Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská, Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.
Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.
Dnes publikujeme posledný z vybratých príspevkov; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom obsiahlom zborníku.
+ + +
Storočnica Vladimíra Mináča (10. augusta 1922, Klenovec) je aj dnes skúšobným kameňom. Preto Mináča neobchádzajú ani jeho odporcovia a nežičlivci. Je zakliesnený a nedá sa obísť na ceste k pochopeniu „všelijako zauzlených časov“.
V ideologicky, vojensky, veľmocensky a policajne obsadenej krajine sa stal vo februári 1974 nádejou celej Matice, kde si predtým, pred rokom 1968 a potom po roku 1968, v tom čase „podávali kľučky pracovníci štátnej bezpečnosti s normalizátormi v atmosfére zrady, ľahostajnosti, egoizmu a zaslepenosti“, ako hovorí vo svojom svedectve v tom čase tvrdo existenčne postihovaný A. Maťovčík.
Za takmer 15 mináčovských rokov pôsobenia došlo k renesancii nielen pozornosti k slovenským a slovakistickým osobnostiam, ale aj výstavbe novej matičnej budovy na Hostihire (otvorenej 1. augusta 1975) a obnove historicky prvej budovy Matice. Svoju energiu Mináč sústredil na renesanciu matičnej myšlienky a nemrhal ju tam, kde nič zmeniť nemohol. Zaľudnil a umožnil zaľudniť slovenské dejiny, uchránil ich aj pred zamlčiavaním či zabúdaním alebo ignorovaním. Pripomínať toto v roku 2022 nie je návratom do minulosti, ale presne naopak, naliehavá aktuálna otázka.
Poldruhadesaťročie Mináča v Matici sa neodohrávalo v jednoduchom čase. V oblasti, kde pôsobil, sa dvadsať rokov po roku 1970 všetko pohybovalo v mocensko-politicko-vplyvovom trojuholníku, teda pevnom útvare trojnožky. Neviditeľné hranice tejto slovenskej trojnožky sa zvyčajne neprekračovali a aj preto vo vtedajšom režime vydržali dve dekády, pri ktorej bol Mináč, výborník spisovateľského zväzu (ZSS) na pol ceste v palebnej čiare medzi ministerstvom kultúry a ideologickým oddelením ústredného výboru.
Bol to Mináč, ktorý mocnému ideologickému tajomníkovi, rozhodnému presadzovateľovi priateľstva so Sovietskym zväzom a nikdy inak, vynadal do fukcionárskych k…ov. Nebolo to hrdinstvo, veď Mináč bol krytý aj straníckymi funkciami, ako aj autoritou prenikavého esejistu. Bolo to medzi pánmi, v budmerickom kaštieli. Mináč mal zvučný hlas, usilovne som zatváral dvojkrídlové dvere na salóne, snažiac sa byť neviditeľný, aby bolo zrejmé, že tá scéna nemá svedkov, veď tých, ak nevedia mlčať, umlčiavajú.
Prečo som to vyrozprával Mináčovmu synovi Vladovi? Lebo, ako sa potom ukázalo, redakcie dostali príkaz od oddelenia kultúry ÚV, spadajúce samozrejme pod ideológa, nerecenzovať vydanie knihy Tu žije národ. Mináčova kniha vyšla, nebolo možné zakázať ju, ale interný, ústny pokyn redakciám, teda ich kultúrnym rubrikám bol zrejmý – myslím si, že až na Drahoslava Machalu v Novom slove sa nikto neodvážil knihu Tu žije národ vyzdvihnúť. Málo toho. Straníci, keďže mali nemálo výhod v možnostiach publikovať, museli z honorárov a iných príjmov platiť tiež stranícke známky. Mináč bol vystavený potupnému straníckemu vyšetrovaniu. Nikto nepochyboval, odkiaľ duje vietor. Vyvrcholilo to nielen trestom, ale najmä zaplatením 10 000 korunového nedoplatku čerstvo rozvedenému autorovi a to ešte, aby sa zvýšila potupa, doba ponižovania, na štyri splátky. Išlo o to, citeľne ho zasiahnuť, obrať ho peniaze, donútiť ho doslova zaplatiť za vyslovený názor. Toto poznanie sa potom šírilo vo vtedajšej atmosfére Bratislavy ako oheň. Bolo zrejmejšie, že mlčať je zlato. V tom čase to boli nemalé peniaze a zároveň demonštrácia atmosféry, ktorá panovala v tom čase, atmosféry, kde bolo zrejmé, kam siaha zloba malichernosti.
Nebolo to len kvôli výrazu, ktorý sa potom v bratislavskom prostredí ujal, výrazu „funkcionársky k….t“, ale kritike ideológa, ktorá to predchádzala. Tomu sa to hlboko vrylo do pamäti, lebo po čase, keď sa stal čs. veľvyslancom v Dánsku, z Kodane písal do Bratislavy „…teraz by mi baťko už nemohol hovoriť, že som funkcionársky k….t, tu mi všetci totiž hovoria Vaša Excelencia.“
Na prelome čias nebol ideológ jediný, ktorý bol proti baťkovi, v snahe zabrániť, aby sa v nových časoch znovu presadil ako esejista a jeho Tu žije národ či Dúchanie do pahrieb sa stalo zásadou istej časti spisovateľskej obce. No Mináč bol odsúvaný nielen od prvých chvíľ zmeny čias, od onej chýrnej relácie Klub mladých koncom roka 1989, ktorý sa niesol v duchu nielen detronizácie Mináča, ale toho, čoho bol symbolom. Bola to atmosféra nielen potláčania „baťkizmu“, ale vytvárania priestoru pre novú ikonu – a ňou bol Dominik Tatarka. Pre Mináča nebolo alebo nemalo byť miesta. Keď si pripomenieme, koľko autorov, spisovateľských osobností, formovalo pomery tých čias, je dnes zrejmé, že išlo aj o sformovanie vtedy deklarovanej koncepcie, ktorú sledujeme dodnes: keď sa nedalo zabrániť zániku federácie a vzniku slovenskej republiky, treba sa sústrediť na jej ovládnutie. A dodnes pretrváva deľba, ktorá sa pôvodne začala v spisovateľskej obci.
V roku 1986 pri 50. výročí kongresu slovenských spisovateľov z roku 1936 s jeho antfašistickým posolstvom, „…ako najspoľahlivejším nasmerovaním, ktoré mu dali davisti…“ (Pravda 3. júna 1996), spočíval zmysel podujatia v Domove spisovateľov v Budmericiach v naliehavej výzve „…prišiel čas, keď treba jazyk literatúry preložiť do nedvojzmyselnej politickej reči…“ alebo ako to v kuloároch preložil V. Mináč: „Historici do toho nepôjdu, ostane to, ako neraz predtým, na spisovateľoch.“
Rok na to, 1987, sa konala v Budmericiach prelomová konferencia Európsky román 87. Účasť spisovateľov z viac ako pol stovky štátov, najmä vtedajšieho Západu. Vrátane Izraela, s ktorým vtedajšia ČSSR nemala diplomatické vzťahy! To bolo prvé podujatie v ČSSR od roku 1968, ktoré neschválil nijaký politický slovenský či federálny orgán, a výlučne, autonómne o tom rozhodlo vedenie slovenských spisovateľov za účasti Vladimíra Mináča.
„Tu sa niečo pohlo“, konštatovala v Budmericiach vtedy členka medzinárodného klubu PEN a hostka ZSS pani Rybnikar, sestra matky J. Dienstbiera, vtedy disidenta, na podujatí, kde o.i. po prvý raz verejne (a práve na Slovensku) vystúpil pred medzinárodným spisovateľským publikom Bohumil Hrabal.
To dozrievala atmosféra, keď za účasti V. Mináča došlo na jar, začiatkom apríla 1989, ku kolektívnej demisii výboru Zväzu slovenských spisovateľov. Bol to výraz neudržateľnosti vtedajších politických a spoločenských pomerov a výzva k preobsadeniu, kooptácii nových, vlastne najmä iných členov do výboru ZSS. Mináč tak bol ak nie hýbateľom zmeny, tak predvídajúcim zmenu. Nedržal sa svojej zväzovej stoličky, držal sa toho, čo vedel najlepšie – písania.
Napokon bol uvedený ako recenzent, lektor zlomovej publikácie Bratislava Nahlas v roku 1987, ktorej išlo nielen o životné prostredie. Bol jediný z členov vrcholných orgánov, ktorý publikáciu a jej zameranie schvaľoval a za ňu bol aj ochotný nastavovať chrbát. Vtedy ho to, čo dnes nazývame bratislavská kaviareň, nazývala šašom, bláznom, a to najmä preto, že nikto v dobrom postavení ešte nechcel riskovať. Mináč sa riadil iným kompasom. Preto sa tak dlho pripomína jeho storočnica – je to spôsob hľadania pre súčasnosť.
Úvodný portrét: www.wikimedia.org
Publikovali sme:
Lukáš Perný: Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách
Dalimír Hajko: Ľudskosť v neľudských časoch alebo samoty Vladimíra Clementisa
Vladimír Mináč ml.: Pár slov nielen o Dúchaní
Jana Schillerová-Horváthová: Spomienka na Clementisovcov
Peter Weiss: Pocta Vladimírovi Mináčovi
Jozef Leikert: Dôverní kamaráti: Romaša a Voloďa
Roman Michelko: V košeli zo žihľavy možno byť len rebelom
