V poslednom čase sa dosť hovorí o Martinovi Šimečkovi. Je to otec Michala, toho z parlamentu a z televízie, ktorý je teraz takým tribúnom z námestí a stepuje tam spolu s ďalšími z PS a zo SAS či z KDH. No ale vrátim sa k Martinovi, pretože vypúšťa do vetra kadejaké nezmysly a človek niekedy ani nevie, čo si o tom myslieť. Sú to podľa všetkého provokácie, ktorými by chcel niekoho uraziť. Mám však silný pocit, že je skôr sám na kohosi urazený… Naposledy obohatil éter výrokom o tom, že Slováci sú národ zbabelcov. Sprostý „šplech“, za ktorý naňho podali trestné oznámenie vo veci hanobenia slovenského národa. Dobre, povieme si, nič nové pod slnkom, o Slovač si kdekto otrie ústa, každý nespokojenec.
No prednedávnom som si prečítala, že dotyčný pán, ktorý sám seba považuje za slovenského prozaika, má aj ďalšie absurdno-provokatívne tvrdenie, podľa neho asi filozofické či priam mysliteľské, hodné takého Nietzscheho či Schopenhauera, je to akoby vyznanie našej krajine a nášmu jazyku, hoci akési prevrátené: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ Dosť divné, však, ale budeme nad vecou, privrieme oči nad zjavnými náznakmi fašizácie, čo sršia z nenávistných slov a zamyslíme sa (aspoň krátko) nad podstatou celého. Zamyslíme sa nad slovenčinou.
Teraz som si totiž uvedomila, že sa onen Šimečka senior už dávnejšie zmieňoval o nizučkej úrovni slovenského jazyka, ktorý – ako som si vtedy vyčítala z jeho slov – mu nepostačuje na pretlmočenie jeho výnimočného myslenia. Povedzme, že také čosi je u veľkých mysliteľských osobností možné, no popravde, nech si akokoľvek namáham pamäť, na žiadnu zo Šimečkových geniálnych myšlienok si nespomínam. Akoby aj, keď bol nútený vyjadriť ju v jazyku, ktorý podľa všetkého nemá na to, aby uchopil autorovu genialitu. A schádza mi na rozum hriešna myšlienka, či to nebola slovenčina, povestná svojou syntetizujúcou povahou, čo zabrzdila pána Šimečku v rozlete. Akiste má pocit, že ho ukrátila o celosvetové uznanie jeho tvorby, no nielen to, možno mu zabránila, aby s ľahkosťou a eleganciou skĺzol do všeobecne rozšíreného grafomanstva, ktorým by sa dalo celkom dobre živiť, keby bola slovenčina aspoň o trochu prispôsobivejšia. Ale nie je, so slovenčinou to proste nejde, ona núti píšuceho k striedmosti, k hutnosti výrazu. A navyše, slovenčina krásne znie, treba ju počúvať, pri slovenských textoch vzniká neraz potreba čítať si ich nahlas, veruže je v tom niečo starodávne.
V tejto súvislosti si spomínam, že tuším ešte v 19. storočí na jednom zo všeslovanských zjazdov takmer padlo rozhodnutie, aby sa práve slovenčina vďaka svojej uchovanej čistote a ľubozvučnosti stala ústredným jazykom pre všetky slovanské národy. Zaujímavá predstava… No vrátim sa k jazykovému diktátu, ku ktorému som sa chcela dostať. Zdá sa, že slovenčina je v tomto zmysle vlastne nedemokratický jazyk, nemá nič spoločného so slobodou liberalizmu dnešného neotypu, ktorý tento Šimečka senior dozaista považuje za jediný možný a povinný pre všetkých. Ako mi je len ľúto nespokojného génia, že sa musí mordovať s takým neoblomným jazykom na to, aby sa vôbec vyjadril. A pritom je spisovateľ, musí písať. No čo z toho, keď píše v jazyku, ktorý sa mu protiví a odmieta stať sa jeho nástrojom. Preto s ním bojuje, a v tom bude asi kameň úrazu. Ono sa mu totiž v písaní nedarí tak, ako by si predstavoval, a potom musí zúriť a štekať, pľuť jedovaté sliny. Človek by mu chcel pomôcť, aby sa toľko netrápil, ale ako? Možnože by mal písať v inom jazyku, v ktorom by sa cítil viac doma než v tom slovenskom. Terapiou by preňho asi bolo, aj keby prestal písať úplne, lenže čo potom slovenská literatúra? Ako by prežila takú ujmu?
No, tá už prežila aj horšie veci.
Vyvstáva otázka, či brať jeho provokatívne písačky a sprosté reči vážne.
2 thoughts on “Martin Šimečka a slovenčina ako nástroj”
Nedá mi nereagovať na článok kolegyne, priateľky – spisovateľky Evy Maliti Fraňovej, ale mojich pár riadkov sa nebude vzťahovať k pánovi Š., o ktorom je v článku reč, ale k jazyku. Nejestvuje podľa mňa dokonalý jazyk, jazyk, ktorý by s absolútnou vernosťou a presnosťou uchopil zložitosť, viacrozmernosť , neraz vnútornú protirečivosť myšlienky, ktorú by sme ním chceli vyjadriť. Známe sú výroky vynikajúcich svetových spisovateľských osobností o tom, aké útrapy prežívajú pri tvorbe, ako sa namáhajú, kým nájdu pre obrazy, ktoré nosia v hlave, „pravé“ slovo, podaktorí sa dokonca priznávajú, že každé slovo je u nich vykúpené krvou…
Azda sa nemýlim, ak poviem, že každý jazyk môže vyznievať v istých situáciách ako „drevený“ – v zmysle málo ohybný, málo pružný či tvárny, takým sa môže javiť niekomu nemecký, inému anglický, maďarský alebo aj slovenský či český jazyk. Každý jazyk sa však v spoločenstve vyvíja, má nádej rásť, obohacovať sa, košatieť, mohutnieť i scitlivovať sa, má nádej prehlbovať sa a zdokonaľovať, tú nádej mu ponúkajú najmä spisovatelia a spisovateľky daného spoločenstva. Našťastie, dnes ich máme na Slovensku nemálo, starších i mladších, mužov i žien, ich knihy oslovujú čitateľské kruhy doma i v zahraničí. Píšu, pracujú s jazykom, žijú s ním, žijú v ňom, a predovšetkým – majú k nemu citový vzťah ako k nevyhnutnej súčasti vlastnej sebarealizácie, vlastného ľudského rastu.
Pozdravujem, pani Fraňová.
Váš článok sa mi páči. Je písaný s ľahkosťou a nadhľadom… avšak nedá mi nenapísať ku nemu poznámku, že ma veľmi ruší označovanie Martina Šimečku ako ,,senior-a“ miesto slovenského slova ,,starší“. Príšerne mi to trhá uši – možno aj preto, lebo niekedy takýmto spôsobom zvyknú označovať aj mňa (mám rovnaké meno ako môj otec, dedo a aj môj syn). Často sa preto musím ozvať a vyžiadať si, aby ma označovali slovenským prídavným menom – čiže ako staršieho alebo mladšieho (v závislosti od kontextu).
Prajem pekný deň – netreba si ho nechať kaziť ktorýmkoľvek zo zmieňovaných Šimečkovcov. 😉