Pocta Vladimírovi Mináčovi

Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská,  Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.

Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.

Niektoré z príspevkov budeme postupne publikovať na našej stránke; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom zborníku.

+ + +
Peter Weiss.
Snímka: Peter Schvantner,
tajomník MS

Dvaja špičkoví komunistickí intelektuáli Vladimír Clementis a Vladimír Mináč svojimi intelektuálnymi výkonmi i politickými činmi, za ktoré neraz tvrdo – a Clementis aj úplne najtvrdšie – zaplatili, pomáhali posúvať dopredu nielen slovenský národ, ale aj politické hnutie, ku ktorému patrili. Slovom dopredu myslím až za jeho horizonty, teda smerom k sociálnej demokracii. Obaja patria k antiľudáckej, antiklerikálnej a antifašistickej a zároveň antistalinistickej tradícii slovenskej ľavice a zároveň slovenského národného myslenia.  

Pre krátkosť času sa  budem venovať osobnej a zároveň politickej spomienke na Vladimíra Mináča. Keď som si znovu prelistoval jeho knihu Návraty k prevratu, uvedomil som si nielen to, akým brilantným, nenapodobiteľným štylistom bol, ale najmä to, ako dôkladne vedel analyzovať politické dianie a vývin. Dokázal spojiť presné poukázanie na globálne príčiny udalostí a vývinových tendencií s rozborom konkrétnej politickej situácie až po minuciózne a nemilosrdné rozpitvanie osobných motívov politických aktérov. Čítať Mináča by malo byť univerzitou pre historikov i politických komentátorov. 

Vladimír Mináč bude v mojej pamäti až do konca mojich dní človekom, čo v rozhodujúcich chvíľach podporil ponovembrový projekt transformácie reformne zmýšľajúcich členov KSS k Strane demokratickej ľavice, jasne smerujúcej k sociálnej demokracii. Pridal sa k nám a kandidoval za nás do Federálneho zhromaždenia v čase najťažšom, keď sme sa ocitli doslova v politickom gete antikomunizmu. Pomáhal nám svojou autoritou a myšlienkami z neho postupne vyjsť a stať sa dôveryhodnou a doma i v zahraničí rešpektovanou politickou silou, ktorá pozitívne ovplyvnila kladenie základov samostatnej slovenskej štátnosti. SDĽ sa neskôr stala súčasťou dvoch prointegračných vlád širokej koalície v duchu Vianočnej dohody, ktorá spojila putom spolupráce v mene nadradeného národného záujmu úplne protikladné politické sily. 

Mináč bol tým mužom, ktorý ako delegát na zjazde KSS v Prešove 20. až 21. októbra 1990, rozhodujúcim spôsobom pomohol rozčesnúť vnútrostranícky demokratický spor medzi Platformou komunistickej obnovy a Platformou socialistickej orientácie v prospech tej druhej. Dodnes som presvedčený, že reformné krídlo vo vtedajšej KSS o tých pár hlasov vyhralo práve preto, že baťko Mináč, ako sme ho aj my volali, hneď na úvod diskusie o zmysle existencie strany a jej budúcom smerovaní z hlavy vystrúhal parádnu miniesej, ktorej by som dal názov Stanica tichá, stanica pustá, je to stanica komunizmus. Esej, v ktorej každé slovo malo svoj zmysel.

Pamätám si, že keď ju Mináč prednášal svojím sýtym barytónom, aj muchu by bolo bývalo v sále počuť. Delegátom ponúkol hlbokú analýzu situácie, v ktorej mali rozhodnúť o budúcnosti hnutia, ktorého boli súčasťou. Povedal im: „To, čo ma dnes znepokojuje, ma straší už dávno… to, čo artikulujem dnes, je pokus o domýšľanie predtým nedomysleného, ba nedomysliteľného. Jednoducho, chcem dnes vysloviť všetko až do posledných dôsledkov… Ak sa zásadne zmenila skutočnosť, a to skutočnosť globálna, štátna i národná, treba zmeniť aj vlastné postavenie vo vzťahu k novým skutočnostiam, svoje postavenie mysliteľské i prakticko-politické. Len hlupák ostane trčať na prázdnej stanici, odkiaľ už dávno odrušal posledný vlak.“ Na to povedal slová, ktoré som označil za titulok jeho úvahy. Vzápätí dodal: „Komunizmus sa nedá obnoviť ani ako ideológia, ani ako štátna prax takzvaného socialistického štátu.“

Nám, ktorí  sme sa podujali na zásadnú reformu, pripomenul, koľkokrát sa predtým „reformovalo, prestavovalo, remontovalo“. Upozornil, že „napokon vždy sa nájde niekto, kto reformátora tresne päsťou medzi oči. Vždy sa našiel niekto, kto nás za úprimné reformné snahy podstrelil politicky  alebo naskutku.“A vyriekol kruto zovšeobecňujúce vetu: „Lebo to neboli omyly systému, čo sme žili, to, čo sme žili, bol historický systémový omyl.“

Tým, ktorí vtedy odmietali poctivú diskusiu o budúcnosti  a súboj dvoch platforiem a volali po jednote strany, baťko odkázal: „Veď jednota bola, je a bude krutým a zásadným nepriateľom slobodného myslenia. Jednota… vždy bola bičom na neposlušných. Jednota je povraz, na ktorom odvisol Clementis a milióny dobrých ľudí… Jednota sa končí vládou jediného diktátora a kata. Jednota je teda umieranie. Jednotu možno uznať ako jednotu, ak vzniká zo stretov rozličností.“ 

Na margo súboja platforiem a sporov o to, či a ako premenovať KSS, Mináč riekol: „Nová strana, ak sa chce adaptovať na novú skutočnosť, musí byť stranou, treba to povedať nahlas, nekomunistického typu… Nová vnútorná podoba strany bezpodmienečne vyžaduje aj zásadnú zmenu vonkajšej podoby, jej pomenovania, jej formy. Veď darmo by sme liali nový obsah do starej nádoby, ktorá je skrz naskrz deravá.“ Na delegátov apeloval: „Musíme sa rozhodnúť najmä nie polovičato. Bez hľadania kompromisu tam, kde ho niet a kde, ako dúfam, už nikdy nebude.“

Pamätná tabuľa na rodnom dome Vladimíra Mináča v Klenovci. Snímka: www.wikimedia/commons

Mináč však vo svojom prejave-eseji vyslovil aj myšlienky, ktoré sú aktuálne dodnes pre súčasnú ľavicu: „Všetky revolúcie a všetky kontrarevolúcie sa skončili kompromisom. Náš kompromis by mal byť sociálny a demokratický štát. Garantom takého štátu… je silná ľavica. Strana, ktorá bude otvorená každému novému poznaniu, každej novej iniciatíve. Strana, ktorá bude hľadať alternatívu pre ohrozeného občana, pre národ, štát i pre globálnu situáciu ľudstva. Alternatívu medzi konzumnou nerovnosťou a totalitnou rovnosťou. Medzi antikultúrnosťou trhového mechanizmu a nevyhnutnosťou národnej a ľudskej kultúry.“

V Návratoch k prevratu Vladimír Mináč o zjazde, ktorý tak silno ovplyvnil, napísal: „Peter Weiss a jeho intelektuálna garda“ – do ktorej som vždy radil aj V. Mináča – „vyhrali len o vlások, vyhrali v skutočnom boji s ideologickou tradíciou a s aparátnickým myslením.“ A musím zopakovať, o ten vlások aj vďaka baťkovi Mináčovi. Aj jeho úžasná, hoci krátka esej  mi v záverečnom vystúpení na prešovskom zjazde 21. októbra 1990, teda už po zvolení za predsedu KSS – SDĽ umožnila povedať: „K zjazdu sme sa zišli s tým, že urobíme historické rozhodnutia. Ja s tým, že je už načase, aby raz v histórii tejto strany jej reformné krídlo neprehralo.“

Vzhľadom na súčasné politické pomery predsa spomeniem ešte dva Mináčove výroky. V Návratoch k prevratu som si prečítal: „Skutočná historická zásluha Petra Weissa a jeho najbližších je v tom, že trpezlivo, nenásilne a demokraticky paralyzovali všetky pokusy o recidívu už v náznaku, že ju paralyzovali osvetľovaním novej, pozitívnej cesty.“

Na inom mieste Vladimír Mináč napísal: „Dnes už nikto nemôže pochybovať, že SDĽ je úzkostlivo demokratická.“ Aj keď sa tým možno dostanem do podozrenie z neskromnosti, dovoľte mi na záver povedať, že som na tieto dve jeho charakteristiky môjho počínania v politike hrdý.

Za to všetko patrí Vladimírovi Mináčovi moja nehynúca vďaka.

Publikovali sme:
Lukáš Perný: Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách
Dalimír Hajko: Ľudskosť v neľudských časoch alebo samoty Vladimíra Clementisa 
Vladimír Mináč ml.: Pár slov nielen o Dúchaní
Jana Schillerová-Horváthová: Spomienka na Clementisovcov

(Celkovo 283 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter