Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská, Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.
Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.
Niektoré z príspevkov budeme postupne publikovať na našej stránke; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom zborníku.
+ + +
tajomník MS
Pre mňa je veľmi významné, že môžem byť prítomná na tejto vzácnej udalosti, ktorá sa koná na pamiatku Vladimíra Clementisa a Vladimíra Mináča. Vyslovujem vďaku a veľké uznanie organizátorom tejto konferencie, že v týchto nepriaznivých časoch, keď sloboda slova vôbec nie je samozrejmosťou, sa podujali na objektívne a pravdivé zhodnotenie a ocenenie týchto našich významných osobností. Pre mňa to znamená aj osobné zadosťučinenie.
Som dcérou Dr. Ivana Horvátha, spisovateľa, politika diplomata, ktorého spájalo s Dr. Vladimírom Clementisom nielen priateľstvo od mladosti, ale aj veľa spoločných väzieb, cieľov, túžob a nádejí. Otec mal byť pôvodne súdený s Dr. Clementisom v roku 1952. Bol by býval dvanástym popraveným. Ale v poslednej chvíli ho preradili k tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom a v roku 1954 ho odsúdili na 22 rokov najťažšieho väzenia. Ťažko chorý dostal milosť v decembri v roku 1959, ale domov mohol prísť až 6. januára 1960. Otca veľmi trápilo, že musel vypovedať ako svedok proti Dr. Clementisovi. Ale povedali im, že ak sa priznajú k tomu, čo sa im dopredu určilo, nebudú žiadne rozsudky smrti, ani prenasledovanie príbuzných. Otec, keď prišiel domov, prehlásil: „Kým budem žiť, musím dokázať, že Vlado Clementis bol nevinný.“ Otec bol omilostený, ale stále bol zbavený občianskych práv. Žiaden lekár sa ho neodvážil liečiť. A otec, žiaľ, veľmi skoro zomrel, už 4. septembra 1960.
Dr. Vladimír Clementis a Dr. Ivan Horváth boli prehlásení za celkom nevinných rehabilitačnou komisiou v roku 1963 s konštatovaním, že všetky obvinenia boli falošné a vykonštruované.
V lete v roku 2021 ma oslovili z RTVS, že budú natáčať dokument o politických procesoch v 50. rokoch a krutostiach ŠTB. V tomto dokumente sa chcú venovať najmä Dr. Clementisovi. Nedávno natočili rozhovor s jeho neterou, pani Vierou Krištofovou a nakoľko vedia, že moji rodičia sa priatelili s Clementisovcami, boli by radi, keby som aj ja niečo povedala. Pokladala som za svoju morálnu povinnosť povedať o Dr. Clementisovi čo najlepšie všetko, čo viem. Bola som nesmierne naivná a nič ma neospravedlňuje, ani moja staroba, keď som uverila, že v tejto súčasnosti, v ktorej žijeme, bude naša verejnoprávna inštitúcia, ktorou RTVS je, objektívne hodnotiť našu minulosť. Z môjho rozprávania o Dr. Clementisovi vznikol asi hodinový záznam. Ale v dokumente ŠTB prísne tajné – politické procesy, 3.diel, ktorý bol vysielaný dňa 21. septembra 2022, z tejto dlhej nahrávky nebolo absolútne nič!
Pracovníci RTVS ma ešte požiadali, aby som okrem spomienok na Dr. Clementisa povedala ešte niečo, čo som zažila. Argumentovali tým, že keď nahrávajú so mnou (pani Krištofová už zomrela) a vzhľadom na môj vek, by bolo dobré pre budúcnosť zachovať moje autentické zážitky. Nasledoval ďalší vyčerpávajúci hodinový rozhovor. Keď som mala možnosť vidieť ten diel o politických procesoch nedávno, v priamom vysielaní STV 1, bola som šokovaná, čo tam z toho odznelo. Nedá sa to ospravedlniť. Konštatovanie v závere, že kruté týranie, väznenie, rozsudky smrti boli správne, lebo všetci si to zaslúžili, je trestuhodný, absolútny cynizmus. Doposiaľ sa neviem z toho spamätať.
Teraz by som rada porozprávala o mojich priamych kontaktoch s Dr. Vladimírom Clementisom, jeho manželkou, pani Lídou a ich psíčkom Bročkom.
Moje prvé stretnutie bolo s hlasom Dr. Clementisa, alias Petra Hronca vo vysielaní BBC z Londýna. Keď som mala 4 roky, počas fašistického (pre mňa taký bol aj bude) slovenského štátu, bola som už dostatočne vnímavá a veľmi zvedavá, som si všimla, ako rodičia majú v určitý čas nachýlenú hlavu pri stíšenom rádiu. Aj som sa tam nebadane priplichtila a tiež som načúvala. Samozrejme, nemohla som porozumieť, o čom ten veľmi príjemný hlas hovoril – až neskôr od rodičov a od mnohých demokraticky zmýšľajúcich ľudí a od odbojárov som sa dozvedela, aký nesmierny význam mal pre nich tento hlas – ktorý ich vyzýval aby sa nevzdávali, dodával im veľkú silu vydržať a dával im nádej a vieru v lepšiu budúcnosť.
Ja som len zachytila niekoľko krásnych tónov – bola to znelka – z Beethovenovej piatej osudovej symfónie – a už len – BBC London.
Pretože rodičia sa tvárili veľmi šťastne, keď to počúvali – aj ja som bola šťastná. Vybehla som na ulicu a poskakovala na skákanke pred naším domom s kamarátkami zo susedstva a dookola, veľmi nahlas som si pospevovala znelku a BBC London. Deti, také staré ako ja, vôbec neregistrovali, čo si vyspevujem. Bola medzi nami aj dcéra gardistu, ktorí bývali vedľa nás, preto chtiac-nechtiac sme ju museli prijať do našej partie na chodníku. Vysielanie BBC bolo vtedy trestné. Ale našťastie sa nič nestalo.
Prvý raz som mala možnosť osobne sa stretnúť s Dr. Clementisom, pani Lídou a ich psíčkom Bročkom na Štrbskom Plese. Aj my sme tam boli celá rodina. Moja mamička, otecko, môj brat a ja. Bolo to prvé, aj posledné rodinné stretnutie. Bývali sme vo vile vedľa hotela Móri na Malom Štrbskom Plese. Bolo to v lete v roku 1949, neviem presne kedy. Dr. Clementis pravdepodobne telefonoval môjmu otcovi do Budapešti, že sa s ním musí súrne rozprávať. Nakoľko sú prázdniny, aby sme tam prišli všetci. Clementisovci tam prišli s ochrankou, ktorá strážila Dr. Clementisa na každom kroku. Preto sa išlo chytať ryby na Čierny Váh, aby hukot vôd stlmil ich rozhovor. Večer sa pre všetkých, čo sme tam boli, piekla živánska. Keď sa zotmelo, my deti, psík a manželky sme išli spať. Ochrankári tiež skoro odišli, asi výdatne zalievali živánsku alkoholom, takže otecko a Dr. Clementis zostali pri ohnisku sami a mohli sa bez obáv porozprávať.
Teraz si už viem domyslieť, o čom sa rozprávali. Dr. Clementis oboznámil otca, že dochádza k radikálnej zmene nielen v Maďarsku, ale aj u nás sa dostávajú k moci ľudia, ktorí sú ochotní na Stalinov príkaz spraviť čokoľvek. Informoval ho o tzv. Štrbskom protokole, ktorý eliminuje kultúrnu dohodu, uzavretú na Mierovej konferencií v Paríži, o vrátení nášho kultúrneho dedičstva, odvlečeného Maďarmi zo slovenského územia od roku 1848. Dr. Clementisa, ešte ako ministra zahraničia, donútili podpísať Štrbský protokol, hoci nebol prítomný pri jednaní našej delegácie s Maďarskom.
Veľmi dlho som nevedela zaspať. Zistila som, že oteckova posteľ je prázdna, preto som zišla na schodište pozrieť sa cez okno na lúku pred domom, kde sa piekla živánska. Videla som, že otecko a Dr. Clementis stále ešte sedia pri ohnisku, z ktorého zostala už len veľká pahreba a sú nesmierne smutní. Mám stále ten obraz pred sebou. Keď si naň pomyslím, ešte teraz mi zviera srdce. Dúchali do pahreby, aby si zohriali skrehnuté údy a možno si aj chceli obaja privolať na pomoc duchov svojich predkov, ktorí okolo polovice 17. storočia boli povýšení armálesom do šlachtického stavu (1631 a 1651) za hrdinskú obranu v bojoch proti Turkom. Možno vzývali aj svojich predkov, ktorí bojovali v 19. storočí za národnú slobodu.
Na tomto mieste sa v duchu klaniam osobnosti Vladimíra Mináča, ktorého knižka Dúchanie do pahrieb je jednou z mojich najobľúbenejších. Je to až neuveriteľné, aké sa niekedy stávajú priam osudové súvislosti.
Ďalšie stretnutie bolo už len so psíčkom Bročkom.
Rodičov zaistili 3. decembra 1950, keď sa vracali z Bratislavy do Budapešti. Ja som zostala v Budapešti, lebo som tam chodila do školy. Pre mňa prišli 5. decembra, odviezli ma na jednu chatu hlboko v horách za Prahou. Tam som sa stretla s mamičkou, ale boli sme spolu len asi týždeň. Ju potom odviezli a ja som tam zostala s príslušníkmi ŠTB, jednou ženou a dvoma mužmi cez Vianoce, Nový rok, asi do 10. januára. Potom ma previezli do jednej vily za Prahou, kde, ako som sa neskôr dozvedela, bolo školiace stredisko pre ŠTB. Bolo tam množstvo fotografií, veľmi detailných, z koncentračných táborov a mučiarní gestapa. Musela som sa denne na ne pozerať, chceli ma psychicky zničiť, aby som vypovedala proti otcovi. Vždy, keď som sa musela na fotografie pozerať, prepukol vo mne ťažký astmatický záchvat. Raz, keď som vychádzala s mojou dozorkyňou na chodbu, práve vtedy sa otvorili dvere oproti, v ktorých nejaká osoba mala na vôdzke zlatohnedého kokeršpaniela. Ihneď som v ňom spoznala Clementisových Bročka a zavolala som na neho. Spoznal ma a chcel ku mne radostne pribehnúť, ale nedovolili mu to. Ani to nám nedopriali, aby som ho poláskala. Už som ho viacej nevidela. Keď si so mnou kvôli astme nevedeli už dať rady, po desiatich týždňoch ma odviezli do detského domova do Prahy, odkiaľ ma domov prepustili v polovici júna.
Osobne som mala možnosť stretnúť sa s pani Lídou Clementisovou ešte raz, keď bola navštíviť moju mamičku. Bolo to niekedy v polovici 60. rokov, po rehabilitáciách, keď pricestovala do Bratislavy. Ich stretnutie bolo veľmi dojímavé. Doposiaľ, keď na to myslím, pociťujem nesmierny smútok. Pani Lída do poslednej chvíle neverila, že je pravdou to, čo vysielali v týždenníku v kinách – ako po vykonaní rozsudkov 3. decembra 1952, vzápätí posýpajú zamrznutú cestu popolom popravených. Ani my sme tomu neverili, že sú takýchto zverstiev schopní. Pani Lída stále dúfala, že po rehabilitáciách dostane urnu s popolom svojho drahého manžela. Bola z toho zúfalá, že ani to jej nedopriali. Hovorila mamičke, že ako je jej dobre, keď vie, kde je pochovaný jej manžel a môže chodiť k jeho hrobu.
Bolo to veľmi, veľmi smutné.
Publikovali sme:
Lukáš Perný: Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách
Dalimír Hajko: Ľudskosť v neľudských časoch alebo samoty Vladimíra Clementisa
Vladimír Mináč ml.: Pár slov nielen o Dúchaní
