(Veselá reportáž z neveselej oslavy výročia prijatia Ústavy SR)
Deň ústavy zostal v kalendári zapísaný ako sviatok, ale tento rok už nie ako deň pracovného pokoja. V parlamente sa oslavovalo podobne, ako každý rok – stretli sa bývalí najvyšší funkcionári a predseda NR SR pozval do „starej“ budovy aj bývalých poslancov, ktorí za tento dokument v roku 1992 hlasovali, ba aj tých, čo zaň nehlasovali.
Dress code: tmavý oblek.
„Ja ti požičiam, mám taký modrý oblek… ale ako ty budeš vyzerať v mojom tmavom obleku…?!“ okomentoval pozvánku môj muž.
Termín stretnutia sa v priebehu prípravy mení, z popoludnia je matiné.
Na matiné v čiernom?
„Milá Gabika, vzhľadom k mojej kariére školiteľky diplomatického protokolu i skúsenosti manželky diplomata, si dovolím pár užitočných rád,“ píše mi na FB pani Božena Volková, „Nie pre vás osobne, veď vy máte za sebou dlhšiu kariéru v politike ešte z čias, keď sa protokol dodržiaval, ale eventuálne pre nové dámy v politike. Na formálne protokolárne pozvánky sa dress code uvádza zásadne iba pre mužov! Lebo: dáma vie, ako sa má dopasovať, čo si má obliecť! Teda, vzhľadom k príležitosti, k dennej dobe i miestu konania, ale i preto, že pozýva v štáte druhá najvyššie postavená osobnosť, najvhodnejšie budú šaty! Mali by byť jednoduché, najlepšie jednofarebné alebo s nenápadným menším vzorom, tmavé, čierne alebo tmavomodré, dĺžka okolo kolien. Keďže sú vonku horúčavy a móda je na dlhé šaty, môžu byť šaty i v stredne tmavých odtieňoch a môžu byť i dlhšie. Ale nie celkom dlhé a nie s výstrihmi, lebo také sú vhodné iba na neformálne garden party! Keďže na recepciách sa stojí, niekedy aj celú dobu, 1-2 hodiny, ideálne budú tmavé, zladené lodičky na primeranom opätku! Béžové a biele či iné farebné lodičky si odložte na inú príležitosť. Podobne i všetky úžasné sandáliky, teda všetku obuv, kde vidno prsty na nohách, si treba odložiť na garden party. Nezabudnite, že toto je príležitosť vybrať doma z krabičiek ozajstné šperky, ale netreba to preháňať. Vkusná bižutéria či perličky budú tiež vhodné, ale ,cingrlátka‘, ktoré môžu byť prípadne moderné, si odložte na prechádzku na korze! A ešte: dress code, ako aj všetky ostatné informácie na formálnej pozvánke, sú pre pozvaných hostí záväzné!“
Vyzbrojená radami sa na stretnutie teším, to minuloročné bolo neobyčajne srdečné, ba až vrúcne, napísala som o ňom.
Pár dní pred termínom si nakopnem malíček na nohe. Radím sa s „doktorom gúglom“, na fotke je obrázok toho, čo vidím na svojej nohe. „Doktor gúgl“ si myslí, že môže ísť o zlomeninu, tá sa aj bez zákroku lieči tak šesť týždňov – ale ak je to zlomenina, prst môže byť nakoniec zdeformovaný. Rozhodnem sa počkať, prikladám ľadové obklady. Po štyroch dňoch opuch mierne ustúpi, ale na lodičky to podľa protokolu nebude. Nohu napokon vtrepem do balerínok – a idem!
V „starej“ budove parlamentu je na chodbách príšerný hic, fotím sa s Evkou Copákovou:
„Máš mokrý chrbát,“ prezradí mi, ale to už cítim aj sama. A ľutujem mužov v košeliach a tmavých oblekoch – nie je im teplo?
„Je,“ odpovie mi Paľo Kanis, ale držia sa hrdinsky.
Pozvaní sme boli na pol jedenástu, Ľubo Fogaš mi však prezradí, že predseda parlamentu dorazí až o jedenástej, to ma rozladí. Som ešte z rozhlasu zvyknutá, že hodín nie je presne toľko, koľko je, ale presne toľko, koľko ukazujú hodiny.
V sále, kde sme pred tridsiatimi troma rokmi prijímali ústavu, je vzduch o poznanie chladnejší, protokolistky nás usádzajú. Papaláši dopredu, plebs podľa abecedy. V prvom rade prví dvaja predsedovia NR SR, Ivan Gašparovič však neskôr bol aj dvojnásobným prezidentom zvoleným v priamych slobodných voľbách, preto je prvý medzi rovnými, vedľa neho usadia Františka Mikloška, ktorý predsedal parlamentu po prvých slobodných voľbách, vtedy za VPN. Spomínam si, ako si dal miestnosti úradu po komunistovi Rudolfovi Schusterovi vyčistiť, pozval exorcistu, nestačilo, že Schuster už zložil stranícku knižku… 😊 Teraz sedí vedľa bývalého komunistu Weissa, vtedy podpredsedu NR SR za SDĽ. Otec zakladateľ Slovenskej republiky Vladimír Mečiar sedí tiež v prvom rade, ale cez uličku. Na konci jeho radu bývalý poslanec Vladimír Miškovský, s tým som mala pri prijímaní Ústavy SR rozpor – navrhol hlasovanie po menách. Namietala som, aby sme nevytvárali pre tých, ktorí hlasovať za ústavu nechcú, uličku hanby. Nech sa nedelíme hneď na začiatku. Vyhral jeho návrh.
Rozostupy medzi radmi stoličiek ma pošlú takmer na koniec sály, za mnou už len hosť, sólista opery SND Ivan Ožvát a technici. Začína sa skúška techniky. Mikrofón síce funguje, ale zvuk má tisíc ozvien, počujem len zvuky, nie vety, spolieham sa, že to technici odstránia. Neodstránili.
Konečne udrie správna hodina, pred rady stoličiek nastúpi skupina plechových dychových nástrojov, oblečené majú slávnostné uniformy, asi patria do orchestra posádkovej hudby ministerstva obrany. Zahrajú slovenskú hymnu, na rozdiel od vlaňajška nikto s nimi nespieva. Potom pridajú Yesterday, priznám sa, že doteraz som Beatles v podaní plechových dychových nástrojov nepočula.
A už prichádza predseda NR SR Richard Raši, bývalý podpredseda vlády a spolutvorca ústavy Ľubomír Fogaš otvára stretnutie, čo hovorí, neviem, ako nebudem vedieť, čo hovorí Richard Raši, Vladimír Mečiar, ktorý má možnosť položiť mu otázku, Jozef Prokeš, ktorý slávnostne niesol ústavu spolu s Vladom Bajanom a Milanom Ftáčnikom, Ľudovít Černák, vtedy minister hospodárstva, historik a národovec Anton Hrnko, Arpád Matejka, vtedy aj teraz vlastenec, ktorý s Evou Copákovou mali a majú zásluhu na organizovaní stretnutí bývalých poslancov, zakladateľov štátu.
Keď k mikrofónu Ľubo Fogaš, ktorý podujatie moderoval, (lebo ja som ponuku odmietla), vyzval Marcelku Gbúrovú, vstala som zo svojej pridelenej stoličky takmer na konci abecedy, sadla som si na podobločnicu bližšie k pódiu, aby som pani profesorku aspoň spolovice počula. V marci 1994 opustila Marcelka HZDS a pridala sa k Moravčíkovej skupine – čo malo, samozrejme, následky, lebo sa menila väčšina v parlamente, a to znamenalo pád Mečiarovej vlády. Dnes sa však verejne poďakovala premiérovi Mečiarovi za odvahu pri vzniku Slovenskej republiky. A spomenula, ako sa na kandidátnu listinu jeho hnutia dostali poslanci: každý musel absolvovať testy, jazykové skúšky a pohovor so šéfom hnutia.
(„A potom im to dal podpísať?“ pýtal sa ma doma môj muž.)
Po tých tridsiatich troch rokoch sa svet zmenil na nepoznanie a osud nášho štátu nie je na večnosť – o tom, myslím si, mala byť reč. A možno aj bola – neviem…
Ivan Ožvát, ktorý má sluch ako netopier, mi potvrdí, že tiež v podstate nič nepočul.
Krivkajúc odchádzam a pomyslím si, že to bol osud, ktorý ma chcel upozorniť, aby som tam nešla, a preto som zakopla. Nie vždy a nie všetko sa dá zopakovať – to minuloročné stretnutie malo ducha, toto bolo studené ako psí čumák. Poslanci, ktorí na stretnutie cestovali stovky kilometrov, sa napili minerálky, kávy z termosky, a potom si zašli niekde na pizzu – teplý obed vraj podávali, ale len papalášom.
Nie, nikdy sme neboli jednotní, ani vtedy, ani teraz, ale jedno je isté – nepanovala medzi nami taká krvavá nenávisť. A médiá, zdá sa mi, bývali aspoň trochu objektívne. Ako je možné, že sme to dopustili? Ako je možné, že sa pretláča iba jediná pravda?
„Jednotu možno uznať iba ako morálne úsilie o jednotu, ako nikdy sa nekončiaci pohyb k jednote. Len čo sa jednota prešuchne z morálnej oblasti do politickej praxe, len čo sa s jednotou manipuluje ako s mocenským faktorom, len čo sa mocenský faktor povýši z prostriedku na cieľ – a to sa stáva vo všetkých typoch vlád a mocí, nikto nie je imúnny proti zocelenej jednote, nijaká, ani najdemokratickejšia moc nebude rozširovať priestor pre rozličnosť – v tej chvíli sa spúšťa mechanizmus moci, ktorá musí byť koherentná, aby sa mohla konať… demokracia sa vrtí na tenkej stračej nôžke tzv. verejnej mienky, totiž na majiteľoch obrovských informačných koncernov, ktorí jediní majú slobodu voľby.“
(Vladimír Mináč, Návraty k prevratu 1993)
Odvtedy sme sa posunuli k ešte vratkejšej stračej nôžke ešte väčších informačných koncernov, ktorí z pravdy neponechali už nič na náhodu. A byrokratov to vedie k pokusom osedlať si „pravdu“, aby produkovala „jednotu“ takú, akú si oni predstavujú.
Pomaličky sa míňame, zo 150 poslancov nás na stretnutie prišla taká tretina, tretina neprišla a tretina už prísť nemohla. Česť ich pamiatke!
Vraj sme zakladali štát – ale koho by to zaujímalo? V médiách ani ň.
Jedna odpoveď
Poďakovanie za excelentnú reportáž. Zaslúži si pozornosť súčasných napĺňateľov najrôznejších médií, ale aj vyučujúcich na súčasných žurnalistických školách a aj učiteľov slovenského jazyka a literatúry. A nielen pre jej profesionálne zvládnutú formu…
Marta Moravčíková