„K Slovensku mám blízky a vrúcny vzťah. Mentálne som z neho nikdy neodišiel“ – vyznáva sa Maroš Servátka, jeden z úspešných Slovákov žijúcich desaťročia v zahraničí, reprezentujúci vo svete modernú ekonómiu, vedu, ktorá čoraz intenzívnejšie hýbe celým svetom.
Maroš Servátka. Zdroj: Youtube
PETER BULÍK: Maroš, si jeden z mnohých Slovákov, ktorý sa už ako mladý človek svojimi schopnosťami uplatnil a ďalej úspešne uplatňuje vo „svete bez hraníc“. Tvojím domovom je Slovensko, aktuálnym bydliskom Nový Zéland a pracoviskom celý svet. Platí to stále? Kde sa aktuálne pohybuješ a čo práve robíš ?
MAROŠ SERVÁTKA: Odpovedám na tvoje otázky počas letu zo Sydney na Nový Zéland. Bol som prednášať MBA študentom o behaviorálnej ekonómii a o dôležitosti experimentovania v biznise i osobnom živote a pripraviť nový vedecký experiment. Vyše desať rokov pôsobím na Macquarie Business School, ktorá je okrem iného známa práve svojím MBA programom a tiež tým, že na Macquarie University vyvinuli wifi. Tretí rok mám MBA program na starosti ako zástupca direktora. Umiestňujeme sa pravidelne v prvej stovke svetového rebríčka z vyše 17-tisíc biznis škôl, ktoré existujú po celom svete. Na univerzite mám vynikajúcu robotu, kde si vážia kvalitu výskumu a vzdelávania, avšak život v Sydney nám s manželkou nevoňal.
Po troch rokoch bývania v nefunkčnom a rozpálenom veľkomeste nám chýbala príroda, a tak sme odišli na ročný sabbatical na Aljašskú univerzitu v Anchorage. Na Aljaške som robil výskum v experimentálnom laboratóriu založenom nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu Vernonom Smithom. Vo voľnom čase sme lozili po horách a ľadovcoch a chytali lososy. Po návrate z Aljašky sme si uvedomili, že kvalita života je pre nás nesmierne dôležitá a presťahovali sme sa do novozélandských Južných Álp. Bývame v malebnom mestečku Wanaka pri rovnomennom jazere, obklopenom zasneženými horami a ľadovcami. Nový Zéland sme dobre poznali, žili sme tam takmer desať rokov pred odchodom do Sydney a do Wanaky sme chodievali na dovolenku.
Vedel si už počas stredoškolských štúdií, kam sa s naloženým batôžkom vyberieš po maturite? Čomu sa budeš venovať vo svojom „dospeláckom“ živote? Ovplyvnili ťa pri rozhodovaní tvoji učitelia, rodičia, okolie, dobrodružná povaha, alebo výsostne tvoje záujmy ?
Keď som v piatej triede základnej školy prišiel po prvej hodine chémie domov, opýtal som sa otca, načo mi to bude. Dal mi zaujímavú odpoveď, že chémia je všade okolo nás. Podobne je to s ekonómiou. Opisuje, čo ľudia a organizácie robia, v akých podmienkach a prečo. Prvýkrát som o ekonómii začal uvažovať v petržalskom paneláku, kde si nás aj ty kedysi dávno navštívil a kde sme spolu kreslili na kuchynské tapety. Ako tínedžer som na čiernobielom televízore pozeral rakúske reklamy, od ktorých mi tiekli sliny. Uvažoval som, prečo majú Rakúšania toľko druhov čokolády a my máme len dva či tri. A ako je možné, že čokoláda z Tuzexu, ktorú som raz dostal, je oveľa chutnejšia. Nevedel som o trhovom mechanizme, ale šípil som, že hospodárstvo sa dá organizovať lepšie.
Na strednej škole som sa rozhodol, že pôjdem študovať biznis. Zaujalo ma, ako podnikaví ľudia na začiatku deväťdesiatych rokov rozbiehali firmy a dokázali prostredníctvom obchodu vytvoriť hodnotu. Prijali ma na Ekonomickú univerzitu v Bratislave, ale otec, ktorý vtedy pôsobil ako prvý slovenský veľvyslanec v Poľsku, ma pri pive presvedčil, aby som si podal prihlášku na Szkolu Głównu Handlowu vo Varšave. Es-Ge-CHa, ako ju kolokviálne volajú Poliaci. Bola vtedy považovaná za „Harvard východu“. Skončili ju mnohí úspešní ekonómovia, premiéri a poprední biznismeni. Spomeniem napríklad autora poľskej hospodárskej reformy Leszka Balcerowicza, ktorý na SGH neskôr aj prednášal. V rámci základného štúdia sme mali povinné predmety z ekonómie a táto veda ma rýchlo oslovila. Svet mi zrazu dával význam. Začínal som lepšie chápať pohnútky motivujúce ľudí a organizácie. Uvažovanie nad racionalitou a strategickým správaním ma fascinovalo a zamiloval som sa do ekonómie! Štúdium sa stalo zábavou. A to som ešte nešípil, že v budúcnosti budem sám vytvárať nové vedecké poznatky. Tomu ma naučili na doktorandskom štúdiu na Arizonskej univerzite, ktorá bola v tom čase Mekkou experimentálnej ekonómie. Pôsobil tam spomínaný Vernon Smith a vytváral experimentálnu metodológiu, za ktorú neskôr dostal Nobelovu cenu. Zasvecovaním do tajov ekonómie sa prehlbovali moje záujmy a formovala životná dráha vedca.
Pýtal si sa však na vplyv okolia a tu musím spomenúť svoju mamu Vierku. Ekonómia je prísna veda a jedným z jej jazykov je matematika. Mama je učiteľka matematiky a odmala ma podporovala v štúdiu matematiky. Na vysokej škole aj počas doktorandského štúdia sa mi mimoriadne zišla a bez nej by som ekonómii dobre nerozumel. Vplyvov tak bolo veľa, od vlastnej zvedavosti, cez rodičov, čias, v ktorých sme žili, až po vynikajúcich pedagógov, ktorí formovali moje zmýšľanie a spolužiakov, s ktorými sme sa prelúskavali cez ekonomické modely. A, samozrejme, tiež štipka náhody a šťastia.
Chceš porovnať systém vysokoškolského štúdia vo Varšave so štúdiom na Slovensku? Napríklad nároky pedagógov na študentov, materiálno-technické zabezpečenie vyučovania, zodpovednosť a prístup študentov k vlastnému štúdiu, náročnosť prednášaného učiva i požiadavky pedagógov voči študentom pri skúšaní (koľko toho musia vedieť na získanie skúšky, či zápočtu?) a zmysluplnosť obsahu vzdelávania pre prax, pre ich profesijný život? A to isté porovnanie so štúdium v USA či v Austrálii?
Nebudem zovšeobecňovať, pretože moje skúsenosti sú zo špecifickej univerzity a navyše z časového obdobia v 90-tych rokoch, ktoré malo najmä na Slovensku a v Poľsku svoje špecifiká. Veda aj prax sa vyvíjajú a rýchlo vznikajú nové poznatky. SGH bola prestížna vysoká škola, na ktorú sa bolo ťažko dostať. Prijímačky trvali týždeň a do prvého ročníka sa dostalo okolo tisícky študentov zo 40-miliónového Poľska. V deväťdesiatych rokoch študenti ešte neodchádzali vo veľkom študovať do zahraničia. Samotný výber tak spôsobil, že aj priemerný študent vynikal vedomosťami a bol silno motivovaný. Neznamená to však, že Slováci sú vedomostne horší alebo sa menej snažia, skôr som chcel ilustrovať, čo dokáže urobiť renomé univerzity, konkurencia a následný výber kandidátov na štúdium. Záujem o štúdium však musí byt niečím podložený a študenti musia vedieť, že tvrdá príprava na prijímacie pohovory a ťažké štúdium sa im vyplatí.
Vzdelával si sa a zrejme stále vzdelávaš v rozličných kútoch sveta. Dá sa vôbec s istotou povedať, ktoré školstvo je najlepšie na svete? Aké kritériá kvality školstva by boli objektívnymi ukazovateľmi? A môžu vôbec byť kritériá merania rovnaké pre celý svet, keďže možnosti, ergo podmienky vzdelávania vo svete rovnaké určite nie sú ?
Zameriam sa na vysoké školy a kvalitu výskumu, ktorý rozširuje ľudské poznanie. Hoci aj v Európe sú kvalitné univerzity, osobne mi imponuje americký univerzitný systém. Dokáže pritiahnuť renomovaných vedcov z celého sveta, dobre ich zaplatiť a vytvoriť vynikajúce podmienky na výskum. Dostatočne vysoké platy sú dôležité, aby géniovia nešli pracovať pre súkromné organizácie a vytvárali nové vedomosti, ktoré sa dostanú do verejnej domény. A nie len ako intelektuálne vlastníctvo firiem. Ale… Kvalita školstva môže byt tiež posudzovaná podľa schopnosti rozvíjať ľudský kapitál, čo je jeho druhým – a nemenej dôležitým – cieľom. Ťažko ju však odmerať, pretože lepšie školstvo priťahuje lepších študentov, ktorí bývajú úspešnejší aj v praxi. Iba na základe rankingov, ktoré častokrát zohľadňujú uplatnenie absolventov, nie je jednoduché identifikovať, do akej miery je ich úspech prínosom školského systému a do akej miery schopnosťou pritiahnuť popredný talent. Vzájomne sa znásobujú.
Dlhodobo a často v našom slovenskom verejnom priestore rezonovala a stále rezonuje téza, že sme v minulom systéme mali dobré školstvo a dnes je celkom sprznené. Myslíš si to aj ty? A ak áno, čo spôsobuje jeho úpadok podľa názoru vedca hľadiaceho na problém zvonka?
Na univerzitnom stupni má byť školstvo prepojené s vedou. Cieľom je rozvíjať ľudský kapitál a vytvárať nové myšlienky. Znamená to, že vedecko-pedagogickí pracovníci musia byť v popredí výskumu, aby mohli študentom odovzdávať najnovšie vedecké poznatky. Kvalita školstva je však podmienená nielen odbornosťou, ale vyžaduje si pedagógov, ktorým záleží na študentoch a rozvoji ich vzdelania a všeobecne myslenia. Potrebujeme, aby usmerňovali mladých ľudí pozorovať svet okolo seba, kriticky uvažovať a dávať si naliehavé otázky. Naprieč všetkými vzdelávacími stupňami, vrátane základných a stredných škôl, musíme motivovaných pedagógov dostatočne zaplatiť, aby neutekali do iných odvetví, kde zarobia viac. Ich miesta vtedy zaplnia ľudia, ktorí nemajú uplatnenie inde. Vzhľadom na nesmiernu dôležitosť z pohľadu rozvoja krajiny, peňazí na vzdelávanie a vedu ide málo. Zároveň si musíme prácu učiteľov vážiť. Kedysi boli učitelia a pedagógovia viac v úcte. Dnes sa stretávame so situáciami, že na nich rodičia a niekedy aj samotné deti kričia. Školstvo je akýmsi zrkadlom spoločnosti, lebo ukazuje, ktoré hodnoty si (ne)vážime. A čo ešte spôsobuje úpadok nášho školstva? Škandály súvisiace s financovaním neexistujúceho výskumu, rozdávanie akademických hodností či dokázané plagiátorstvo vysokých ústavných činiteľov bez následkov, napáchali veľké škody. Aj preto nám mladí ľudia utekajú za serióznym štúdiom za hranice.
Na Slovensku sa môže stať profesorom kandidát, ktorý predtým dosiahol titul docent, na základe rozhodnutia inauguračnej komisie a vedeckej rady vysokej školy. Ako je to v zahraničí? Čo všetko má absolvovať študent, kým sa stane na prestížnej zahraničnej škole docentom? A čo ďalšie, aby sa stal profesorom? Ako to bolo v tvojom prípade?
V anglosaskom svete titul docenta a profesora udeľujú priamo univerzity, pretože ide o akademické miesto. Rozhoduje najmä kvalita publikácií v popredných svetových vedeckých časopisoch a samotného výskumného prínosu. Množstvo článkov, najmä v ekonómii, kde publikačný proces trvá dlho, niekedy roky, je druhoradé. Značne sa to odlišuje od slovenského systému, kde sa vyžadujú nezmyselné čiarky za „rýchlorobené“ publikácie v slovenskom jazyku v zborníkoch či vedecké monografie, ktoré nikto nečíta. Ani Slováci. Náklady na ich napísanie, zväčša hradené z verejných peňazí, tak prevyšujú prínos prezentovaného výskumu k vytváraniu nových poznatkov, ak vôbec nejaké sú. Kvalitné univerzity vo svete netlačia na množstvo publikácií. Radšej nech má vedec jeden kvalitný článok raz za rok-dva, ako množstvo malých, priemerných. Opäť podotýkam, že moja odpoveď sa zameriava na ekonomické vedy. Iné disciplíny majú svoje vlastné špecifiká a normy. Ťažko si predstaviť, aby sa slovenská jazykoveda riadila podobnými pravidlami ako ekonómia.
Z pohľadu udeľovania titulov sa mi páči severoamerický „tenure“ systém, kde získanie „tenure“ znamená definitívu. Mladý perspektívny asistent má po skončení doktorandského štúdia šesť rokov na presvedčenie univerzity, že bude produktívny a dokáže substantívne prispieť k rozvoju poznania vo svojej vednej disciplíne. Počas šiesteho roka prebehne prísny proces hodnotenia výskumu kandidáta univerzitnou komisiou a nezávislými odborníkmi. Takto nastavený systém vytriedi ľudí, ktorí o výskum nemajú záujem. Šesť rokov sa nedá predstierať, že ma niečo baví. Je to príliš nákladné. Veľkú úlohu zohráva trhová súťaž o ľudský kapitál medzi univerzitami. Univerzity sa snažia získať popredných vedcov, pretože to zvyšuje ich prestíž a láka kvalitnejších študentov. Na Slovensku súťaž obmedzuje skutočnosť, že ani renomovaní svetoví odborníci, ktorí by k nám možno chceli prísť, nespĺňajú „slovenské“ podmienky na docentov alebo profesorov, pretože sa zameriavajú na publikácie v prestížnych medzinárodných vedeckých časopisoch a nepíšu nezmyselné monografie či príspevky do konferenčných zborníkov z Hornej-Dolnej. Obmedzuje to pozície, na ktoré by u nás mohli nastúpiť a tým aj ich potencionálne platy, ktoré sú aj bez toho nižšie ako na západných univerzitách. A aby mal kto prednášať, prichádza k akademickému incestu, keď naše univerzity zamestnávajú vlastných absolventov hneď po získaní PhD. Škodia tým absolventom, aj sebe.
V akom veku si získal titul profesora ty? A kde?
Mal som 37 rokov, keď mi ponúkli miesto profesora na poprednej biznisovej škole Macquarie Graduate School of Management v Sydney. Vtedajší dekan myslel do budúcna a videl perspektívu vzdelávania managerov v cielenom experimentovaní vo firmách. Väčšina biznisových škôl ešte neponúkala takéto kurikulum a chcel, aby sme boli prví v Austrálii, kto zakomponuje experimenty do MBA programu.
Rozumiem a viem si predstaviť, ak sa robí v laboratóriu experiment z nejakej prírodnej vedy – chémia, fyzika, medicína – pretože to sú pokusy s merateľnými premennými. Ako však prebieha v laboratóriu experiment z ekonómie? Laik si laboratórium obvykle predstaví ako priestor plný skúmaviek, chemikálií, plamienkov a občas sa obáva, že to celé môže vybuchnúť. Ako teda vyzerá laboratórium experimentálnej ekonómie? Čo môže vybuchnúť v ňom?
Je to glorifikovaná počítačová miestnosť, spojená s kontrolnou miestnosťou, odkiaľ sa experimenty spúšťajú a kde účastníkom experimentu vyplácame ich zárobky. Počítače sú oddelené priehradkami, aby mali respondenti súkromie. V ekonomickom laboratóriu vieme pomocou finančných odmien vytvoriť skutočný trh alebo špecifické ekonomické prostredie, v ktorom hľadáme odpovede na vedecké otázky ohľadom hospodárskeho správania ľudí. Na experimenty často pozývame študentov, ale testoval som ekonomické teórie aj s MBA študentmi, portfólio manažérmi alebo finančnými poradcami. Robil som dokonca výskum aj na reprezentatívnej vzorke Nového Zélandu. Všetko závisí od vedeckej otázky. Účastníci si môžu v experimente zarobiť. Neplatíme im však za čas, ale za ich ekonomické rozhodnutia. Zozbierané dáta potom vyhodnocujeme. Zatiaľ mi, našťastie, nevybuchlo nič… (smiech). Ale vieme napríklad rozbiť finančné bubliny! Podarilo sa nám ich spľasnúť pomocou nového trhového mechanizmu, ktorý sme nadizajnovali a testovali, ako funguje.Finančné bubliny sú zaujímavým fenoménom, keď ľudia sú ochotní zaplatiť za aktívum, napríklad akciu alebo nehnuteľnosť viac, ako je jeho hodnota. Nechcú prísť o možnosť zarobiť. Myslia si, že cena bude ďalej rásť, a ak by aj nie, tak že aktívum dokážu predať pred momentom, keď cena začne nekontrolovane klesať. Lenže tento moment sa nedá odhadnúť. Keď cena prudko klesá, jediný spôsob, ako predať, je ponúknuť nižšiu cenu. Oveľa nižšiu, ako sa však ľudia nazdávajú, pretože takých, ktorí chcú predať, je veľa a predbiehajú sa v ponúkaní čoraz nižšej ceny, aby predali. Lebo keď cena aktíva klesá, kúpiť ho chce málokto. Na finančných trhoch sa používa tzv. dvojitá aukcia, keď kupujúci medzi sebou súťažia, kto dá čo najvyššiu ponuku na kúpu a predávajúci zase, kto dá čo najnižšiu ponuku na predaj. Transakcia nastáva, keď predávajúci akceptuje ponuku na kúpu alebo naopak, kupujúci akceptuje ponuku na predaj. Z experimentov vieme, že takto fungujúca dvojitá aukcia je veľmi náchylná na vznik bublín. Keď bublina spľasne, majitelia aktíva prídu o značné sumy.
„Náš“ cenový mechanizmus, tzv. anglicko-holandská aukcia, začína nízkou vyvolávacou cenou. Účastníci trhu sa záväzne vyjadria, koľko akcií by chceli pri danej cene kúpiť. Potom sa vyvolávacia cena postupne zvyšuje, čo znižuje dopyt. V určitom momente nastane taká vysoká, že niektorí účastníci už nechcú kupovať a radšej začnú predávať. Vyvolávacia cena sa však naďalej zvyšuje, až kým sa počet akcií ponúkaných na predaj, nevyrovná počtu akcií, ktoré chce druhá strana kúpiť. Toto je rovnovážna cena, pri ktorej sa odohrajú všetky transakcie. Pomocou experimentu sme zistili, že takto zorganizovaný trh zamedzuje vzniku bublín. Od laboratórnych testov je k zavedeniu do praxe ešte ďaleko. Viem si však predstaviť jeho fungovanie v tzv. „frequent batch auctions“, ktoré majú obmedzovať vysokofrekvenčné algoritmické obchodovanie.
Môj názor na súčasný kapitalizmus je veľmi vyhranený. Považujem ho za amorálny a zločinecký systém. Venuješ sa o. i. aj disciplíne, ktorá sa nazýva behaviorálna ekonómia. Stručne: spojenie psychológie a ekonómie, využívanie emócií pri narábaní s peniazmi. Snaha ovplyvniť emócie, aby ľudia míňali viac, aby niekam a do niečoho investovali… summa summarum, aby od nich systém vytiahol viac peňazí. Na základe pochopenia psychológie správania sa ľudí systém nastavuje parametre a manipuluje nimi. Je teda behaviorálna ekonómia etická disciplína?
Kapitalistický systém môže mať mnoho foriem. Ako funguje, to závisí od jeho nastavenia zákonmi a pravidlami umožňujúcimi prospešné správanie a zároveň obmedzujúcimi nežiaduce. Väčšina ľudí má v sebe pud vlastniť čo najviac, ceteris paribus. Viac vecí, peňazí, nehnuteľností, finančných aktív… Na ich nadobudnutie sú ochotní minúť námahu, čas, prostriedky. Systém nastavuje mantinely, v ktorých sa ľudia pohybujú a tým určuje, či budú veci nadobúdať krádežou, lúpením alebo vytváraním hodnôt, ktoré prinášajú osoh aj druhým. Správne nastavený systém pretláča do popredia súťaž a nabáda inovácie a kvalitu. Isteže, na inováciách najskôr zarábajú tí, čo s nimi prišli, avšak výhody získavajú aj ich spotrebitelia. Vytvárajú sa tiež pracovné miesta a bohatstvo sa postupne rozširuje na všetky strany. Keď to porovnáme so systémom, ktorý neumožňuje súkromné vlastníctvo a zakazuje zisky, ľudia sa nebudú snažiť a spoločnosť bude mať „NIČ!“ Myslím, že v porovnaní so Slovenskom by sa ti páčil austrálsky systém. Majú dobre nastavené trhy a veľa regulácie. Mne osobne ich silná regulácia nevonia a myslím si, že často prekračujú hranice slobody. Mám dojem, že austrálska administratíva si myslí, že je neomylná a vždy spravodlivá. Spomínam si na Reaganov výrok o najstrašidelnejších slovách v angličtine: „Som z vlády a prišiel som vám pomôcť.“
Slovenský systém má však opačný problém, na čo si asi narážal v otázke. Elity zmôžu veľa, dokážu si presadiť svoje cez lobing či korupciu. To musíme vylepšiť. Rozhodnutia musia byť v záujme väčšiny obyvateľstva, nie hŕstky bohatých a mocných. Nový Zéland by nám mohol byt príkladom. Majú minimálnu, nízku korupciu a keď sa obyvatelia vyjadria proti stavbe horského tunela, tak sa nestavia. Je to v protiklade s našimi zjazdovkami v Tatrách či výrubom lesov v národných parkoch.
Behaviorálna ekonómia a ekonómia všeobecne sa nezaoberajú etikou a voči normatívnym témam sú neutrálne. Ekonómia je pozitivistická disciplína, ktorá opisuje, ako čo najefektívnejšie naložiť s obmedzenými zdrojmi. Behaviorálna veda do ekonómie pevnejšie zakomponovala ľudské správanie spolu s našimi chybami, odchýlkami či limitovanými schopnosťami. Áno, jej poznatky možno zneužiť. Môže to urobiť firma, jednotlivec či štát. Napríklad banka na to, aby sa jej produkty ťažšie porovnávali s konkurenciou, alebo aby klienti zabúdali načas splatiť úver z kreditnej karty a museli zaplatiť úroky. Ak štát vie, v čom je problém, môže zakročiť. To prvé sa na Slovensku snažil regulovať nebohý kamarát Martin Filko, bývalý hlavný ekonóm ministerstva financií, ktorý dobre ovládal behaviorálnu ekonómiu. Pripravil pravidlo, že banky museli ponúkať jeden špecifický základný produkt, aby ich ľudia vedeli ľahšie porovnať. Neskoré splácanie kreditného úveru vyriešila konkurencia. Bankám sa neoplatí strácať namosúrených klientov kvôli omeškaným splátkam a vysokým úrokom. Radšej im termín splátky pripomenú. Ak s nimi spokojný klient zostane dlhodobo, zarobia viac ponúkaním dodatočných bankových produktov.
Banka však môže využiť behaviorálnu ekonómiu aj na zlepšenie rozhodovania klientov. Napríklad, pred dvoma rokmi sme s jednou komerčnou austrálskou bankou skúmali, ako poštuchnúť mladých ľudí, ktorí častokrát majú malú finančnú rezervu, aby si ušetrili časť vrátených daní. Uvediem ešte ďalší príklad zneužitia poznatkov z behaviorálnej ekonómie. Na Novom Zélande teraz prebieha súdny proces s jednou cestovnou spoločnosťou, ktorá cez internet ponúka rezerváciu leteniek a ubytovania. Spoločnosť prišla na to, že keď na webstránke oznámili klientom, že je už iba niekoľko leteniek alebo hotelových izieb voľných, zvýšilo to pravdepodobnosť rezervácie. Začali uvádzať takéto informácie, aj keď to nebola pravda a zarábať na tom. Štát sa snaží získať dôkazy, že to firma robila vedome, znemožniť takýto prístup v budúcnosti a udeliť firme pokutu za podvádzanie, ktorým porušili hospodársku súťaž a zvyšovali si zisky.
Taký súdny spor by sa na Slovensku asi neudial… Predpokladám, dúfam, že cielene podnecované emócie a ich vplyv na rozhodovanie jednotlivca o peniazoch sa dajú využiť aj v jeho prospech či na verejné dobro. Je to tak?
Áno. Z ekonómie napríklad vieme, že aj keď trhy sú väčšinou najefektívnejším spôsobom, ako alokovať obmedzené zdroje, majú svoje limity. Jedným z limitov je, že nedokážu dostatočne poskytovať verejné statky slúžiace všetkým alebo dobrovoľné produkty a služby, napríklad krv alebo pomoc chudobným. Poznatky z behaviorálnej ekonómie nám pomáhajú nadizajnovať efektívne mechanizmy zberu dobrovoľnej pomoci a lepšie pochopiť motiváciu darcov, čo zvyšuje ich ochotu darovať krv alebo prispieť na charitu. Vďaka malej obete času a pichnutia ihlou dokážu niekomu zachrániť život.
Má súčasný kapitalizmus nejaké mravné, morálne, etické mantinely v honbe za ziskom? Je súčasný systém neustáleho zvyšovania HDP udržateľný? A ak áno, dokedy?
Donedávna sme sa správali, ako keby zásoby vody či čistého vzduchu boli neobmedzené. Už nejaký čas si však uvedomujeme, že to tak nie je. Naše správanie a preferencie obmedzujú, čo si firmy môžu dovoliť. Ak je v spoločnosti konsenzus, že nekupujeme naftu od firmy, ktorá pri ťažbe alebo spracovaní znečisťuje životné prostredie, spracovávatelia ropy si dávajú väčší pozor a predbiehajú sa v činnostiach korporátnej spoločenskej zodpovednosti. Dôležitá je konkurencia, aby si ľudia mohli vyberať, od koho si produkt kúpia. Trhová súťaž spojená s etickými preferenciami spotrebiteľov disciplinuje výrobcov. Čoraz viac ľudí sa zaujíma o spoločenské, environmentálne a sociálne riadenie firiem, od ktorých kupujú produkty a služby, alebo do ktorých investujú, čo následne limituje ziskuchtivé správanie firiem. Týka sa to najmä mladšej generácie, ale nebude dlho trvať, keď sa tento trend udomácni aj na Slovensku. Podmienkou však je, že ľudia sa musia mať dostatočne dobre. Ak je peňaženka prázdna a spotrebitelia prežívajú od výplaty k výplate, tieto pohnútky sú pre nich druhoradé.
Existujú relevantné štúdie, možno laboratórne experimenty, na tému udržateľnosti prírodných zdrojov planéty? Ak ich poznáš – čo nás čaká s pribúdajúcimi desaťročiami?
Existujú a už pomerne dávno. Zaoberala sa nimi prvá žena, ktorá dostala Nobelovu cenu za ekonómiu, Elinor Ostromová. Skúmala, či je možné, aby sme nevyčerpali spoločné zdroje a pomocou desiatok experimentov zisťovala, za akých podmienok sa dokážu obnovovať. Čo nás čaká v pribúdajúcich desaťročiach, bude závisieť od nášho spravovania daných zdrojov a či ako spoločnosť dovolíme, aby sa vyčerpali. Pre mňa osobne bolo zaujímavé zistenie, že na hospodárenie nepotrebujeme zákony, ale že stačia silné morálne hodnoty a spoločenské normy. Normy však v globalizovanej spoločnosti so zvyšujúcou sa migráciou nie je ľahké udržať, a preto zákony a písané pravidlá tiež zohrávajú dôležitú úlohu. Mimochodom, Elinor Ostromovú sme v rámci osvety a snahy inšpirovať mladých na štúdium ekonomickej vedy pozvali v roku 2012 na Slovensko. Súhlasila, avšak, žiaľ, pár týždňov pred návštevou zomrela. Jej prednáška mala byť v poradí šiestou prednáškou nobelistu, ktorú sme na Slovensku zorganizovali.
Kto boli tí ďalší nobelisti z ekonómie, ktorí na Slovensku – aj tvojou zásluhou – prednášali? Za čo dostali Nobelovu cenu?
Prvým bol Robert Aumann z Hebrejskej univerzity, ktorý dostal Nobelovu cenu za výskum ľudskej racionality. Potešil sa návšteve Bratislavy, pretože chcel vidieť hrobku Chatama Sofera. Neveril však, že u nás nájde skutočne kóšer jedlo, spal preto vo Viedni a počas jednodňového pobytu v Bratislave nič nejedol. Museli sme mať pripravených zdravotníkov, ak by sa necítil dobre. Druhým nobelistom bol makroekonóm Edward Prescott z Arizonskej štátnej univerzity, ktorý skúmal reálne hospodárske cykly. Prišiel tiež Robert Mundell z Kolumbijskej univerzity v New Yorku, známy svojím výskumom valutových kurzov, na ktorých, mimochodom, aj dobre zarobil. Keď ho kamarát a kolega Urban Kováč, ktorý viedol našu agendu pozývania nobelistov, zobral na súkromnú prehliadku zámku na Červenom kameni, kurátor Mundellovi s hrdosťou ukázal jeden obraz, ktorým sa zbierka pýši. Mundell poznamenal, že „… to je kópia, však?“ Kurátor prikývol a opýtal sa Mundella, ako to vie. „Musí byť kópia, pretože originál mám na svojom zámku v Taliansku.“ Mundell nám neskôr pomohol pozvať svojho kolegu z Kolumbijskej univerzity Edmunda Phelpsa, ktorý bol ocenený za analýzu makroekonomických rozhodnutí a ich intertemporálny vplyv. Posledným v sérii prednášok, ktoré sme spoluorganizovali s Nadáciou Tatrabanky a Ekonomickou univerzitou, bol Oliver Williamson z Kalifornskej univerzity v Berkeley, známy svojím inovatívnym pohľadom na existenciu firiem. Prišiel s myšlienkou, že firmy existujú (aj) preto, aby zamedzili transakčným nákladom pri vytváraní a poskytovaní produktov a služieb, ktoré by ináč boli príliš vysoké. Jeden aspekt Williamsonovho prístupu, konkrétne snahu o zníženie spomínaných transakčných nákladov pomocou vytvorenia identity medzi dodávateľom a odberateľom, som neskôr experimentálne testoval v laboratóriu. Nepodarilo sa nám to, ale aj „nepodarok“ je novým a užitočným vedeckým poznatkom. Teraz vieme, že identita nie je riešením na zníženie transakčných nákladov.
* * *
MAROŠ SERVÁTKA je profesorom ekonómie na Macquarie Business School a zakladajúcim riaditeľom MQBS Experimentálneho ekonomického laboratória, nositeľa Nobelovej ceny, Vernona L. Smitha v Sydney. Pôsobí aj na Katedre financií Národohospodárskej fakulty na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Magisterský titul z kvantitatívnych metód získal na Hlavnej obchodnej škole vo Varšave a doktorát z ekonómie na University of Arizona. Pôsobil na University of Mannheim a na University of Canterbury, kde bol aj riaditeľom Novozélandského experimentálneho ekonomického laboratória. Ako hosťujúci profesor pracoval na University of Chicago, Case Western Reserve University v Clevelande a na University of Alaska Anchorage. Je zakladateľom a bývalým prezidentom Slovenskej ekonomickej spoločnosti. Pôsobí v redakčnej rade časopisu Journal of Behavioral and Experimental Economics a vo výkonnom výbore Economic Science Association, svetovej asociácie experimentálnych ekonómov. Je držiteľom ocenení Ronald Coase Institute Outstanding Alumni Award za rok 2019 a 2021 Macquarie Excellence in Research Award.
Zaoberá sa experimentálnou a behaviorálnou ekonómiou. Získal prestížne medzinárodne granty a jeho výskum bol uverejnený v popredných vedeckých časopisoch v oblasti ekonómie a managementu. Má skúsenosti s poradenstvom firmám, vládam a charitám v oblasti behaviorálnych prístupov a riešení. Skúmal, ako zvýšiť výber finančných prostriedkov na dobročinnosť, poskytoval praktické odporúčania organizáciám ohľadne obchodnej stratégie a služieb klientov a tiež poradenstvo vládnym agentúram v záležitostiach behaviorálnej verejnej politiky. Skúmal porovnávacie algoritmy využívané burzami cenných papierov, riadiace štruktúry firiem a správanie zamestnancov a udeľoval manažérske odporúčania. Učí študentov MBA, aby vo svojich spoločnostiach experimentovali a zistili tak, čo funguje, ale aj čo nefunguje.
Ilustračné foto: Archív M. S.
(Pokračovanie)
