Maroš Servátka: Verím v dobro (2. časť)

„Peter Bulík, mimochodom bývalý poslanec česko-slovenského federálneho parlamentu, kládol výborné otázky. Podebatovali sme si o ekonómii, kapitalizme, vzdelávaní a tiež o živote na južnej pologuli,“ napísal na svojej fejsbúkovej stránke Maroš Servátka k prvej časti rozhovoru. Teraz sa môžete začítať aj do jeho pokračovania.

PETER BULÍK: Nadnárodné korporácie i obchodné reťazce a banky si podmanili trh v mnohých štátoch. Diktujú obchodnú politiku a tým viac-menej priamoúmerne a komplexne i ekonomické správanie populácie. Ja sa nazdávam, že korporáty sú v mnohých prípadoch silnejšie než štát, že dokonca diktujú aj  politiku štátov a robia to bezohľadne, falošne a bez hanby! Ak je štát ekonomicky povedzme silnejší, lepí diery v peňaženkách svojich obyvateľov sociálnymi opatreniami, ak na to má a koľko na to má, pričom v konečnom dôsledku zasa iba odovzdáva ďalšie peniaze týmto korporátom cez peňaženky svojich občanov. Taký uzavretý jednosmerný pohyb peňazí z vreciek ľudí do bezodných pokladní nenažrancov. Mýlim sa v tomto uvažovaní?

MAROŠ SERVÁTKA: Nie je chybou korporátov, že sa snažia zarobiť peniaze pre svojich akcionárov. Na tvojej otázke je veľa pravdy v tom, že ak sú zle nastavené podmienky, štát prispieva sociálne slabším obyvateľom, ktorí prostriedky utrácajú platením vysokých cien. Štát má však k dispozícii efektívne zbrane. Najúčinnejšia je vytvorenie konkurenčného prostredia, pretože hospodárska súťaž dokáže znížiť ceny a obmedziť zisky. A zároveň častokrát zvýši kvalitu. V odvetviach, kde je iba niekoľko silných hráčov, prípadne len jeden, môže štát využiť reguláciu a zamedziť firmám zneužívať dominantné postavenie na trhu a zároveň zabezpečiť, aby naďalej poskytovali žiadané tovary a služby. Nie je cieľom firmy úplne vyhnať, pretože ľudia by sa bez nich mali horšie. Vyžaduje si to však, aby firmy mohli dosahovať primeraný zisk. Dôležité je tiež nastaviť podmienky, aby sa zisky nevyvážali za hranice a aby dane plynuli do štátnej pokladne.

Nemal by štát prísnejšie zasahovať voči takýmto praktikám a podriadiť správanie spomenutých subjektov vlastným politikám? Predsa nemôže byť obchodný reťazec dominantnejší hráč v ekonomickej a sociálnej politike štátu, než štát samotný. Je v tomto kontexte téza o trhu, jeho takmer absolútnej voľnosti a nedotknuteľnosti, správna? Neprispela by v mnohých  sférach ekonomického i sociálneho života spoločnosti k lepšej kvalite života ľudí po celom svete regulácia zisku všetkých hráčov? Alebo z druhej strany – vyšší podiel na zisku pre tých, ktorí ho reálne v každodennej práci vytvárajú ?

Odpoveď závisí od odvetvia, spôsobu regulácie a aj ako je regulácia implementovaná. V ideálnom prípade by sa štát mal snažiť odstrániť bariéry vstupu na trh, aby prilákal nových hráčov a zvýšil konkurenciu. Trhové riešenia bývajú najúčinnejšie, hádam s výnimkou situácií, keď firmy vytvárajú negatívne externality, ako napríklad znečisťovanie prírodného prostredia. Tam musí štát tvrdo zakročiť a prísne nastaviť pravidlá v prospech občanov. Ak budeme mať veľa obchodných reťazcov, alebo ak vytvoríme prostredie, v ktorom im dokážu menší obchodníci, respektíve výrobcovia, konkurovať priamym predajom, zisky reťazcov sa znížia a časť peňazí zostane v peňaženkách domácností. Cielená regulácia, ktorá môže nahradiť chýbajúce konkurenčné prostredie, by mala byť až druhou v poradí. Býva nákladnejšia a je komplikované ju nastaviť. Zisky štát reguluje formou daní, ale aj tu platí, že firma na zmenu daňového systému zareaguje. Ak sa dane prudko zvýšia, firma môže pristúpiť k úkonom, často na hrane daňových zákonov, aby zaplatila čo najmenej. Na Slovensku sa na takéto úkony zaužívalo slovné spojenie „optimalizácia daní“. Firma tiež môže presunúť časť pôsobnosti do inej krajiny, kde je daňové zaťaženie nižšie, alebo dokonca úplne odísť z domáceho trhu.

A v tomto kontexte kladiem ešte jednu otázku: je štát naozaj zlý vlastník? Poznáme pár situácií z nedávnej minulosti, keď napríklad stagnoval predaj nových automobilov a tie „skvelé“ nadnárodné automobilky vďačne prijali tzv. šrotovné. Alebo nedávnu covidovú dobu, kedy štát dotoval všetko naokolo a zachraňoval pred krachom kde koho, aspoň v rámci svojich možností, čo sa spláca doteraz a ešte roky splácať bude. Mnohí z expertov na obhajobu voľného trhu vždy bez hanby naťahujú ruku k pokladnici štátu, ak trh zlyháva. Bola by táto téma dobrým námetom na nejaký výskum v tvojej sfére bádania?

Ďalšia výborná otázka, ktorá by si zaslúžila aspoň dizertačnú prácu, ak nie mnohoročnú výskumnú agendu. Aj tu platí, že diabol sa skrýva v detailoch a odpoveď bude závisieť od samotnej firmy či podniku a spôsobu riadenia. Štát nemusí byť z definície zlým vlastníkom. Neefektivitu môže zapríčiniť korupcia, chýbajúci sústavný tlak akcionárov na výsledky, či dosadzovanie na vedúce pozície na základe politického rozhodnutia, a nie odbornosti. Musím však dodať, že privatizácia za každú cenu nemusí byť ideálnym riešením, najmä ak si pri nej niekto namastil vlastné vrecká a podniky sa predali pod cenu, prípadne za podmienok, ktoré nie sú dlhodobo prospešné pre obyvateľov štátu.

Vrátim sa ešte k príkladu šrotovného. Osobne sa mi nepáči, ako sme na Slovensko politicko-ekonomickými ťahmi prilákali množstvo automobiliek a stali sa Detroitom Európy. Máme málo zdiverzifikované hospodárstvo, ktoré je slabo odolné voči šokom, ako bola pandémia alebo zvýšené americké clá. Tlačí nás to automobilkám naďalej pomáhať, aby zo Slovenska neodišli a aby nám prudko nenarástla nezamestnanosť, čo by spôsobilo ďalšie ekonomicko-spoločenské problémy. Politici sú náchylní ponúkať pomoc, keď si myslia, že im zabezpečí hlasy vo voľbách a firmy to, samozrejme, vedia. Boli by sme v oveľa lepšej situácii, keby automobilky boli u nás samé od seba, kvôli výbornému konkurenčnému prostrediu a vysokej produktivite pracovnej sily, a nie kvôli daňovým úľavám či štátnym dotáciám.

Opakovane počúvame, že miera chudoby vo svete sa zvyšuje, zato bohatstvo úzkej skupiny ľudí sa znásobuje. Čo s tým môže spoločnosť urobiť? Zmeniť systém?

Závery výskumu Svetovej banky ukazujú, že za posledné roky sa miera chudoby vo svete znižuje, hoci počas pandémie sa tento trend prerušil. Čiastočne je to zapríčinené zvýšeným nárastom obyvateľstva, ktoré pribúda rýchlejšie v chudobných častiach sveta. Páči sa mi názor, že kvalitu spoločnosti odzrkadľuje, ako sa dokáže postarať o najbezbrannejších. Z tohto pohľadu je výhodné umožniť šikovným a podnikavým vyrábať čo najviac hodnôt. Zväčšujú tak kopu bohatstva, z ktorej sa neskôr dostane aj ďalším ľuďom. Čím je väčšia kopa, tým bude väčší aj celkový výber daní. A to aj bez toho, aby bolo zdaňovanie extrémne progresívne. Dane sa potom môžu použiť na pomoc chudobným. To, že malá skupina ľudí čestne zbohatla a má oveľa viac ako zvyšok obyvateľstva, mi neprekáža. Viac by nás mala trápiť korupcia, ktorá je pliagou spoločnosti. Jánošíkovské pohnútky (prepáč, Jánošík, za prirovnanie) typu zdaňovania majetku, ako som nedávno zachytil v novinách, môžu mať ďalekosiahle negatívne následky. Šikovní ľudia od nás odídu a prevedú si majetok za hranice a investori nás budú na diaľku obchádzať. Ak potrebujeme navýšiť príjmy v rozpočte, radšej by som vyššie zdanil spotrebu, najmä luxusnú. Tí, ktorí míňajú viac, zaplatia viac daní. Nebudeme tak odrádzať, respektíve trestať, šporovlivosť a investovanie. Kapitál potrebujeme na budovanie blahobytu, aby sa všetci mali lepšie.

Aktuálne prichádza do nášho dynamického sveta umelá inteligencia. Čo od nej očakávaš ako vedec vo veľmi dôležitej oblasti života spoločností? Tešíš sa na jej pravdepodobnú postupnú dominanciu v modernom svete budúcnosti, alebo máš obavy z jej zneužitia?

Umelá inteligencia zjednoduší a zautomatizuje mnoho existujúcich bežných úkonov a umožní vznik produktov a služieb, ktoré nám vylepšia život. Napríklad v medicíne pomôže cielene nastaviť liečbu na konkrétneho jednotlivca, jeho spôsob života a zdravotnú históriu. Bankám uľahčí rozhodovanie o požičiavaní peňazí klientom. Firmám analýzu konkurenčného prostredia či optimalizáciu predaja v reálnom čase. Spotrebiteľom zníži náklady na hľadanie produktu zodpovedajúceho ich preferenciám za čo najnižšiu cenu. Ako všetko, aj umelá inteligencia sa dá zneužiť. Bude na nás, ako vytvoríme pravidlá jej používania, aby bola najmä prospešná.

Tvojimi študentmi sú ľudia rôzneho veku, náboženstva, rôznych životov, z rôznych kontinentov… Akí sú a ako vnímajú prichádzajúce časy ?

Prednášam výlučne na MBA programe a mojimi študentmi sú manageri a riadiaci pracovníci, ktorí majú 30-50 rokov. Okrem domácich Austrálčanov máme študentov z Nového Zélandu, Číny, Indie, Strednej a Južnej Ameriky. Prednášať ľuďom z praxe je náročné a zároveň obohacujúce. Sú skeptickí voči teórii, veľa sa pýtajú a diskutujú. Musím ich presvedčiť, že ekonomické teórie a analýzy, ktoré preberáme, majú využitie v praxi, pretože im lepšie, než ich vlastná intuícia, pomôžu predpovedať, čo sa stane. Myslím, že je to spôsobené tým, že slovo „teória“ za posledné roky zľudovelo a stalo sa synonymom slova „názor“. Lenže teórie, s ktorými pracujeme vo vede, sú falzifikovateľné a kým si nájdu cestu do učiva, sú podložené empirickými dôkazmi. Napríklad Newtonova teória gravitácie je stále len teóriou, ale napriek tomu neskáčeme z okna, pretože vieme, čo by sa stalo. Podobne je to s ekonomickými teóriami. Študentov tiež učím experimentovať vo firmách a organizáciách, aby zistili, čo funguje a čo nie. A aby testovali svoje predpoklady. Zlepšia tým svoje rozhodnutia.

Stretávaš vo svete popri svojej práci aj študentov zo Slovenska? Vraj vo veľkom počte odchádzajú tí najlepší  študovať do zahraničia a domovinou znejú smutné hlasy, akoby mali odísť všetci mladí…

Slovákov stretávam často, čo ma veľmi teší. Snažím sa tiež napomáhať, aby tie stretnutie neboli čisto náhodné. Hoci žijem v zahraničí už 30 rokov, k Slovensku mám blízky a vrúcny vzťah, mentálne som z neho nikdy neodišiel. A nielen to! V roku 2006 sme spolu s troma priateľmi – už spomínaným Urbanom Kováčom a Michalom Radosom a Radom Vadovičom – založili neziskovú organizáciu Virtual Scientific Laboratories, ktorej cieľom bolo podporovať rozvoj ekonomickej vedy a vzdelávania na Slovensku. Začali sme s organizovaním konferencií, workshopov a vedeckých prednášok a pozývali na návštevy známych ekonómov, vrátane nositeľov Nobelovej ceny. V roku 2010 som zase založil Slovenskú ekonomickú spoločnosť a neskôr ju dva roky viedol ako predseda. V spolupráci s Michalom Radosom, ktorý je právnikom, som napísal prvé stanovy a získal podporu slovenských ekonómov pôsobiacich v zahraničí a doma, aby podali nápomocnú ruku a stali sa aktívnymi členmi. Spoločnosť výborne funguje, teraz už vďaka mladším kolegom a pomáha vychovávať ekonomický dorast. Rozširuje sa nám tak základňa slovenských ekonómov. Je to ako pyramída – čím je ich viac, tým viac ich bude pôsobiť aj na Slovensku, nielen v zahraničí. Vychoval som tiež niekoľko slovenských doktorandov na Canterburskej univerzite na Novom Zélande a na Macquarie Business School v Sydney. Momentálne pomáham s vedením doktorandov na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pozývam mladých slovenských vedcov na stáže do môjho experimentálneho laboratória a spolu sa venujeme zaujímavým vedeckým otázkam, ktoré potom pomocou experimentov testujeme. Keď sa vrátia na Slovensko, obohacujú poznatkami domáce univerzity a vedecké inštitúty.

Kto sú tvoji spolupracovníci naprieč svetom, ktorým naprieč bádaš ?

Mám veľa spolupracovníkov a sú roztrúsení po celom svete. Často sú to ľudia, ktorých som stretol na konferenciách alebo seminároch a s ktorými sme sa dali do debaty a prišli na zaujímavú a ešte nezodpovedanú vedeckú otázku. Musím však opäť spomenúť blízkeho kamaráta Rada Vadoviča, s ktorým sme spolu chodili na gymnázium GAMČA v Bratislave a neskôr v Arizone robili doktorát. To druhé nebola náhoda. Urobili sme spolu mnoho experimentov a napísali niekoľko štúdií a článkov. Rado bol dokonca svedkom na mojej svadbe a ja na jeho. Žije v Ottawe, kde je profesorom ekonómie na Carletonskej univerzite. Spolupracujem tiež s ďalšími Slovákmi, z ktorých niektorí boli moji doktorandi. Momentálne veľa skúmam s Matejom Lorkom z Ekonomickej univerzity v Bratislave. Matej sa po PhD. v Sydney vrátil domov, pretože chce odovzdávať svoje skúsenosti slovenským študentom. Aj keď doktorandi skončia dizertáciu, naša spolupráca pokračuje ďalej. S mnohými sme si počas doktorandského štúdia vytvorili vrúcny vzťah a ja im rád pomáham budovať akademickú kariéru.

Asi je silným emočným a inšpirujúcim zážitkom diskusia a následná spolupráca s vedcom svetového formátu a nositeľom Nobelovej ceny. Ako sa také stane mladému Slovákovi ?

Vedeckých ekonómov nie je až tak veľa. Spočítal som, že som sa stretol s asi dvadsiatimi nositeľmi Nobelovej ceny. Najviac ma ovplyvnil priekopník experimentálnych metód Vernon Smith, ktorý bol hlavnou príčinou, prečo som sa prihlásil na doktorandské štúdium na Arizonskú univerzitu v Tucsone, kde vtedy pôsobil. Nešípil som ešte, že dostane Nobelovu cenu. Všetko sa začalo náhodne. Počas štúdia vo Varšave som si prečítal Vernonovu esej o tom, ako ľudia kedysi považovali ekonómiu za pozorovaciu vedu, podobne ako astronómiu, kde musia vedci roky čakať, kým sa hviezdy posunú, aby mohli otestovať svoje teórie. Ekonómia je však experimentálna veda, pretože môžeme robiť kontrolované pokusy v laboratóriu, ako je to moje, alebo priamo v organizáciách či hospodárstve. Zaujalo ma to natoľko, že som povedal svojej poľskej školiteľke, že sa chcem venovať experimentom. Poradila mi, aby som išiel študovať do Ameriky. Pred pár rokmi som Vernonovi spomenul, ako tá esej zmenila môj život. Keby ju nenapísal, nestretol by som ani svoju manželku, americkú indiánku z kmeňa Čipevajov, Jesennú Ružu (po anglicky Autumn Rose).

Peniaze hýbu svetom a ideály humanizmu, ako ich máme tisícročia zadefinované v náboženstvách, zákonoch, ekonomických systémoch, sú v našej realite skôr z ríše snov. Zdravie populácie, kvalitné vzdelanie, dôstojný život všetkých kategórií členov spoločnosti, ochrana životného prostredia, vykorenenie chudoby i vojen, sú akoby Popoluškou pred zlou macochou mamonu a moci…

… všetko, po čom ľudstvo veky túži a zatiaľ nedokáže realizovať. Z filozofického hľadiska súhlasím, že zdravie, vzdelanie či dôstojný život sú väčšie priority ako peniaze. Otázka však je, ako pomenované priority zabezpečiť. A na to potrebujeme trhy, ktoré sa riadia peniazmi a vidinou zisku. Ak by ich nebolo, nemali by sme hospodársku aktivitu vytvárajúcu hodnoty. Bez hospodárskej aktivity by zase nebol technologický pokrok a najnovšie vymoženosti, ktoré zlepšujú zdravie, či vytvárajú dobrobyt pre všetkých. Zároveň zisky zdaňujeme a môžeme tak financovať verejné statky ako vzdelanie či kultúru. Ak by neexistovala možnosť zarobiť, ľudia by sa zameriavali len na prežitie a prišli by sme o inovácie, ktoré sú všeobecne prospešné.

Tvojím domovom je romantický priestor na brehu jazera v malebnom mestečku Wanaka. Ako vyzerá bežný deň profesora experimentálnej ekonómie, keď je náhodou doma a neexperimentuje, neprednáša, neskúša študentov po šírom svete, nepíše odborný text… skrátka dá si „pohov“ od vedy?

„Pohov“ od vedy nemám nikdy. Hlava sa nedá vypnúť, aspoň ja to neviem. Robota ma baví a rád rozmýšľam. Pracovný deň v „home office“ vyzerá nasledujúco. Ráno odpíšem na naliehavé emaily a zahasím požiare, ktoré by mi ináč zaťažovali myseľ. Keďže sme v inom časovom pásme, moji spoluautori pracovali, kým som spal. Dopoludnia píšem články alebo ich prepisujem a vylepšujem. Aby sme štúdiu mohli poslať do popredného vedeckého časopisu na oponentúru, musí byť zrozumiteľne napísaná a z nášho pohľadu bezchybná. Nezriedka sa stáva, že máme cez sto vlastných verzií, kým sa štúdia dostane k prvým oponentom. Publikovanie trvá v ekonómii dlho. Bazírujeme na detailoch, lebo sme humanitnou vedou a ekonomické javy majú mnoho vysvetlení, keďže každý človek je iný. Metodológiou sme však blízki prírodným vedám. Snažíme sa nájsť príčinné vzťahy, ktoré sú všeobecné. Vyžaduje si to precíznosť v metódach aj v prezentovaní vedeckej práce, aby sme minimalizovali šance, že naše výsledky niekto zle zinterpretuje. Keď som spokojný s robotou, ktorú som dokončil, poobede sa odmením pohybom. Potrebujem ho, aby sa telo upokojilo a mozog mohol ďalej pracovať. V zime si idem na dve-tri hodiny zatelemarkovať na lyžiach, v lete vybehnem na nejaký kopec, ktorých máme okolo plno alebo idem na ryby. Potrebujem sa fyzicky unaviť.

Keď mi nejde robota alebo keď jej mám veľa, idem si aspoň na 30 minút zabehnúť alebo dvíham činky na dvore. Potom môžem pokračovať v práci. Poobede robím analýzu dát alebo dizajnujem nový experiment. Prípadne sa venujem univerzitnej administratíve. Každý večer po robote chodíme s manželkou na dlhšie prechádzky. Aby sme mali čas len pre seba, nevyrušovaní technológiami. A aby sa nám dobre spalo. Kedysi som pracoval dlho do noci, ale potom som nemohol zaspať. Keď je víkend a nenaháňam žiadne deadliny, lebo aj to sa často stáva, ideme do prírody. Radi chodíme na viacdňové výlety. Čím hlbšie zájdeme do hôr, vždy nájdeme niečo nové, kam by sme mohli ísť ešte ďalej. Mám zoznam nápadov, na ktoré hory vyliezť, či cez ktoré sedlá a hrebene prejsť. Nové nápady pribúdajú rýchlym tempom. Vždy, keď nejaký uskutočnený škrtnem, pribudnú ďalšie tri. Minulý týždeň som si odškrtol jeden kopec, na ktorým som dva roky špekuloval, ako naň vyjsť. Trvalo nám to takmer 10 hodín lezenia, hľadania trasy, predierania sa cez hustý porast. Párkrát sme sa museli aj vrátiť a skúsiť inokadiaľ. A potom nájsť cestu späť.

Viem, že si sa stal svetobežníkom už v mladom veku. Čo však treba, aby mladý človek odišiel od rodičov, priateľov, tradícií, kuchyne… do ďalekého sveta? Odvaha? Túžba poznávať aj za cenu rizík? Intenzívny pocit, že Slovensko ti je malé na sebarealizáciu? Nikdy si svoje rozhodnutie neoľutoval? Čo vlastne zavážilo pre Nový Zéland?

U mňa prevláda zvedavosť. Rozhodnutie ísť na Nový Zéland vzniklo náhodou. Po skončení doktorandského štúdia som si hľadal robotu. Ekonómovia vymysleli centrálny trh práce. Vždy prvý víkend po Novom roku je veľká konferencia Americkej ekonomickej asociácie, na ktorú, okrem tradičných prednášok, chodia zástupcovia univerzít robiť pohovory s kandidátmi. Je to efektívne. Keď som končil PhD., experimenty ešte neboli populárne ako dnes. Poslal som vyše 200 prihlášok a mal som niečo cez desať pohovorov. Nasledovali návštevy univerzít, ktoré ma pozvali do druhého kola. Jednou z nich bola Canterburská univerzita v meste Christchurch na Novom Zélande. Zobral som so sebou manželku, aby aj ona videla Nový Zéland a pomohla mi s rozhodnutím. Zapáčilo sa nám tam. Univerzita mi ponúkla výborné podmienky na výskum, avšak málo peňazí. Mal som aj ponuku z priemernej univerzity v Amerike a ďalšiu z Nemecka. Opýtal som sa Autumn či chce byt bohatá v USA, alebo chudobná ako kostolná myš na Novom Zélande. Bez váhania odpovedala, že ideme na Nový Zéland. Bolo to dobré rozhodnutie a urobil by som ho aj po rokoch. Vedecké podmienky a čas na výskum mi umožnili vybudovať si kariéru a plat narástol neskôr. Neznamená to, že Slovensko mi nechýba. Práve naopak. Lietam domov najmenej dvakrát do roka a v kontakte sme neustále.

Aká je mentalita domácich? Voči sebe navzájom a aj voči cudzincom? Musel si a stále musíš prispôsobovať svoju, povedzme, prirodzenú slovenskú náturu, aby si zapadol ?

Novozélanďania sú skromní, dobrosrdeční a neradi sa vyvyšujú. Mnohokrát sme sa až po rokoch dozvedeli, že naši priatelia boli olympionici, národní šampióni, multimilionári, či v jednom prípade synovec vtedajšieho predsedu vlády. Nechvália sa. Páčia sa mi ich spoločenské normy. Sú k sebe navzájom vrúcni, ale nie preto, že sa to má, ale preto, lebo chcú. Lebo je to tak lepšie! Oproti Austrálii tam cítiť slobodu. Austrália mi pripadá ako policajný štát s nesmiernym množstvom zákazov a príkazov. Jeden kamarát-ekonóm mi raz povedal, že viac ako porušenia zákazu sa obáva, že neurobí niečo, čo v Austrálii prikazujú a o čom nevedel. Ale to je viac na rozprávanie pri pive.

Prednedávnom sa Slovenskom mihlo pár krátkych správ o odchode desaťtisícov Novozélanďanov zo svojej vlasti do Austrálie. Vraj kvôli vysokým životným nákladom, nedostatkom pracovných príležitostí a drahote ako takej. Aký je súčasný Nový Zéland? Je idylickou krajinou pre život romantikov, alebo má tiež svoje problémy, ktoré môžu viesť až k hromadnému odchodu ľudí z krajiny?

Nový Zéland je ostrovnou krajinou, od ktorej najbližšia pevnina, Austrália, je tri hodiny letu. Miestny päťmiliónový trh je značne menší ako austrálsky a mnohé služby alebo produkty sa buď vôbec nedajú, alebo je to nákladné, vyvážať. Ťažko je dosiahnuť minimálnu efektívnu veľkosť výroby, pri ktorej firmy dokážu byť cenovo konkurencieschopné. V novozélandskej spoločnosti panuje názor, že kvalita života je dôležitejšia ako HDP na hlavu. Aj preto napríklad nemajú bezbrehú imigráciu, hoci vyšší počet obyvateľov by mohol pomôcť nielen znásobiť kúpnu silu, ale aj zdiverzifikovať hospodárstvo. Malo by to však vplyv na životné prostredie a preťaženie infraštruktúry. Mladí a ambiciózni „Kiváci“, ako sa Novozélanďania sami hovorovo nazývajú, však často hľadajú možnosti lepšieho zárobku a kariérneho uplatnenia či postupu. A tak mnohí odchádzajú do Austrálie, kde sú vyššie platy a nižšie náklady na život. Neskúmal som dôvody zvýšenej štatistiky za posledné dva roky, ale myslím si, že je čiastočne zapríčinená pandémiou, počas ktorej boli austrálske hranice nielen zatvorené, ale mnohí Novozélanďania sa húfne vracali domov. Ročníky, ktoré vtedy nemohli odísť, tak odchádzajú teraz. Nevidím v tom veľký problém, pokiaľ krajina dokáže nahradiť mozgy a kvalifikovanú pracovnú silu prisťahovalcami.

Ak by som „ako mladý smelý dobrodruh“ zvažoval presun zo Slovenska na Nový Zéland, čo by si mi poradil?

Príď sa najskôr pozrieť. Nový Zéland neidealizujeme, ale máme ho veľmi radi. Myslím, že sa ti zapáči. Kedysi mi otec povedal pekný príbeh o tom, ako Boh rozdával národom krajiny. Slováci však meškali a Boh im povedal, že už všetko rozdal, ale že má ešte jeden malý kúsok zeme, ktorý si nechal pre seba na dovolenku. A tak sme dostali Slovensko. Mám však pocit, že chcel chodiť na dovolenku aj na Nový Zéland.

Od prvej otázky po túto prešli asi tri mesiace, takže sa znova spýtam – čím sa zaoberáš v týchto dňoch?

Pracujem asi na sedemnástich rôznych projektoch. (Smiech.) Vo výskume som ako pes, ktorý niečo zaňuchá a ide za tým, lebo sa mu to zdá byť zaujímavé. Nie je to možno ideálna stratégia, ako si vybudovať kariéru, ale u mňa fungovala. Asi preto, že ma výskum potom viac baví. Spomeniem jednu výskumnú agendu, ktorej sa venujem posledné desaťročie. Na altruistických trhoch, ako je napríklad pomoc bezdomovcom, alebo spomínané darovanie krvi, neexistujú ceny, ktoré by pomáhali vybalansovať dopyt s dobrovoľnou ponukou. Ak je dopyt po krvi vyšší ako ponuka, nezvýši to cenu krvi a nepriláka viac darcov. Ako teda efektívne koordinovať dopyt a ponuku? Situáciu komplikuje fakt, že krv nie je možné donekonečna skladovať a tiež, že ak darujem krv dnes, nemôžem ju darovať opäť zajtra. Ak teda dnešná ponuka prevýši dopyt, čo je samo o sebe neefektívne, v budúcnosti sa situácia môže obrátiť a tým aj zhoršiť. Dopyt prevýši ponuku a nastane nedostatok krvi, pretože darcovia, ktorí darovali dnes, nebudú môcť ešte opätovne darovať. Môžu tak zomrieť ľudia. Skúmame, ako pomocou informácií o dopyte a ponuke zlepšiť nielen ich statickú koordináciu, ale aj koordináciu dobrovoľnej pomoci v čase. Ako najlepšie sa javí informovať ľudí o tom, koľkí darcovia už prišli darovať. Paradoxne, informovanie o súčasnom dopyte efektivitu až tak značne nezlepšuje.

Náš rozhovor trval niekoľko týždňov a udial sa prostredníctvom moderných komunikačných technológií naprieč planétou. Rozprávali sme sa o všeličom, nejakým spôsobom si mi svojimi odpoveďami dodal čosi dobrej energie. V kontexte pestrosti toho, čo sme prebrali a čo si mi odpovedal, priložené ku kontextu toho, čo sa aktuálne vo svete deje, najmä v Európe, mi zišla na um ešte jedna otázka: veríš v dobro človeka? Veríš, že systém ktorého princípy denne študuješ, pozoruješ, snažíš sa ich odhaliť a pochopiť, a to najmä preto, aby zistené poznatky ich aplikáciou do praxe urobili život ľudí lepším, že ten systém niekedy naozaj aj lepším, než je už celé storočia, bude?

Nielen že v dobro človeka verím, ale mám na to aj vlastné experimentálne dáta! Dokonca aj v podmienkach úplnej anonymity, kde sa nedá ani len poďakovať za dobrý skutok, ľudia častokrát nezištne poskytujú pomoc druhým a delia sa o svoj majetok, námahu či čas. Vidíme to aj okolo seba na našich blízkych, rodine, priateľoch. Vieme tiež, ako sa sami cítime, keď dobro rozdávame. Dobro teda existuje a je dôležité, aby sa ďalej rozširovalo. V systéme, ktorý zbavil monarchov moci a zaviedol vládu ľudu, robíme v tomto pokroky. Ľudia sú priemerne zdravší a dlhšie žijú, cítia sa bezpečnejšie a sú šťastnejší ako napríklad v diktátorskom systéme. Každý systém sa vyvíja a neustále mení pod vplyvom prostredia a pod tlakom nových generácii. Aj keď existujú v dnešnom svete veci, ktoré sa nám nepáčia, alebo keď možno nesúhlasíme s niektorými nedávnymi zmenami, z nadhľadu sú to často maličkosti. Dôležitý je smer, ktorým sa uberáme ako národ, ako štát, ako kultúra… Ak si zachováme vládu ľudu, náš smer bude riadený dobrom!

Peter Bulík: Ďakujem Ti za inšpiratívne odpovede!

(Koniec)

Ilustračné foto: Archív M. S.

Maroš Servátka: Verím v dobro (1. časť)