Maršali ZSSR – strojcovia a symbol víťazstva (1)

V druhej svetovej vojne výrazne pôsobil aj ľudský faktor. Najmä v ZSSR patril k rozhodujúcemu prvku jeho víťazstva. Už krátko po tom, ako hitlerovské Nemecko so svojimi spojencami napadlo Sovietsky zväz, sa začal používať názov Veľká vlastenecká vojna, čo malo o. i. mobilizovať sily obrancov.

Známka s plagátom z prvých dní Veľkej vlasteneckej vojny. Foto: Wikimedia

Ľudský faktor vo vojne zahŕňa veľa oblastí. Patrí k nemu predovšetkým odhodlanie vojakov a veliteľov bojovať a víťaziť, ale aj podpora, ktorú má bojujúci štát v obyvateľstve. V oboch oblastiach sa pri tom nehľadí na cenu (obete), ktoré to prináša.

Z ľudského faktora v bojujúcom vojsku sa zameriame len na pôsobenie vojakov s najvyššou hodnosťou, ktorými boli maršali ZSSR. Predstavujú aj symbol víťazstva. Hoci patrili k jeho významným strojcom, ako vojvodcovia mohli úspešne pôsobiť len s odhodlane (hrdinsky) bojujúcimi vojakmi a veliteľmi, ako  aj silnou podporou a obetavou prácou obyvateľstva v tyle.

Stručne o maršaloch ako vojakoch s najvyššou hodnosťou

Maršal je najvyššia vojenská hodnosť vo viacerých štátoch. V niektorých krajinách boli menovaní aj generalissimovia, čo je ešte vyššia hodnosť. Vo vojenskom námorníctve je na roveň maršalovi postavený najvyšší stupeň admirálskej hodnosti, ale ním sa nebudeme zaoberať.

Hodnosť maršala má rôzne názvy. V niekoľkých štátoch ide o pomenovanie poľný maršal (prípadne generál poľný maršal). V ďalších sa táto hodnosť spája s jeho názvom. Ide napr. o maršala ČĽR, maršal Francúzska (tu boli aj hlavní maršali a v rokoch Napoleonovho cisárstva to boli maršali cisárstva), maršal Poľska, maršal RF, maršal ZSSR a i. Viaceré štáty maršalskú hodnosť už zrušili.

V štátoch NATO formálne existuje hodnosť maršala (stupeň OF – 10) vo Francúzsku, Poľsku, Portugalsku, Rumunsku, Turecku a vo Veľkej Británii (poľný maršal). Do stupňa OF-10 sa zaraďujú aj generálske hodnosti, ktoré majú 5 hviezdičiek. Ide o hodnosť stožerni general v Chorvátsku (armádny generál) – v súčasnosti nie je nikto jej nositeľom, Capitán general (kapitán generál) v Španielsku (nositeľom hodnosti je len kráľ Filip VI) a General of the Army (generál armády) v USA – v súčasnosti nie je nikto jej nositeľom.

O „skupinách“ maršalov v dejinách vojen

V jednom štáte je spravidla málo maršalov a menujú sa jednotlivo. V dejinách sú známe štyri prípady, keď maršali boli menovaní vo väčšom počte a vytvorili skupinu vojenskej elity.

Prvým prípadom boli francúzski maršali cisárstva. Za vlády Napoleona ich bolo celkom 26. Z nich 18 boli menovaní v roku 1804 a posledný v roku 1815. Ako zaujímavosť doplníme, že Jean-de-Dieu Soult (maršal cisárstva z roku 1804) sa v roku 1847 stal hlavným maršalom v čase júlovej monarchie (Kráľovstva Francúzov) v rokoch 1830 – 1848, keď jej existenciu vo februári zvrhla revolúcia. Posledným maršalom Francúzska sa stal Alphonse Juin, ktorý bol menovaný v roku 1952. Po ňom boli menovaní dvaja maršali Francúzska ale už len posmrtne.

Druhý prípad je spojený s Nemeckom – Treťou ríšou. Hitler menoval od roku 1936 postupne 24 generálov – poľných maršalov a 1 ríšskeho maršala. Z nich bolo 12 povýšených v roku 1940 (mesiac po páde Francúzska). Posledný generál – poľný maršal bol povýšený v apríli 1945. V Nemecku po vytvorení Bundeswehru v roku 1955 hodnosť generála – poľného maršala nebola obnovená. Najvyššou hodnosťou je „štvorhviezdičkový“ generál (podobne ako na Slovensku). Na čele Bundeswehru je generálny inšpektor a vedie „vedúci štáb ozbrojených síl“ (Führungsstab der Streitkräfte), teda nie generálny štáb.

V treťom prípade išlo o ZSSR. Po socialistickej revolúcii sa vojenské hodnosti zrušili. Hodnosť maršala Sovietskeho zväzu bola vytvorená v septembri 1935 a prví 5 maršali ZSSR boli menovaní v novembri 1935. Do rozpadu ZSSR bolo menovaných celkom 41 maršalov ZSSR, išlo až o štyri generačné skupiny. Najviac – 6 maršalov – bolo menovaných v roku 1955. Dvom maršalom bola hodnosť odňatá. Ďalšiemu maršalovi hodnosť tiež odňali, ale po čase bol rehabilitovaný a vrátila sa mu aj hodnosť.

Posledný maršal ZSSR bol menovaný v roku 1990. V súčasnosti už nežije z nich nikto (posledný zomrel v roku 2020 Dmitrij Timofejevič Jazov). Sergej Leonidovič Sokolov zomrel v 102. roku svojho života.

Štvrtý, špecifický prípad tvoria čínski maršali. Hodnosť maršala bola v ČĽR zavedená len v roku 1955 a bolo do nej vymenovaných 10 generálov, z ktorých sa všetci podieľali na bojoch proti Japonsku v druhej svetovej vojne. V roku 1965 boli maršalské hodnosti zrušené.

O maršaloch ZSSR povýšených do hodnosti pred Veľkou vlasteneckou vojnou

Tuchačevskij s ďalšími prvými štyrmi maršalmi Sovietskeho zväzu v novembri 1935. Zľava: Tuchačevskij, Buďonnyj, Vorošilov, Bľucher a Jegorov. Foto: Wikipedia

Životné osudy maršalov ZSSR boli zložité, lebo do nich okrem nástrah vojenskej kariéry zasiahli aj čistky. Z prvých 5 maršalov ZSSR vymenovaných v roku 1935, sa traja stali obeťami čistiek: Michail Nikolajevič Tuchačevskij (*1893), Alexandr Iľjič Jegorov (*1883) a Vasilij Konstantinovič Bľucher (*1890).

Tuchačevskij bol v cárskej armáde od roku 1912 (vo vojenskej škole) a mal hodnosť podporučíka. Bol najmladším maršalom ZSSR. Považoval sa za teoretika súdobej vojny. V roku 1934 sa sal zástupcom ľudového komisára obrany a od roku 1936 bol jeho prvým zástupcom. Popravili ho v roku 1937. 

Jegorov bol v cárskej armáde od roku 1905 a dosiahol hodnosť plukovníka. Od roku 1931 bol náčelníkom generálneho štábu Červenej armády (ďalej len ČA). Popravili ho v roku 1939.

Bľucher bol v cárskej armáde od roku 1914 a mal poddôstojnícku hodnosť. V rokoch 1924 – 1927 bol vojenským poradcom v Číne. Od roku 1929 velil Zvláštnej ďalekovýchodnej armáde a bojoval s Japoncami. Zomrel vo vyšetrovacej väzbe v roku 1938.

V ČA armáde zostali len dvaja z prvej skupiny maršalov ZSSR. Boli to Kliment Jefremovič Vorošilov a Semion Michajlovič Buďonnyj.

Vorošilov (*1881) bol pôvodne revolucionárom a ako pracovník v obrannom priemysle neslúžil v cárskom vojsku. V Občianskej vojne bojoval od apríla 1918. Po nej bol veliteľom vojenských okruhov. V roku 1925 sa stal ľudovým komisárom vojenských a námorných záležitostí a od roku 1934 obrany.

Semion Michajlovič Buďonnyj na prehliadke k výročiu októbrovej revolúcie v roku 1941. Foto: Wikimedia, Mil.ru, CC BY 4.0

Buďonnyj (*1883) bol v cárskom vojsku od roku 1903 a absolvoval aj nižšiu dôstojnícku školu. Bojoval v rusko-japonskej, prvej svetovej i Občianskej vojne, kde bol veliteľom 1. jazdeckej armády. Podieľal sa na vytváraní sovietskeho jazdectva. Po funkciách vo vojsku bol od roku 1939 zástupcom ľudového komisára obrany a od 1940 jeho prvým zástupcom.

V máji 1940 boli menovaní traja noví maršali ZSSR: Semion Konstatinovič Timošenko (*1895), Boris Michajlovič Šapošnikov (*1882) a Grigorij Ivanovič Kulik (*1890).

Timošenko (mal ukrajinský pôvod) bol v cárskom vojsku od roku 1914 a ako poddôstojník bojoval v prvej svetovej vojne. V Občianskej vojne pôsobil pod Buďonného velením. Po viacerých vysokých funkciách vo vojsku (od februára 1938 bol veliteľom Kyjevského zvláštneho vojenského okruhu) sa v januári 1940 v sovietsko-fínskej vojne stal veliteľom Severozápadného frontu, ktorému sa podarilo preraziť Mannerheimovu líniu a prinútiť Fínov rokovať o mieri. V deň vymenovania za maršala ZSSR sa stal aj ľudovým komisárom obrany.

Šapošnikov bol plukovníkom cárskej armády, ktorý sa pridal k Robotnícko-roľníckej ČA. Išlo o erudovaného vojenského teoretika. V roku 1935 bol menovaný profesorom. Velil niekoľkým vojenským okruhom a roku 1928 sa stal náčelníkom štábu ČA (do 1931). V rokoch 1931 – 1932 bol znovu veliteľom okruhu a potom až do roku 1935 pôsobil ako náčelník Vojenskej akadémie M. V. Frunzeho. Od roku 1937 do 1940 bol znovu náčelníkom generálneho štábu a aj zástupcom ľudového komisára obrany. Z funkcií odstúpil pre zdravotné problémy. Zaslúžil sa o obnovu veliteľského zboru po čistkách a pripravil aj plán modernizácie a prezbrojenia ČA, ktorý pomohol zvýšiť jej bojaschopnosť.

Kulik (mal ukrajinský pôvod), slúžil v cárskej armáde od roku 1912 a stal sa poddôstojníkom. Z hľadiska vojenskej odbornosti bol delostrelcom. Od roku 1935 bol náčelníkom Hlavnej delostreleckej správy ČA. V rokoch 1936 a 1937 pôsobil v rámci sovietskej pomoci v Španielsku. Po návrate pôsobil v predchádzajúcej funkcii. V roku 1938 patril s ďalšími vojenskými činiteľmi k signatárom listu, ktorí napísali list Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, v ktorom navrhovali zastavenie represií proti veliteľskému zboru ČA.

Doplníme, že čistky v ČA, pod zámienkou potlačenia údajného vojenského sprisahania, nie sú dodnes uspokojivo objasnené. Ako vo všetkom zo sovietskej minulosti ide o záležitosť protirečivých diskusií. Pridržíme sa len záveru, že dôsledky čistiek sa negatívne prejavili v začiatočnom období Veľkej vlasteneckej vojny. Na prekvapenie Nemcov, ale aj ich spojencov, keď sa zdalo, že ZSSR je vojensky zrazený na kolená a jeho porážka je len otázkou času, sformovala sa nová skupina vojvodcov. V ťažkých podmienkach dokázali generáli stojaci na čele vojska oslabeného neúspechmi a porážkami zvrátiť nepriaznivý priebeh vojny a postupne prejsť do ofenzívy končiacej porážkou krutého nepriateľa na jeho vlastnom území.

Stručne o priebehu Veľkej vlasteneckej vojny

V súvislosti so začiatkom druhej svetovej vojny sa spochybňuje „naratív“, že sa začala 1. septembra 1939 napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom. Už nielen v Číne sú zdroje, ktoré zastávajú názor, že ak sa táto vojna skončila kapituláciou Japonska 2. septembra 1945, tak aj jej začiatok by mal byť spojený s útokom Japonska na Čínu 7. júla 1937. „Západocentrizmus“ však vládne aj v tejto otázke.

Druhá svetová vojna do 22. júna 1941 v Európe prebiehala najmä na jej západe a na Balkáne. Po dôkladnej príprave nacistické Nemecko so svojimi spojencami (žiaľ aj tisovským Slovenskom okliešteným Viedenskou arbitrážou) zaútočilo na ZSSR. Hitler mal pritom k dispozícii aj väčšinu európskeho vojenského priemyslu.

Vývoj bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne nebudeme rozoberať. Aj na najvyššej vojensko-organizačnej úrovni by išlo o desiatky operácií frontov. Vyberieme len najdôležitejšie bitky (udalosti) vo vojne, ktoré sa uvádzajú v sovietskej i ruskej literatúre:

• Moskovská bitka od 30. septembra 1941 do 20. apríla 1942. ČA sa podarilo zastaviť postup hitlerovcov na Moskvu (boli asi 30 km od Kremľa) a znamenalo to aj koniec Blitzkriegu. 5. decembra 1941 sa začal protiútok sovietskych vojsk.
• Bitka o Charkov od 12. do 29. mája 1942. Sily ČA sa po úspechu v moskovskej bitke pokúsili oslobodiť Charkov, ale v dôsledku nedostatočnej pripravenosti boli obkľúčené a rozbité.
• Stalingradská bitka od 17. júla 1942 do 2. februára 1943. Skončila sa obkľúčením a rozbitím nemeckých vojsk a veľkým množstvom zajatcov. Začal zásadný prelom vo vývoji vojny a strategická iniciatíva postupne prechádzala na stranu ČA.
• Kurská bitka od 5. júla do 23. augusta 1943. Bitku začali nemecké vojská s cieľom získať späť strategickú iniciatívu. Po protiofenzíve ČA bol nemecký postup zastavený. V bitke sa zavŕšil prelom vo vývoji vojny a sovietske vojská po nej prešli do útoku.
• Bitka na Dnepri od 24. augusta do 23. decembra 1943. Jedna z najkrvavejších bitiek v dejinách. 6. novembra 1943 bol oslobodený Kyjev.
• Prelomenie blokády Leningradu – 27. januára 1944 po 872 dňoch. Hoci „prsteň“ blokády bol čiastočne prerazený už 18. januára 1943, trvalo vyše roka, pokiaľ sa nemecké vojská podarilo prinútiť k ústupu od mesta.
• Berlínska operácia – 16. apríla – 8 mája 1945 bola záverečnou bitkou Veľkej vlasteneckej vojny (i druhej svetovej vojny v Európe). Berlín padol 2. mája 1945

Sovietska zástava nad Reichstagom 2. mája 1945. Foto: ru.wikipedia

Akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka bol podpísaný prvýkrát 7. mája v Remeši. Na žiadosť ZSSR (Stalina) sa akt na vyššej úrovni podpisujúcich uskutočnil opakovane 8. mája v Berlíne. Do platnosti vstúpil kvôli rôznym prieťahom pri podpisovaní až o 23:01 stredoeurópskeho času a v Moskve bolo v dôsledku existencie časových pásiem už 9. mája, kedy sa slávi aj Deň víťazstva.

(Pokračovanie)