Pár slov nielen o Dúchaní

Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská,  Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.

Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.

Niektoré z príspevkov budeme postupne publikovať na našej stránke; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom zborníku.

+ + +

Začnem známym citátom: „Stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí, taký je aj vznešený odkaz našich dejín.“ Tieto slová Vladimíra Mináča z eseje Dúchanie do pahrieb odcitoval 25. apríla 1991 na pôde Slovenskej národnej rady Jozef kardinál Tomko. Známy novinár Dušan Kerný o čosi neskôr napísal, že tým dokumentoval historickú väzbu slovenskej národnej myšlienky na začiatku novej epochy. A to bez delenia na katolíkov, luteránov, partizánov, antifašistov, hlinkovcov či ľudákov, komunistov alebo demokratov. O štyri roky neskôr, v roku 1995, prišiel na Ministerstvo kultúry SR list, v ktorom Jozef kardinál Tomko požiadal o stretnutie s Vladom Mináčom, trebárs aj na pôde jeho vatikánskej rezidencie. A tak Mináč odcestoval do Ríma a vo Vatikáne, v  Tomkovej  rezidencii, títo dvaja rozdielni slovenskí intelektuáli diskutovali najmä o národných otázkach. Túto informáciu, ktorú len nedávno zverejnil v internetovom Novom slove Pavol Dinka, som potreboval povedať na úvod, aby bolo jasné, že Dúchanie do pahrieb aj po revolúcii žilo, hoci vyšlo v r. 1970 a jeho prvá historická časť, akási koncepcia slovenských národných dejín, uzrela svetlo sveta už v r. 1968, v prvom čísle Kultúrneho života pod názvom Kde sú naše hrady. O Mináčovej koncepcii slovenských dejín sa vlastne diskutuje dosiaľ, aj keď je to voči baťkovi veľmi nespravodlivé, pretože dnes, po vyše päťdesiatich rokoch, máme celkom iné vedomosti o našej histórii. 

Čo všetko sa v slovenskej historiografii za ten čas udialo? Veľa aj málo. Dnes napríklad vieme, že Samova ríša sa nezrodila v Čechách, ako sa to tvrdilo dlhé desaťročia, ale jej aktéri sídlili na strednom Dunaji, teda aj na juhozápadnom Slovensku. Známy letopisec Fredegar uvádza viaceré príčiny, prečo povstali Slovieni proti Avarom. Jedna bola napríklad tá, že Avari chodili k Slovienom zimovať a znásilňovali ich ženy a dcéry, druhá, že boli nedobrovoľne tzv. befulkovia, teda vytvárali dvojité vojenské šíky a postupovali v bojoch pred Avarmi. Okolo r. 600 podľa správy Theophylakta Simokatta Byzantínci odrazili útok Avarov na Konštantínopol a zajali 3 000 Avarov a 8 000 Slovienov. Medzi nimi boli istotne aj  podunajskí Slovieni, naši predkovia.

V roku 2010 zase vznikla veľká historická diskusia o tom, či bol alebo nebol Svätopluk kráľom. Nebudem sa venovať odhaleniu Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade, ani Sulíkovej komisii a následným zásahom do hotového diela – bola to veľká  hanba; uspokojím sa len s názorom pápeža Štefana V., ktorý ho označil za kráľa. A ak by to aj nebolo tak, jeho územie bolo po r. 884 také obrovské, že ho letopisci takmer výhradne nazývali regnum, teda  kráľovstvo. V jednom rozhovore v Slovenských národných novinách v r. 2015 (SNM 34/2015) som povedal, že slovenská história bola dvojdomá. V tom prvom domci sme mali významné veľkomoravské centrá Nitravu, Dovinu, Brezalauspurch, známe z písomných prameňov, solúnskych vierozvestcov Konštantína a Metoda, kamenné kostoly a cirkevné učilištia, ale aj kniežatá Rastislava, Pribinu, Koceľa a mocného vládcu, azda kráľa Svätopluka. To bola tá naša veľká história.

V tom druhom dome by potom mohlo byť aj to, čo baťko nazýva plebejské a staviteľské: postavili sme Pešť, Viedeň a ďalšie mestá, a ani jedno sme nerozrumili. To však už bolo obdobie stredovekého Uhorska a rakúsko-uhorského mocnárstva. 

A ani to celkom neplatilo. Ešte v r. 1055, takmer 150 rokov po páde Veľkej Moravy a bitke pri Bratislave, písomné pramene spomínajú, že nový český kráľ Spytihnev II. dal úlisne zajať asi 300 najvznešenejších slovienskych veľmožov a deportoval ich ako väzňov na rôzne české hrady. To zrejme nebolo príliš plebejské.

S nástupom nemeckej kolonizácie a rozvojom baníctva si s najväčšou pravdepodobnosťou robotní Slováci obliekli aj plebejské košele. Jeden môj priateľ, ktorý rád navštevuje cintoríny, objavil v chorvátskom Zadare náhrobný kameň a na ňom meno Mináč. Spýtal som sa pred časom profesora Matúša Kučeru, či nie som náhodou pôvodom Chorvát a ako sa tam vlastne to meno dostalo. Vraj najskôr s meďou – znela jeho odpoveď. Môj predok mohol byť furman, ktorý vozil stredoslovenskú meď do Benátok alebo do chorvátskych prístavov. Pokýval som súhlasne hlavou, pretože viem, že Klenovčania boli chýrnymi furmanmi  a aj neskôr, keď sa minula bystrická meď, vozili železnú rudu pre šalgotarijánsku spoločnosť. Nemecko-slovenské vzťahy sa v 17. storočí vyrovnali a po čase, ako vtipne Jozef Škultéty poznamenáva: doslova sme Nemcov strovili – „ó, hladné, no zdravé žalúdky plebejcov,“ dodáva rovnako vtipne baťko.  

Podľa Vlada Mináča bolo plebejské aj povstanie slovenských dobrovoľníkov v meruôsmych rokoch. Pritom o jeho revolučnosti ani na chvíľu  nezapochyboval: ak Marx označil príklon slovenských dobrovoľníkov k Viedni za kontrarevolúciu, Mináč ostal neoblomný a náš národný pohyb považoval za priezračne čistý, teda revolučný. Podľa baťka hlavným cieľom Kossutha a celej maďarskej buržoáznej revolúcie bolo potlačiť všetky nemaďarské národy.

Do Mináčovej koncepcie našich národných dejín patrí aj  Slovenské národné povstanie a jeho pozitívne hodnotenie. Náš otec vstúpil do Povstania ako 22-ročný a ako Klenovčan a luterán nemal príliš rád prvú Slovenskú republiku. Navyše skončil aj v koncentračných táboroch a túto desivú skúsenosť si niesol so sebou po celý život. On aj naši historici dobre vedeli, že Povstanie  nadobudlo po vojne aj veľký medzinárodný význam a Slovensko sa vďaka nemu zaradilo medzi víťazné mocnosti.

Priatelia, pamätáte si, ako Roman Kaliský usporiadal veľkú demonštráciu za  samostatné Slovensko 11. marca 1992 a umne sa vyhol  14. marcu? Zreteľne  tým naznačil, že pri budovaní novej štátnosti nechce nič mať s prvou Slovenskou republikou. Kaliský a Mináč mali v tomto smere podobné názory, boli takpovediac z rovnakého cesta. Aj baťko v eseji Sub tegmine kritizuje prvorepublikových krikľúňov na námestiach a neželá si návrat do starých čias. Spolu s Romanom Kaliským chcú demokratickú a po všetkých stránkach nezávislú Slovenskú republiku. Stretnutie slovenskej inteligencie na Donovaloch bolo ich posledným spoločným historickým medzníkom. Spisovateľovi Antonovi Hykischovi však prekážalo, že sa na ňom stretli komunista Mináč a exulant Imrich Kružliak, že tam boli všelijakí lektori a cenzori a najmä mnohí komunisti. Pán Hykisch si asi neuvedomil, že v 80. rokoch bol na Slovensku každý druhý, tretí dospelý človek komunista, a tak aj na Donovaloch pri deklarovaní slovenskej štátnosti  mali prevahu. Podľa najnovšej knižky Jozefa Leikerta a Márie Mackovej o Romanovi Kaliskom sa stretlo na Donovaloch okolo 150 slovenských intelektuálov a odznelo 40 prejavov a vystúpení. Úžasné. Ďakujem Romanovi Kaliskému, Vladovi Mináčovi, Gustávovi Valachovi, ale aj Antonovi Hykischovi či hlavným spoluorganizátorom Drahošovi Machalovi a Petrovi Štrelingerovi, jednoducho všetkým, ktorí pri tom boli. Bez nich, ale aj mnohých ďalších by určite nevznikla samostatná Slovenská republika.

Autor, PhDr. Vladimír Mináč ml., je synom baťka Mináča.

Publikovali sme:

Lukáš Perný: Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách
Dalimír Hajko: Ľudskosť v neľudských časoch alebo samoty Vladimíra Clementisa