Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Jána Chudíka v Karlovej Vsi patrí medzi najaktívnejšie v Bratislavskom kraji. Nie náhodou je jej tradičnou akciou (roky ZO vedú zväčša ženy) vzdanie holdu pamiatke Františky Hrubiškovej (4. októbra 1892 – 5. januára 1984), známej ako Biela pani.
Minulý rok podujatie po druhý raz zorganizovali v spolupráci s veľvyslanectvom Francúzskej republiky v SR, zastúpeným tlačovým atašé Didierom Rogasikom, ktorý už 22 rokov žije na Slovensku. Mimochodom, docent Ján Chudík bojoval ako 17-ročný partizán v SNP a potom ako dobrovoľník v Červenej armáde v skupine 4. ukrajinského frontu pri oslobodzovaní Československa. Stal sa spoluzakladateľom spoločnosti Prometeus a členom SZPB v Karlovej Vsi. Zomrel v októbri 2022.
Tradícia, na ktorú môžu byť hrdí
Odbojárky, osobitne Viera Komzalová, už 9. novembra 2012 úspešne iniciovali osadenie pamätnej tabule na fasáde vysokoškolského internátu Družba na Botanickej ulici, teda na mieste, kde kedysi stál dom manželov Hrubiškovcov. Autorom výtvarného návrhu je Dušan Kutlík, kamenársku prácu vykonal Jozef Csöglej. Pred trinástimi rokmi bola predsedníčkou ZO SZPB Elena Ďurišová, dnes túto funkciu zastáva Iveta Hanulíková, vtedajšia starostka mestskej časti Karlova Ves.
Františka sa narodila v rodine poľnohospodárskeho robotníka neďaleko Kroměříža. Ešte v detskom veku jej zomrela matka, a tak sa spolu s otcom a so štyrmi súrodencami presťahovali k tete do Viedne. Tam absolvovala zdravotnú školu a naučila sa výborne po nemecky. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa prihlásila za ošetrovateľku – anesteziologičku Medzinárodného Červeného kríža.
Počas pôsobenia na východnom fronte ju spolu s ďalšími dobrovoľnými sestrami znásilnili kozáci. Po tejto dramatickej udalosti jej ošediveli husté čierne vlasy a už sa z tejto traumy úplne nikdy nespamätala. Ale odvaha a rozhodnosť jej nikdy nechýbali.
V odboji hneď po Mníchove
Po 1. svetovej vojne pracovala ďalej ako zdravotná sestra. Vydala sa za omnoho mladšieho Jána Hrubišku, väzenského dozorcu v bratislavskom Justičnom paláci, ktorý sa tak ako ona po mníchovskej zrade zapojil do odboja proti nastupujúcemu ľudáckemu režimu. Obaja pritom využili širokú sieť rozličných známych a kontaktov.
Manželia zabezpečovali spojenie zaistených s vonkajším svetom, komunikáciu s ich rodinami a blízkymi, no aj v rámci väznice medzi jednotlivými odsúdenými. Tí mali vďaka Hrubiškovcom prístup k cigaretám a drobnej potravinovej výpomoci.
Františka sa ako dlhoročná členka Sokola skontaktovala s českými dôstojníkmi, ktorí sa po vyhlásení slovenskej autonómie vracali k posádkam v českej časti republiky. Po rozbití ČSR hitlerovským Nemeckom rozšírila ilegálnu činnosť v prvej odbojovej organizácie s celoslovenskou pôsobnosťou napojenou na českých antifašistov – v Obrane národa, ktorá sa začala formovať už v polovici roku 1939.
Keď vypukla druhá svetová vojna, viacerí českí vlastenci prenasledovaní protektorátnou správou utekali cez Budapešť do Belehradu a Istanbulu, aby sa mohli pripojiť k tvoriacim sa čs. vojenským jednotkám na strane Spojencov.
Hrubišková osobne zabezpečovala ich prechod najmä v priestore Vlárskeho priesmyku a Záhoria. Vybavila ich maďarskou menou (pengö), aby neboli po prechode južnej hranice nápadní. Prostredníctvom spoločnosti Dunajplavba okrem „čiernych pasažierov“ posielali aj dôležité spravodajské informácie. Cestou späť sa zase na lodiach vozil materiál pre domáci odboj.
Smerovala na juh, východ i západ
Úniková trasa z protektorátu fungovala do apríla 1941, keď nemeckí nacisti vojensky napadli Juhosláviu. Následne sa otvorila cesta na východné Slovensko, kam Františka postupne previedla približne 320 utečencov, ktorí pokračovali cez hranice do ZSSR.
Mala domovskú príslušnosť na Morave, preto nenápadne prechádzala na falošnú priepustku ako staršia dáma s jednoduchou šatkou na hlave do protektorátu. Na prípadné podplácanie hraničnej kontroly používala cigarety.
Výborná znalosť nemčiny a češtiny jej pomáhala dostať sa až do Prahy. Pritom prenášala rôzne informácie o množstve a type vyrábaných zbraní v bývalých Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom, ale aj správy o perzekvovaných príslušníkoch odboja v rámci spravodajskej siete ilegálnych skupín Flóra a Justícia.
Francúzski a juhoslovanskí partizáni
S rastom partizánskeho hnutia na Slovensku v roku 1944 francúzski vojnoví zajatci, ktorí sa po úteku z koncentračných táborov v Nemecku a Rakúsku uchýlili dočasne do Maďarska, zase tajne prechádzali hranicou k nám, aby sa opäť chopili zbraní a bojovali po boku Slovákov proti Nemcom. Pomáhal im pritom slovenský vyslanec v Budapešti Ján Spišiak a jeho spolupracovník Ladislav Gejza Krno.
Mimoriadne odvážna žena viackrát riskovala svoj život, keď viedla početné skupiny Francúzov vlakom do Turca. Pred kontrolami ich vydávali za nemeckých turistov. Stali sa jadrom roty Leclerc pod velením kapitána Georgesa Barazera de Lannuriena v okolí Sklabine v rámci partizánskej skupiny npor. Viliama Žingora. Niekoľko dní pred Povstaním ešte previezla z Bratislavy na stredné Slovensko skupinu juhoslovanských partizánov.
Po skončení vojny sa Františka Hrubišková vrátila k svojmu pôvodnému zamestnaniu v zdravotníctve a žila skromne, veľa sa o nej nevedelo. Neskôr sa z Bratislavy presťahovala k príbuzným do Trenčína, kde zomrela vo veku 92 rokov.
Pokračovali sme na Molecovej
Na kladení kvetov k pamätnej tabuli sa začiatkom minulého októbra zúčastnilo aj približne tridsať žiakov z Tilgnerovej spojenej školy pod vedením učiteľky Sone Benčovej. So slávnostnými príhovormi vystúpili Didier Rogasik a autor tohto článku. Deti spontánne kládli mnoho zvedavých otázok s túžbou dozvedieť sa viac o tragických udalostiach tej doby, ale aj o hrdinstve neobyčajnej ženy.
Po pietnom akte a neformálnej besede sme prešli k nedávno zrekonštruovanému Karloveského centru kultúry na Molecovej ulici, jednému z najstarších kultúrnych domov v Bratislave. V roku 2024 zreštaurovali aj pamätnú tabuľu z hořického pieskovca. Pripomína štyroch obyvateľov Karlovej Vsi, ktorí položili svoje životy za našu slobodu v období druhej svetovej vojny.
Tabuľu odhalili v auguste 1964 pri príležitosti 20. výročia SNP. Jej autorom boli sochár Vojtech Ihriský a architekt Štefan Lukačovič.
Štvorica hrdinov z Karlovky
Mirko Dohnal (1920 – 1944) po maturite odišiel do Francúzska, kde sa zapojil do protifašistického hnutia. Vyhlásili ho za padlého, no v skutočnosti sa mu podarilo nastúpiť na poslednú loď s nákladom uhlia smerujúcu z kapitulovaného Francúzska do Veľkej Británie. Tam sa pridal k československej zahraničnej jednotke.
Bojoval proti Nemcom v severnej Afrike. Hoci mal v Anglicku snúbenicu, prihlásil sa do Prvého čs. poľného práporu, ktorý vznikol v roku 1943 v Buzuluku vo vtedajšom ZSSR pod velením Ludvíka Svobodu. V bojoch o Dukliansky priesmyk však padol 14. októbra 1944, pochovali ho vo Vyšnom Komárniku (okres Svidník).
Viliam Homola (1922 – 1944) sa dostal na východný front v rámci Tretej batérie Slovenskej armády. Pre nesúhlas bojovať proti Sovietskemu zväzu sa 8. októbra 1943 od svojej jednotky vzdialil a prešiel k partizánskemu oddielu Berija pri Minsku. V hrdinsky padol v Bielorusku 24. apríla 1944.
Anton Kadnár (1909 – 1945) sa narodil v Hochštetne (Vysoká pri Morave), no s rodinou býval v Karlovej Vsi na hlavnej ulici. Bol typograf, aktívny organizátor kultúrneho a športového života. Na jeseň 1942 ho uväznili ako člena ilegálnej komunistickej strany za prechovávanie zbraní a streliva pre partizánov.
Po roku ho prepustili na slobodu, no 4. februára 1945 opäť zatkli a 31. marca, teda štyri dni pred oslobodením Bratislavy, ho posledným transportom politických väzňov z Justičného paláca previezli do koncentračného tábora pri hornorakúskom mestečku Mauthausen. Tam ihneď všetkých väzňov zo Slovenskazavraždili v plynovej komore. Meno Antona Kadnára nesie jedna z ulíc v bratislavských Krasňanoch a námestie v jeho rodnej obci.
Žalostne málo na polmiliónovú metropolu
Ján Kaleta (1891 – 1944), posledný zo štvorice hrdinov, za Slovenského štátu rozširoval ilegálne noviny KSS Kladivo a Hlas ľudu. V roku 1942 ho zatkli agenti Ústredne štátnej bezpečnosti, po dočasnom prepustení z väzenia náhle zomrel. V mestskej časti Dúbravka po ňom v roku 1975 nazvali jednu novú ulicu, dnes sa však volá Tranovského.
Rovnaký osud postihol susednú Strachotovu ulicu, premenovanú v roku 1992 na Cabanovu. Mladý príslušník partizánskej jednotky Janka Kráľa v Malých Karpatoch – Alojz Strachota, ktorého aj s ostatnými druhmi zatkli v júli 1942, zahynul pri Melku 19. februára 1945 pri transporte do Mauthausenu následkom nečakaného a pomýleného prepadu americkým letectvom. Spolu s veliteľom jeho jednotky, profesorom Alexandrom Markušom. Názov jeho ulice v centre hlavného mesta sa v roku 1992 zmenil na Grösslingovú, podobne ako premenovanie tamojšieho gymnázia.
Mená Alojzu Strachotu a Alexandra Markuša objavíte medzi ostatnými spolubojovníkmi na cintoríne v Slávičom údolí. A to na pomníku nad hromadným hrobom obetí zo Slovenska, ktorí tragicky zomreli pri Melku alebo priamo v tábore smrti v Mauthausene.
Nie je to však žalostne málo na polmiliónovú metropolu? Mimochodom, Ulicu Františky Hrubiškovej by ste márne hľadali na zozname bratislavských námestí a ulíc – pred novembrom 1989 aj po ňom.
Foto: Autor, Eva Polláková, www.devin.stvr.sk
Jedna odpoveď
Áno, je to žalostne málo na metropolu Slovenska.
A nie je to len nedostatok pamätných tabúľ či pomenovaných ulíc po niekdajších hrdinoch boja proti fašizmu. Je tu aj tendencia spochybňovania roly osobností protifašistického odboja a Slovenského národného povstania, napriek tomu, že boli väznení a popravení ako Vladimír Clementis (Krno, Martin. Prapodivné rozhodnutie prokuratúry. In Slovo 19. 11. 2025. Dostupné online: https://noveslovo.eu/komentare/prapodivne-rozhodnutie-prokuratury/), alebo vo väzení brutálne mučení ako Gustáv Husák.
Obávam sa však, že trend nepripomínať si hrdinov minulých čias, ktorí bojovali proti zverstvám fašizmu, za mier a slobodu, za národnú svojbytnosť naberá na sile nielen v slovenskom hodnotení dejín, ale v celosvetovom rozsahu. História druhej svetovej vojny sa postupne obracia naruby, mnohonárodná osloboditeľská Červená armáda sa napriek preukázateľným faktom a argumentom stáva dobreženie druhoradou pomocnou silou spojeneckým vojskám. Živí pamätníci oných čias umierajú, aj rady ich potomkov postupne rednú, a hrozí, že aj nehynúca pamäť histórie môže poľahky zvetrať. A tak vďaka tým, ktorí nielen slovom , ale konkrétnym činom zachraňujú pamiatku na nebojácnych ľudí, čo v boji za mier riskovali svoje životy.