Ľudskosť v neľudských časoch alebo samoty Vladimíra Clementisa

Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská,  Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.

Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.

Niektoré z príspevkov budeme postupne publikovať na našej stránke; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom zborníku.

+ + +

 „Z kníh samých, i sebalepších, môžu vzniknúť len knižné knihy, nedôchodčatá.
Ale za toho polstoročia môjho života som už ozaj toľko žil a prežil, že by bolo o čom písať.
A dnes už viem  aj čo a ako – keby to nepatrilo tiež do kategórie snov a ilúzií,
ktoré sa nesplnia.“
Vladimír Clementis, Listy z väzenia

Pri čítaní záznamov Clementisových publikovaných článkov, ale najmä rozhlasových prejavov, úvah, výziev a zamyslení, ktoré sa vysielali pod pseudonymom Peter Hron z Londýna počas druhej svetovej vojny (vrátane obdobia Slovenského národného povstania), mi ako problém zarezonovali dve otázky. Po prvé, či je možné hľadať v textoch vyzývajúcich k aktívnemu odporu voči existujúcemu politickému režimu a zároveň proti vojne také myšlienky humanizmu, ktoré by boli všeobecnejšie platné, po druhé, kde je hranica medzi prispôsobením sa politickej situácii a humanistickým presvedčením. Nebola to len ostrá a sarkastická kritika vtedajších mocenských štruktúr, ale aj – ba predovšetkým – pozitívne hľadanie cesty smerujúcej k humánnejšiemu svetu, objavovanie východísk a následné zverejňovanie tohto objavu v článkoch, rozhlasových vystúpeniach, úvahách a zamysleniach. Ich ohlas nebol vôbec zanedbateľný, londýnsky rozhlas sa na Slovensku počúval a obyvatelia mu dôverovali.

Jedným z problémov, ktorým sa Vladimír Clementis intenzívne venoval, boli česko-slovenské vzťahy. Cítil v nich dlhotrvajúce napätie, ktoré sa vyostrilo najmä po vzniku samostatného Slovenska. On však chcel veci naprávať, vysvetľovať na prospech vzájomnosti obidvoch národov: „ … písal som v snahe prekonať psychologicky azda pochopiteľnú protislovenskú roztrpčenosť v zahraničných kruhoch českých… a chybný postoj voči Slovensku, aký vládol do značného stupňa medzi československou emigráciou na Západe.“ Clementis ako ľavičiar, komunista (do KSČ vstúpil roku 1924) a navyše evanjelik, slovanofilsky a v zásade pročesky orientovaný intelektuál, mal isté pochopenie pre českú „roztrpčenosť“. Ale vynaložil všetky svoje sily a svoj vplyv, aby obhájil slovenské záujmy a inicioval väčšie pochopenie z českej strany. Išlo mu o pravdu a spravodlivosť. Vždy brojil nie za povrchnú, falošnú (typu „Já mám Slováky rád“), ale za skutočnú a všestranne pochopenú rovnoprávnosť národov Čechov a Slovákov, čo jednoznačne prejavil napríklad v referende z roku 1939 spolu s Jánom Paulínym Tóthom, Štefanom Osuským a Milanom Hodžom.

Bolo príznačné, že Clementis využíval každú príležitosť, aby upozornil na pozitívne vyjadrenia, týkajúce sa vzťahu Čechov a Slovákov, ktoré vyšli z pera „režimistických“ spisovateľov, a to aj napriek skutočnosti, že títo inokedy vychvaľovali (zaiste často aj účelovo) Hitlerov režim ako „vzorný sociálny poriadok“. Keď napríklad Milo Urban, šéfredaktor Gardistu, v prvomájovom čísle politického denníka Slovák (ústredného orgánu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany) – v danej situácii dosť odvážne – upozornil na to, že „bývalý český režim“ prebudil najmä v mladšej generácii mocné sociálne cítenie a naučil jej príslušníkov všímať si aj sociálne otázky, Clementis sa nerozpakoval citovať ho v rozhľadovej štúdii Literárne Slovensko. Imponovali mu najmä Urbanove slová: „Právom môžeme tvrdiť, že únikom z Uhorska, vymanením sa z maďarského područia, vymanili sme sa nielen z národného, ale aj zo sociálneho otroctva. Čo sme teda v Československu nadobudli, to bolo predovšetkým sebavedomie človeka.“ O sebavedomie slovenského človeka išlo aj Clementisovi.

Vo vzťahoch medzi národmi (podobne ako medzi súrodencami) však neexistuje a ani nemôže existovať absolútna rovnosť a rovnoprávnosť, ba k takejto sa dané vzťahy nedokážu ani aproximatívne približovať. Myšlienka, či skôr heslo o rovnoprávnosti národov môže byť len politickým apelom, prázdnoduchou výzvou, ak nemá kultúrne, historické, ekonomické, ale v neposlednom rade aj emocionálne zázemie. Právne, hoci aj ústavné zabezpečenie takejto idey nie je v širokom kontexte vzťahov dostačujúce. Hoci o principiálnej oprávnenosti tejto myšlienky, tohto hesla, bol osobne presvedčený a pochybnosti si nepriznával, pre Clementisa to bolo iba zbožné želanie, politická výzva k stmeleniu dvoch subjektov – národa českého a národa slovenského. Ich rozdielnosť uznával, ale prekrýval ju dobromyseľným presvedčením, že dokážu žiť v rovnoprávnom vzťahu, že teda napríklad Česi nebudú poukazovať na to, ako doplácajú na Slovákov, akí sú Slováci kultúrne menej vyspelí a pod., a na druhej strane, Slováci nebudú vyčítať Čechom, že obsadili výhodné miesta v hospodárskej a decíznej sfére na Slovensku, ktoré by podľa ich názoru mali patriť rodeným Slovákom, že ničia slovenskú ekonomiku a pod. Lebo ak budú, iskra napätia bude stále živá.  Vzdať sa celkom dôsledne podobných výhrad však nebolo reálne ani na jednej, ani na druhej strane.

A tak idea rovnoprávnosti ostávala viac-menej iba politickým heslom, síce lákavým a pre mnohých sympatickým cieľom, ale takým, ktorý bolo možné v konečnom dôsledku dosiahnuť iba čiastočne, dočasne a podmienečne. Poctivejšia – z istého, vedecky neakceptovateľného hľadiska – bola potom už vlastne iba myšlienka jedného „československého národa“, ktorá podobné problémy do značnej miery obchádzala. Ale k tej sa Clementis nepriznával, slovenská identita a národná svojbytnosť mu bola nadovšetko drahá a presadzoval ju pri všetkých príležitostiach. Ale bol v zložitej situácii: v prevažne českom prostredí emigrantského Londýna musel vyjadrovať permanentný nesúhlas so slovenskou vládou, ergo aj so slovenskou samostatnosťou a vyzdvihovať myšlienku, že skutočná podstata slovenského národa je iná, než ju reprezentuje Tisova vláda, ktorú vnímal ako fašistickú. Bola to preňho jedna z menších osobných tragédií, pretože odmeny za tento postoj sa mu v povojnovom Československu nedostalo. A je pravdepodobné, ba takmer isté, že v prevažne českom londýnskom emigrantskom prostredí sa cítil so svojimi názormi a postojmi osamotený. Jeho život determinovala samota napriek prítomnosti bojových druhov z DAV-u, napriek šťastnému manželstvu, napriek viere v budúcnosť šťastných ľudí…

Úniky zo samoty človeka neraz privádzajú do sféry simplifikácií, ako keby zjednodušenie riešení ľahšie viedlo k pozitívnym odpovediam na životné situácie. Druhým – poväčšine novinárskym – zjednodušením bolo Clementisovo chápanie totality, alebo ako on hovoril „totalizmu“, „totálnosti“. Bol presvedčený, že k nej po vzore hitlerovského Nemecka smeruje aj Slovensko – a obával sa tohto trendu, ktorý sa pomaly, ale zdanlivo nezadržateľne  v prvej polovici štyridsiatych rokov stával skutočnosťou. Radikálne totalitu ako princíp vládnutia v oprávnenom hneve odsudzoval v rozhlasových prejavoch, v novinových článkoch, v úvahách akéhokoľvek druhu. Prečo však hovorím o zjednodušení? Podstatou zjednodušenia bolo totiž nerozlišovanie medzi druhmi a typmi totality. Nepochopenie faktu, že rovnako nebezpečná ako čierna či hnedá je aj červená totalita, ba zo širšieho pohľadu aj žltá alebo zelená. Pravda, ako vždy v konkrétnych historických chvíľach, ľudia citlivo vnímajú spravidla iba tú aktuálne prítomnú a pôsobiacu. A tá sa  Clementisovi ukázala ako nanajvýš škodlivá a likvidačná.

Historickým a osobným paradoxom bolo, že pre Vladimíra Clementisa sa ukázala ako fatálne nebezpečná práve tá druhá. Ale na to neprišiel asi ani v hodine svojej smrti. Veril ideám. Nepopravili ho – a s vysokou pravdepodobnosťou by na ňom neboli vykonali rozsudok smrti, ani keby bol zostal počas vojny na Slovensku – slovenskí fašisti, ľudáci či gardisti, ale na smrť ho odsúdili a popravili komunisti, jeho súdruhovia, formálne hlásatelia tých istých myšlienok, ktorým on sám bezpodmienečne veril a ktoré v ich čistej, nezdeformovanej podobe presadzoval ako praktický politik, ale napríklad aj ako novinár už v medzivojnovom období, predovšetkým v časopise DAV. „Verím“, písal manželke krátko pred svojou popravou, „že sa dožiješ – o desať, o pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju aj za mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku… Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti.“ Tak písal vo chvíli, keď už preňho nebolo nádeje. Tragika osudu Vladimíra Clementisa dodnes fascinuje svojou absurdnosťou a je dôkazom ďalšieho odtieňa jeho osamotenosti.

Bol právnik, politický pracovník, novinár, redaktor, kultúrny pozorovateľ, glosátor spoločenského a politického života. Nebol literárny kritik, nebol teoretik, nebol literárny vedec, hoci situácia ho neraz priviedla takmer až do tejto pozície. Cítil totiž, že práve literatúra najlepšie odráža stav doby, kultúry a myslenia. Bol autorom viacerých článkov, v ktorých mapoval vtedajšie dianie na literárnom poli. S odstupom desaťročí cítime, ako v jeho poznámkach dominovalo politické hodnotenie úrovne súdobého literárneho života. Z drsného pohľadu opodiaľneho pozorovateľa – zaiste neraz oprávneného – na prozaické a básnické diela prvej polovice štyridsiatych rokov minulého storočia cítime viacej úprimnosti, intuície a širokého rozhľadu než profesionálnej literárnohistorickej a teoretickej reflexie a odbornej znalosti.

Relatívny nedostatok odborného školenia, ale aj remesla, literárnokritickej zručnosti autora, ktorý spisovateľov ako napríklad Valentín Beniak, Andrej Žarnov, Jozef Cíger Hronský, Milo Urban a s nimi spriaznených novinárov označuje za pochlebovačov fašizmu a za Tisových „žurnalistických mopslíkov“, je zrejmý, ale vyplýva zaiste i z nedostatku relevantných materiálov – Clementis vychádzal najmä z dennej tlače a občasných novinárskych recenzií či informácií o literárnych súťažiach. Na jednej strane síce hovorí o morálnom páde spomenutých spisovateľov a označuje ich za nohsledov vládnej moci, na druhej strane cíti, ako sám poznamenáva, že „obsah ich literárneho a kultúrneho snaženia… ukazuje, že skutočné nacistické náhľady a teórie o literatúre a kultúre nevnikli do predstáv ani len tých slovenských spisovateľov, ktorí sa formálne prihlásili k ,slovenskému národnému socializmu´.“

Hoci na prvý pohľad je nekompromisný a bezohľadne zosmiešňuje službičkovanie fašizoidným scenárom, na umeleckej úrovni zisťuje aj odlišné zábery myšlienkových pochodov autorov, pohnútky vyplývajúce z umelecky opravdivých, autenticky literárnych úsilí. Tie sa, pravdaže, neraz strácali v zahmlenej optike politického pragmatizmu a viedli k paušálnemu odsúdeniu alebo naopak prijatiu literárnych tvorcov bez ohľadu na ich umelecký výkon. Viacerí z tých spisovateľov, ktorých Clementis jednoznačne odmietal na politickej rovine vnímania, v tichosti prijímal na rovine umeleckej tvorby. Samozrejme, milosti sa od neho nedočkali treťoradí, neschopní pisálkovia, zo zištných dôvodov slúžiaci tukovsko-machovskej propagande, autori režimistickej tlače ako súčasti „usmerňovanej kultúry“. Clementisova vnímavosť a neraz zložitá a paradoxne formulovaná akceptácia diel niektorých autorov bola zdrojom ďalšieho odtieňa jeho samoty. Patril k malému počtu tých, ktorí prijímali veci v reálnych súvislostiach a ktorí dokázali odlíšiť chybné presvedčenie vychádzajúce z dobrej viery, naivitu a scestný oportunizmus od samotnej kvality umeleckého diela.

Clementis zastával názor, že motívy zásadne kladného pomeru niektorých spisovateľov k režimu musíme hľadať predovšetkým v oblasti mimoliterárnej. Cituje predstavu Mila Urbana, ktorý pri akejsi príležitosti vyslovil podľa Clementisa síce pochybnú, ale pravdepodobne s dobrým úmyslom vyjadrenú nádej, že v novej spoločnosti si „budeme sami zveľaďovať svoj kultúrny a literárny život“, na margo ktorého „vymýšľali sme plány a tešili sme sa“. Milo Urban podľahol falošným ilúziám bona fide, nie preto, aby programovo a zlomyseľne škodil, hoci zaiste mohol predvídať aj prvky zla, obsiahnuté vo svojich vlastných postojoch a činoch, napríklad v politicky motivovaných úvodníkoch a plamenných výzvach v časopise Gardista, ktorého bol šéfredaktorom.

Podľa Clementisa niekedy podobné iluzórne, nesprávne predstavy výrazne „spolupôsobili pri zaujatí tohto postoja, ale myslím“, a to bolo v Clementisovom názore podstatné, „že u práve menovaných vedľa intransingentného slovenského nacionalizmu (najmä u Žarnova) bol to predovšetkým ich odpor k odumierajúcemu spoločenskému systému a neujasnené predstavy o sociálne spravodlivejšej spoločnosti, ktoré vzbudil v nich ilúzie, že na dnešnom Slovensku – aj keď nie hneď, tak aspoň po prejdení vojnových časov – bude možno takúto spoločnosť budovať.“ Potreba budovania novej spoločnosti bola všetkým, kritikovi i kritizovaným, spoločná, aj keď cesty, ktoré si zvolili, boli diametrálne odlišné. Ale Clementis bol, zdá sa, sám, kto to pochopil.

Dnešnému teoreticky a historicky podkutému čitateľovi Clementisových názorov na plody spisovateľských úsilí jeho doby bude pravdepodobne absentovať komplexnejšie vnímanie svojbytnej literárnej roviny diel spomenutých i ďalších autorov. Cítil túto rovinu, ale iba občas ju dokázal dostatočne jasne oddeliť od spoločensko-politických a povrchne ideologických názorov autorov. Cítil a dával aj nenápadne najavo, že vojnová Slovenská republika síce bola bez akýchkoľvek pochybností totalitným štátom, ale bolo to iba akési totalitné embryo, ktoré sa nikdy úplne nerozvinulo do stavu podobnému či dokonca rovnocennému nemeckému nacizmu či talianskemu fašizmu. Zásluhu na tom mali podľa Clementisa aj morálne kvality väčšiny národa, ktoré sa nakoniec rozvinuli a naplno uplatnili v Slovenskom národnom povstaní.

Je to smutné čítanie o rozličných odtieňoch samoty múdreho, citlivého, duchaplného jednotlivca, o zrade, ktorá ho priviedla na popravisko, na miesto, kde je človek naozaj sám, iba so svojím katom. Smutné je najmä vtedy, keď si pri ňom súčasný čitateľ uvedomuje, že ušľachtilé sny sa zriedkakedy a najmä ťažko napĺňajú a že úsilie o ich napĺňanie sa neraz končí tragicky…

Autor, prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., je vysokoškolský pedagóg, filozof, kulturológ, literárny kritik a esejista.

Publikovali sme:
Lukáš Perný: Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách