Čo má spoločné spisovateľ Vincent Šikula, nitrianska herečka Eva Pavlíková a minister životného prostredia Tomáš Taraba? Odpoviete: tí traja určite nič, je to ozaj bizarná kombinácia.
Omyl, spája ich Hamrštíl.
Je to dom vo vinohradoch nad Modrou, ktorý tak nazval spisovateľ Vincent Šikula. Naprojektoval ho významný slovenský architekt Dušan Samuel Jurkovič pre vnučku botanika a etnografa Ľudovíta Holubyho v období po prvej svetovej vojne. Nie je to jeho jediná realizácia v Modre. Je tu aj unikátna budova Modranského sirotinca, postavená vo vtedy módnom secesnom Modern Style.
V časoch, keď sa Hamrštíl ešte takto nevolal, ho vlastnila vnučka Ľ. Holubyho. Využívala ho aj s celou svojou rodinou vždy len ako letné sídlo, nie na celoročné bývanie. Dom bol postavený na citlivo vybranom mieste medzi vinohradmi. Presne v polovici južne orientovaného svahu s krásnym výhľadom na Modru a okolie. Má pedantne vyšpárované neomietnuté vonkajšie steny z miestneho kameňa, ktorého je vo viniciach neúrekom. Klasická sedlová strecha s oblúkovým zakončením pripomína tak trochu ázijské vzory. Sú na nej výtvarne spracované detaily. Štýlové komíny, oblúkové strešné okná a zdobné konce trámov za hranatými odkvapovými rúrami. Nie je to len tak, že Jurkovič je považovaný za špičkového architekta. Na tomto letnom dome to vidieť.
Miestny spisovateľ Vincent Šikula kúpil dom údajne v roku 1962 od pôvodných majiteľov za 30 000 korún. Ako správny spisovateľ mu vymyslel meno Hamrštíl (z nemeckého Hammerstiel – rukoväť kladiva). Vinco, ako sme ho familiárne volali, chodieval často dole do Modry. Najviac v časoch, keď učil v miestnej hudobnej škole. Lásku k hudbe si priniesol ešte z rodnej obce Dubová. Jeho otec bol vraj klarinetista. Hudobné nadanie, ktoré očividne zdedil, ho sprevádzalo celým životom. Pochádzal z chudobných pomerov z mnohodetnej rodiny, rovnako ako aj môj otec, spisovateľ Milan Ferko. Kedysi to bolo bežné. Ibaže ich bolo viac, dvanásť – ako v populárnej rozprávke Boženy Němcovej O dvanástich mesiačikoch. Základné vzdelanie dostal v kláštore, v Spoločnosti slova božieho v Nitre. Aj to sa odrazilo v jeho živote, lebo pôvodne chcel byť hudobníkom aj kňazom. Preto som sa veľmi čudoval, keď som sa za čias husákovskej normalizácie dozvedel, že Vinco údajne vstúpil do strany. Vedel som si ako komunistu predstaviť hocikoho, ale Vinca ťažko. Znelo to ako zlý vtip. Z neho vyžarovalo na všetky strany to, že je boží človek. No ale aj také boli „zázraky“ normalizácie. Vtedy sa už nevstupovalo do strany pre ideály o budovaní lepšej spoločnosti, ale kvôli prospechu. Jeho čin som považoval za nevyhnutný kompromis. Zrejme nechcel mať problémy s publikovaním kníh a dobre naštartovanou kariérou spisovateľa, a tak podľahol.
Včera, dnes a zajtra
Vinco bol veľmi kamarátsky a komunikatívny. Poznal sa s každým v Modre a všetci poznali jeho. Bol miestnou celebritou už v časoch, keď sa celebrity titulovali úplne ináč. Niekedy, keď sme dorazili s mojím otcom do Modry autobusom, išli sme sa posilniť do krčmy na námestí. Vyniesť plné nákupné tašky dva kilometre hore kopcom nebolo len tak. Každý raz sme sa riadne zapotili. Preto bolo treba doplniť tekutiny ešte na štarte. Tam na námestí v záhrade pod gaštanom bola krčma, kde často sedával aj Vinco s kamarátmi z mokrej štvrte. Otec si dal pivo, ja kofolu. Zoznámili sme sa tam s miestnou honoráciou, s inštalatérom, profesorom entomológie aj opravárom televízorov. Modranská spoločnosť bývala pestrá. Vinco bol nesporne najpopulárnejší miestny umelec, hoci tam žili aj mnohí iní. Maliar a grafik Štefan Cpin, keramik Marián Polonský, herci Ctibor Filčík a Vlado Müller, hudobník Iľja Zeljenka, spevák Peter Dvorský a po chotári sa často túlal aj všestranný „multitalent“ Ivan Popovič. No Vinco bol najobľúbenejší. Až tak, že ani nepotreboval ohradiť plotom svoj pozemok okolo Hamrštílu. Načo, veď bol kamarát aj s miestnym zlodejom, prezývaným Šebo, ktorý sa cyklicky zjavoval. Vždy, keď ho pustili z basy, urobil sériu vlámačiek do chát v celej Harmónii, kde mala letné príbytky aj honorácia z Bratislavy už v časoch Rakúsko-Uhorskej monarchie, keď sa ešte volala Prešporok. Potom ho policajti lapili a zas posadili do chládku. Na nejaký čas bol pokoj. Aj u nás na chate bol za socializmu zo tri razy. Vždy vypil všetko tekuté a vyjedol potravinové zásoby zo špajzy. Viac škody ako vo vnútri urobil na vchodových dverách. Hoci boli celé kovové, zlodej ich vždy riadne zdeformoval. Bolo náročné ich po vlámačke vyrovnávať, aby pasovali do zárubní a znova kupovať zámky. Keď som sa naučil zvárať, vždy som tam prirobil jeden nový. Skončili sme na čísle štyri. Každý je iný. Odvtedy máme pokoj.
Z krčmy sme potom často kráčali spolu s Vincom hore kopcom. Boli to zaujímavé prechádzky vinohradmi korunované podnetnými debatami o aktuálnej kultúre, zákutiach literatúry či politiky. Ale aj o včelách, lebo obaja spisovatelia boli vášniví včelári. Rád som ich počúval, kráčajúc dva kroky za nimi. Napriek tomu, že boli v dobrej náladičke, intelektuálnu úroveň ich debát to viditeľne neovplyvňovalo. Závideli sme Vincovi, keď sa porúčal pri svojom dome. My sme boli na polceste a museli s ťažkými taškami šliapať ďalej do strmého vrchu ešte hodný kus. Keď bol Vinco v dobrom rozmare, neraz nám do cesty zatrúbil na lesnom rohu. To nám dodávalo silu, aby sme ako tatranskí šerpovia v zdraví zdolali vrchol kopca a dostali sa konečne k nám do lesa. Tam na samote bola schovaná naša chata.
Ale venujme sa domu medzi vinohradmi. Dediči Hamrštílu zo šikulovskej rodiny ho dali nedávno vyhlásiť za „pamätný“ dom. Niečo podobné, ako sa stalo s rodným domom B. S. Timravy, J. G. Tajovského, M. Rázusa či M. Rúfusa. To urobili aj fanúšikovia hereckej legendy Jožka Kronera s jeho rodným domom pri železničnej trati v Staškove. Tam už viacero rokov úspešne vymýšľajú zaujímavé programy, stretnutia, premietania, výstavy výtvarných diel a dokonca aj umelecké sympóziá. Tým držia pamätné miesto pri živote a dosahujú prekvapivú návštevnosť a popularitu. To sa v prípade Hamrštílu nepodarilo. Jeho „pamätnosť“ roky chátrala, nikto tam nebýval, do domu sa neinvestovalo a najmä, nepodarilo sa ho naplniť zmysluplným kultúrnym programom. Zrejme to súvisí s klesajúcim záujmom o slovenských klasikov všeobecne. Spomienku na nich valcuje hojne propagovaná zahraničná knižná produkcia. Zámerne ju nebudem titulovať literárna. Nie náhodou som uverejnil nedávno článok o literárnych múzeách v Paríži, lebo aj tak príkladne sa dá správať k literárnym pamiatkam a ich nositeľom. V Hamrštíle sa robila len najnutnejšia údržba. Občas sa doplnila spadnutá škridla alebo vymazalo korýtko na streche, aby dovnútra nepršalo. Po dvadsiatich rokoch to už nestačilo. Hrozilo, že opustený dom úplne schátra. Napokon to Šikulovi dedičia vzdali a nedávno nehnuteľnosť predali. Prekvapivé, ale pragmatické rozhodnutie.
Tu vstupuje na scénu rodák z Modry, minister životného prostredia Tomáš Taraba. Práve on ho údajne nedávno kúpil. Len budúcnosť ukáže, aké má s ním úmysly. Mnohí naši politickí exponenti kupujú nehnuteľnosti často ako púhu investíciu. Je to pre nich výhodné uloženie prebytočných finančných prostriedkov, ktorými oplývajú z titulu funkcie. Však to je na Slovensku hlavný motív, prečo sa „ide do politiky“. Niekedy však majú o kúpený majetok aj úprimný záujem. V tom prípade sa starajú, prerábajú, modernizujú a zveľaďujú. Zachovajú to, čo je cenné. Nám, ktorí žijeme v modranskom chotári, zostáva dúfať, že sa uskutoční tá druhá, pozitívna alternatíva. V tom prípade sa môžeme tešiť, že budúcnosť pamätného domu od Dušana S. Jurkoviča bude naozaj príkladná.
Letá lásky v Hamrštíle
Moja prvá spomienka na Vincenta Šikulu a „jeho“ Hamrštíl je z druhej polovice 60. rokov. Mohol som mať tak deväť rokov. Mali sme vtedy už novú Ford Cortinu, na čo som bol ako chlapec, čo sa rád hrával s „angličákmi“, patrične hrdý. Otec ju nechal zaparkovanú pod svahom hneď vedľa Vincovej Oktávie. Poľná cesta bola plná výmoľov a dier. Preto sme posledný kus išli radšej pešo. Bola to dobrá voľba. Pred domom pozdĺž záhrady sa totiž prechádzala Vincova manželka aj so spiacim dieťaťom v kočiari. Aspoň sme ju nerušili. Šli sme za pánom domu nadviazať dobré susedské vzťahy. Tiež sme tam neďaleko kúpili dom s veľkou záhradou. Len schovaný v lese na kopci hore nad Hamrštílom. Mať chatu mimo mesta nebolo za socializmu nič neobvyklé. V 60. rokoch bolo obdobie konjunktúry, prostým ľuďom a aj umelcom všeobecne sa dobre darilo, podobne ako dnes politikom.
Tak som sa prvýkrát zoznámil s Jurkovičovým domom. Bol som prekvapený, že bol zvonka krásny – štýlový, svetlý, slnečný. Na prvý pohľad bolo vidieť, že ho projektoval špičkový architekt. Na druhej strane vovnútri bol sparťansky vybavený: žiadna kúpeľňa, bez tečúcej vody v kuchyni a latrína na záhrade. Nemal ani najtypickejší modranský „priestor“, vínnu pivnicu a cisternu na dažďovú vodu. To mali všetky vtedy početné vinohradnícke domčeky v okolí. Aj elektrinu tam zaviedli cez vinohrady dodatočne z našej chaty.
Navštevovali sme sa príležitostne, skôr náhodne. Potom, ako sa Vinco rozišiel s prvou manželkou, začal stavať dom v Modre a neskôr dostal aj byt v centre Bratislavy. Preto býval v Hamrštíle oveľa menej. Raz sme sa neplánovane stretli medzi vinohradmi. Bolo to v druhej polovici 70. rokov. Pýtal sa ma, kde som sa vytratil. Vysvetlil som mu, že študujem v zahraničí a domov chodím len na leto, aby som sa aspoň cez prázdniny videl s mojou rodinou a priateľkou. Ona tiež študovala v zahraničí, ale presne opačným smerom ako ja. Ona v Berlíne, ja v Belehrade. Vinco ma milo prekvapil. Ponúkol mi, že ak chceme, môžeme cez leto bývať v Hamrštíle, aspoň nás nikto nebude rušiť a dom nebude opustený. Vedel o tom svoje. Tak sa aj stalo. Počas niekoľkých nasledujúcich prázdnin sme bývali s mojou, vtedy milovanou, medzi vinohradmi. Boli to letá lásky. Zistil som, že keď je človek mladý a očarený citmi, nepotrebuje jesť, piť, nepotrebuje žiaden luxus, vlastne nepotrebuje nič, len mať svoju zbožňovanú blízko seba. Z vďačnosti sme mu vždy niečo opravili, vymaľovali postupne všetky izby či pleli v záhrade. Táto symbióza trvala asi tri roky.
Potom si jedného pekného dňa prišiel Vinco vypýtať kľúče späť. To signalizovalo, že sa niečo deje. Bola za tým významná zmena v jeho živote: zanechal „staromládenecký“ spôsob života a zjavila sa pri ňom nová partnerka. V dome som následne niekoľko rokov nebol. Bol som zamestnaný diplomovou prácou a potom postgraduálnym štúdiom v Nemecku. Keď som sa začiatkom 80. rokov vrátil na Slovensko, začal som učiť na vysokej škole v Nitre, aby som mal z čoho žiť. Práve tam ma herec Maroš Kramár zoznámil s kolegyňou Evou Pavlíkovou. Začali sme sa spolu priateliť a čoskoro sme išli navštíviť môjho otca do Harmónie. Šliapali sme hore vinohradmi ako vždy pešo; okrem iného nemal vtedy každý auto ako dnes. Vinco bol náhodou doma v Hamrštíle aj s novou partnerkou. Bol v dobrej náladičke, bolo to obdobie „tokania“. Tak som ho zoznámil s Evou. On nezaváhal a pozval nás dovnútra. V kuchyni na okne mal asi šesť veľkých päťlitrových fliaš od uhoriek. Boli v nich rôznofarebné tekutiny. V každej niečo búrlivo kvasilo ako v chemickom laboratóriu. Vinco sa smial, a prehlásil, že on je ako účastník zázraku na svadbe v Káne Galilejskej a dokáže urobiť víno aj z uhorkovej vody… Ponúkal nás svojimi experimentálnymi roztokmi. Museli sme chtiac-nechtiac koštovať, aby sme ho neurazili. Postupne začalo byť veselo. Nálada stúpala a Vinco exceloval. Predvádzal sa, Eva sa však tiež nechcela nechať zahanbiť. Neviem ako dnes, ale vtedy bola veselá kopa. Sama o sebe tvrdila, že je „chrumkavá Slovenčička“. Chcela sa pred ním ukázať, tak mu najprv zarecitovala a ako talentovaná speváčka aj zanôtila. Francúzsku pesničku od Edit Piaf La vie en rose a pridala ešte na dôvažok Non, je ne regrette rien. Išlo jej to celkom dobre. Ale Vinco sa nedal a začal ju sprevádzať na lesnom rohu. Bol z toho neuveriteľný happening. Smiali sme sa až tak, že sme ledva lapali po dychu. Potom sme mali problém vyšplhať sa hore kopcom k môjmu otcovi. Veru, bývalo veselo v Hamrštíle…
O pár rokov sa Vinco znova oženil. V druhom manželstve sa mu narodilo dievčatko a chlapec. Všetky jeho deti bez ohľadu, kto bola ich matka, mali jedno spoločné: uhrančivé tmavé oči ako uhlíky. Zdedili ich všetky, bez výnimky. Nová rodina istý čas existovala aj v Hamrštíle, ale neskôr presunula svoje ťažisko do komfortného bytu v centre Bratislavy. Keď som chodieval okolo Hamrštílu, bývali tam čoraz menej. V novom tisícročí sa aktívny umelecký život z Hamrštílu úplne vytratil. Vinco nečakane a predčasne zomrel. Modra prišla o jednu významnú umeleckú osobnosť. Ešte do dnešných dní mám smútok v duši nielen za ním, ale aj dobou, keď nemohol byť spisovateľom hocikto. Keď spisovatelia boli na vrchu spoločenskej hierarchie a boli aj tak odmeňovaní. Vinco bol svojrázny a nespútaný živel, mali sme ho radi. Svojím spôsobom mi pripomínal svetoznámeho menovca Vincenta Van Gogha. Obaja boli obdarení veľkým talentom.
Epilóg
Dúfam, že rovnaký osud ako Hamrštíl nepostihne aj našu chatu v Harmónii. Doba nepraje serióznemu umeniu; a keď sa raz vytratí genius loci, ťažko ho navrátiť. Aj tu u nás v lese, v harmónii tvorivého prostredia a prírody, vznikali po celé desaťročia významné literárne diela: Keby som mal pušku, Medzi ženou a Rímom, Svätopluk a Metod, Jánošík, Veľkomoravské záhady… a ďalšie. Bolo by škoda, keby aj odtiaľto zmizol duch umenia. S nim by sa pobrali aj lesné víly a škriatkovia, ktorí tu ešte stále žijú. Raz navždy by sa stratil aj najznámejší modranský plch Šalabingo.
Snímky: Autor a jeho archív
