K trojstému výročiu narodenia Jána Tonsorisa (1724 – 1781), ľudového liečiteľa, ktorý svoje rady písal vo veršoch
Ak chceš zdravý ostať vždycky,
dlho zo sveta sa tešiť,
hľaď dodržať tieto veci:
Nežiaľ, nerob si starosti,
hnevu sa, ak môžeš, sprosti.
Málo pi, sa neprejedaj,
za stolom dlho nesedaj.
Nespi vo dne, vetrov, vody
zbav sa – nepocítiš škody.
Ver´ťa žitie dlhé čaká,
mnohý neduh sa ťa zľaká.
Ak ti lekár k ruke nie je,
tohto sa drž – to dobré je:
Veselosť a pokoj mávaj,
mieru vždycky zachovávaj.
Tieto verše napísal rodák z Vrbového, evanjelický kňaz v Istebnom, ľudový liečiteľ Ján Tonsoris. Sú z jeho Doplnku k Zdravej rade lekárskej, vybraného zo Salernskej školy zdravia. Táto kniha vyšla prvýkrát tlačou roku 1771 a za necelých sto rokov v roku 1866 bolo na svete už piate vydanie. Neviem, či sa ešte nejaké iné dielo v slovenskej literatúre z 18. storočia môže pochváliť takým vydavateľským úspechom.
Zdravá rada lekárska je v slovenskej literatúre veľmi zaujímavé dielo ľudovoliečiteľského charakteru. Ján Tonsoris ho zostavil z rôznych vtedajších lekárskych kníh, ale využil aj osobné skúsenosti, ktoré počas svojho kňazského pôsobenia na Orave získal medzi pospolitým ľudom. Kniha má tri časti – v prvej sú zdravotné rady, v druhej, nazvanej Domová apatiečka, opisuje 54 druhov liečivých bylín, ich zber i spôsob ich využitia na liečiteľské účely a tretia časť, tzv. Doplnok ku Zdravej rade lekárskej, sú vlastne veršované zdravotnícke rady pre pacientov, ako napríklad táto:
Iste často sa ti stáva –
z vína, piva bolí hlava.
Napi sa len vody chladnej,
aj ocot k nej dobre padne.
Nebudeš pod obraz boží,
ak si zvykneš mandle požiť.
Drevený si vypi olej,
budeš zaraz lepšej vôle.
Ak sa bolesť v hlave stelie
a keď cítiš teplo v tele,
aby z nej bolesti vyšli,
tri ju a my vínom kyslým.
Zaujímavé, že literárna história nevenuje Tonsorisovi veľkú pozornosť. Necelé dve strany mu venoval Bohuslav Tablic v Pamätiach československých básnikov a veršovcov z roku 1805 a spomenul ho Jozef Miloslav Hurban v diele Slovensko a jeho život literárny, kde napísal: „Vyznačili sa za časov Mošovského ako spisovatelia v prose a vo verši ešte aj iní, ako Ján Tonsoris, kňaz istebňanský, ktorý pomimo teologických spisov zanechal po sebe aj lekársku knižku Sana consilia medica, aneb Zdravá rada lekárska, Skalica 1771.“
Niekoľkými riadkami sa o Tonsorisovi zmienil Ján Ďurovič v Prehľade literárnych dejín slovenských evanjelikov a v roku 1920 o ňom napísal neveľkú stať Dr. Pavel Bujnák do časopisu Mladé Slovensko – Dve málo známe knižky slovenskej literatúry (jedna z nich je Tonsorisova), krátko ho spomenul aj Ján Mišianik v Pohľadoch do staršej slovenskej literatúry. O Tonsorisovi niet zmienky ani v dvojzväzkovej Encyklopédii slovenských spisovateľov z roku 1984. Paradoxne, najväčšiu pozornosť mu venoval neprofesionálny literát, ale profesionálny lekár, historik slovenskej medicíny, doc. Dr. Ján Junas, ktorý pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Martine. V roku 1971 pri príležitosti 200. výročia vydania Zdravej rady lekárskej uverejnil rozsiahlejší článok v Lekárskom obzore a o šesť rokov neskôr edične pripravil a preložil do súčasnej slovenčiny najvýznamnejšie Tonsorisovo dielo Doplnok k Zdravej lekárskej rade, vybraný zo Salernskej školy, čiže len tretiu časť Zdravej lekárskej rady. V roku 2003, rok po smrti Dr. Junasa, vyšlo vo vydavateľstve Nestor kompletné vydanie Zdravej lekárskej rady, teda nielen Doplnok, ale aj prvé dve časti.
Už som uviedol, že Ján Tonsoris sa neteší veľkej pozornosti literárnych historikov. Z tých pár riadkov, ktoré mu venoval Bohuslav Tablic v knihe Pamäti československých básnikov a veršovcov, sa o ňom dozvieme toto: „Narodil sa vo Vrbovom, mestečku v Nitrianskej stolici, z otca Jána a matky Žofie Leviusovej. Pretože vtedy bola sloboda služieb božích v Nitrianskej stolici artikulom obmedzená na dve miesta, tak nášho Tonzórisa pokrstil kňaz rímskej cirkvi a začiatkom ho učil jeho otec. Ale keď odrástol, poslali ho do Prietrže, kde ho učil rektor Ondrej Ambrózius, potom do Kremnice, kde ho učil Ján Blázius, neskôr do Štitnika, kde ho učil Ján Tubel a napokon do Prešporka, kde bol poslucháčom rektora Fridricha Wilhelma Beera. Vo všetkých týchto školách ho osobitne podporoval Juraj Ambrózius, neskorší superintendent, ktorému Tonzóris tri roky ako pisár pomáhal.
Z prešporských gymnaziálnych štúdií si ho povolali do Prietrže za preceptora, čiže pomocného učiteľa, pozvanie prijal a tu mu Juraj Jamriška mnoho dobrého preukazoval. Na radu a na Jamriškove náklady sa roku 1745 pobral do Wittenbergu, kde si za dva roky obľuboval prednášky najmä doktorov Hoffmana a Werkmanna.
Keď sa vrátil z Nemecka a dostal pozvanie do istebnianskej cirkvi, vysvätil ho na kňazský úrad 6. júla 1748 Samuel Hruškovic, superintendent Banského okolia, v prítomnosti slova božieho kazateľov Daniela Sartoria, Jána Hlivaja a Vandlíka.
Tento muž bol horlivým milovníkom otcovského jazyka. Pretože túžil stať sa svojou príčinlivosťou užitočným aj iným, niekedy skladal piesne, z nich jediná je v Tranovského Cithare sanctorum v Institorisovom vydaní.“
Doplním ešte niekoľkými slovami Bohuslava Tablica. Ján Tonsoris sa vlastným menom volal Ján Barbierik a pochádzal z rodiny českých exulantov Barvířovcov. Jeho otec, tiež Ján Barbierik, bol vo Vrbovom remeselníkom. Ako vieme, barbier, barbierik je zastaraný výraz pre holiča a v stredoveku holiči plnili i funkciu akýchsi ránhojičov i liečiteľov. Tonsor je po latinsky holič, čiže môžeme povedať, že sa tu naplnilo známe nomen omen – Barbierik – Tonsoris – holič – kúpeľník – ránhojič – liečiteľ. Tonsoris vo svojich lekárskych radách, verný svojmu menu, často odporúča – z hľadiska vtedajšieho stupňa poznania medicíny – púšťanie žilou. A to v tých časoch vykonávali barbieri, čiže holiči, kúpeľníci či ránhojiči.
Presný dátum narodenia Jána Tonsorisa nevieme, ale bolo to v roku 1724. Evanjelickým farárom bol v Istebnom do roku 1773, keď sa pre zdravotné problémy musel vzdať duchovnej činnosti. Zomrel 3. mája 1781 v Istebnom.
Tonsoris na Orave pôsobil takmer štvrťstoročie. Ľud bol biedny, morili ho premnohé zdravotné neduhy, nebolo však lekárov. V čase Tonsorisovho pôsobenia v celej Oravskej župe, ktorá mala 35 tisíc obyvateľov, boli iba dvaja lekári a dvaja ránhojiči. Priemerný vek obyvateľov bol 32 rokov a vysoká bola úmrtnosť novorodencov. Z tohto pramenila aj Tonsorisova snaha pomôcť národu nielen duchovne, ale aj zdravotne. V tom ho podporoval aj župný chirurg František Ignác Eckstein, ktorý prezrel a schválil rukopis Zdravej rady lekárskej, aby mohla vyjsť tlačou v Skalici roku 1771.
Ako kuriozitu uvediem Tonsorisove rady proti bolestiam hlavy:
Vyvaruj sa tvrdých a slaných pokrmov, údených rýb a masla, všetkých kyslých vecí, ktoré škodia nervom a žilám. Zvlášť prejedania, pitia vína a pálenky, prehnaného hnevu, veľkej horúčavy a zahorenia.
Thee a caffe sú veľmi užitočné.
Proti bolesti celej hlavy
1. Hojne píjaj teplý thee alebo iný patričný, ale nie opojný nápoj.
2. Často užívaj rebarboru za kvintlík, (ale nikdy nie viac, lebo by to škodilo), aby si mal otvorenú stolicu.
3. Často si máčaj nohy v teplej vode a občas ich stiahni tuho obväzom v členkoch, aby sa krv od hlavy sťahovala.
4. Užitočné je večer dať si zmäkčujúci klistír.
5. Užitočný je gáfrový lieh alebo pálenka, keď sa v nich namočí na štvoro zložená šatka a takto zvlhčená položí sa na hlavu.
6. Užitočné sú borievky, rasca a soľ, spolu utlčené, s ružovým octom zmiešané a na hlavu položené.
7. Užitočný je ružový olej, zmiešaný s vínovým octom, keď sa ním potrie čelo. Vyťahuje horúčku a utišuje
bolesť.
8. Roztlč zelinu netresk a potri ňou čelo.
9. Vodka z blenu zaháňa všetky veľké bolesti, ak sa ňou potiera hlava a sluchy alebo sa na hlavu prikladá šatka ňou navlhčená. Vyťahuje horúčku.
K napísaniu lekárskej príručky ho pravdepodobne priviedla jeho ťažká choroba, pre ktorú musel neskôr zanechať kňazský úrad. V tých časoch na mnohých miestach neboli lekári, alebo boli vzdialení a mnohí chudobní pacienti si ich nemohli dovoliť zaplatiť, a keďže ich nahrádzali domáci liečitelia, Tonsoris im chcel dať takúto príručku, aby jej rady mohli v praxi využívať. Tonsoris napísal, že kniha táto je: „… od věku skrze nemocných pacientů, v našem slovanském národě žádaná, ponevádž až podosavád náš slovanský národ ne s malou škodou takové Raddy lékařské nedostatok měl.“
V úvode Tonsoris radí, ako používať knihu. Nevieme síce, na čo bol chorý Tonsoris, ale pravdepodobne to bola zlá zákerná, bolestivá choroba, pretože pridáva aj takéto vyznanie: „Kdo zdravý a nemocný býval, ten zná jak výborný dar jest zdraví těla. Zdraví a čerstvost lepší jest nad všeliké zlato, a tělo silné, nežli zboží nesčíselné. Není bohatství lepšího nad zdraví těla a není potěšení nad radost srdce. Lepší smrt než bídný život, aneb nemoc dlouhá.“
Tonsoris čerpal z latinských a nemeckých lekárskych kníh – Curae od doktora Christiana Weissbacha, Medicina rationalis systematica od doktora Fridericusa Hoffmanusa a p. Inšpiroval sa však aj Salernskými pravidlami zdravia. V polovici 10. storočia v Salerne, talianskom meste blízko Neapola, kde sa križovali vplyvy starogréckej, rímskej a arabskej kultúry, vznikla prvá lekárska občianska škola, bolo to dvesto rokov pred prvými klasickými univerzitami v Bologni, Paríži či v Oxforde. Na nej pôsobili na tie časy vynikajúci lekári, ktorí pre svojich poslucháčov zostavili mnoho cenných spisov. Dbali však aj na zdravotné uvedomenie ľudu, a tak vznikla približne v 12. storočí jedinečná knižka Salernské pravidlá zdravia – užitočné zdravotnovýchovné rady, ktoré boli prvým dielom takéhoto druhu na svete. V 14. storočí ich veršovanú podobu prepracoval španielsky lekár Arnaldus de Villa Nova.
Salernské pravidlá zdravia vyšli do roku 1977 v 635 vydaniach v 85 jazykoch a aj v slovenčine. Do slovakizovanej češtiny prvý preložil Salernské pravidlá zdravia, čiže spomínaný veršovaný Doplnok, v roku 1721 Matej Bel pod názvom Flos medicinae, čiže Kvet lekárstva. O päťdesiat rokov neskôr ho nasledoval Ján Tonsoris, ktorý napísal spomínanú Zdravú radu lekársku a Salernské pravidlá zdravia, tvoria tretiu časť knihy, zvanú Doplnok. Tonsoris neprepísal text Belovho vydania bez vlastnej výberovej úvahy. Niečo vynechal, niečo doplnil, miestami text zjemnil, upravil syntax a urobil ju zrozumiteľnejšou. Každopádne treba pokladať celú knihu Zdravá rada lekárska – teda jej prozaickú časť, ale aj veršovaný doplnok – za Tonsorisovo vlastné dielo.
Ako som už spomenul, prvé vydanie Tonsorisovej knihy Zdravá rada lekárska vyšlo roku 1771 v Škarniclovej tlačiarni v Skalici. Má tri časti – v prvej časti dáva Tonsoris lekárske rady,druhú časť knihy tvorí kapitola Domová apatiečka, v ktorej opisuje 54 druhov liečivých bylín, spôsob ich zberu a výrobu liekov z nich. Tu je veľmi cenné, rovnako ako aj pri chorobách, že Tonsoris pri bylinách uvádza popri latinských a nemeckých názvoch i slovenské a české názvy, ktoré pravdepodobne prevzal z českých botanických kníh.
No a tretia časť – tá je z nášho literárneho hľadiska najcennejšia časť – Doplnok k Zdravej rade lekárskej, vybraný zo Salernskej školy. Tu dáva Tonsoris prostredníctvom 94 básní rady a poučky, ktoré sú dôležité pre každodenný život a majú akousi príťažlivou formou doplniť predchádzajúce dve odborné časti knihy. Doplnok je rozdelený na štyri kapitoly – prvá hovorí všeobecne o chorobách a medicíne, druhá o bolení hlavy, tretia o žalúdku a bruchu a o pokrmoch a nápojoch a štvrtá o pôsobení liečivých byliniek.
Zdraviu prospešná a zdravá
je aj rastlina žihľava.
Chorým ľuďom spánok dáva,
slúži tým, čo mnoho dávia.
Kašeľ starý zastavuje,
s medom bôľ čriev umierňuje,
odoberá zimu pľúcam,
k vodnatieľke tiež je súca.
Koho mnohý neduh súži,
žihľava mu vždy poslúži.
Yzop, ten pľúca očíšťa,
šlemy ženie z nich doista.
Ak sa s medom však pozvarí,
tak sa dobrý liek podarí.
Ján Tonsoris sa v čase osvietenských reforiem Márie Terézie snažil prístupnou formou v slovakizovanej češtine poskytnúť lekárske rady najširším ľudovým vrstvám. Mnohé jeho rady dnes pôsobia len ako veršované kuriozity, ale na druhej strane sú výstižným obrazom úrovne ľudového liečiteľstva v 18. storočí, ktoré zohralo významnú úlohu v rozvoji skutočnej lekárskej vedy. Na záver ešte Tonsorisova najvýstižnejšia liečiteľská rada, ktorá platí aj dnes: „Vždy sa stráň nepokojných myšlienok, hnevu, melanchólie, smútku, starostí, nemierneho pitia, vysedávania, poludňajšieho spánku, zlého svedomia a bezbožnosti, lebo to všetko kazí ľudskú prirodzenosť a prináša choroby. Naopak usiluj sa zachovať spokojnú a veselú myseľ, mierne pitie, častú komóciu (pohyb), čisté svedomie, nábožný život a vieru v Boha. Lebo to všetko posilňuje telo a udržiava ho v zdraví.“
A na úplný záver rada vo veršoch:
Hľaď si umyť každé ráno
ruky, oči vodou vlažnou.
Sviežosť tela pohyb budí,
popreťahuj pritom údy,
ovlaž ústa, učeš vlasy,
očisť zuby v ranné časy.
Bo z toho ti mozog silnie,
ba i telo neomylne.
Po kúpeli nebuď v chladu.
Po jedle zas dodrž radu:
Neľahni si, no na vzduchu
prejdi sa, tak spevnieš v duchu.
Snímky: www.wikimedia.commons, www.martin.sk