Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách

Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská,  Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.

Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.

Niektoré z príspevkov budeme postupne publikovať na našej stránke; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom zborníku.

Dnes publikujeme úvodný prejav L. Perného.

+ + +

Keď som v roku 2015 v priestoroch inštitútu ASA organizoval konferenciu k 110. výročiu Ladislava Novomeského, o ktorom som v tom čase písal svoju v poradí druhú knihu, neuvedomoval som si ešte hlbšie súvislosti medzi úlohou davistov a ich nasledovníkov v celej slovenskej národnej  kultúre. Roky štúdia priniesli výsledky, a preto by som v týchto priestoroch rád aktualizoval niektoré svoje poznatky a zistenia, ktoré boli v tom čase ešte nerozvité, teda iba naznačené. Novomeského som v tom čase nazval osobnosťou, ktorá chcela zmeniť slovenské myslenie. To isté by sa dalo povedať aj o Vladimírovi Clementisovi a Vladimírovi Mináčovi. Všetci traja mali víziu, že slovenský národ môže byť lepší, že má na to, aby sa vymanil zo svojej biedy, z lojality k cudzím záujmom, že má schopnosť vykročiť vlastnou cestou, ktorá zároveň nebude negovať historický pokrok.

Pohľad na predsednícky stôl konferencie. Zľava: Lukáš Perný (Matica slovenská), Martin Muránsky (Inštitút ASA), Maroš Smolec (Matica slovenská) a Martin Krno (KNS a SZPB). Snímka: Peter Schvantner, Matica slovenská.

V tom čase, teda v roku 2015, som si však pri svojom mladíckom radikalizme, v rámci ktorého som vyzdvihoval iba to avantgardné a moderné, neuvedomoval, že DAV prešiel pozoruhodným dialektickým vývojom, ktorým si musí prejsť azda každý jednotlivec. Od tézy vplyvu silného tradicionalizmu, v ktorej davisti vyrástli (pôsobenie luteránskej výchovu u Clementisa i Novomeského, silný vplyv národniarstva a kresťanstva), cez (antitézu) anti-tradicionalistického modernizmu (ako aktu vzbury proti provinčnosti, skostnatenosti, statickosti, tzn. raný DAV, apelujúci na nové Slovensko bez malomeštiackych prežitkov; objav motívu sociálneho, vzbura proti tradícii) až k syntéze hľadania pokrokových prvkov v dejinách, teda k novému poňatiu tradície (zrelí davisti organizujú SNP ako novú formu politickej identity Slovákov v 20. storočí; interpretujú štúrovcov v sociálnom kontexte a zohľadňujú pokrokové tradície slovenskej histórie). ​

Nové slovenské dejiny

Vladimír Mináč vo svojej eseji o SNP túto syntézu unikátnym spôsobom (v nadväznosti na Ladislava Novomeského) komentuje ako „vyvrcholenie slovenského národného sebauvedomenia, ako vyššiu fázu filozofie dejín“. Mináč píše, že práve celonárodným povstaním „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“. A pri povstaní stála práve generácia pôvodne davistov, ktorí najskôr tradíciu popierali, aby ju objavili v novom kontexte pre 20. storočie a transformovali ju do vytvorenia novej tradície – do tradície povstaleckej generácie, ktorá formovala budúci povojnový vývoj a dovŕšila slovenskú národnú emancipáciu vytvorením československej federácie. A bez tejto tradície by bolo nemysliteľné hovoriť o generácii zakladateľov modernej demokratickej republiky, pretože od Žiadostí slovenského národa, Memoranda národa slovenského, Martinskej deklarácie cez Vianočnú dohodu, Deklaráciu SNR, Košický vládny program až po zákon o federácii (s vyústením do vzniku Slovenskej republiky) sa tiahne neviditeľná dejinná niť boja Slovákov o uznanie. Raz pred Maďarmi, potom pred Viedňou, potom pred Prahou a domnievam sa, že ani dnes tento boj nie je dobojovaný, ale to by bolo na iný druh príspevku. Je však škoda, že sa z ponovembrového vývoja popri boji o suverenitu akosi vytratila alebo minimalizovala myšlienka sociálnej spravodlivosti, bez ktorej je národná emancipácia iba vyprázdnená a v podstate nezmyselná. Mináč už tesne po roku 1989 prehlásil, že „keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel…“ Toto vizionárske proroctvo sa v roku 2022, keď stojí svet pred hospodárskou krízou, ktorú trhovo podmienená spoločnosť (bez mechanizmov štátneho sektora pre regulovanie následkov) nedokáže vyriešiť, iba potvrdzuje.

​​Boj davistov o rovnoprávnosť v historických súvislostiach

Davistov a ich nasledovníkov treba teda chápať v širších historických súvislostiach a presahom do súčasnosti. Mladý Clementis obdivoval hlasistov a čechoslovakistov, pretože v nich videl nádej pre pokrokovejšie chápanie spoločnosti a otvorenie sa svetu. Keď však videl, že hlasisti v politickej praxi vytvárajú systém, ktorý vníma Slovákov ako druhoradý národ s oklieštenými politickými právami, prehodnocuje svoje postoje a začína sa v ňom rodiť bojovník za rovnoprávnosť. Samotná idea rovnoprávnosti je však oveľa staršia.

Davisti v 20. rokoch 20. stor. Zľava Karol Svetlík ml., Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Jozef Rybák a Daniel Okáli. Snímka: www.commons.wikimedia.org

Už v 19. storočí nežiadali Daxnerom a štúrovcami iniciované Žiadosti, ako aj neskôr Memorandum, nič iné než rovnoprávnosť – vtedy v rámci Uhorska. Dokonca aj zabudnutý mysliteľ Jána Palárik apeloval na to, aby Maďari uznali Slovákom spravodlivé a prirodzené právo rozvíjať sa s rovnakými právami, ako majú ostatné národnosti. Presunieme sa do 20. storočia. Clementis vo Francúzsku spisuje Memorandum slovenských politikov o rovnoprávnom vzťahu Slovákov a Čechov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Jan Pauliny-Tóth). Novomeský zase v Londýne bojuje po vypuknutí povstania s Benešom o presadenie rovnoprávneho vzťahu Čechov a Slovákov, kým Beneš žiada kontinuitu prvej republiky. Davisti však všetky tieto prehlásenia neformulovali proti českému národu, práve naopak, boli českou kultúrou výrazne ovplyvnení, a to najmä prostredníctvom českého umenia.

Obálka časopisu DAV, ktorú vytvoril Mikuláš Galanda. Snímka: www.wikipedia.org

Ideovým „pomocníkom“ sa im stal bojovník za česko-slovenskú rovnoprávnosť F. X. Šalda, na ktorého sa Novomeský, ale aj ďalší davisti, často odvolávali. Pamätný Novomeského text Nelúčenie (1938) jasne dokazuje, že k najbližšiemu bratskému národu mal veľmi pozitívny vzťah. Novomeský písal: „Od rušných marcových dní, v ktorých sa zmenila doterajšia podoba strednej Európy i naše štátoprávne postavenie, vychodí toto číslo Elánu po prvý raz. Prichodilo by mu teda rozlúčiť sa v mene slovenskej kultúrnej pospolitosti a kultúrneho publika Slovenska s českými kultúrnymi dejateľmi a s českou kultúrnou verejnosťou. Ale akáže rozlúčka na tomto poli? (…) generálnej línii slovenského vývinu – od Štúra podnes by takáto rozlúčka bola neodpustiteľne cudzia…“  Napokon Praha generáciu davistov nielen ideovo spojila, ale sami sa stali vďaka Prahe súčasťou tak českej, tak slovenskej, ako aj československej kultúry, o čom píše aj Štefan Drug. Ani Clementis nechcel rovnoprávnosťou negovať dobré vzťahy s Čechmi a Moravanmi. Obom išlo o vyššiu spravodlivosť v politickej rovnoprávnosti. V tom je vyšší humanistický odkaz davistickej generácie.

Slováci sa čiastočnej rovnoprávnosti dočkali až vznikom federácie v roku 1969 a davisti (a ich nasledovníci) v tomto boji mali nemalé zásluhy. Napokon, rok 1968 bol práve o znovuzrodení myšlienky národnej emancipácie v rámci vtedajšieho Československa, pri ktorej bojovníci proti Novotnému, tak Husák, ako Dubček, Novomeský, Válek, Mináč a ďalší bojovali v jednom šíku. Ich heslom bolo najskôr federalizácia, až potom demokratizácia. V roku 1968 sa spojili učitelia a žiaci. Novomeského žiakmi sú nepochybne tak Vladmír Mináč, ako aj Miroslav Válek. 

​​Vplyv davistov na Mináča a Válka

Kým Vladimíra Mináča ovplyvnil Novomeský (s vysokou pravdepodobnosťou) silnými esejami o roku 1848, ako aj esejami o zmysle povstania, teda najmä v kontexte filozofie dejín; tak Miroslava Válka ovplyvnil Novomeský predovšetkým v oblasti estetiky, kultúrnej politiky, zmysle poézie a filozofii kultúry. Túto kontinuitu v slovenskej kultúre nenachádzame iba v textoch, ale aj symbolických gestách: pamätná je fotografia, kde Gustáv Husák podáva ruku Ladislavovi Novomeskému a v pozadí sa usmieva Vladimír Mináč. Miroslav Válek zase pomenoval po Novomeského zbierke Romboid  časopis (táto kontinuita pokračuje v Spolku slovenských spisovateľov vznikom časopisu Dotyky, ktorý je zase pomenovaný po Válkovej zbierke) a rečnil na jeho pohrebe. Držal urnu s jeho popolom, pričom napísal skutočne umelecky citlivú pohrebnú reč: 

„Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú. Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna… Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke… Od čias vášho návratu do poézie… slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu… vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste – konštatovalo sa to už dávnejšie – kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký…“  

Domnievam sa, že táto Válkova pohrebná reč je istým spôsobom aj umeleckým manifestom, ktorým sa k Novomeského odkazu priamo prihlásil.

Vo svojej knihe Kultúrna revolúcia Laca Novomeského som použil na prvej strane knihy Kultúrna revolúcia Laca Novomeského  Mináčov citát. Bolo to akosi intuitívne, nakoľko som v tom čase ešte Mináčovo dielo nepoznal: „Dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou…“  A k tomu ešte jeden Mináčov citát: „Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo Clementisa, ak trýznilo Husáka a Novomeského, ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom vládnom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista, s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej Slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak…“ 

​​K dejinám sa vyjadruje aj Gustáv Husák

Čo sa týka predstaviteľa mladšej generácie DAV-u, Gustáva Husáka, ten prežil peklo väzenia 50. rokov, aby v 60. rokoch vybojoval federáciu a v ťažkých časoch normalizácie presadil alternatívu voči tzv. robotnícko-roľníckej vláde. Treba tiež dodať, že sám ideový oponent Husáka, Ján Čarnogurský, o ňom prehlásil:  „…jeho normalizácia bola oveľa miernejšia než tá, ktorú pre našu krajinu chystali Vasiľ Biľak, Antonín Kapek a celá tá ich robotnícko – roľnícka vláda…“ Nechcem jednostranne Husáka brániť, vieme, že sa v 70. rokoch udialo aj veľa neprávostí, či už s Husákovým vedomím alebo bez neho; a ani nechcem robiť závery, kto mal v roku 1968 pravdu a kto bol na správnej strane dejín, chcem však, aby sa k našim dejinným osobnostiam pristupovalo objektívne a zohľadňovali sa aj historické reálie a možnosti reálnej politiky a geopolitiky. Iba vtedy je možný seriózny kulturologický a historický výskum našich dejín. Preto nechajme prehovoriť samotného Husáka a urobme si vlastný názor: „Koncepcia normalizácie nebola mojím výmyslom. Všetci sme ju schvaľovali ako jediné možné východisko. Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život. A čo je možné robiť, keď do nej vtrhne stotisícová spojenecká armáda? S Brežnevom som mal o tejto otázke tvrdé rozhovory aj po auguste. Vedel, ako nás to páli. Odďaľoval riešenie. Po ňom to samé robil Andropov. A tak to bolo až od roku 1987, keď som sa vzdal funkcie generálneho tajomníka. Aj Gorbačov sa po svojom nástupe vykrúcal, že on pri tom roku 1968 nebol, že nebola to len ich vec a podobne. A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom. (…)  Ale štát bolo treba udržať, museli sme žiť, potrebovali sme pokoj. Tak som rozmýšľal nielen ja, ale aj ostatní ľudia vo vedení. V tomto zmysle som robil konsolidáciu s Dubčekom. Kadár mi rozprával, koľko hrôz, obetí na životoch, krvi a potom popráv zažilo Maďarsko od roku 1956. Takým hrôzam u nás sme chceli zabrániť. Chceli sme zabrániť zatváraniu ľudí a politickým procesom. Preto sme sa obávali demonštrácií, násilia z našej strany. Bol som presvedčený, že keď sa to podarí, odídu aj vojská…“

Predpovedali nový svet? 

Štefan Drug píše, že davisti sú spolu so štúrovcami a hlasistami tri významné generácie kultúrno-politických dejateľov. Pre dôslednejšiu analýzu treba dodať, že tých generácií a smerov bolo oveľa viac a boli rôznorodo členené. Čím však bola generácia absolútne zásadná, bol jej výrazný vplyv na celý vývoj 20. storočia v kultúrnom, umeleckom i politickom zmysle. Vytvorili špecificky slovenskú a slovanskú cestu k sociálne spravodlivej spoločnosti, ktorej realizáciu sa im nepodarilo naplno uskutočniť, aj keď pri Válkovi a Mináčovi, ktorí na davistov nadviazali, môžeme hovoriť aj o veľkých úspechoch na poli národnej kultúry. Tak Mináč v Matici slovenskej, ktorý napriek zložitej dobe dokázal presadiť slovenskú cestu k socializmu, udržať slovenské kultúrne dedičstvo, tak aj Válek na ministerstve kultúry, kde aj napriek útokom ideológa Pezlára dokázal presadiť celý rad skutočne pokrokových prvkov pre rozvoj slovenskej kultúry. Clementisov odkaz držali v 60. rokoch na svojich pleciach Novomeský s Husákom, ale aj Alexandrom Dubčekom, ktorí rehabilitovali davistickú generáciu, ako aj zabudnutého dejateľa Ivana Horvátha, ktorý bol tiež v Povstaní, i pri Vianočnej dohode. Práve tieto mená sa významne podieľali na rehabilitácii davistickej generácie.

Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis. Snímka: www.commons.wikimedia.org  

Nemožno však spochybniť, že davistická generácia a jej nasledovatelia Mináč, Válek, sa zapísala nezmazateľne do slovenských dejín. Netreba zabúdať ani na ich významný prínos na poli kultúry – DAV bol z hľadiska estetického a ideovo-filozofického v slovenskej kultúre úplne novým fenoménom. Boli kritikmi, filozofmi, politológmi, sociológmi, sociálnymi kritikmi, politikmi, aktivistami, kulturológmi, poetmi, prozaikmi, i ideológmi svojej doby. Davisti reflektovali slovenskú kultúru a umenie úplne novou optikou, čomu sa bližšie už venoval Štefan Drug. Napokon boli aj pri prelomovom Trenčiansko-teplickom kongrese a neskôr tak Novomeský, ako aj Válek, stáli na popredných miestach vo Zväze slovenských spisovateľov, na ktorý nadväzuje aj dnešný Spolok slovenských spisovateľov. Novomeský a Mináč zase v Matici slovenskej.

Na záver treba dodať, že slovenské dejiny sa ešte neskončili; aj mnohí západní filozofi sú presvedčení, že ani liberálna demokracia nie je koncom dejín. Vyššia úroveň sociálne spravodlivej spoločnosti, budovanej na základoch zdravého vlastenectva, je stále ideál, ktorý je otázkou budúcnosti. Mináč nadčasovo napísal: „Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila – generalissimus už píše spomienky…“  Mináč, Novomeský aj Válek to nielenže tušili, ale aj vedeli a vizionársky predpovedali. Či sa ich vízia naplní, ukáže budúcnosť.

Kulturológ a filozof PhDr. Lukáš Perný, PhD., pôsobí v Slovenskom literárnom ústave Matice slovenskej a je podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov.

(Celkovo 396 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter