Ak niekto chce poznať pracovitosť, vytrvalosť, odvahu, túžbu pomáhať iným a prekonávať neraz neprekonateľné prekážky, mal by siahnuť po knihe Olgy Fečovej (1942 – 2022) Den byl pro mě krátkej. Paměti hrdé Romky.
Olga Fečová: Den byl pro mě krátkej. Paměti hrdé Rómky
Vydali nakladatelství Kher, z.s., a Paseka, s.r.o. v Prahe 2022
„Jsem opravdová Romka, jsem Romka každým coulem. Můžu o sobě říct, že jsem Romka tělem i duší. Ne každý se tak bije za svůj národ jako já. Pro Romy jsem ochotná udělat opravdu hodně…“ – píše autorka. Jej osud sa nelíši od osudu mnohých súkmeňovcov, ktorí dobrovoľne – nedobrovoľne pri hľadaní práce našli v päťdesiatych rokoch minulého storočia svoj nový domov v Čechách. Vyrastala v rómskej osade pri Humennom a ako päťročná sa s rodinou presťahovala do centra Prahy na Karlovu ulicu. „Jako malá rozsvěcovala na Karlovem mostě plynové lampy, prala prádlo ve Vltavě, chodila s bandaskou pro mléko. Během návratů na východní Slovensko, kde se za války narodila, zažila rodovou pospolitost a nezapominutelnou atmosféru vypravěčských a hudebních sešlostí. Osvojila si úctu k tradicím předků a neúnavně ji desítky let předávala dál.“ – z charakteristiky knihy. „Součastí hodnot, které jí rodiče předali, totiž nebyla jen úcta k člověku a obětavá pomoc druhým, ale především pokora. A také výchova k tvrdé práci.“ – dodáva vo výbornom predslove Jana Horváthová, riaditeľka Múzea rómskej kultúry v Brne.
U Rómov dominujúcim prvkom pri výchove je rodina. V minulosti dokonca podstate viac ako v súčasnosti. A neraz to bola veľká rodina – babičky a dedovia, tety, strýkovia, bratranci, sesternice… osada. Takáto rodina formovala aj Olgu Fečovú. Krásne píše o vzťahoch v rodine, spomína na dedov a babičky, ktoré väčšinou „velili“ celej rodine a neraz určovali priamo osudy jednotlivých jej členov. Píše tiež o tom, ako každá rómska rodina mala svoju rodinu gádžov, od ktorej dostávala za pomoc na hospodárstve potraviny, ale aj ošatenie a neraz aj sladkosti pre deti. Na toto si spomínam aj ja, pretože som býval u babky v Kežmarku, kde žije veľa Rómov a najmä pred sviatkami babka pripravovala jedenie, ale aj šatstvo pre deti i pre dospelých. Neraz „naša“ Cigánka pripomenula babke, že je ich zase viac a treba pripraviť väčší balík.
O. Fečová vyrastala v hudobníckej rodine a tak celá rodinná atmosféra bola nasiaknutá muzicírovaním od najmladších rokov. Prelomom v živote rómskych rodín bol príchod do Prahy. Nové možnosti i povinnosti, nové vzťahy i lákadlá, spolužiaci i priatelia, povinnosti rodičov i nový jazyk, formovali najmä deti. O. Fečová píše, ako po príchode do Prahy bola zorganizovaná pomoc zo strany úradov – zabezpečili im bývanie, prácu spolu so Slovákmi, ktorí prišli v tom čase do Čiech. Snažili sa im pomôcť vo vzdelávaní, ale aj v prezentácii ich kultúry. „Na Slovensku o romskou kulturu a vzdělaní Romů takový zájem nebyl. Nechat si zahrát na svadbě nebo na pohřbu to áno, ale abychom měli svůj romský soubor?“ – konštatuje autorka. Rómovia vytvorili najmä rôzne hudobné a tanečné súbory a vystupovali po celej Prahe a neskôr sa prezentovali aj v iných mestách. Píše o svojom otcovi, ktorý bol vynikajúci už ako študent, najmä v matematike a mal ísť študovať do Prahy, ale rodičia sa o neho báli a nepustili ho. V Prahe, už ako jej obyvateľ, pracoval v trafike, ale živil sa aj ako muzikant – hral na cimbal. Učil tiež matematiku, hudobnú teóriu, hru na husle a violu vo večerných kurzoch pre mládež. Zaujímavým faktom je, že bol aj prvým učiteľom rómštiny, vtedy študentky hindštiny, bengálštiny a urdštiny Mileny Hübschmannovej, neskôr neoceniteľnej významnej rómistky.
So svojou rodinou na Slovensku neprerušili vzťahy. Do rodného hniezda, do Kochanoviec a k druhej babičke do Dedačova, sa vracali na letné prázdniny, na rôzne sviatky a oslavy, ktoré neboli iba v znamení muziky, tanca a spevu. O tom podrobne hovorí v 3. kapitole Návraty na Slovensko. Je to priam studnica informácii pre etnológov a antropológov, podobne ako celá kniha jej spomienok. Olga od útleho detstva pomáhala v domácnosti, keď bola staršia, chodila cez prázdniny na rôzne brigády. O tom všetkom sa autorka zmieňuje – o svojich detských a školských rokoch, o prvých pracovných príležitostiach i rodinných vzťahoch aj v širšej rodine. Najzaujímavejšie rozprávanie je o jej práci a stretnutiach s rôznymi ľuďmi, ktoré vedela presne charakterizovať, vyzdvihnúť ich pozitívne vlastnosti, ktoré ju inšpirovali a pomáhali zvládať neraz problematické chvíle, ktorých nebolo málo, ale aj niektoré vlastnosti ľudí, ktorých stretla na svojej životnej púti, a snažila sa ich vystríhať. Práce sa nikdy nebála a prispôsobovala ju situácii najmä svojich blízkych, či už deťom alebo manželovi, ktorý okrem normálnej práce večer chodieval hrať, veď bol vychýrený hudobník a skladateľ. Pochádzal z rodiny, ktorá sa za každú cenu chcela vyrovnať gádžom a svoje deti neučili po rómsky, takže jej manžel rómsky nevedel. „Tak jsem si dala za úkol, že z neho Roma zase udělám.“– píše. A podarilo sa a sama konštatuje, že po čase vedel rómsky lepšie než ona, sám si písal texty po rómsky k pesničkám, ktoré skladal, písal aj básne, poviedky a úvahy. Založil a viedol kapelu Roma štar, v ktorej hral na gitaru, brat manželky Míša na tenor saxofon, kontrabas alebo klavír a jej sestra Anička spievala. Spolu s ním účinkovali i ďalší rómski hudobníci a kapela sa stala slávnou, hrali nielen v Československu, ale aj na rôznych festivaloch a vystúpeniach v zahraničí. Nástrojom, ktorý miloval, boli husle. „Housle. To bylo jeho první, pak dlouho, dlouho nic až pak já a děti, i když nás měl hrozně rád.“ – tak to opísala autorka. Manželia boli najšťastnejší, keď mohli učiť rómske deti spev a tanec v rôznych krúžkoch a súboroch a nebolo ich málo, od Prahy cez Neratovice, Červený Kostelec, Náchod, Beroun, Krupku pri Teplicích. Práve tu chodilo do miestnej školy okolo 700 rómskych detí a to bola voda na mlyn manželom Fečovým. Deťom sa snažili vštepovať nielen rómske umenie hudby či spevu alebo tanca, ale doslova ich socializovať, pomáhať im komunikovať a žiť v súčasnom svete. Mnohých sa podarilo nalákať priamo z ulice a neraz až po rokoch prejavovali vďačnosť za tieto „učňovské“ roky. Viacerí z nich zostali pri hudbe a aj keď pracovali v rôznych povolaniach, stali sa členmi rôznych kapiel či súborov.
Najväčšia tragédia ju postihla v 2013 roku, keď manžel tesne pred vystúpením na vianočnom koncerte 21. decembra v Kultúrnom dome Olympia v Krupke padol na zem a hoci ho oživovali, z kómy sa už neprebral a za päť dní zomrel. Po 48 ročnom spolužití, ako sama píše, jej trvalo dosť dlho, kým sa z toho dostala, hoci už nikdy nebola v pôvodnej forme, postupne sa znova venovala deťom a mládeži, svojim už dospelým dcéram, synovi, vnúčatám i širšej rodine.
Vráťme sa však trochu späť. Ako čas plynul, začala si uvedomovať, že pomáha mnohým, ale sama seba akoby zanedbávala. A rozhodla sa. Posledných dvadsať rokov si rozdelila na päťročnice s cieľmi, ktoré chcela dosiahnuť. Podarilo sa. V 60-tke si urobila vodičský, aby mohla byť flexibilnejšia, v 65. rokoch zmaturovala, aby mohla robiť asistentku pedagóga a v 70-tke sa naučila hrať na husle, aby doplnila rodinnú kapelu. Aby toho nebolo málo – za päť rokov začala maľovať a dokonca vystavovať i predávať obrazy a písať. Najprv rozprávania, poviedky a neskôr spomienky na to, čo prežila. Chcela si urobiť darček k osemdesiatinám, žiaľ, vyjdeniu svojich spomienok sa už nedožila.
Kniha Olgy Fečovej je vydavateľský čin Nakladatelství Kher a konkrétne Lenky Jandákovej a Jany Habrovcovej, v spolupráci s významným nakladateľstvom Paseka. Má všetko, čo vydanie dobrej memoárovej literatúry potrebuje. Výborný odborný i spomienkový predslov historičky Jany Horváthovej Život jako čítanka a jako film a prehľadný, hutný doslov romistu a etnomuzikológa Zbyňka Andrša, ktorý umiestnil rozprávanie našej autorky do širšieho kontextu a súvislostí – Vystoupit ze stínu, Romové v československých dějinách. Nechýba Slovníček, kde sa vysvetľujú rómske slová, súvetia a pod. Dostalo ma vysvetlenie slova zabijáreň/ zabijárňa = jatka. Nemôže chýbať zaujímavá a poučná Redakční poznámka z pera L. Jandákovej a J. Habrovcovej, ktorá je cenná aj pre budúcich editorov spomienok a nielen rómskych. Nechýbajú pramene použité pri príprave knihy, či už ako samotná literatúra, alebo iné materiály vo forme nahrávok. Bohatá fotografická príloha vynikajúco dopĺňa spomienky Olgy Fečovej (1942 – 2022). Nemôžeme opomenúť výborné grafické spravovanie knihy Dany Materny.
Jáchym Topol, český básnik, prozaik, hudobník a novinár na obálke knihy, napísal: „Spisovatelka Olga Fečová ve své fascinujíci kronice vede čtenáře do slovenských hor i do pražských činžáků. V jejím líčení ožívají docela obyčejní lidé i věhlasné osobnosti. A nezapře, že je z muzikantské rodiny: vypráví se stejnou bravurou, s jakou dokáže rozeznít housle.“ Súhlas, je tu namieste.
