O tajuplnej schopnosti histórie

V predvianočnom období sa podarilo Matici slovenskej vydať druhú významnú publikáciu. Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky: Zo Senice do sveta. Druhý zväzok v rade „Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti?“, editormi sú Lukáš Perný a Ivan Horváth najml. Prvý zväzok bol venovaný Clementisovi a Mináčovi, editori Marián Gešper a Lukáš Perný (vypredané, zdarma na Google Books).

Publikácia je rozdelená do dvoch častí: svedectvá a odkazy plus odborné články a eseje. Je doplnená unikátnym a pozoruhodným fotodokumentačným materiálom. Nebudem podávať štandardnú recenziu, skôr zamyslenie, prečo sú tieto a iné podobné publikácie významné. Ide zrejme o historickú pamäť a možno o čosi viac. Mám na mysli, ako sa v historických obratoch, ktoré slovenský národ prežíval v minulom storočí viac než kedykoľvek predtým, menilo chápanie dejín. Víťazi vždy nastolia svoju ideologickú nadvládu, dnes sa tomu hovorí napríklad „mäkká sila“. Lenže ako ukázal W. Benjamin, konštelácia dejín to nejako tajuplne zariadi tak, že minulosť je svojím spôsobom prítomná a boje, ktoré vybojovali tí, čo už dnes nežijú, vlastne pokračujú, lebo sa premietajú do bojov súčasných.

Vždy nejako pôsobia vykladači dejín, ktorí rozlišujú pravoverných a tých druhých. Niekedy viac, inokedy menej. Ja si pamätám, že som mal za minulého režimu dobrých učiteľov. O národnom obrodení napríklad. Lenže bolo cítiť, že o duchovných treba hovoriť akosi menej, lebo štátna ideológia marxizmu-leninizmu. Dnes agresívni progresívni boľševici vymazávajú z dejín členov tej nesprávnej strany, lebo sú nehodní či nevhodní. Odstránia pomník, premenujú ulicu. Toto ideologické besnenie je však dočasné rovnako ako ich predchodcov v modrých košeliach z 50-tych rokov, ktorých kongeniálne popísal Milan Kundera v románe Žert. Áno, aj P. Zemánka, ktorý sa aktuálne v slovenskej politike reinkarnoval. Ako si dovoľujem tvrdiť, že iba dočasne? Nuž, tajuplná schopnosť histórie, ktorú Benjamin nazval „konštelácia“ to časom zariadi.

Chcem sa pristaviť pri procese s buržoáznymi nacionalistami. Odohral sa po Stalinovej smrti, bol neverejný, preto neboli vynesené rozsudky smrti. Na rozdiel od procesu so Slánskym, kedy popravili aj Clementisa. Tieto a ďalšie politické procesy spôsobili rany, ktoré v kultúrnom kontexte pociťujeme dodnes. Tak ako sa pozastavujem nad osudmi tých, ktorí najprv trpeli v nacistických koncentrákoch a potom skončili v stalinských väzniciach. Iniciatívne sa do odsudzovania buržoáznych nacionalistov zapojil Viliam Široký na IX. zjazde KSS v marci 1950, jeho prejav sa stal základom posudkov, ktoré predložili na procese historici. Akademik Gosiorovský sa k tomu neskôr s ľútosťou priznal. Uvedené má hlbšie príčiny. Prezident Beneš bol aj po vojne presvedčeným obhajcom teórie jednotného československého národa. Košický vládny program prijal so škrípaním zubov, lebo vtedy musel: v dôsledku odkazu SNP „rovný s rovným“. Tri pražské dohody medzi pražskou vládou a SNR v rokoch 1945-46 však presadili silnú centralizáciu, takže Beneš bol úspešný. V tejto politike pokračoval prezident A. Novotný, ktorý v ústave z roku 1960 presadil zrušenie už aj tak oklieštených národných orgánov (povereníctiev) a dokonca nám nanútil štátny znak, ktorý neskôr Gustáv Husák označil ako „živánska pod Kriváňom“. Ďalší príbeh je známy, prijatie zákona o česko-slovenskej federácii (27. októbra 1968) a napokon ustanovenie samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Na tomto behu dejín má nezabudnuteľnú zásluhu prezident G. Husák. Takže konštelácia…

Verím, že Matica slovenská bude vo svojich záslužných aktivitách pokračovať. Aj dejiny MS sú kľukaté, boli a sú obdobia, kedy bola zaznávaná alebo dokonca likvidovaná. To je dôkaz, ako je táto svojbytná inštitúcia slovenského národa potrebná a s jeho osudom spätá.