Juraj Hraško v diskusii…
Postavou drobný muž sa mi raz dávno v kúpeľoch Dudince predstavil: „Ja som Janko Hraško.“ Bolo leto, pri bazéne si pacienti hriali boľavé kĺby, chrbtice, ten drobný muž však brúsil po lúkach, močarinách, pri prameni liečivej vody, vždy si čosi zapisoval, mal oblečené krátke nohavice, károvanú košeľu a cez plece prevesenú brašňu. Nikdy predtým som nestretla muža s takým vysokým vedeckým titulom, Člen korešpondent Československej akadémie vied.
„Čo vlastne robí?“ pýtala som sa pri obede známych, lebo v kúpeľoch ho dobre poznali. Nielen ako návštevníka, ale aj ako vedca, on vlastne všade, kam zavítal, skúmal, poznával.
„Juraj Hraško? Učí a stále sa učí,“ povedali mi.
Až do vysokého veku veľmi pohyblivý, všetko ho zaujímalo a o všetkom sa rád rozprával. V rakúskych novinách Die Presse o ňom napísali (omnoho neskôr, v roku 1998, keď ho SDĽ navrhla za prezidenta Slovenskej republiky) „je kandidátom dialógu“. Nemal záujem porážať, už vôbec nie posmievačne sa škľabiť – počúval vždy argumenty a sám ich ponúkal. To bol DIALÓG, v ktorom si partnera vážiš! Toto by mali marketéri prednášať učňom, ktorí sa pasujú za majstrov, hneď by o niekoľko stupňov poskočila tá vzývaná politická kultúra. A ani ľudia by sa k sebe nesprávali ako kofy na rínku, vychvaľujúce svoj tovar, dávno po záruke.
„Sme malý národ. Malý národ sa nemôže správať arogantne, musí byť múdry. To platí v prvom rade pre tých, ktorí svoj národ reprezentujú. V jednej z Ezopových bájok vietor vyvalí mohutný dub a ohybnej trstine neublíži. Ak sa aj malá a ešte slabá SR bude politicky racionálne správať, som presvedčený, že nielen prežije ekonomicko-politický diktát globalizácie svetovej ekonomiky, ale sa mu úspešne prispôsobí a bude z neho profitovať. Akékoľvek jakobínske snaženie „byť pápežskejší ako pápež“ vyvoláva na našu adresu minimálne rozpačitý pohľad, dokonca aj u našich priateľov,“ povedal vo svojom prejave poslancom v roku 1998. A pokračoval: „Boj – kto z koho – už nie je len bojom parlamentných koalícií a opozícií o splnenie nádejí voličov. Nadobúda širší rozmer ako boj medzi štátnou mocou a občanom. Aj u nás už značná časť populácie, a to tak prívržencov opozície ako aj koalície, čoraz nástojčivejšie vyslovuje svoju nespokojnosť so situáciou, v ktorej sa nachádza. Nespokojní sú nielen ľudia bez práce, ale aj mnohí robotníci, poľnohospodári, učitelia, vedci, študenti, podnikatelia. Starí i mladí, dôchodcovia i tí, ktorí stoja na prahu svojho tvorivého života“ povedal kandidát SDĽ na prezidenta poslancom v roku 1998! Vtedy sa ešte volilo v parlamente a počty nepustili. Ale keď sa pozriem späť, mali sme, podľa mňa, veľmi dôstojnú ponuku: tá celkom prvá bol Ladislav Ťažký, (navrhovali sme ho aj ako zadosťučinenie pre všetkých „šesťdesiatosmičkátov“, ktorých režim tak kruto vyradil zo života), druhá Milan Ftáčnik, tretia Juraj Hraško, Ladislav Ballek a Brigita Schmögnerová.
V poslaneckej lavici. Zľava: Ivan Hudec, Juraj Hraško, Bibiana Guldanová.
Peter Magvaši spomína: „Bolo pre mňa šťastím, že som mal možnosť s jedným z navrhnutých kandidátov na funkciu prezidenta SR, akademikom Jurajom Hraškom, pôsobiť vo funkcii ministra v najvyššom orgáne výkonnej moci. Bolo to v roku 1994. On zastával funkciu ministra pre životného prostredie a ja ministra hospodárstva. Všeobecne je vo svete rozšírený názor, že tieto dva rezorty pôsobia proti sebe, že medzi nimi nie je možná dohoda. My sme však viedli tvrdé, ale vecné diskusie. Prijímali sme riešenia, ktoré mali kladný dopad na hospodársku prosperitu občanov Slovenskej republiky, ale aj ochranu krásnej slovenskej prírody. V týchto diskusiách som mal možnosť stretnúť vzácneho človeka, ktorý v sebe snúbil vedeckú strohosť, človečenskú vnímavosť, lásku k slovenskej zemi, ale aj spôsobilosť hľadať najvhodnejšie riešenia pre občanov Slovenska. Hľadal citlivú rovnováhu nielen z dnešných pohľadov, ale aj z pohľadu budúcnosti. V týchto rozhovoroch a rokovaniach nehovorila z neho vedecká či technokratická rigidita, ale hlboká znalosť života, skĺbenie prírodovedného poznania s poznaním človeka – občana.“
Porovnajme si tie nominácie s minulými ponukami, ktoré boli dokonca úspešné…
V tých časoch, keď Juraj Hraško absolvoval vysokú školu, sa začali na Slovensku zakladať pod vedením Ladislava Novomeského nielen erbové kultúrne inštitúcie, ale aj vedecké, Juraj Hraško sa stal zakladateľom a 29 rokov riaditeľom Výskumného ústavu pôdoznalectva a výživy rastlín (v roku 1987 pracovisko zmenilo názov na Výskumné centrum pôdnej úrodnosti). V roku 1955 začal pracovať na odbore pôdoznalectva a agrochémie Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v Bratislave a od júna 1957 bol vedúcim tohto odboru. Pracovné skupiny, ktoré viedol (pre analytiku, kartografiu a mapovanie pôd) od 1. júla 1960 začlenili ako samostatné pracovisko pre komplexný výskum pôdy s názvom Laboratórium pôdoznalectva v Československej akadémii poľnohospodárskych vied (ČSAZV) v Bratislave, ktorého sa stal vedúcim a ktoré bolo predchodcom Výskumného ústavu pôdoznalectva a výživy rastlín. Riaditeľom tohto ústavu bol do 30. júna 1989, kedy z funkcie odišiel na vlastnú žiadosť.
Za 29 rokov jeho činnosti vo vedúcej funkcii ústavu pracovisko spolupracovalo s podobnými inštitúciami v mnohých krajinách (Holandsko, Nemecko, Belgicko, Dánsko, Švédsko a ZSSR) a zapájalo sa do medzinárodných projektov FAO a UNESCO.
Juraj Hraško na prezentácii knihy Michala Macháčka Gustáv Husák 7. decembra 2017, ktorú v Hoteli Devín pripravil Klub Nového slova.
Tak si v duchu premietam – kto z tých dnešných uchádzačov o najvyššie funkcie v štáte riadil čo len kiosk s novinami? Máme tu samých politológov, právnikov bez praxe, tzv. žurnalistov s veľkými ambíciami, ale chabými schopnosťami. Juraj Hraško v roku 1974 obhájil dizertačnú prácu, na základe ktorej mu udelili vedeckú hodnosť doktora vied a v roku 1982 ho vymenovali za profesora pre pedológiu. Áno, tej svojej zemi, z ktorej vzišiel, rozumel a stále sa vzdelával. Absolvoval ročný študijný pobyt na Humboldtovej univerzite v Nemecku, pracoval na Ústave pôdoznalectva Univerzity Fridricha Wilhelma v Bonne (1967), ako hosťujúci profesor tam aj prednášal. Bolo to v časoch ostrej studenej vojny, človek z východu musel byť dvojnásobne dobrý, aby ho uznali!
Členom korešpondentom SAV bol v rokoch 1980-1987, členom korešpondentom ČSAV v rokoch 1981-1992, v rokoch 1983-1992 bol členom prezídia ČSAV. Akademikom SAV sa stal v roku 1987.
Po roku 1994 sa venoval vedecko-pedagogickej práci na VŠP v Nitre, kde bol prvým vedúcim novozaloženej Katedry pre trvalo udržateľný rozvoj a súčasne odborne pôsobil na Výskumnom ústave pôdnej úrodnosti v Bratislave.
Juraj Hraško bol jedným zo zakladateľov modernej pedologickej školy v Československu. Zameral sa na problematiku pedogenézy, pedochémie, klasifikácie a geografie pôd. Organizoval pôdoznalecký výskum a výchovu pedologických odborníkov. Napísal viac ako 150 vedeckých a odborných prác. Bol členom mnohých slovenských aj zahraničných pôdoznaleckých organizácií a spoločností.
Po tej dávnej letmej letnej známosti v Dudinciach, kde sme si liečili neduhy, sme sa opäť stretli v parlamente, Juraj Hraško sa stal poslanom Slovenskej národnej rady, po prijatí ústavy premenovanej na Národnú radu SR. V parlamente zastával funkciu podpredsedu Výboru pre životné prostredie a ochranu krajiny a predsedu Komisie NR SR pre rokovanie s maďarským parlamentom vo veci stavby Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Aj vďaka jeho dobrému meno v odborných kruhoch a vďaka jeho odbornej erudícii bola jeho misia úspešná. Po páde Mečiarovej vlády v marci 1994 nastúpil ako minister životného prostredia do vlády Jozefa Moravčíka.
V pracovni.
V septembrových parlamentných voľbách 1998 ho zvolili za poslanca NR SR, poslanecký mandát však zastával len do marca 1999. V apríli 1999 Juraja Hraška vymenoval prezident republiky za mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR vo Švajčiarskej konfederácii.
Juraj sa rád žartovne predstavoval ako onen rozprávkový Janko Hraško. Akoby bol ten, čo sedí veľkému zvieraťu v uchu a vďaka jeho radám to zviera správne orie a hospodárovi plní kasu. Bodaj by sme si brali príklad z neho, nie z tlčhubov a tlčhúb, ktoré sa producírujú pred kamerami a ich dutá hlúposť až duní.
Juraj, bol si veľký muž, nositeľ najvyššieho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra prvého stupňa, ktoré ti udelil prezident Rudolf Schuster, zapísal si sa do dejín Slovenska, česť tvojmu životu, nič si v ňom neošudil. Tvoja pamiatka nech nám svieti, potrebujeme to. Odpočívaj v pokoji. Nech ti je ľahká zem, ktorej si rozumel ako málokto, ako na svojej FB stene publikovala Zuzka Kusá.
Foto: Ivan Dubovský (3), Alexander Piekov.
SLOVO: Akademik Juraj Hraško bol významným autorom Nového slova, roky bol členom jeho redakčnej rady a prispieval aj do internetového Slova.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Chcem poďakovať Gabike Rothmayerovej za príspevok o Jurajovi Hraškovi, človekovi s veľkým Č.
Škoda že takéto príspevky o výnimočných ľuďoch sú písané až v takýchto smutných chvíľach. Mnohokrát dokážeme veľkosť človeka oceniť žiaľ až vtedy, keď tu už nie je.
Tak ako bol Juraj vzrastom menší, o to viac vynikal svojou veľkosťou ako vzdelaný, hodnotový a srdiečkový človek. Mal som tú česť ho v SDĽ niekoľko rokov osobne poznať, mal som tú česť s ním prejsť kus síce zložitej, ale krásnej cesty. Osobne nebol pre mňa len vzácnym priateľom, ale aj akýmsi „Duchovným otcom“. Dodnes si pamätám na jeho rady i vtipné bonmoty, ktorými ma vyzbrojil, keď som v roku 1998 kandidoval do NR SR. Bolo to krásne robotnícko-vedecké spojenie. Juraj budeš nielen mne, ale aj mnohým ďalším naším spoločným priateľom veľmi, veľmi chýbať.
Česť Tvojej pamiatke. S úctou Ľubo Dzurák