aj na bojoch na Karelskej šiji a ovládnutí Vyborgu, ktoré viedli k vystúpeniu Fínska z vojny proti ZSSR. Leningradský front sa zúčastnil aj na oslobodzovaní Pobaltia. V júli 1945 sa stal veliteľom Leningradského vojenského okruhu a neskôr pôsobil v inšpekcii Ozbrojených síl ZSSR.
Rokossovskij mal šľachtický pôvod. V auguste 1914 dobrovoľne vstúpil do cárskej armády a dosiahol poddôstojnícku hodnosť. Už v októbri 1917 dobrovoľne vstúpil do Červenej gardy a neskôr sa zapojil do bojov v Občianskej vojne. Po nej pôsobil v jazdectve. Od júla 1926 do júla 1928 slúžil v Mongolsku, kde bol inštruktorom mongolskej jazdeckej divízie. V roku 1929 velil samostatnej jazdeckej brigáde a od januára 1930 jazdeckej divízii. V roku 1936 sa stal veliteľom jazdeckého zboru. V júli 1937 bol pri čistkách uvoľnený z Červenej armády. Od augusta 1937 do marca 1940 bol väznený. Bol rehabilitovaný a vrátili sa mu všetky hodnosti. Stal sa znovu veliteľom zboru, najprv jazdeckého, neskôr mechanizovaného, s ktorým vstúpil do bojov hneď na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny. V júli 1941 sa stal veliteľom 4., neskôr 16. armády. Zúčastnil sa Moskovskej bitky. V marci 1942 bol ťažko zranený a k armáde sa vrátil až koncom mája. Od júla 1942 velil Brianskemu a od septembra 1942 Donskému frontu a zúčastnil sa na Stalingradskej bitke. Vojská pod velením Rokossovského zajali poľného maršala Friedricha Paulusa, 24 generálov, 2 500 dôstojníkov a 90 000 vojakov. Zúčastnil sa aj na Kurskej bitke. Na konci vojny velil 2. Bieloruskému frontu (1. prešiel pod velenie Žukova, ktorý dostal česť dobyť Berlín). Rokossovskij velil 14. júna 1945 na Červenom námestí legendárnej prehliadke, ktorú prijímal Žukov. Od júla 1945 bol do roku 1949 hlavným veliteľom Severnej skupiny vojsk v Poľsku. Vzhľadom na poľské korene Rokossovského sa poľský prezident Bolesław Bierut v roku 1949 obrátil na Stalina, aby mu umožnil stať sa poľským ministrom obrany, kde pôsobil do roku 1956. Rokossovskij sa tiež zaraďuje medzi najlepších vojvodcov vo Veľkej vlasteneckej vojne.
R. J. Malinovskij, 1958. Foto: Wikipedia:
Malinovskij mal spomedzi maršalov ZSSR asi najdobrodružnejší život. Na začiatku prvej svetovej vojny nastúpil do vojenského transportu, ktorým sa dostal na front a presvedčil, aby ho tam už nechali. Od roku 1916 bojoval v 1. brigáde expedičného zboru cárskej armády vo Francúzsku. Utrpel ťažké zranenie, pri ktorom mu lekári len s námahou zachránili ruku. Po vzbure v expedičnom zbore ho rozpustili a časť ruských vojakov zaradili do Marokánskej divízie. V roku 1919 sa dostal loďou do Vladivostoku, kde ho zaradili do Kolčakovej armády. Utiekol z nej a keď ho zadržali vojaci Červenej armády, chceli ho zastreliť na základe dokumentov, ktoré mal u seba, ako francúzskeho špióna. V novembri 1919 bol zaradený do guľometných jednotiek ČA. Po občianskej vojne bol od novembra 1923 do októbra 1927 veliteľom streleckého práporu. Potom vykonával do roku 1936 štábne funkcie. V rokoch 1937 – 1938 bol počas Občianskej vojny v Španielsku vojenským poradcom a podieľal sa na príprave bojových operácii proti frankistom. Od roku 1939 pôsobil na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. Od marca 1941 bol veliteľom 48. streleckého zboru, s ktorým vstúpil aj do bojov. V auguste 1941 sa stal veliteľom Záložnej, neskôr 6. armády a v decembri 1941 ho menovali za veliteľa Južného frontu. Podieľal sa na neúspešnej bitke o Charkov. Od novembra 1942 bol veliteľom 2. gardovej armády, s ktorou sa zúčastnil Stalingradskej bitky. Od februára 1943 bol veliteľom viacerých frontov. Od mája 1944 to bol 2. Ukrajinský front, ktorý oslobodil Maďarsko, časť Československa a obsadil aj časť Rakúska. Po skončení Veľkej vlasteneckej vojny bol odvelený na Ďaleký východ, kde sa ako veliteľ Zabajkalského frontu zúčastnil na rozbití japonskej Kvantunskej armády. Do marca 1956 pôsobil ako veliteľ vojenských okruhov na Ďalekom východe. Ide tiež o jedného z najlepších sovietskych vojvodcov Veľkej vlasteneckej vojny.
Tolbuchin v decembri 1914 dobrovoľne vstúpil do cárskej armády. Bol demobilizovaný v hodnosti štábneho kapitána v marci 1918. V októbri 1918 bol zaradený do Červenej armády. Po Občianskej vojne zastával viaceré štábne funkcie na úrovni divízie a zboru. Od septembra 1937 bol veliteľom streleckej divízie. V júli 1938 ho ustanovili na funkciu náčelníka štábu Zakaukazského vojenského okruhu. V tejto funkcii vstúpil do bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne. Podieľal sa na organizovaní vstupu sovietskych vojsk do Iránu. Od decembra 1941 bol náčelníkom štábu Kaukazského, potom Krymského frontu, ktorý však Nemci porazili. Potom bol čas v personálnej zálohe a neskôr zaradený na funkciu zástupcu veliteľa pre tyl Stalingradského vojenského okruhu. Na začiatku roka 1943 bol krátko veliteľom 68. armády. Od marca 1943 bol veliteľom Južného, neskôr 4. Ukrajinského frontu. Podieľal sa na oslobodzovaní Balkánu a Maďarska a obsadzovaní Rakúska. Od júla 1945 bol hlavným veliteľom Južnej skupiny vojsk rozmiestnenej v Rumunsku a Bulharsku a od januára 1947 velil Zakaukazskému vojenskému okruhu.
Mereckov bol zamestnaný v obrannom priemysle a v cárskej armáde neslúžil, ale sa zapojil do boľševického hnutia. V roku 1917 sformoval oddiel Červenej gardy, s ktorým sa podieľal na nastolení sovietskej moci v meste Sudogda. Od mája 1918 bol v Červenej armáde. Po Občianskej vojne slúžil do roku 1936 prevažne na štábnych funkciách na úrovni divízie až okruhu. V roku 1932 absolvoval školenie v Nemecku. Od septembra 1936 do mája 1937 bol v rámci internacionálnej pomoci vojenským poradcom v Španielsku. Od júna 1937 pôsobil ako zástupca náčelníka generálneho štábu ČA. V septembri 1938 sa stal veliteľom Privolžského a neskôr Leningradského vojenského okruhu. V sovietsko-fínskej vojne velil 7. armáde. Od augusta 1940 do januára 1941 bol náčelníkom generálneho štábu ČA. V januári 1941 sa stal zástupcom ľudového komisára obrany. Od 23. júna do 6. septembra 1941 bol na základe falošného obvinenia väznený. Už v tom mesiaci ho vymenovali za veliteľa 7. a neskôr 4. armády. Od decembra 1941 do apríla 1942 bol veliteľom Volchovského frontu, ktorý bol rozpustený. Potom krátko velil 33. armáde a už v júni 1942 sa stal veliteľom obnoveného Volchovského frontu. Podnikol neúspešný pokus o vyvedenie vojsk 2. údernej armády, ktorej veliteľ Vlasov sa v júli vzdal Nemcom. Front sa však úspešne podieľal na obrane Leningradu. Vo februári 1944 bol menovaný za veliteľa Karelského frontu. Bojoval s Fínmi a obsadil aj časť územia Nórska. V apríli 1945 sa stal veliteľom Prímorskej skupiny vojsk na Ďalekom východe a od 5. augusta velil 1. Ďalekovýchodnému frontu, ktorý naniesol rozhodujúci úder japonskej Kvantunskej armáde. Od 10. septembra 1945 bol veliteľom Prímorského a neskôr aj ďalších vojenských okruhov.
O pôsobení maršalov ZSSR vymenovaných pred Veľkou vlasteneckou vojnou
Maršali ZSSR vymenovaní pred vojnou sa príliš do bojov na funkciách veliteľov frontov nezapájali a spravidla boli ustanovovaní do iných funkcií. Výnimkou bol len Šapošnikov, ktorý pôsobil od júla 1941 do mája 1942 opäť ako náčelník generálneho štábu. Mal však vážne zdravotné ťažkosti. Neskôr až do svojej smrti 26. marca 1945 vykonával funkciu náčelníka Vojenskej akadémie generálneho štábu.
Určité úspechy dosiahol Timošenko, ktorého 19. júla 1941 odvolali z funkcie ľudového komisára obrany. Do septembra 1941 zostal zástupcom komisára, ktorým bol Stalin. Od 2. do 19. júla a potom zase od 30. júla do 12. septembra velil Západnému frontu a od 30. septembra Juhozápadnému frontu, ktorého činnosť sťažila pozíciu Nemcov v Moskovskej bitke. V máji 1942 velil neúspešnej bitke o Charkov. Od októbra 1942 bol veliteľom Severozápadného frontu. V marci 1943 ho na základe neúspechov frontu odvolali z funkcie. Do konca Veľkej vlasteneckej vojny pôsobil ako predstaviteľ Stanu Najvyššieho hlavného velenia, ktorý viackrát koordinoval činnosť frontov. Po vojne velil viacerým vojenským okruhom.
Vorošilov zlyhal už na jeseň 1941 a neskôr pôsobil najmä ako predstaviteľ Stanu Najvyššieho hlavného velenia. V septembri 1942 bol menovaný za hlavného veliteľa partizánskeho hnutia. V rokoch 1945—1947 bol predsedom Spojeneckej kontrolnej komisie v Maďarsku.
Buďonnyj bol od septembra 1941 veliteľom Záložného frontu, ale už v októbri ho z funkcie odvolali. Od mája do septembra 1942 vykonával funkciu veliteľa Severokaukazského frontu a po jeho rozpustení bol povolaný do Moskvy a už sa do bojovej činnosti nezapájal. V máji 1943 sa stal zástupcom ľudového komisára. Od januára 1943 bol veliteľom jazdectva ČA. V roku 1946 ho vymenovali za zástupcu ľudového komisára poľnohospodárstva pre chov koní.
Najhoršie dopadol Kulik, ktorý na začiatku vojny pôsobil vo velení Západného frontu. Potom velil 54. a neskôr 56. armáde. V novembri pomáhal veleniu 51. armády, ktorej situácia bola zlá. Po páde Kerča (na Kryme) bol postavený pred súd, ktorý ho zbavil hodnosti maršala ZSSR a odobral mu všetky vyznamenania. Bol odvolaný aj z postu zástupcu ľudového komisára obrany. V marci 1942 mu udelili hodnosť generálmajora. Od apríla 1943 velil ešte 4. gardovej armáde, ale po pol roku ho zase zbavili velenia. V júni 1946 bol penzionovaný. Jeho ťažký osud sa zavŕšil v auguste 1950. Vojenské kolégium najvyššieho súdu ZSSR ho odsúdilo na trest smrti zastrelením na základe obvinenia z organizácie sprisahaneckej skupiny pre boj so sovietskou mocou. V septembri 1957 bol rozhodnutím Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR rehabilitovaný a vrátili sa mu hodnosť maršala ZSSR a všetky vyznamenania.
Smutným dodatkom je, že maršalom ZSSR sa mal stať aj Ivan Danilovič Čerňachovskij (*1906). Jeho menovanie bolo pripravené na 23. februára 1945. Bol by najmladším s touto hodnosťou, ale 18. februára ako veliteľ 3. Bieloruského frontu zahynul na následky zranenia črepinami z delostreleckého náboja.
Záverom
Ospravedlňujeme sa čitateľom za dĺžku článku, v ktorom prevažujú faktografické údaje. Nemohli sme sa venovať aj iným oblastiam života maršalov, napr. ich osobným vlastnostiam. Dodávame však, že to boli ľudia z mäsa a krvi, ktorí mali aj rôzne vášne a niekedy i strategické akcie vykonávali svojim „štýlom“.
Z kvalitatívneho hľadiska treba za suchými údajmi vidieť predovšetkým nesmiernu námahu, s ktorou sa viedla Veľká vlastenecká vojna. Spočiatku boli viaceré porážky, ale ani neskôr sa všetko nedarilo len podľa predstáv o uskutočnení operácií. Napriek tomu sa maršali ZSSR snažili zo všetkých síl dosiahnuť víťazstvo a stali sa aj jeho symbolom.
Spolu s úsilím más veliteľov a vojakov ako aj s podporou obyvateľstva za cenu veľkých obetí maršali ZSSR strategicky prevýšili skupinu nemeckých generálov – poľných maršalov, ktorí viedli nemecké vojská pri vierolomnom prepadnutí ich sovietskej vlasti. „Zahnali“ ich až do Nemecka, kde zavŕšili ich porážku. Pritom od nich oslobodili aj strednú a juhovýchodnú Európu.
Nesmie sa na to zabudnúť a dovoliť prepisovanie udalostí, ktoré boli zložité, ale mali svoju historickú logiku i pravdu. A nijaký falošný, zapredaný politik, novinár či akademik to nezmení.
(Koniec)
SÚVISIACE:
Maršali ZSSR – strojcovia a symbol víťazstva (1)
