V meste kráľa Madagaskaru
„4. októbra sa uskutočnilo zhromaždenie vodcov Sambarivov, Safirobayov, Antavoenyov, Antivohibeyov, Antamirov, Antamburov, Antimakolov, Antimananharov, Safeibrahimov a Saferahiminaov, na ktorom som vyhlásil, že vzhľadom na vystúpenie zo služieb Francúzska sa mi vidí vhodné informovať Jeho Veličenstvo prostredníctvom ministrov o stave kolónie, aby mi nemohlo byť nič vyčítané v prípade, že by minister trval na svojom zámere podrobiť si obyvateľov Madagaskaru silou. Prosil som ich teda, aby mi úprimne povedali, či si želajú, aby kolónia existovala, alebo aby Francúzsko od tohto zámeru upustilo. Pod prísahou som im sľúbil, že ich rozhodnutie doslovne oznámim kráľovi.“
Našu literárnu prechádzku po Vrbovom sme začali niekoľko tisíc kilometrov južnejšie od mesta, na ďalekom ostrove v Indickom oceáne, na Madagaskare. Sem totiž osud zavial najväčšieho Vrbovčana Mórica Beňovského (1746 – 1786), aby sa tu stal kráľom Madagaskaru.
Ale čo má Beňovský spoločné s literatúrou? Veľmi mnoho. Okrem toho, že sa jeho životom inšpirovali mnohí spisovatelia rôznych národností ako Poliak Júliusz Slowacki či Maďar Mór Jókai, ale i Slovák Jožo Nižnánsky, Čech Dezider Galský, nemeckí dramatici Christian August Vulpius a August von Kotzebue alebo uhorský generál József Gvadányi, ktorý žil na penzii v Skalici a osobne sa s Beňovským stretol v Trnave v roku 1777, Beňovský je autorom knihy Pamäti a cesty, ktorá – a to je paradoxné – patrí medzi najprekladanejšie diela našej literatúry.
Beňovského denník – významná literárne pamiatka
Beňovský si písal po francúzsky denník, v ktorom si podrobne zapisoval udalosti od zajatia v Rusku cez dobrodružný útek z Kamčatky až po zvolenie za ampansacabeho, čiže kráľa Madagaskaru. Denník vyšiel v Londýne roku 1790, štyri roky po Beňovského smrti. Z francúzštiny ho preložil do angličtiny William Nicholson. Názov knihy, ako bolo v tom čase zvykom, bol siahodlhý a vlastne prerozprával celý dej – Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského. Jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Taiwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar.
Knihu v rekordne krátkom čase poprekladali do mnohých svetových jazykov a postupne vyšla vo Francúzsku, v Nemecku, Poľsku, Uhorsku, v Čechách, Rakúsku, vo Švédsku, v Holandsku, Rusku, Amerike, ba dokonca neskôr i v Japonsku. Bol to pravý bestseller konca 18. a začiatku 19. storočia. A aj keď Beňovský v knihe všeličo zveličil, nemožno mu uprieť tri významné činy v živote – boj v radoch barskej konfederácie proti ruskému cárovi, objavnú cestu, presnejšie útek, z Kamčatky do Macaa, ktorú slávny moreplavec James Cook absolvoval sedem rokov po ňom, a jeho pôsobenie na Madagaskare.
Slovenskí čitatelia sa prvýkrát mohli aspoň čiastočne s osudmi vrbovského rodáka zoznámiť vďaka prekladu, ktorý vyšiel v Bratislave roku 1808 – Památné příhody hraběte Beňovského ve větším díle od něho samého sepsané ve výtah pak přeložené od Samuela Čerňanského. V roku 1966 sme sa dočkali prvého vydania pamätí v modernej slovenčine v preklade Antona Spiesza s doslovom básnika Rudolfa Skukálka, ktorý v tom čase publikoval v slovenskej tlači seriál o Beňovského živote. Aj keď išlo o dobrý počin, zostal len na polceste, pretože vyšli len ukážky – z 900-stranového pôvodného diela vyšla sotva tretina. Až v roku 2007, čiže po 217 rokoch od prvého vydania, sa k slovenskému čitateľovi dostal kompletný preklad Beňovského Pamätí a ciest v preklade Andrey Černákovej. Poznámkový aparát i veľmi podrobnú štúdiu v knihe napísali dvaja vrbovskí rodáci, dôverní znalci Beňovského života, Ľubomír Bosák (1960) a Patrik Kýška (1976).
Beňovského dnes v jeho rodnom meste pripomína pamätná tabuľa na kúrii, ktorá stojí na mieste jeho rodnej, i pomník na Námestí slobody, dielo sochára Antona Gábrika podľa výtvarného návrhu Igora Piačku, ktorý vo Vrbovom vyrastal.
Jeho život spopularizoval televízny seriál Vivat, Beňovský! s Jozefom Adamovičom v hlavnej úlohe, ale menej známe je, že západonemecká televízia ZDF natočila v roku 1975 štvordielny seriál Nedobrovoľné cesty Mórica Beňovského v hlavnej úlohe s Christianom Quadfliegom, ktorého slovenskí diváci možno poznajú zo seriálov Starý, Siska, Derick alebo Miesto činu. O Beňovskom v roku 1802 skomponoval francúzsky skladateľ François Adrien Boïeldieu podľa libreta Alexa Duvala operu Beňovský alebo Vyhnanci na Kamčatke. Vznikol dokonca aj balet podľa hudby skladateľa Nicolasa-Charlesa Bochsu a v roku 2013 uviedlo Štátne divadlo v Košiciach muzikál Móric Beňovský.
Koncom 60. rokov odvysielal Slovenský rozhlas dvojdielnu hru Vladislava Pavloviča Z božej milosti náčelník náčelníkov Madagaskaru.
Naposledy sa životom vrbovského rodáka inšpiroval francúzsky spisovateľ Jean-Christophe Rufin, známy u nás historickým románom Vyslanec Jeho veličenstva, ktorý v roku 2017 vydal knihu Cesta Sobolieho kráľa okolo sveta.
Ján Baltazár Magin
Najstarším slovenským spisovateľom, ktorý sa narodil vo Vrbovom, je Ján Baltazár Magin (1681 – 1735). Po štúdiách vo Viedni pôsobil ako katolícky kňaz v Jarku, v Košeci a od roku 1719 v Dubnici. A práve tu napísal jedno z najlepších apologetických diel slovenskej literatúry Ostne alebo Obrana. Reagoval ním na spis profesora uhorského práva na Trnavskej univerzite Michala Bencsika Najnovšie a najvznešenejšie snemovanie. Autor sa v ňom urážlivo vyjadroval o Slovákoch a o obyvateľoch Trenčína tvrdil, že sú potomkovia kráľa Svätopluka, ktorý predal krajinu Maďarom za bieleho koňa.
Bencsikove výroky hlboko pobúrili slovenskú verejnosť. Výročné zhromaždenie nižšej a vyššej šľachty, ktoré sa zišlo v Ilave, poverilo Jána Baltazára Magina, človeka známeho svojou vzdelanosťou, aby na urážlivý spis odpovedal. Ján Baltazár Magin reagoval skvelým polemickým dielom v latinčine Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi (Ostne namierené proti pisateľovi Najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice). Magin poukazoval na starobylosť mesta Trenčín, odmietal prepiaty nacionalizmus a proti podmaniteľskej teórii, propagovanej Bencsikom, staval teóriu o pohostinnom prijatí Maďarov slovanskými kmeňmi. Magin sa vo svojom apologetickom spise prejavil ako výborný znalec prác antických spisovateľov, ale i diel slovanských historikov.
Ján Baltazár Magin svoje vrcholné dielo vydal roku 1728. V úvode spisu píše: „Mojím úmyslom nebolo potupiť práva iných a vychváliť naše. Urobil som to len preto, aby som usvedčil tých, ktorí o nás nespravodlivo písali a bez najmenšej hanby zaútočili na samú pravdu.“
Dlho sa myslelo, že Ján Baltazár Magin je autorom len Ostňov. Docent Anton Augustín Baník však objavil v Maďarskom krajinskom archíve v pozostalosti rodiny Csákyovcov rozsiahlu latinskú báseň Ekloga, v ktorej Magin oslávil druhý sobáš Jozefa Illesházyho, syna svojho mecéna. Báseň, ktorú autor napísal v štýle Vergiliových Bukolík v hexametroch, vyšla roku 1981 pri príležitosti 300. výročia Maginovho narodenia v origináli v latinčine i v slovenskom preklade Júliusa Sopka a Gizely Slavkovskej.
Podľa Magina je v jeho rodnom meste pomenované miestne bilingválne gymnázium, v ktorom je aj jeho plastika, dielo sochára Ladislava Saba. Magina vo Vrbovom pripomína aj pamätná tabuľa na budove katolíckej fary.
Ján Tonsoris – ľudový liečiteľ s dušou básnika
V čase, keď Beňovský uskutočňoval svoje veľkolepé politické plány na Madagaskare, v Istebnom na Orave ďalší vrbovský rodák Ján Tonsoris (1724 – 1781) plnil významné ľudovýchovné poslanie. Preložil jedno z najvýznamnejších diel medicíny 12. storočia Salernské pravidlá zdravia, ktoré doplnil vlastnými postrehmi vo veršoch pod názvom Přídavek k Zdraví radě lékařské. Táto kniha vyšla prvýkrát tlačou roku 1771 a za necelých sto rokov v roku 1866 bolo na svete už piate vydanie. Neviem, či sa ešte nejaké iné dielo slovenskej literatúry z 18. storočia môže pochváliť takým vydavateľským úspechom. Veršovaný Přídavek je veľmi zaujímavé dielo ľudovoliečiteľského charakteru. Ján Tonsoris ho zostavil z rôznych vtedajších lekárskych kníh, ale využil aj svoje osobné skúsenosti, ktoré počas kňazského pôsobenia získal medzi pospolitým ľudom. Kniha sa stala dôležitou príručkou pre lekárov i liečiteľov v 18. a 19. storočí. Aj dnešný čitateľ má možnosť zoznámiť sa s liečebnými postupmi Jána Tonsorisa, pretože roku 1977 vyšiel v preklad Tonsorisovho Přídavku, ktorý poslovenčil MUDr. Ján Junas. Ako možno v dnešnej dobe chápať Tonsorisove rady Ján Junas v roku 1998 v rozhovore pre Slovenský rozhlas povedal: „Každé cieľavedomé napísané či vyrieknuté slovo má svoju cenu v akejkoľvek podobe. Jednou je dobová – teda časová hodnota. Tou druhou – oveľa výraznejšia – je jej trvalosť. Mnohé historické veci alebo javy v našom subjektívnom chápaní rozumieme ponajviac v ich prvom zobrazovaní. Teda chápeme ich len ako dožité. Možno však nazvať dožitými také slová rady, ktoré sa týkajú večne aktuálneho problému ochrany ľudského zdravia. Rady, ktoré jestvujú od počiatku dejín ľudstva až po jeho zánik. Z tohto hľadiska iste mnoho rád aj z Tonsorisovho diela zostáva podnes a navždy trvalými. A hlavne sú dôležité aj pre budúce pokolenia pri predlžovaní ľudského veku.“
Ako dôkaz tvrdenia Jána Junasa uvádzam niekoľko rád Jána Tonsorisa spred vyše 250 rokov:
Kto večer je, pije bez miery,
že zle robí, rýchlo uverí.
Preto večeraj len málo,
aby sa ti dobre spalo.
Zvykom dobrým vtedy žiješ,
ak po jedle ruky myješ.
Máš úžitok mnohoraký –
čistíš ruky, ostríš zraky.
Obyčaj to dobrá vždy je,
kto si ruky často myje.
Viac sa o Jánovi Tonsorisovi môže čitateľ dozvedieť z môjho nedávneho článku.
Ďalší vrbovskí rodáci
Juraj Obermajer (1808 – 1880), ktorý sa tiež narodil vo Vrbovom, sa stal známy predovšetkým zásluhou Jána Hollého, ktorý mu venoval ódu ako svojmu dobrému priateľovi. Juraj Obermajer ako kňaz pôsobil v Modre, Leopoldove, Veľkých Kostoľanoch, Urminciach a naposledy v neďalekej Chtelnici. Patril medzi podporovateľov bernolákovského hnutia a významnou mierou sa zaslúžil o postavenie pomníka Jánovi Hollému v Dobrej Vode. Pri slávnostnom odhalení pomníka zazneli verše ďalšieho rodáka z Vrbového Jozefa Emmanuela (1803 – 1890). Po vysvätení za kňaza roku 1827 bol rímskokatolícky kaplán v Bytči a v Košeci. Od roku 1845 pôsobil ako farár, neskôr ako dekan v Horných Kočkovciach a od roku 1846 v Košeci. Jozef Emanuel patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej a gymnázia v Kláštore pod Znievom. Pracoval ako člen výboru Spolku sv. Vojtecha. Prvé básne uverejnil v Orle tatránskom, neskôr písal dedikačné verše. Okrem už spomenutého Jána Hollého ich venoval Františkovi Xaverovi Bučánskemu, podporovateľovi Michala Rešetku, Jánovi Palárikovi. Rekviem za Štefanom Moysesom predniesol 2. septembra 1869 v Pruskom.
Vo Vrbovom sa narodili aj bratia Ján Juraj (1826 – 1879), Jozef (1829 – 1874) a Michal Boorovci (1837 – 1891). Ich dielo nie je rozsiahle. Ján Juraj, ktorý bol počas revolúcie v rokoch 1848/49 väznený šesť mesiacov v Nitre, napísal pre gymnaziálny časopis šopronských študentov Veniec cestopisy Obrázky cestopisné a Výlet do Piešťan, Jozef, ktorý napokon prešiel do maďarského vládneho tábora, je autorom divadelnej hry Gróf Teleky, a ich nevlastný brat Michal Boor uverejňoval baladické básne a vlasteneckú lyriku v Sokole a Orle.
Pripomeniem ešte, že vo Vrbovom vyše 50 rokov pôsobil ako evanjelický farár Pavol Košacký (1816 – 1892), ktorý sa ako študent evanjelického lýcea zúčastnil na pamätnom výlete na Devín roku 1836, v rokoch 1836 – 1837 bol tajomník Spoločnosti českoslovanskej, od roku 1837 kaplán v Myjave, od roku 1840 evanjelický farár vo Vrbovom. V roku 1848 zaujal kritický postoj k národnému hnutiu a viac sa v ňom neangažoval. Pavol Košacký je pochovaný na miestnom cintoríne, kde mu roku 2010 odhalili náhrobok.
Literárny otec sváka Ragana
Aj keď sa vo Vrbovom narodila takmer desiatka spisovateľov, máloktorý vo svojom diele zobrazil Vrbové. Výnimkou je Elo Šándor (1896 –1952), ktorý dej svojich kníh zasadil aj do Vrbového a blízkeho okolia. Vrbovému venoval Elo Šándor niekoľko kníh. V Pamätiach náhradného učiteľa opisuje život v 20. rokoch minulého storočia na vrbovských kopaniciach. V Lesnej správe, vydanej krátko po vojne, sa zaoberá odbojom od jesene 1944 do jari 1945 v okolí Vrbového. Úspešnejšie uviedol Vrbové do slovenskej literatúry Elo Šándor v trojzväzkovom súbore krátkych próz Sváko Ragan z Brezovej. Aj keď je sváko Ragan obyvateľom neďalekej Brezovej, predsa neraz zavítal do Vrbového, najmä keď tam boli povestné jarmoky. Elo Šándor publikoval poviedky o svákovi Raganovi spočiatku časopisecky. Nebývalý úspech ho napokon prinútil, aby roku 1927 vydal knižne zbierku 45 poviedok a čŕt Sváko Ragan z Brezovej. Po vrelom čitateľskom prijatí knihy sa rozhodol v písaní pokračovať a v priebehu ďalších štyroch rokov nadviazal na svoju knižnú prvotinu ďalšími dvoma dielmi obsahujúcimi spolu 45 príbehov brezovského kopaničiara.
Príbehy sváka Ragana úspešne sfilmovala Slovenská televízia a vďaka výnimočnému vtipu i majstrovskému hereckému výkonu Jozefa Kronera dielo patrí do zlatého televízneho fondu.
O inšpiračných zdrojoch humoristickej tvorby Ela Šándora povedala jeho dcéra Oľga Kuchtová v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 1996: „Najprv chcem zdôrazniť ten hlavný prameň otcovej humoristickej tvorby a tým je celý kraj vrbovsko-myjavsko-brezovský, ktorý má nielen svojské jazykové prejavy, ale aj povahové črty, s nevšedným pre to, čo je smiešne. Čo sa dá fígľom odbaviť, vtipne povedať, je to hotový boží dar. Nie nadarmo dal tento kraj Zuzku Zgurišku i vtipného kresliara Štefka Bednára. Nie náhodou sa na Brezovej narodil sám hrdina sváka Ragana Martin Lacko, a dá sa predpokladať, že sú tam a budú tam aj ďalší podobní ľudia. Počúvať Brezovanov, ako sa prekárajú, to je hotový zážitok. V krátkosti vedia povedať to, čo je hlavné. Otec spomínal, ako mu radil ozajstný sváko, že má o ňom písať – akého ma vidíš, takého ma píš.
Otec svojou tvorbou nechcel dosiahnuť viac, ako čitateľa pobaviť, no iste viac urobil. Zachytil nevšedné vlastnosti brezovskej povahy, ktorá bohdá, nikdy nevymizne z nášho sveta.“
Ela Šándora vo Vrbovom pripomína pamätná tabuľa na budove Mestského úradu.
MUDr. Anton Rákay (1925 – 2013) takmer štyridsaťročnú lekársku prax odborníka na pľúcne choroby vo Vysokých Tatrách zužitkoval v literárnej tvorbe. Po odchode na dôchodok debutoval roku 1991 románom Tabu. Aj v ďalších knihách (napísal ich takmer dve desiatky) ako Dlhá cesta, A žiť budeš ďalej, Hriech sa zaoberal problémami lekárskej etiky, eutanázie a transplantáciami ľudských orgánov. Je autorom aj niekoľkých kníh pre deti.
V súčasnosti sa dejinami rodného mesta systematicky zaoberá Ľubomír Bosák. Napísal niekoľko vedeckých a popularizačných prác ako Vrbovské letopisy a spolu s Patrikom Kýškom vydal aj ďalšie knihy o meste – Pamiatky Vrbového, Svätý Gorazd – učený muž našej zeme, To je náš Beňovský, Mestečko naše Vrbové. Vrcholom ich spoločnej práce je encyklopédia Benovskiana. Takmer 500-stranová kniha obsahuje veľký počet hesiel, ktoré sa vzťahujú k Móricovi Beňovskému – mapujú miesta, kde ho zavial osud, významné osobnosti, s ktorými sa stretol, ale i množstvo umelcov, ktorí sa inšpirovali jeho osudom. Encyklopédia je svojím zameraním výnimočné dielo, poznáme všeobecné encyklopédie, encyklopédie miest, štátov, podľa predmetu bádania, podľa špecializovaných odborov (napr. chémie, archeológie, medicíny, astronómie a p.), ale neviem, či je podobná encyklopédia na svete, ktorá by sa podrobne zaoberala jedným výnimočným človekom.
Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus (1969) sa síce narodil v piešťanskej pôrodnici, ale jeho život je spätý s Vrbovým. Je zakladateľom a dušou kultúrneho festivalu Vrbovské vetry, ktorý už 18 rokov zviditeľňuje toto mesto. Presadil sa aj ako spisovateľ, napísal vyše desiatky kníh pre deti a pre humoristický charakter sú obľúbené jeho prózy o dobrosrdečnom muflónovi Ancijášovi – Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda, Ako muflón Ancijáš cestoval na západ a Ako muflón Ancijáš sľub dodržal.
Snímky: Autor, www.wikipedia.sk, www.mindop.sk, www.csfd.sk
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Ružomberok | 3. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Liptovský Mikuláš | 4. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Senica | 5. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Nové Zámky | 6. časť
