Rusko-ukrajinský konflikt sa stáva závažným problémom pre celé svetové spoločenstvo.
Snaha USA, aby sa zjednotil celý svet proti Rusku, nie celkom vyšla. Ich interpretácia tohto konfliktu nevedela pokryť hodnoty a záujmy mnohých ďalších významných hráčov sveta.
Tak, ako bolo ťažké nájsť zhodu medzi názormi USA a „zvyškom sveta“, nie je to ľahké ani so všetkými bezprostrednými aktérmi, t.j. Ruskom, Ukrajinou, USA a EÚ, a preto tento konflikt eskaluje a prenáša sa aj do iných častí sveta.
Z týchto štyroch účastníkov konfliktu sú podstatnými hráčmi iba dvaja: USA a Rusko. Ukrajina i EÚ sú iba nástrojmi hlavných aktérov, z ktorých Ukrajina má povinnosť dodávať vojakov a EÚ peniaze a zbrane.
Základnou príčinou tohto konfliktu je ultimátum Ruska, v ktorom požaduje od americkej vlády, aby zastavila približovanie vojsk NATO k ukrajinsko-ruským hraniciam, nakoľko je presvedčené, že USA narušujú vojenskú rovnováhu a ohrozujú jeho bezpečnosť. Strategická výhoda pre USA spočíva v tom, že im umožňuje zničiť Moskvu a iné významné mestá za 5 až 7 minút.
Vstup Ukrajiny do NATO sa stáva pre Rusko červenou čiarou, ktorej prekročenie bude považovať za vyhlásenie vojny.
Z ruského pohľadu má Rusko právo formulovať svoje bezpečnostné požiadavky a žiadať svojho jadrového rivala o záruky.
Reakcia USA, že to nie je celkom ich problém, pretože je to záležitosť NATO, a teda aj všetkých členov EÚ, sa stala iba premárnenou príležitosťou, ako sa mohlo vyhnúť nebezpečnému vojenskému konfliktu.
Nakoniec Amerika v rámci svojej národno-bezpečnostnej stratégie zadržiavania, ktorú schválil aj Kongres USA, neurobila nič mimoriadne.
Amerika iba využila rusofóbne nálady ukrajinskej vlády a jej pretrvávajúci zápas o vlastnú identitu a zapojila ju do vojenského konfliktu. Poskytla garancie, že jej pomôže finančne i materiálne, ak sa bude dožadovať zavedenie obmedzení voči ruskému etniku, a bude pokračovať v zavádzaní sankcií voči Rusku.
Ukrajina, posmelená podporou USA a prísľubom EÚ, že bude prijatá do únie a NATO, nadobudla dojem, že jej politické ciele sú identické s americkými a nie je potrebné, aby brala ohľad na bezpečnostné záujmy Ruska. Po rokoch oligarchických vlád chce už iba lepší život a je pripravená za to vypredať všetko, čo má ešte k dispozícii. Z tohto dôvodu napr. už aj predala 60 % ukrajinskej ornej pôdy západným spoločnostiam a fondom.
Z ruského ultimáta jasne vyplýva, že Rusko nepovažuje ani Ukrajinu ani EÚ za svojho nepriateľa, ale ani partnera. Bezpečnostné záruky požaduje iba od USA!
Obsahom politiky „zadržiavania“ je vlastne všetko, čo môže oslabiť Rusko. Ideálnym partnerom pre takúto politiku sa stal ukrajinský prezident, bývalý komik Zelenskyj, ktorý sa nevie uspokojiť s oslabovaním Ruska, ale požaduje jeho zničenie.
Patrím medzi tých, ktorý neverili, že Putin sa dá vyprovokovať k vojenskej intervencii, a to napriek tomu, že americký prezident uvádzal aj presný dátum…
Keďže Rusko nedostalo žiadne záruky, 24. februára 2022 prekročili jeho vojská hranice Ukrajiny, čím si Rusko vyslúžilo označenie agresora a zjednodušilo výklad rusko-ukrajinského konfliktu.
Pre komplexnosť hodnotenia vojenskej intervencie Ruska treba dodať, že od roku 2014 sa na Ukrajine viedla občianska vojna, ktorá priniesla 15-tisíc mŕtvych.
Základnou cieľom ukrajinských nacionalistických bataliónov bolo ukrajinizovať aj východné, etnicky ruské časti Ukrajiny, prinútiť všetkých občanov, aby sa vzdali ruštiny a osvojili si ukrajinčinu, a tak ukončiť dominanciu ruskej kultúry, prepojenia na ruské médiá a ruskú politiku.
Vymaniť sa spod ruskej kontroly znamenalo prerušiť všetky vzťahy s Ruskom a vstúpiť do EÚ a NATO, čo boli hlavné ciele ukrajinskej politiky. Tieto heslá boli transformované do podoby boja za slobodu, suverenitu a nezávislosť Ukrajiny.
USA od samého začiatku neverili tomu, že Ukrajina by mohla zničiť Rusko. Ich angažovanie sa v tomto konflikte bolo iba pragmatické využitie situácie a prostredníctvom Ukrajiny urobiť Rusku zle. Vždy si však uvedomovali hranice svojho tlaku na Rusko ako jadrovú mocnosť, nakoľko nemali záujem o vyvolanie svetovej vojny.
Čo však prekvapilo USA i Ukrajinu, že Rusko s jeho jadrovým a raketovým potenciálom reaguje na útoky nacionalistických bataliónov veľmi detinsky a naivne, akoby si neuvedomovalo hodnotu obrovských strát vyplývajúcich z neprofesionálneho vedenia špeciálnej vojenskej operácie zo strany Putina a jeho generálneho štábu.
Každý vojenský projekt od vpádu ruských vojsk na Ukrajinu sa skončil fiaskom, resp. neadekvátnymi stratami techniky a vojenského personálu.
Keby sme prezidentovi Putinovi prepáčili omyl, že naletel ukrajinským tajným službám, a preto súhlasil so vstupom ruských vojsk s detinským očakávaním, že ukrajinská armáda sa vzdá a prejde na ruskú stranu, čo mu avizovali aj ruské tajné služby… aj tak musíme skonštatovať, že jeho vojenské rozhodnutia sú nedomyslené a chaotické.
Prezident Putin má dva zásadné nedostatky vo svojej osobnostnej výbave.
Je presvedčený, že o všetkom musí rozhodovať on sám, a že ak hovorí o vojenskej sile ruskej armády, myslí si, že jeho marketing pri prezentácii nových, ničivých účinkov ruských zbraní je postačujúci.
Druhým jeho osobnostným problémom je, keďže pôvodným vzdelaním je právnik, tak si myslí, že aj vo vojne je najdôležitejší legalistický prístup založený na dohodách a zmluvách. Armáda aj zbrane pre neho iba vytvárajú kolorit či ozdobu všetkého konania. Zabúda však, že podoba zmlúv závisí od reality a vojenskej sily a od toho kto bude víťaz a kto bude porazený.
Už jeho neologizmus „špeciálna vojenská operácia“ ukazuje, že nechce, či odmieta vojnu a armádu považuje iba za nástroj svojich fiškálnych predstavení.
Je však smiešne, ak druhá najväčšia armáda sveta s 1,2 milióna vojakov sa riadi tak, že všetci musia mať na pamäti, že nejde o štandardnú vojnu, ale iba o politickú operáciu, ktorej cieľom sú iba politické dohody.
Osem rokov bojov na Ukrajine je iba potvrdením tohto prístupu a dôkazom veľkých strát pre Donbas a Luhansk, pretože nik o Minské dohody, okrem prezidenta Putina, nemal záujem.
Jeho dlhotrvajúci tlak na realizáciu Minských dohôd viedol k eskalácii tejto kultúrnej vojny, v ktorej však reálne padlo do dnešných dní už 250-tisíc vojakov.
Rovnako vpád na Ukrajinu v 60-kilometrovej kolóne s politickým zadaním, že vojenskými cieľmi môžu byť iba vojenské objekty…, ústup od Kyjeva bez akejkoľvek reflexie, odchod z Krasneho Limanu… to všetko ukazuje, že vojenská operácia v bielych právnických rukavičkách nemôže dosiahnuť nijaký úspech. Jeho najväčším výsmechom bolo organizovanie referenda o pripojení sa viacerých regiónov k Rusku, a to za situácie, keď ruská armáda nielenže neovládala všetky územia, ale bola nútená aj k ústupom a vzdaniu sa veľkých území v prospech Ukrajiny.
Prezident Putin až po šiestich mesiacoch pochopil, že ak Ukrajina mobilizovala minimálne 800-tisíc mužov do zbrane, jeho 100-tisícová vojenská operácie nemá šance vo vojenskom strete s ukrajinskou armádou, ktorá je školená v zahraničí a dostáva najmodernejšiu výzbroj zo strany kolektívneho západu.
Až v septembri pochopil, že ak chce, aby vojenská operácia bola úspešná, musí vyhlásiť čiastkovú mobilizáciu na zvýšenie vojakov o 300-tisíc a vymenovať aj nové vedenie vojenských síl na Ukrajine. Nebol by to on, keby z politických dôvodov nepozmenil štandardnú mobilizáciu na čiastkovú.
Skutočnosť, že ruskí vojaci sa pokúšajú získať nejaké dediny, že sú schopní posunúť sa za jeden deň o 500 metrov…, nie je nič iné iba priznanie, že ide o početnú vojenskú prevahu ukrajinských síl a v tejto podobe špeciálna operácia nemá žiadnu nádej na víťazstvo.
Tých 100-, možno až 150-tisíc padlých ruských vojakov za desať mesiacov v porovnaní s 15-tisíc mŕtvymi za desať rokov v Afganistane, je výsledkom tejto smutnej „donquijotskej vojny“.
Zdá sa, akoby aj tento konflikt musel niesť znaky skutočných veľkých ruských víťazstiev, t.j., že ruské obete musia byť dvoj- až trojnásobne väčšie ako straty jeho nepriateľov.
Je pravdou, že pre prezidenta Putina nebol a ani nie je cieľ dobyť Ukrajinu, pretože sú to tiež iba Rusi, ale jeho vojenská operácia môže zničiť obraz o vojenskej sile Ruska.
Neúspech ruskej armády spočíva v chaose a absencii pevných cieľov a prepolitizovaní celej vojenskej anabázy.
Nebezpečenstvo legalistického a politického vedenia vojny zo strany prezidenta Putina spočíva v tom, že ciele operácie ako aj hranice expanzie sú príliš konfúzne, a menia sa podľa aktuálnych stretnutí a summitov s politickými predstaviteľmi sveta.
Zdá sa, že vedenie Ruska nepochopilo, že Ukrajina bude trvať aj po dobrovoľnom odchode z Chersonu nielen na vrátení Krymu a všetkých území, ale aj na miliardových reparáciách a postavení ruského vedenia pred medzinárodný tribunál…
Prezidentovi Putinovi ako politikovi musíme priznať, že za 22 rokov svojho pôsobenia si vo svete získal aj nemálo stúpencov a podporovateľov.
Za deväť mesiacov vedenia vojny na Ukrajine však ukázal vojenské schopnosti a možnosti, ktoré sa pohybujú v škále od naivity až po výsmech.
Jeho hlavný sekundant, minister obrany Ing. Šojgu, je vzdelaním stavebný inžinier. Vojenské schopnosti preukázal pri prvých výstreloch vstupu ruských vojsk na Ukrajinu a svojím okamžitým nástupom do nemocnice… Rovnako z deviatich jeho námestníkov sú iba dvaja s vojenským pozadím. Možno jedinou jeho prednosťou je iba to, že je členom hokejového tímu V. V. Putina…
Takéto hodnotenie prezidenta Putina, generálneho štábu a jeho vojenskej družiny sa môže zdať urážlivé, ale výsledky vojenskej operácie sú minimálne sporné.
Podľa môjho názoru svojou vojenskou nekompetentnosťou a neschopnosťou iba aktivujú všetkých protiruských účastníkov do ďalšej eskalácie tejto vojny a dávajú nádej, že i nemožné môže byť reálne!
Prezident Putin zadefinoval ciele Ruska v ultimáte s upozornením, že ak nedostane písomnú odpoveď, Rusko je pripravené použiť aj vojenské prostriedky.
Stalo sa…!!!
Zdá sa, že prezident Putin by možno radšej hral globálnu vojnu s plynom, ako každodenne zaoberať sa útokmi, či ústupmi svojej armády. Má na to dobrú príležitosť!
Predlžovanie „donquijotskej vojny! za účelom akýchsi nových možných rokovaní je nebezpečné nielen pre Rusko a Ukrajinu, ale pre celý svet.
Prezident Putin si musí uvedomiť, že pre všetkých účastníkov vojny platí zásada: Víťazstvo, alebo medzinárodný tribunál!
One thought on “Kto nesie zodpovednosť za eskaláciu a predlžovanie rusko-ukrajinského konfliktu?”
Pán Šebo,
čo sa deje na Ukrajine:
Pro pochopení toho, proč byla ruská armáda neúspěšná při invazi na Ukrajinu, doporučuji vyslechnout rozhovory s ruskými vojenskými zajatci na stránkách Volodymira Zolkina. Je zde několik stovek rozhovorů s ruskými vojenskými zajatci, které jasně ukazují, že velká většina ruských vojáků vůbec nevěděla a neví, co je cílem jejich invaze na Ukrajinu a velice často se do míst bojů dostávají absolutně nepřipravení a nevybavení. Na počátku jde o vojáky, kteří jeli na cvičení a octli se ve válce. Příkladem jsou třeba rozhovory s Igorem Kravčenkem nebo Nikolajem Matvejevem. Nyní jde často o mobilizované, kteří nebyli na vojně nikdy nebo krátce a již dávno. Do zákopů se dostanou bez jakékoliv přípravy a reálného vedení. Jako příklad mohou sloužit rozhovory s Ivanem Asipovem, Dimitrijem Rjachovskij nebo Alexejem Besedinym. Do zajetí se dostávají i kriminálníci, které verbuje do své soukromé armády Jevgenij Prigožin, například zde. Dnes i v budoucnosti budou tyto rozhovory důležitým zdrojem informací o této válce. Zajímavý je i rozhovor se samotným Volodymirem Zolkinem o této jeho práci a životě před invazí zde.
Je pochopitelné, že i v ukrajinské armádě se jistě vyskytují nepořádky, ne každý voják má dokonalé vybavení a vyskytnou se zde různé postavy. Zásadní rozdíl je v tom, že Ukrajinci bojují na své zemi o svou svobodu. Nejsou v cizí zemi, které by chtěli vnucovat své pořádky. Postoj obyvatelstva například v nedávno osvobozeném Chersonu je jasně vidět z toho, jak „vítalo“ ruská okupační vojska a jak vítají nyní ukrajinskou armádu. Ještě více na tom vyniká absurdita výsledků referend realizovaných okupačními úřady. Doporučuji si poslechnout alespoň pár desítek zmíněných rozhovorů, pokud vám to stále není jasné.
https://blisty.cz/art/110595-par-uvah-k-ruske-invazi-na-ukrajinu.html