Chodievali sme tým dlhým oblúkom, ktorý navrhol architekt Milučký, ponad lúčku, kde zjari kvitli púpavy, v lete voňala pokosená tráva, čvirikali vrabce, ktoré v čase nášho detstva lietali z toho tŕnia, štrng-brnk do druhého tŕnia. Rudo mi rozprával, ako mu vnučka Martinka spieva jeho obľúbenú pesničku Po nábreží koník beží, koník vraný…, ako upozorňuje mamu na nesprávne skloňovanie, lebo „dedovi by sa to nepáčilo“. Smejeme sa, Rudo hovorí, že sa chodí rozlúčiť s každým, „aby sa potom mohli prísť rozlúčiť so mnou“.
Teraz nastal ten čas.
Rudolf Belan v noci, deň pred svojimi osemdesiatymi piatymi narodeninami, zomrel. „Ja som učiteľ,“ hovoril o sebe rád. A bola to pravda. Nielen tá reálna, lebo naozaj začínal ako učiteľ, ale aj obrazná. Učili sme sa od neho do najposlednejších dní. Rudo Gallo, môj kolega zo Smeny, to zhrnul do jedného slova: Rudo bol nezlomný. Keď mu zlyhávalo srdce a on podstúpil vážnu operáciu, vystrábil sa prácou. Začal roľníčiť. Hrdo nás previedol svojou záhradou, v skleníku sa začali guľatiť paradajky, kvitli a rástli papriky, v hriadke cibuľka, ale v záhonoch aj rané zemiaky. Mal opálenú tvár ako roľník, vstával zaránky a na terasu si sadal v neskorom súmraku, tam fúkal do pahreby, každé stretnutie malo tému, k tomu do nakloneného pohára pomaličky prúdilo víno, ktoré stekalo po skle ako olej, tak obradne podávať tento nápoj dokázal len on. A vždy mi hovoril: „ Víno sa môže dolievať,“ – lebo okrem všetkého iného ovládal aj etiketu. A pri každom našom stretnutí mal nápad – čo by ste povedali na to, keby sme… Môjmu mužovi Emilovi som pri jeho šesťdesiatke tajne pripravovala knihu, rukopis som dala Rudovi a jeho vydavateľstvu. Pamätám si, ako mi zavolal, že sa o tom potrebujeme poradiť. Vzala som svoje trekové palice, akože idem chodiť a vybrala som sa na Kolibu. Tam už na terase sedela „redakčná rada“, všetko priatelia, Rudo predniesol svoj pohľad. „To nemôže byť spojenie poézie a receptov, toto ja nevydám.“ Rudovo rozhodnutie bývalo neodvolateľné, málokto mu protirečil. No mala som svoju predstavu, oponovala som: To nie je spojenie poézie a receptov, to sú glosy o živote, kde sa priplietli aj recepty. A poézia je ich korením.“ Redakčná rada stŕpla, učiteľovi sa neodvráva. No Rudo sa na mňa zamyslene pozeral a vyriekol: „Presvedčila si ma. Dobre.“ A tak vyšla krásna kniha Vnútorné mosty Emila Poláka. Krásna aj z hľadiska knižnej kultúry, lebo na to si Rudolf Belan potrpel. Z jeho rúk museli odchádzať veci bezchybne. Aj tá posledná kniha, ktorú dokončoval po zosnulom Ľubošovi Juríkovi a je o živote Rudovho priateľa prezidenta Rudolfa Schustera, je taká. Redigoval ju už v čase veľkých telesných bolestí, a predsa som nemohla uveriť, že je to naozaj také vážne. Nikdy sa nesťažoval, pracoval. A mal z práce naozaj radosť. Svoj veľký boj za život ukončil tak veľkolepo, ako ho veľkolepo každý deň uskutočňoval. Rád nám púšťal video so starou reportážou, na ktorej sú pionieri z Trávnice. Jedným z nich je aj on.
„U nás doma sa nikdy nejedlo jedlo z druhého dňa,“ hovorieval, „lebo nikdy nič nezostalo.“ Belanovcov bolo deväť bratov a sestier, to je aj počítať veľa, nieto nakŕmiť. Tam, v Trávnici, sa v ňom upevňoval charakter, tam videl autoritu svojho otca, pracovitej mamy a všetkých súrodencov. Bol chlapec bystrý, šikovný aj múdry, vyštudoval právnickú fakultu, stal sa predsedom Ústrednej rady Pionierskej organizácie ČSM. O celej histórii mládežníckeho hnutia napísal knihu Zväzáci. Okupáciu vojsk Varšavskej zmluvy zažil v Budapešti, ešte v noci písal rezolúciu proti tomuto poníženiu – no a potom, ho za ňu súdruhovia „odmenili“. Často sa nás pýtal, ako sme my, skoro o generáciu mladší, vnímali, čo sa za normalizácie dialo. Či a čo sme vedeli o nich „šesťdesiatosmičkároch“. A my sme sa priznávali, že ani veľmi nie, mali sme celkom iné záujmy. Zdegradovali ho, ale nezlomili, opustil politiku, vo Vydavateľstve Smena založil edíciu Mladá tvorba a po prevrate sa vrátil do SNR, odkiaľ ho vyhnala normalizácia. Bol zvolený za poslanca. A málokto vie, že po prvom volebnom období sa rozhodol už viac nekandidovať, svoje miesto na kandidátke „prepustil“ Robertovi Ficovi. Na stretnutí bývalých poslancov za SDĽ Pavol Kanis pripomenul náš dlh voči nemu, aj voči tým, ktorí sociálnu a národnú myšlienku vnímali hĺbkou svojich osobností.
Odišiel Rudolf Belan, verejný činiteľ, vydavateľ, prajný človek
Zdeněk Hrabica: Rudko, sbohem!
Rudo bol mojím riaditeľom vo Vydavateľstve Smena, bol mojím kolegom poslancom v Slovenskej národnej rade a bol mojím priateľom. Založil rodinu, na ktorú bol so svojou vernou životnou družkou, manželkou Soničkou, hrdý. A mal byť prečo. Žil správny život! Nech mu je slovenská zem ľahká.
S úctou
Gabriela Rothmayerová
