Radšej byť žobrákom na zemi, ako kráľom v ríši tieňov.
Homér
Na strednej škole som sa najviac zaujímal o krásne spolužiačky a rockovú hudbu. Ostatné „vedné“ odbory som systematicky zanedbával. O pár rokov neskôr ma po týždeň trvajúcich talentových skúškach a písomných testoch v srbskom jazyku prijali na Akadémiu umení v Belehrade. Napriek uvedeným faktom som zistil, že s mojím všeobecným vzdelaním to nie je až také zlé. Práve tento úspech som považoval za výzvu konečne mnohé diery vo všeobecnom vzdelaní definitívne zaplátať. Podľa predsavzatia „Kedy, ak nie teraz a kto, ak nie ja.“ Jedným z mnohých následkov bolo, že keď ma prehliadali colníci na našej hranici cestou do školy, čudovali sa, prečo trepem zo sebou toľko kníh. Vtedy sa do Juhoslávie „pašovalo“ všeličo, ale knihy rozhodne nie. Zakaždým, keď som sa raz do roka dostal domov na prázdniny, prehľadal som aj s pomocou môjho otca, Milana Ferka, ktorý o literatúre čo-to vedel, našu rozsiahlu knižnicu. Spolu sme vybrali vhodné tituly, ako napr. C. G. Jungovu knihu Človek a jeho symboly, sociológiu umenia, estetiku, ale aj výber zo svetovej beletrie. Kníh bolo mnoho. Ocitol sa tam napríklad obľúbený román môjho otca Salambo od Gustava Flauberta, Boris Vian s Červenou trávou, zbierka japonskej poézie Haiku či román Arnolta Bronnena Ezop: Sedem záznamov z Helady (Aisopos, Sieben Berichte von Hellad). Ten ma očaril natoľko, že práve k nemu sa chcem po polstoročí vrátiť. Veď hrdina románu mal nevšedné a aj v súčasnosti aktuálne osudy, rovnako ako jeho autor. Pripomeňme si ich oboch.
Arnolt Bronnen (1895 – 1959) je často označovaný ako nemecký autor, ale v skutočnosti bol Rakúšan. Jeho osudy sú minimálne také zaujímavé, ako aj dobrodružný život jeho hlavnej postavy, Ezopa. Bronnen sa narodil vo Viedni v spisovateľskej rodine. Jeho pohnutý život bol plný nečakaných zvratov – rovnako ako doba, v ktorej žil. Od jeho začiatkov ho označovali za problematického, kontroverzného, plného protikladov. Ako správna umelecká duša sa vymykal zo zaužívaných pravidiel a určených hraníc. V mladosti sa hlásil k expresionizmu. To ho dalo dokopy so známejšími rovesníkmi ako Ferdinand Bruckner a Bertolt Brecht. Už jeho prvá verejná prezentácia sa stala škandálom. Bronnen ako mladý vojak na talianskom fronte napísal drámu Zrod mladosti (Geburt der Jugend). Divadelné hry, ktoré vytvoril na počiatku svojej kariéry, poburovali nespútanosťou, odvážnosťou spoločenského zamerania i inovatívnym dramatickým spracovaním. Už v roku 1922 bola jeho divadelná hra Otcovražda (Vatermord) inscenovaná v Prahe. Jeho raná tvorba podnecovala zvedavosť publika a mala až bulvárny záber.
To všetko odrážalo turbulentné osudy celého nemecky hovoriaceho obyvateľstva v Európe počas prvej polovice 20. storočia. Pruský militarizmus za vlády „železného kancelára“ Bismarcka a obdobia vzniku cisárstva, prvá svetová vojna a prudká spoločenská polarizácia po jej skončení. Nasledujúca ekonomická konjunktúra v 20. rokoch spojená s ilúziou večného, bezprácneho blahobytu. Potom Čierny piatok a krach burzy a s tým spojená hyperinflácia. Uvedené faktory viedli k vzniku národného socializmu, ktorý sa stretol v nezmieriteľnom bratovražednom boji s často utopistickými ideálmi spoločenskej prestavby a revolúcie vo Weimarskej republike. Komunisti proti socialistom a kresťanským demokratom, nacisti proti všetkým. Chaos, ktorý nastal, viedol k tomu, že prostí obyvatelia chodili kupovať chlieb s fúrikom plným bezcenných bankoviek. To všetko, spolu s ponižujúcimi podmienkami mieru nadiktovanými Nemecku po porážke v prvej svetovej vojne, pomohlo zrodu obludnej mašinérie a novej totality národných socialistov.
Hovoriť pravdu často škodí
To je stručný popis spoločenskej situácie, v ktorej žil a tvoril mladý A. Bronnen. Pochopiteľne sa to odrážalo na jeho svetonázore, politických sympatiách a voľbe námetov. Mal „dobrý nos“ na voľbu kontroverzných tém, ktoré zaujímali široké publikum. Tie profilujú a reflektujú vývoj jeho spoločenskej a politickej orientácie. Ako mladý bol nadšeným socialistom, no s pribúdajúcimi rokmi sa prikláňal čoraz viac k národným socialistom. Spočiatku prinášali so svojou vládou poriadok, stabilitu a prosperitu, ale výhradne len nemeckému národu. Ako správny intelektuál sa nevedel úplne stotožniť ani s jedným z uvedených prúdov. Keď bol ľavičiar, nebol pre súdruhov dostatočne červený; keď bol národný socialista, nebol pre pravoverných členov strany dostatočne hnedý. To je často osud mysliacich a inteligentných tvorcov, ktorí trvale doplácajú na mantinely svojej ochoty splývať s nejakým spoločensko-politickým smerovaním. Je to tá ťažšia cesta životom. On nemohol inak, zvolil si ju dobrovoľne. Preto sa Bronnenove diela ocitli na zozname zakázaných kníh a boli aj verejne pálené. Tým vznikajúca tisícročná Tretia ríša nadviazala priamo na tradíciu „šialeného“ mnícha Savonarolu v renesančnej Florencii a jeho demonštratívne ničenie „závadnej“ literatúry.
Keď sa mocní nedohodnú, trpí obyčajný človek
Zrejme tento citát mal v mysli Bronnen v časoch, keď všetci pokrokoví umelci odchádzali do dobrovoľného či vynúteného exilu. Myslel si, že svojou troškou pomôže humanizovať a vylepšiť národný socializmus. Ako dramaturg štátneho ríšskeho rozhlasu má prístup k programovej štruktúre a moc ju aj ovplyvňovať. No cenzurovaná kultúra mala úzke mantinely a skoro žiadny manévrovací priestor. Bronnen na seba upozorní. Stáva sa nepohodlný, čo viedlo k jeho postupnému odstráneniu z verejného života. O to sa osobne zaslúžil A. Hitler.
Rozchod s fašizmom bol definitívny. Sklamaný A. Bronnen sa vracia späť do rodného Rakúska. Vďaka tomu, že sa tesne vyhol nasadeniu na fronte, sa tam dožil konca druhej svetovej vojny. Po rokoch hrôzy a chaosu nastáva u neho znova zaujímavý politický obrat: Bronnen sa vracia späť do búrlivých vôd svojej „politickej“ mladosti a v Linzi sa stáva redaktorom komunistického denníka, ktorého názov presne vystihuje atmosféru povojnových rokov: Nová doba (Neue Zeit). To akoby mu vlialo „jarnú“ krv do žíl. Je plný entuziazmu, neustále píše, komentuje, tvorí. Od toho je už len krôčik k tomu, aby plný „mladíckych“ ideálov odišiel v roku 1955 žiť do východného Nemecka. Tu strávil posledných päť rokov svojho života. Cestuje po krajine, píše o svojich zážitkoch a napokon sa vracia na úplný začiatok. V ostatnom diele píše o svojom stretnutí s Brechtom, ktorý sa medzitým stal ikonou východonemeckej štátnej propagandy. Poslednú stránku svojho života napísal 12. októbra 1959. Pochovaný je vo východnom Berlíne.
Vzdelaný človek má bohatstvo v sebe
Ezop je nesporne Bronnenov najznámejší román. Musím mu dať prívlastok autobiografický. Je to pohľad do zrkadla. Historickú fresku komponoval do siedmich zápiskov, napríklad fiktívneho obchodníka s otrokmi, kňaza z veštiarne v Delfách a spoveďou kurtizány… Svetoznámeho antického gréckeho autora-bájkara zasadil do politických a spoločenských reálií 6. storočia pred n. l.
Ezopova tvorba sa zachovala len fragmentárne v ústnej podobe. Ako prvý ju zozbieral o niekoľko storočí neskôr Demetrios Falérsky, na ktorého nadviazali ešte neskoršie latinské preklady od Phaedrusa, ale vo veršovanej podobe. Ezop sa narodil údajne okolo roku 620 pred n. l. ako otrok niekde v dnešnej Malej Ázii; pochádzal vraj z Frýgie alebo Lýdie. Traduje sa, že isté obdobie strávil s Tálesom z Milétu. Jeho pohnutý cestovateľský život ho neskôr zaviedol na ostrov Samos. Mnohé pramene uvádzajú, že bol telesne postihnutý, čo dokázal vďaka svojmu intelektu a rozprávačskému talentu náležite využiť vo svoj prospech. Jeho ostrý jazyk a dobre vypointované príbehy mu zabezpečili oproti iným otrokom vcelku privilegovaný život a údajne sa mu napokon podarilo vymaniť z otroctva a získať slobodu. Vzdelaní otroci boli v tých časoch „módnym“ a vyhľadávaným artiklom. Ezop sa svojim mecénom a vďačným poslucháčom vedel zapáčiť pútavými príbehmi, bájkami, kde zvieratá vystupujú a konajú ako ľudia. Jednotlivým príbehom, ktoré často čerpali zo starších orientálnych archetypov, dokázal dať trefnú pointu a korunovať ich mravoučným záverom. Počet je úctyhodný: vraj až 350 bájok, niektorí autori však udávajú až počet 400. No nikto nevie presne, či sú bájky skutočne Ezopove, resp. ktoré sa mu len pripisujú. Od dávnych čias až po súčasnosť sú inšpiráciou pre mnohých autorov (napríklad Aristofanes). Ezop pranieroval často neresti, ktoré sprevádzajú ľudskú civilizáciu od jej vzniku: chamtivosť, pretvárku, vierolomnosť, lakomosť… dalo by sa pokračovať ešte veľmi dlho. Preto bol vždy spoločensky uznávaný a jeho tvorba prekonala storočia. Stal sa akýmsi praotcom a nekorunovaným kráľom všetkých bájkarov, ktorí ho nasledovali: Francúz Jean de La Fontaine (1621 – 1695), Rus Ivan Andrejevič Krylov (1769 – 1844) a aj náš Jonáš Záborský (1812 – 1876). Ezop vraj zomrel tragicky v roku 564 pred n. l. v meste Pýtie, v Delfách. Doplatil sa svoj podrezaný jazyk a na to, že sa miešal do politického vplyvu kňazov-veštcov pôsobiacich v Apolónovom chráme v Delfách. Tí sa všemožne snažili predpovedať budúcnosť a svojimi proroctvami ovplyvňovať vtedy aktuálne politické dianie. Aténčania mu z úcty k jeho tvorbe dokonca postavili v 3. storočí sochu.
Je ľahké byť odvážny z bezpečnej vzdialenosti
Farbotlač antických reálií a spoločenského vývoja je pre Bronnena len akousi predsunutou kulisou. Za ňou čo pozornejší čitateľ spoznáva samotného autora personifikovaného starovekým bájnym bájkarom Ezopom. Je sympatický, ťažko postihnutý telesnou vadou a prekliatím inteligencie i vzdelanosti. Neúnavne bojuje proti nespravodlivosti. Spriada svoje často satirické príbehy s ľahkosťou večného klauna. Dokáže zaujať, strhnúť, omámiť. Bronnen si dôkladne naštudoval dobové reálie a vytvára vcelku ľahko akceptovateľný, vierohodný obraz antickej spoločnosti so všetkými vnútornými antagonizmami. Najmä s krutosťou a samozrejme s tým, čo sa zvykne nazývať „demokraciou“. Však čo to už vtedy bolo za zriadenie, kde plnohodnotných, slobodných občanov, ktorí sa mohli podieľať na výkone politickej moci, bolo menej ako desať percent? Čo to bol za systém, keď postavenie a spoločenská hodnota žien bola horšia ako dobytka? Ženy v antickom Grécku získavali meno až vydajom, celý život trávili pod tútorstvom otca, nemali volebné právo, nemohli zastávať úrad a ich vek sa počítal až od uzavretia manželstva. Drvivá väčšina spoločnosti boli otroci. To je pravá tvár antickej demokracie, ku ktorej nás dnešní demagógovia radi prirovnávajú a do ktorej nás nenápadne chcú vmanévrovať medovými rečičkami. Na konci zostáva vždy okradnutý, nemajetný a neslobodný nevoľník, ktorý má jediné právo: slúžiť svojmu pánovi až kým nevypľuje dušu od vysilenia. Ak vám to niečo pripomína, nemýlite sa. I dnes sa za veľkohubými samozvanými demokratmi skrývajú novodobí otrokári, oligarchovia a diktátori. Grécka, antická demokracia v skutočnosti nikdy neexistovala. Je to vymyslený mýtus o ideálnej spoločnosti, chiméra. A keďže sa až tak veľa od čias antického hrdinu nezmenilo, kniha o otrokovi-bájkarovi je výsostne aktuálna aj v súčasnosti.
Vierolomný priateľ je horší ako nepriateľ
Ezop rovnako ako Bronnen chce zasiahnuť do systému mocných a docieliť sociálnu spravodlivosť. Zmeniť svet vládnucich elít. To sa Ezopovi, pochopiteľne, nepodarí a nakoniec je za to „odmenený“ potupnou smrťou. Obvinia ho z fiktívnej svätokrádeže a následne nespravodlivo utopia v mori.
Na jeho živote je sympatický okrem múdrosti aj význam lásky. Náklonnosť k žene ho sprevádza celý život. Nie je to len epizóda. Prenasleduje ho túžba chrániť, pomáhať a aj vlastniť svoju milovanú. Má to ťažké, lebo na jednej strane má prebytok umu, duševnej „krásy“ a na druhej strane je telesne postihnutý. To je obraz večného súboja ženského a mužského princípu. Len niekedy dokáže vyústiť do dokonalej harmónie. Ezopovi sa to, bohužiaľ, nepodarí. U publika obľúbený happy end, aké poznáme z amerických melodramatických filmov, sa nekonal.
Spomienka na Ezopove osudy, jeho múdrosť a brilantnú satiru ma ako mladého študenta fascinovala a sprevádza ma po celý život. Preto som sa po pol storočí k románu vrátil a znova si ho prečítal. Dej knihy nebudem čitateľovi tlmočiť. Ak vás moja úvaha zaujala, iste nebudete sklamaní, keď si knihu zadovážite v niektorom z antikvariátov. Arnolt Bronnen si týmto románom postavil nehynúci pamätník a mne pripravil krásne chvíľky, keď som na čas splynul s antickou múdrosťou a civilizáciou. Ďakujem mu za to.
Poznámka: Všetky medzititulky sú výrokmi Ezopa
Fotografie: wikipedia.commons, www.cddb.cz
