Koľko je na Ukrajine hrobov, to sa asi nedozvieme. Ursula von Leyenová nedávno vo videu hovorila o stotisícoch mŕtvych ukrajinských dôstojníkoch (oficier) a … civilistov, Kyjev na jej video podráždene reagoval a kancelária vysvetľovala, že sa pani von Leyenová iba zle vyjadrila – malo vraj ísť o spoločné číslo mŕtvych aj ranených, ktorí sú vyradení z bojov. Následne celé video z webu stiahli. Zelenskyj pred časom poznamenal, že počet mŕtvych sa zverejní až po ukrajinskom víťazstve. Ruská strana svoje straty tiež nezverejňuje, a tak sme odkázaní iba na propagandu, v ktorej tí „naši“ majú mŕtvych menej… Sú to absolútne cynické hry, pretože bez ohľadu na to, akej sú tí chlapci národnosti, vo vojne umierajú mladí Rusi aj Ukrajinci a svojim rodinám, svojej vlasti budú navždy chýbať. Ten vojnový stroj je rozbehnutý a bezohľadne melie svoje obete. Ako v každej vojne. Pripomínať státisíce mŕtvych v Iraku je zakázané – lebo „ačohentizmus“ je neprípustný. Odsúdiť treba iba Rusov za okupáciu susednej krajiny. Ale na pozadí súčasnej tragédie nevidieť celú ľudskú tragédiu násilia? Ruská federácia porušila medzinárodné právo, o tom nemôže byť žiaden spor. No zákaz poukazovať na agresie iných a inde treba odsúdiť rovnako nekompromisne. Fašizmus sa nezačal dymiacimi komínmi v lágroch, plazil sa ticho dlho, vyzdvihoval národ (vtedy nemecký) a opovrhoval inými národmi, najmä slovanskými.
Ukrajina by si mala uvedomiť, že je zneužívaná Spojenými štátmi a NATO
V súčasnosti sa nacionalizmus opäť rozmáha a takmer bez povšimnutia sa opovrhuje celým národom – ruským. Pozoruhodný rozhovor na túto tému v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu poskytol švajčiarskemu časopisu Zeitgeschehen im Focus prof. Dr. iur. et phil. Alfred de Zayas, odborník na medzinárodné právo a bývalý mandatár OSN. (Rozhovor vyšiel v marci tohto roku, ale pre mimoriadne aktuálny obsah ponúkame jeho podstatnú časť našim čitateľom.)
Alfred de Zayas, je americký právnik, historik, autor literatúry faktu kubánskeho pôvodu. Od mája 2012 do apríla 2018 pôsobil ako nezávislý expert Rady OSN pre ľudské práva na podporu demokratického a spravodlivého medzinárodného poriadku. Vyštudoval filozofiu a históriu na Fordhamovej univerzite v New Yorku, absolvoval právnickú fakultu Harvardovej univerzity, na univerzite Georga-Augusta v Göttingene študoval stredoveké a novoveké dejiny. V súčasnosti žije vo Švajčiarsku.
Zeitheschenen im Focus zaujímalo, ako hodnotí výrok švajčiarskeho prezidenta Ingazia Cassina, že Rusko po 77 rokoch prinieslo vojnu do Európy.
Alfred de Zayas: Tento výrok je desivý na jednej strane preto, že prezrádza neznalosť nedávnej histórie, na druhej strane je súčasťou protiruskej propagandy, ktorá už roky vyvoláva protiruské nálady, ale teraz sa to deje bez akýchkoľvek zábran. To je nebezpečné. Mimochodom, táto rusofóbia porušuje článok 20 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý zakazuje vojnovú propagandu aj nenávistné prejavy proti iným národom.
Môžete vysvetliť, v čom spočíva Cassisova historická neznalosť?
Už v deväťdesiatych rokoch boli vojny medzi Slovincami a Srbmi, medzi Chorvátmi a Srbmi, medzi Bosniakmi a Srbmi. Všetky boli v Európe a všetky strany sa dopúšťali vojnových zločinov. Ale prišlo ešte horšie. V marci 1999 začali USA a NATO agresívnu vojnu proti Srbsku na základe falošných správ a vulgárnej protisrbskej propagandy. Samozrejme, bez mandátu OSN. Áno, z hľadiska medzinárodného práva ruská invázia na Ukrajinu 24. februára tiež bola porušením čl. 2 ods. 4 Charty OSN. V januári 1999 NATO vydalo ultimátum, ktoré by bolo neprijateľné tak pre Srbsko, ako pre akýkoľvek iný štát. Konferencia v Rambouillet vo Francúzsku nepriniesla riešenie napätia medzi Srbskom a Kosovskou oslobodeneckou armádou (UCK). V Rambouillet NATO požadovalo právo „zaistiť mier a bezpečnosť“ nielen v Kosove, ale aj v celom Srbsku. Inými slovami, Srbsko by se muselo vzdať svojej suverenity v prospech NATO, čo by žiadny suverénny štát neurobil. Keď to Srbsko odmietlo, začalo NATO bombardovanie, ktoré trvalo viac než dva mesiace a ktorého cieľom bolo podľa NATO poslať Srbsko späť do „doby kamennej“. Išlo o hrubé porušenie medzinárodného práva, na ktorom sa podieľala i Spolková republika Nemecko. Nikto neoplakával početné civilné obete, nikto nepožadoval sankcie proti agresorom, nikto nebol braný na zodpovednosť. V tom čase som bol tajomníkom Výboru OSN pre ľudské práva. Pamätám si atmosféru nenávisti voči Juhoslávii a osobne voči Miloševičovi. Dnešná démonizácia Putina mi pripomína dehumanizáciu Miloševiča. To, čo sa dalo vidieť v televízii, zvlášť na CNN, bolo obscénne.
Možno to porovnať s Ukrajinou?
Čo sa týka porušenia medzinárodného práva, áno. Pokiaľ ide o situáciu ako takú, dôvodom útoku na Srbsko bola čisto mocenská politika USA. Nešlo o konflikt medzi Srbskom a krajinami NATO, ale o vnútorný spor medzi UCK, vojenskou organizáciou Kosovčanov, a srbskou armádou. NATO tým porušilo svoju vlastnú doktrínu i medzinárodné právo. Kde boli protesty a prejavy solidarity so srbským obyvateľstvom? Ako osoba zodpovedná za petície v Úrade vysokého komisára OSN pre ľudské práva som mal v rukách všetky sťažnosti týkajúce sa konfliktu medzi Srbmi a UCK. Na obidvoch stranách dochádzalo k zločinom, viac-menej v rovnakej miere. Dochádzalo k terorizmu zo strany UCK, ktorá zabila pomerne dosť Srbov, a tiež k represiám voči Albáncom zo strany Srbska. Konflikt stále pretrvával, mŕtvych bolo v rokoch 1989 – 1998 na obidvoch stranách asi 1 000. Zle, samozrejme, ale žiaden dôvod na zahraničnú intervenciu, ktorá by zabila omnoho viac ľudí.
Od roku 2014 prebieha viac-menej otvorený konflikt s Ruskom. V stretoch sa angažovali obe krajiny (Ukrajina i Rusko). Ale čiernobiely obraz v spravodajstve o Ukrajine znamená rovnaké dezinformácie a preháňanie ako v prípade vojny proti Srbsku.
Čo bolo cieľom USA?
Zásah v roku 1999 nemal nič spoločné s ľudskými právami, hoci bol vydávaný za „humanitárnu intervenciu“. Išlo o čisto geopolitický cieľ. USA chceli oslabiť Srbsko ako spojenca Ruska a zriadiť v Kosove leteckú základňu – mimochodom na srbskom území, čo je ďalšie porušenie medzinárodného práva – čo sa im podarilo. Základňa Bondsteel má rozlohu asi 400 hektárov a znamená faktickú okupáciu územia.
Prečo sa na to všetko zabúda?
Nie je to absolútne zabudnuté. Jednoducho sa o tom nevie, pretože naše (t. j. švajčiarske, ale aj slovenské – pozn. red.) médiá málokedy informujú o (vojnových) zločinoch spáchaných USA alebo dokonca Európanmi.
Bolo to jediné porušenie medzinárodného práva zo strany západnej aliancie?
Nie, v roku 2003 USA a Koalícia ochotných, mimochodom, s mnohými ukrajinskými žoldniermi, zaútočili na Irak v rozpore s medzinárodným právom. Neexistoval žiaden mandát OSN a išlo o útočnú vojnu proti suverénnemu štátu – rovnako ako invázia na Ukrajinu, čo je závažné porušenie Charty OSN, a teda i medzinárodného práva. Bolo to brutálne znásilnenie medzinárodného práva, ktoré zničilo krajinu a doteraz si vyžiadalo životy viac ako milióna ľudí. Bol to zločin proti ľudskosti, ktorý mal byť vyšetrovaný a súdený Medzinárodným trestným súdom podľa článku 7 Rímskeho štatútu.
Boli na agresorov za útočnú vojnu proti Iraku v rozpore s medzinárodným právom uvalené sankcie?
Nie, nič také. Nemecko a Francúzsko, ktoré sa aspoň oficiálne odmietli vojny zúčastniť, boli Bushom ostrakizované. Hovoril len o „starej Európe“ a proti obom krajinám prevládal nenávistný sentiment. Napríklad „French fries“ (francúzske hranolčeky) boli premenované na „freedom fries“ (hranolčeky slobody). Je to len detail, ale ukazuje na náladu, a na to, že európske štáty nemôžu rozhodovať nezávisle od USA. Nemecko napokon prelety nad svojím územím povolilo a nemeckí vojaci dokonca strážili americké vojenské zariadenia v Nemecku, zatiaľ čo americkí vojaci bojovali v Iraku.
Ako reagovali obyvatelia bojujúcich krajín?
V Londýne a Manchestri, v Ríme a Miláne, v Madride a Barcelone vyšli do ulíc milióny ľudí a demonštrovali proti vojne; ľudia vyšli do ulíc aj v Berlíne, vo Frankfurte a v Mníchove.
No vlády vôbec nezaujímala vôľa ľudu ani demokracia. Občania, ktorí odsudzovali vojnu, boli označovaní za „nevlasteneckých“ alebo dokonca za zradcov. Svojvôľa NATO a „koalície“ bola totálna. Proti Iraku viedli totálnu vojnu – vojenskú, psychologickú i propagandistickú. Nikto nebol za to braný na zodpovednosť! Vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan túto inváziu právom označil za „nezákonnú“.
Čo sa stalo v Líbyi v roku 2011?
Tu skutočne existovala rezolúcia Bezpečnostnej rady (č. 1973) a mandát OSN na humanitárnu pomoc. Znelo to ako pomoc, ale to, čo prišlo, nemalo s rezolúciou nič spoločné. Päť štátov vrátane Číny a Ruska sa zdržalo hlasovania. Keby boli tušili, čo bude nasledovať, určite by ju vetovali. Rezolúcia bola teda prijatá, no bez toho, aby sa rešpektovalo jej znenie, zriadenie bezletovej zóny sa zmenilo na totálnu vojnu s cieľom odstrániť Kaddáfího vládu. Táto vojna, už je to jedenásť rokov, krajinu priviedla do úplného chaosu.
Mali by sa za to zodpovedať všetky zúčastnené štáty NATO. A v tejto súvislosti sa treba pýtať, či je NATO „obrannou“ alianciou, alebo nástrojom agresie. Keď vezmeme do úvahy zločiny agresie, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti spáchané v mene NATO, musíme sa pýtať, či táto organizácia nepatrí do kategórie článku 9 štatútu Norimberského tribunálu – teda ako „zločinecká organizácia“.
Vráťme sa k vojenskej intervencii Ruska na Ukrajinu. Potvrdili ste, že išlo o porušenie medzinárodného práva.
Áno, ide o jasné porušenie čl. 2 ods. 4 Charty OSN, ktorý zakazuje vojenský útok na inú krajinu. Iba podľa kapitoly VII môže Bezpečnostná rada legitimizovať vojenský útok podľa medzinárodného práva. V tomto ohľade je čin Ruska porušením medzinárodného práva. Ale – a to nemožno jednoducho zamiesť pod koberec – NATO ako vojenská aliancia, ktorá najneskôr od roku 1999 opustila svoj pôvodný zámer pôsobiť ako čisto obranná aliancia, čoraz viac obkľučuje Rusko.
Je to v rozpore s nejakým ustanovením v medzinárodnom práve?
Musím pripomenúť, že čl. 2 ods. 4 Charty OSN zakazuje nielen útok, ale i hrozbu útokom. Text znie: „Každý štát je povinný zdržať sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu alebo iným spôsobom, ktorý je v rozpore s cieľmi OSN.“ Rozšírenie NATO k ruským hraniciam bolo a zostáva čistou hrozbou, politikou hrubej sily a imperiálnej arogancie.
Kedy sa tento proces začal?
Už v roku 1999, po prijatí bývalých spojencov ZSSR, ako je Poľsko, Maďarsko a Česká republika. V roku 2002 sa potom pripojili ďalšie štáty východného bloku a bývalé sovietske republiky, napríklad pobaltské státy. To všetko je v rozpore so sľubom, ktorý dali USA v roku 1990. Americký prezident George Bush a sovietsky vodca Michail Gorbačov sa dohodli, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Slová amerického ministra zahraničia Jamesa Bakera boli jasné: „ani o piaď“ na východ. Túto dohodu potvrdil i nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher.
Joe Biden tento sľub popiera, rovnako ako Antony Blinken.
Áno, to je jasné, lebo to nezapadá do ich koncepcie. Chcú dostať Ukrajinu do NATO, a tým sa priblížiť k Rusku. To je presne ten scenár hrozby, ktorý pravdepodobne doviedol Putina k tomu, aby zatiahol za povraz. Charta OSN tiež zakazuje, aby jeden štát ohrozoval druhý. A keď sa pozrieme na mapu, na západnej hranici vidíme systematické obkľúčenie Ruska.
Nie je to v našich médiách bagatelizované? A NATO je prezentované ako „spoločenstvo hodnôt“…
Nemáme iba lživú tlač. Máme aj zamlčujúcu, obmedzenú tlač. Predstavte si, že by Mexiko uzavrelo vojenské spojenectvo s Ruskom a Kubou a začalo rozmiestňovať rakety, ktoré by mohli zasiahnuť ciele v USA. Viete, čo by sa potom stalo? Pokiaľ ide o Kubu, máme konkrétny príklad z histórie: USA hrozili jadrovou vojnou, keby Chruščov nebol vtedy ustúpil a nestiahol sa z Kuby, a keby USA neboli sľúbili stiahnutie rakiet v Turecku, ktoré priamo ohrozovali ruské mestá. Drobný detail z histórie: americké rakety v Turecku stále sú… Ďalším scenárom by mohla byť podpora hnutia za nezávislosť na Aljaške zo strany Ruska. Rusko by poskytovalo peniaze a podporovalo mimovládne organizácie, ktoré by organizovali demonštrácie a usilovali o odtrhnutie Aljašky. V dôsledku toho by sa Aljaška mohla vyhlásiť za nezávislú a uzavrieť obranné spojenectvo s Ruskom. Čo by sa stalo?
Po obrovskej mediálnej paľbe, vyostrenom tóne a sankciách prijatých na medzinárodnej úrovni sa Rusko zdá úplne izolované.
Nie úplne. Stále existujú štáty, ktoré sú naďalej v spojení s Ruskom, ale väčšina štátov je orientovaná na USA. Pozoruhodné je, že mexický prezident Andrés Manuel López Obrador nepodporuje sankcie proti Rusku, aby, ako povedal, zachoval všetky komunikačné kanály…
Čo by sa teraz malo na Ukrajine stať?
Boje by mali okamžite ustať. Existuje iba rokovací stôl. Všetko ostatné vedie ku skaze. Prímerie a spoločný boj za záväzný a udržateľný mierový poriadok. Zbrane musia byť umlčané. To šialenstvo sa musí skončiť. Rusko sa stiahne a NATO poskytne záväzné záruky, že Ukrajina bude neutrálnym štátom. Na územie si nikto nerobí nárok. O ruských návrhoch z januára, ktoré západná aliancia zmietla zo stola, sa musí rokovať. Je naliehavé prijať opatrenia na budovanie dôvery. Jedine tak môže nastať trvalý mier. Provokácie Západu sa musia skončiť a medzinárodné právo musí mať opäť najvyššiu prioritu. Ukrajina by si mala uvedomiť, že je zneužívaná Spojenými štátmi a NATO. Najlepším riešením pre Ukrajincov by bolo vyhlásiť jednostrannú neutralitu, aby mohli v budúcnosti žiť v mieri so Západom i Východom. Nejde len o bezpečnosť Ukrajincov alebo dokonca strednej Európy – ide o mier na celom svete.
