Atentát na Fica – druhá časť

Zámerom strelca v Handlovej nebola smrť jedného človeka. Smrťou človeka mala umrieť vláda. V priamych demokratických voľbách jej odovzdalo hlas takmer pol druha milióna ľudí, „proti“ však hlasovalo len o niečo menej ľudí. Zákonite muselo prísť k rozštiepeniu spoločnosti. Hneď ráno po voľbách sa mnohí zobúdzali so stiahnutým hrdlom, partneri sa na seba dívali s hrôzou v očiach – čítala som na sociálnej sieti. Kým jedni smútili a boli zrútení, vo víťaznom tábore sa ozýval potlesk postojačky. Konečne aj ich hlas, ktorý tak úspešne potláčala prezidentka republiky tým, že voľby odďaľovala, ako sa len dalo, bolo počuť. A začala sa tichá občianska vojna. Najprv frustrácia, ale už na druhý, tretí deň z Denníka N prišli pokyny: netreba sa vzdávať. A návod, čo všetko sa dá v parlamente urobiť s tými získanými mandátmi. Obštrukcie sú bežná parlamentná prax, ale kreatívne sa nimi dá úplne zablokovať prijímanie zákonov. Že je to ohrozenie legislatívnej práce, na ktorú je parlament povolaný? Ale ba! Nová vláda nijaké potrebné zákony prijať nemôže, veď sú to len napuchnuté fialové jazyky, (pozri Eva Maliti Fraňová: Martin Šimečka a slovenčina ako nástroj), alias svine v ľudskej koži. Na to je tu strana, ktorá nevyhrala, ale vládnuť chce, lebo má na to, na rozdiel od náhodnej primitívnej luzy. A pripomenúť treba, že po sčítaní hlasov tlela aj iskrička nádeje – máme nerozhodného (tak sa im javil) Petra Pellegriniho. Ak mu dáme nejaký pekný darček s mašličkou (premiéra), ucukne. A máme väčšinu. Aj na kávu si sadli, aj denná tlač o ňom pekne písala. Najprv. Keď sa nepoddal, pritvrdili. Vycerili zuby. A bili silno – pod pás. Vydrží? Voličstvo, aj voliči boli napätí. Kto z toho vyjde víťazne?

Výsledok poznáme, máme prezidenta, ale nielen ten, ktorý bol porazený, nám toto nezabudne.

Voličstvo po prezidentských voľbách bolo na prášky. Ale ich ústredný orgán a osobitne „premiérska strana“, kde Hegera vytlačil neveľký Naď, bubnovali do boja. „Premiérska strana“ síce v parlamentných voľbách nielenže prehrala, ale vliekla za sebou nesplatiteľný dlh, na ktorý upozornila dokonca Transparency International. A odrazu mala aj na dlh, aj na nové výdavky. Ako smrad sa vliekla za všetkými verejnými výstupmi, mávala plagátmi a burcovala. Chcelo to čin! Tak to vnímal okresný básnik Cintula, lebo veď aj Mazáka vyhodili zo Súdnej rady, kto má toto vydržať? Poézia už nepomáhala, bolo treba potlačiť aj pacifistické postoje, premôcť samého seba a vystreliť. Hneď po tejto streľbe ktosi (už vieme, že to boli Facebook a Google) okamžite vymazal všetku dokumentáciu o kontaktoch Cintulu. Medzi krajiny, ktoré aktívne spolupracujú so Slovenskom na dôkladnom prešetrení atentátu na premiéra, patrí USA. „Vo vzťahu k Spojeným štátom americkým sú zabezpečované dôkazy týkajúce sa služieb spoločností META a Google,“ napísal v aktualizovanom vyjadrení generálny prokurátor SR Maroš Žilinka. Uviedol, že informácie boli poskytnuté v dvoch krokoch, aby urýchlili proces vyšetrovania. „Prvý krok predstavoval zabezpečenie neobsahových údajov. Takéto údaje boli poskytnuté ku všetkým účtom obvineného od oboch spoločností. Druhý krok predstavuje poskytnutie obsahových údajov. K dnešnému dňu boli americkou stranou zabezpečené takéto údaje k trom účtom od spoločností META,“ priblížil s tým, že obsahové údaje od spoločnosti Google sa ešte stále prešetrujú. Okrem Spojených štátov amerických so Slovenskom spolupracujú ďalšie dve krajiny – Švédske kráľovstvo a Česká republika.“

Len tá obeť atentátu sa nejako nechcela spratať zo sveta, a tak sa v ústrednom orgáne novokompartie začali šíriť zvesti, že to bolo celé iba akože. Darmo hovorili lekári od lôžka pacienta, darmo ukázal fotku priamy účastník streľby. Neveríme! Veď žije – a škodí ďalej. Aj sprvu odpúšťajúci bojovníci, ktorí rátali s jeho smrťou, sa vrátili do predchádzajúcich pozícií. Lebo keby bol na druhom svete, boli by za pekných a cieľ – vládnuť – by bol splnený. Vláda bez živého premiéra by totiž musela podať demisiu a nová väčšina v parlamente by sa už ľahko dala vyformovať, ak by Hlas pochopil, že toto už nie je hra o fazuľky.

Nevydalo.

A tak máme druhé kolo. V parlamente sa povaliť vláda nedá, treba sa do toho oprieť silou. Roztrhnúť reťaz na najslabšom mieste – a tým sa ukazuje SNS. Napína svaly, ktoré nemá, preto ju treba obnažiť. Ministerka kultúry sa ukázala ako dobrý objekt. Nevie komunikovať so svojou komunitou, z ktorej vyšla. V roku 2006 získala v kategórii spravodajstvo prvenstvo v celonárodnej ankete Osobnosť televíznej obrazovky (OTO). Predtým dva roky bodovala v kategórii šport, ešte ako Martina Bartošíková. Pozná ich všetkých osobne, tých zástavníkov kultúry, aj pop kultúry, niektorí sa teraz neštítia na ňu nakydať, napríklad kolega Bruchala. Že ani ten úsmev už nemá taký, ako predtým😊, veď sú za to cenné body u publika. Aj s Drličkom si tyká, ako prezradila v jednom rozhovore… Ten Drlička – to je osobitne pekný prípad. Keď z ministerstva kultúry pod vedením Natálie Milanovej prenikla informácia, že výberová komisia na post generálneho riaditeľa SND sa rozhodla pre Mateja Drličku, prekvapujúco zareagovala Transparency International Slovensko. „Verejne sa pýta, či je Matej Drlička spôsobilý viesť SND. Pripomína kauzy, ktoré sa týkali Európskeho predsedníctva v roku 2016.“ (https://www1.pluska.sk, 23. 12. 2020) Dozvedeli sme sa, že zákazky na sprievodné podujatia nášho predsedníctva „boli prevažne zadávané pokútne a mimo zákona. Zamestnankyňa ministerstva zahraničných vecí Zuzana Hlávková vtedyupozornila, že aj Viva Musica (agentúra Mateja Drličku) sa k zákazke dostala podivne, rozpočet sa nafukoval a nikto nevedel zdôvodniť, prečo má peniaze dostať práve Viva Musica!“ (Tamtiež.) Matej Drlička už ako generálny riaditeľ SND pochybovačom o svojom čistom štíte odkázal: „Ak má Transparency v pláne takto útočiť, tak aj ja podstúpim konkrétne kroky a vyžiadam si od nich dôkazy.“ (Tamtiež.) Už len doložme, že Zuzana Hlávková a Pavol Szalai za túto kauzu získali v roku 2017 ocenenie Biela vrana.

Nielen posivenému svedkovi Mikimu Kočanovi (… hoď kameňom) sa to zdalo zábavné.

Skomplikoval pozíciu aj nádejnému novému hráčovi, ktorý prehral prezidentské voľby, ale v politike bude hrať vysokú hru naďalej, len ešte sa nerozhodol, v ktorom tíme. Keď Drlička odvolal baletnú majsterku a šéfku baletu SND Ninu Polákovú, Korčok na FB pod jej fotku napísal. „Ak by ste nevedeli. Toto je Nina Poláková. Dnes už bývalá šéfka baletu SND. V pondelok skončila na svojom poste.

Milá Nina,

Dovoľ mi, aspoň takto, na diaľku, vystrúhať Ti hlbokú poklonu. Je mi cťou, lebo rešpekt a aplauz Ti vyjadrovali tisíce divákov na svetových scénach. Mal som tú česť byť Tvojim hosťom na Tvojom rozlúčkovom predstavení Eugen Onegin vo Viedni. Nikdy nezabudnem, ako kytice lietali cez celú sálu k Tvojim nohám a ja som bol hrdý Slovák. Tak Ťa vyprevadili vo svete. A tu? Tu si skončila a všimli si to tuším v Denník N s poznámkou, že SND dôvody neuviedlo. Nemuseli sa unúvať, lebo to nikoho nezaujíma, pretože sa nikto nepýta. Nepoznám ich ani ja, ani nadšenci baletu, ktorí pod Tvojim vedením v SND rozdávali radosť. Čo chcem povedať? Že odídenie takejto osobnosti, ktorá prišla zo sveta domov robiť s vášňou umenie, by všade inde vyvolal náležitý záujem. A u nás? V krajine čistej slovenskej kultúry a cyrilometodejskej medicíny proti rakovine? Tvoje odídenie tu je vlastne technická poznámka pod čiarou. Footnote. Fußnote. Egal. U nás je to tak. Prepáč. ĎAKUJEM , že si to skúsila.

Poznámka pod čiarou: Nina je, okrem mnoho iných, držiteľkou štátneho vyznamenania, ktoré jej udelila prezidentka Zuzana Čaputová.“

Pod statusom okamžite začali pribúdať komenty voličstva, adresované Šimkovičovej a jej tupým voličom, až musel Korčok napísať, že Ninu Polákovú odvolal Drlička, nie Šimkovičová. Voličstvo však už bolo rozbehnuté – a nadávalo ďalej – tej primitívnej Martine. Aj na proteste na námestí, kde bol proti odvolaniu Drličku protestovať aj Korčok, ktorý protestoval, že Drlička odvolal Polákovú. 😊   

Spisovateľ Hvorecký sa vo veci tiež angažuje. Pripusťme, že sme voči nemu zaujatí, keďže Slovo označil za konšpiračný web. Veď Slovo má nebotyčné príjmy, až 130 eur mesačne, ako investigatívne publikoval denník Sme. Webový portál Slovo nedostal ani cent zo žiadnej štátnej pomoci, zo žiadneho mimovládneho grantu, ktorý fedruje štát, ba nemá ani „čierne“ fondy od žiadnej strany. Ba – opravujem – zosnulý poslanec Miro Číž, čitateľ Slova, vytiahol raz zo zadného vrecka peňaženku a na ruku vycáloval rovných päťdesiat eur na činnosť Slova 😊 – to len na dokreslenie. Takže späť k spisovateľovi Hvoreckému, prispievateľovi tvorcom čiernych zoznamov (Konšpirátori.sk). Moderoval míting za odvolanie ministerky Šimkovičovej a v sieti jej kultivovane povedal, kde a v čom podľa neho pochybila. V tom všeobecnom vresku za kultúru treba oceniť aj štýl, aj obsah toho videa: https://www.facebook.com/michal.hvorecky/videos/1543647593232751

Ak by, pravdaže, išlo len o ministerku, ktorá svoj rezort personálne pozná, ale nevie, ako s ním nadviazať dialóg, bol by to krok správnym smerom. Jedna časť umeleckej a kultúrnej obce má proste taký názor a dokáže ho sformulovať bez urážok. Ale ministerka je len nástroj v oveľa podstatnejšej operácii: páde vlády. Celej. A Robert Fico musí tentokrát skončiť! Keď už nie v kremačnej peci, tak aspoň doživotne v cele. Rozbehli sa aj medzinárodné akcie – mediálne v zaoceánskej tlači, kde si všimli, že odkedy sa Robert Fico pozrel smrti do očí, tak začal vládnuť autokraticky (!) a pekne akciu rozohrávajú „starší bratia“ za Moravou. Vznikla petícia „Je čas podat ruku!“ na podporu prepustených. Tu je postoj autora Slova Tomáša Koloca: K českým podpůrcům slovenského Majdanu.

Nie žeby nová vláda neodvolávala kompetentných ľudí mirnix-dirnix, majú na to dokonca od Matoviča – (Kolíkovej) zákon prepúšťať bez udania dôvodu. Osobná poznámka – môj krstný syn pred dvoma mesiacmi vyletel z práce, ktorú robil kvalitne a bez akejkoľvek politickej motivácie. Nikdy sa o politiku nezaujímal, je to odborník na dane a – paradoxne – ho za to, že je vraj „smerák“, chcel pred tromi rokmi vyhodiť Heger. Ale ešte aj ten si ho dokázal vypočuť – na rozdiel od terajšieho ministra financií – a pochopil, že odborníci nerastú na strome. No tak ho vyrazili teraz, za smeráckej vlády. Bez udania dôvodu – aj mu to tak sformuloval nový prezident Finančnej správy. Napriek tomu, že vlani ho v Primaciálnom paláci za dobrú prácu ocenili medailou… Túto osobnú skúsenosť spomínam len preto, aby bolo jasné: má smolu, ani pes po tom psom kúsku voči nemu neštekol. Kdežto odvolaným štátnym zamestnancom z „kultúry“ sa chcú skladať na živobytie dokonca v českých krajoch. Keby sa tak cez môjho odborne zdatného a bezúhonného synovca dala povaliť vláda, mohol by byť aj slávny. Takto je len nezamestnaný.

Atentát na Roberta Fica je rozbehnutý, sieťujú sa podporovatelia, len čo nastúpia študenti do škôl, bude tu zaručene pokus o „máme holé ruce“, ulica bude vrieť, po dovolenkách začne byť ešte inak horúco. Ako povedal Ľuboš Machaj, nesmieme sa nechať zohnúť!

Teraz ide o to, čo vždy vedel Mikuláš Dzurinda – „zmedzinárodniť ten bordel“. Starší český brat už ide rukolapným príkladom, po prijatí zákona o SRTV zrušil spoluprácu regionálnych štúdií – na znak solidarity s vyhodenými kolegami. Že zatiaľ nikoho nikto nevyhodil, je drobný detail. 

A keď ulica ako v roku 1989 povie dosť, tak bude hotovo. Už si len sadnúť k stolu, vymenovať vládu národného porozumenia, partner do novej parlamentnej väčšiny je vyhliadnutý, Šimečka už Hlasu odkázal, že nemá byť slepým črevom Smeru. A v parlamente je len tesná dvojmandátová väčšina, stačí, aby traja poslanci zmenili dres a máme nové zloženie a novú vládu aj bez nových volieb. Minister Drucker je tak jemne nabádaný, aby sa ozval proti primitívnej SNS (a tá teda robí, čo je v jej silách, aby mu to uľahčila), bývalý minister kultúry Maďarič podkuruje zo strany akože tých nezávislých osobností. Denník N už píše natvrdo: ak by Šimkovičovú odvolali, vláda by mohla mať problém s väčšinou. To je ono ! O toto ide, Šimkovičová je len kolaterálna strata.

Herci a študenti boli v systémovej zmene v roku 1989 rozbuškou, kultúrna obec je mocná zbraň. Zhrozene a nahlas píše a hovorí, že jej bezohľadná moc stúpa na hrdlo a chce normalizačne zadusiť pieseň slobody. Pravda je však tá, že jediný, kto skutočne a reálne pocítil smrť, je Robert Fico. Toho sa treba zbaviť a „nevestičky, dobre bude“?

Dobre, pripusťme, že sa tentokrát mocenský atentát podarí a Robert Fico zomrie – politicky. A ak sa ho zbavíme – tak potom čo? Vrátia sa nám fabriky, ktoré ktosi podaroval a ich zisky tečú už roky do spriateleného zahraničia? Postavia sa nám nové nemocnice, plné odborníkov a my nebudeme musieť čakať na popis CT vyše mesiaca? Na konzultáciu s chirurgom dva mesiace? Na operáciu… koľko vlastne? A kto ju vykoná, keď už všetci kukajú za vŕšky?

Nemáme kardiológov, nemáme pediatrov, nemáme sestričky, nemáme učiteľov, nemáme pekárov, nemáme šoférov, nemáme upratovačov, nemáme fabriky, nemáme družstvá… Televízny komentátor olympiády v Paríži na margo biedneho zisku slovenských športovcov poznamenal – aká krajina, taký šport. Čo vlastne ešte máme? Vojakov?

A kto za to môže? Naozaj Fico? Škoda, že nám nesľúbil revolúciu a že ju neskúsil vtedy, keď mal sám spoľahlivú väčšinu v parlamente. Lenže – to by bol cieľom atentátnika omnoho skôr…