Sté výročie narodenia Fidela Castra

Fidel Castro, Havana 1978. Foto: Flickr

V záľahe chaotických udalostí súčasnosti, ktorý vytvára upadajúci Západ symbolizovaný USA, NATO a EÚ, je potrebné pripomínať si historické výročia, ktoré nemá rád. Patrí k nim aj 13. august 1926, 100. výročie narodenia Fidela Castra (ďalej o ňom budeme vzhľadom na našu nesmiernu úctu k nemu písať ako o Fidelovi).

Fidel Castro sa už za života stal legendou

Fidel bol výraznou, neopakovateľnou osobnosťou, ktorá sa úspešne postavila proti americkému imperializmu, dodnes ho máta a je jeho nočnou morou. Donald Trump, Marco Rubio a ďalší neznášanliví americkí politici túžia zlomiť režim, ktorý Fidel na Kube vytvoril. Vedený citom spravodlivosti a potreby ochrany chudobných a slabých prešiel nevšednou bojovou i politickou cestou a postupne sa stal nezlomným marxistickým, socialistickým revolucionárom. Nebol revolucionárom len doma, ale stal sa svetovo významnou osobnosťou, ktorá ovplyvnila myslenie mnohých generácií, a to nielen politikov. Uznávali ho aj bežní ľudia, nielen na globálnom Juhu, ale aj v ekonomicky rozvinutých štátoch. Vysoko si ho vážili mnohí akademici, novinári, umelci a športovci na Západe i Východe.

Svojou charizmou, rozhľadom, rečníckym umením, komunikačnými schopnosťami a možno aj impozantnou postavou priťahoval veľkú pozornosť. Asi žiadny iný politik v 20. storočí nevzbudil vo svete toľko sympatií a politického nadšenia ako Fidel. Už za svojho života sa stal legendou.

Hoci nie všetci na Kube ani vo svete boli konaním Fidela nadšení, ale tí, čo sú objektívni, priznávajú jeho veľkosť a prínos k dejinám. Nebudeme sa venovať takým, ktorí ho nenávidia a jeho obraz i odkaz sa snažia dehonestovať. Pateticky preto nazveme storočie od jeho narodenia storočím Fidela Castra (zvýraznil autor).

Fidelovi Alejandrovi Castrovi Ruzovi, čo je jeho úplné meno, sme sa venovali viackrát v rôznych prameňoch. V Slove to bolo naposledy 27. novembra 2016 v príspevku Fidel Castro, napísanom po jeho úmrtí. Pri storočnici jeho narodenia však treba znovu poukázať na jeho historickú úlohu a aspoň v krátkosti spomenúť najvýznamnejšie udalosti a etapy v jeho živote, ktoré sme už uvádzali.

Stručne o živote a politike Fidela Castra

Fidel vyrastal v relatívne dobrých podmienkach. Jeho otec bol španielskym emigrantom, ktorý sa po usadení na Kube stal pomerne bohatým statkárom. Narodil sa ako nemanželské dieťa a jeho matku si otec vzal, až keď mal Fidel 15 rokov. Na prianie svojej matky, ktorá bola silne veriaca, sa učil na jezuitských školách. V roku 1950 absolvoval právnickú fakultu v Havane. Stal sa stúpencom pokrokových myšlienok, pôsobil v radikálnej študentskej organizácii a zapájal do rôznych politických aktivít, pričom sa dostal aj do konfliktov s vládnou mocou.

Po skončení štúdia sa venoval právnickej praxi, pomáhal chudobným a slabým a z nacionalistických pozícií vystupoval proti USA. Pripravoval sa kandidovať v parlamentných voľbách, ktoré sa však kvôli prevratu Fulgencia Batistu v marci 1952 neuskutočnili. V roku 1953 spoluvytváral organizáciu Pokolenie storočia (nazvanom na počesť 100. výročia narodenia J. Martího – národného hrdinu, bojovníka za nezávislosť Kuby).

Do veľkej politiky vstúpil Fidel 26. júla 1953, keď zaútočil na kasárne Moncada, kde chcel so svojimi druhmi z organizácie Pokolenie storočia získať zbrane, aby mohli rozpútať celonárodné povstanie proti Batistovi. Pri súdnom procese za tento čin sa preslávil jedným z najpôsobivejších politických prejavov v 20. storočí. Išlo o vlastnú, brilantnú obhajobu pred súdom, pričom zároveň tvrdo kritizoval (obžaloval) pomery, ktoré boli výsledkom spupnej politiky Washingtonu na ostrove a predostrel program svojich reforiem. Vystúpenie zakončil okrídleným výrokom, ktorým vymedzil svoj postoj k budúcnosti: Dejiny mi dajú za pravdu (zvýraznil autor).

Bol odsúdený na 15 rokov väzenia, ale po necelých dvoch rokoch ho amnestovali. V júni 1955 vytvoril Hnutie 26. júla a odišiel do Mexika, kde zhromaždil skupinu 82 revolucionárov, ktorí sa z jachty Granma začiatkom decembra 1956 vylodili na východe ostrova. Začali partizánsku vojnu a po jej úspechoch sa k Fidelovmu oddielu pridávali obyvatelia z oslobodených častí štátu.

Po páde a úteku diktátora Batistu Fidel 1. januára 1959 vyhlásil v Santiago de Cuba víťazstvo revolúcie. 8. januára revolučné oddiely dorazili do Havany a Fidel sa stal predsedom revolučnej vlády a hlavným veliteľom ozbrojených síl. Potom zastával rôzne štátne a vládne funkcie ako aj v rámci Komunistickej strany Kuby, ktorá vznikla v roku 1965. Zdôrazníme, že Fidel bol vyše 49 rokov a 2 mesiace na čele nemonarchistického štátu, čo je zrejme najdlhšie v dejinách.

Kubánska revolúcia, na ktorej mal Fidel rozhodujúcu zásluhu, bola osamotená, ale nie náhodná. Bola jedinečným výsledkom prelínajúceho sa pôsobenia mnohých faktorov predovšetkým národného a regionálneho charakteru. Ovplyvnili ju protiimperialistické a protikoloniálne hnutia (najmä protiamerického zamerania) ako aj vzor vtedajších socialistických štátov. 

Washingtonská administratíva spočiatku podceňovala mladého vodcu kubánskej revolúcie a keď sa spamätala, bolo už neskoro. Fidel navštívil po získaní moci Washington, ale nestretol sa tam s pochopením. Potom reálne zhodnotil možnosti vývoja a postupne sa dal na cestu budovania socializmu a primkol sa k Moskve, ale nepreberal od nej všetko. Trochu predbehneme udalosti a poukážeme na to, že v druhej polovici 80. rokov patril ku kritikom perestrojky.

Snahy o likvidáciu moci, ktorú založil Fidel Castro, pokračujú

USA sa nevzdávali plánov na likvidáciu Fidelovej moci. Prvým, neúspešným krokom bolo vylodenie kubánskych emigrantov podporovaných CIA 17. apríla 1961 v Zálive svíň. Na Kube sa akcia označuje ako La Batalla de Girón, alebo len Playa Girón. Bola pomstychtivou odpoveďou na znárodňovanie bánk a podnikov s americkým podielom, ktorá mala vyvolať nepokoje a pád vlády Fidela. Nakoniec však viedla k veľkej vlne medzinárodnej solidarity s kubánskou revolúciou.

Prejavom priam živočíšnej agresívnosti Washingtonu voči Fidelovi sa stali pokusy o jeho likvidáciu. Podľa niektorých zdrojov sa na neho plánovalo či podniklo 638 pokusov o atentát (tento údaj, ktorý sa zdá prehnaný, bol zapísaný v decembri 2011 do Guinessovej knihy rekordov). Ide o unikátny, ale smutný svetový politický rekord, ktorý len znovu dokazuje hranice nenávisti USA, ktoré si vytvárajú voči svojim súperom. Väčšina pokusov o atentáty sa spája so CIA. Fidel sa raz vyjadril, že keby schopnosť prežiť atentáty bola olympijskou disciplínou, získal by zlatú medailu.

Celkom sa Fidelovu moc pokúšalo zvrhnúť deväť prezidentov USA (od Dwighta Eisenhowera až po Georgea Busha ml.). B. Obama vo svojom druhom funkčnom období na konci roka 2014 ohlásil normalizáciu vzťahov s Kubou. Fidel sa k tejto iniciatíve už mimo moci vyjadril, že USA síce neverí, ale je stúpencom mierovej cesty a pokojného riešenia problémov, preto treba návrhom vyjsť v ústrety. Kroky USA boli veľmi pomalé a Trump po návrate do Bieleho domu znovu arogantne tára o potrebe zvrhnutia moci, ktorú nastolil Fidel. Vraj je pre USA hrozbou?!

Kuba sa napriek sankciám USA, ktoré sa začali vo februári 1962, drží. Je to za cenu nesmiernych obetí a strádania. Stále sú však sily, ktoré ju podporujú aj napriek tomu, že Trump s krvou podliatymi očami zaviedol nové sankcie. O snahe medzinárodného spoločenstva postaviť sa proti barbarskej, nehumánnej politike USA svedčí, že Valné zhromaždenie OSN v októbri 2025 po tridsiatytretíkrát 165 hlasmi odsúdilo embargo voči Kube. Nič sa s tým však nedá robiť. Aj vysoký komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk vyzval 8. júna 2026 na okamžité zrušenie amerických sankcií voči Kube kvôli škodám, ktoré spôsobujú obyvateľstvu, ale tiež to je márne a Kuba je v ohrození.

Najhoršie je, že nijaký štát v prípade ozbrojeného útoku USA na Kubu nebude ochotný, z pochopiteľných dôvodov v dnešnom chaotickom svete, vstúpiť do vojenskej konfrontácie s Washingtonom. Možno len dúfať, že veľkohubý agresívny Trump, ktorý sa blamoval splašeným tajným útekom zo samitu NATO v Ankare v kontajneri na jedlo, bude báť zaútočiť na Kubu. Pokusov zbabelo odstrániť súčasnú moc na Kube sa však nevzdá. A ešte raz dúfame, že Trump kvôli svojmu úchylnému megalomanstvu čoskoro dostane niekde poriadny „kopanec“, ktorý ho zabolí. A nemusí to byť ani očakávaná prehra v „polčasových“ voľbách v novembri. Trump sa stal hanbou USA, USA sú hanbou sveta (aj kvôli Kube), ale zatiaľ to takto funguje.

Záver – Fidel, svet na teba nezabudne

Fidela, ako každú z veľkých osobností, ktorá sa k moci dostala po bojoch, sprevádzalo množstvo protirečení aj paradoxov. Iste, mal aj svoje vášne a nebol bezchybný. Okrem toho moc má však svoje kruté pravidlá a niekedy, žiaľ, urobí aj to, čo jej vodca nezamýšľal. Fidela ctí, že svojich ideí sa nevzdal a snažil sa ich, presvedčený o svojej pravde, realizovať aj v meniacich sa a ťažkých podmienkach. Zostal verný sebe, svojmu národu i svojim stúpencom vo svete.

Pokrokoví ľudia nezabúdajú, že Fidel sa snažil pomery na Kube, ale aj vo svete zmeniť k lepšiemu a veľkú pozornosť venoval aj internacionálnej pomoci. Vedia to nielen v staršej a strednej generácii, ale aj mladí ľudia. Súčasná „dezinformujúca informačná mašinéria“ sa snaží, aby sa na také osobnosti, ako bol Fidel, zabudlo, alebo aby sa ich obraz sa čo najviac pošpinil, lebo Západ a jeho lokaji sa boja nielen jeho odkazu, ale aj svojho úpadku. Už dlhšie však cítime, že sa pomery vo svete sa menia a ešte raz napíšeme, že dúfame, že socialistické idey sa obrodia. A bude to nielen „podľa Fidela“, ale prídu aj myšlienky a kroky, ktoré zlepšia 21. storočie. To, čo nám predvádza Západ (USA, NATO a EÚ) či už liberálny alebo konzervatívny, je zatiaľ, slušne vyjadrené, len na zaplakanie. Plač však ani jednotlivcom, ani spoločnostiam ani svetu nesvedčí. A tak sa ešte raz obrátime k odkazu Fidela, ktorý myslel najmä na budúcnosť a chcel ju urobiť krajšou a lepšou. Je teda na čo nadväzovať a Fidelov odkaz má potenciál prispieť k vzniku nových vodcov, ktorí budú chcieť zmeniť svet k lepšiemu. Väčšina ľudí stále chce, aby svet bol spravodlivejší, pomáhal im v ťažkostiach a neoceňoval ich len podľa bohatstva a moci.