Tento text nebude nekrológom Jána Ľuptáka. Poznali sme sa len letmo – z predvolebnej kampane komunistov v roku 2012. Ja som bol vtedy trojka kandidátky, on päťka. Preto nekrológ nechám na niekoho, kto Ľuptáka poznal dlhšie, bližšie a vie tak objektívnejšie zhodnotiť jeho vzostupy, zaváhania či prehry. Týmto textom by som však rád upozornil na koncept, ktorého nositeľom v porevolučnom období bol najmä Ľupták: a síce snahu o etablovanie politickej sily, ktorá háji v prvom rade záujmy pracujúcich a opiera sa hlavne o podporu pracujúcich.
Strana pracujúcich je nadčasový koncept s veľkým potenciálom
V roku 1994 Ľuptákov Zväz robotníkov Slovenska dokázal získať časť ľudí, pre ktorých nástup kapitalizmu znamenal porážku a uvrhnutie do neistoty a chudoby. Prvý test pre robotníkov v politike však dopadol v rokoch 1994-1998 trpko a rozpačito. Potenciál strany pracujúcich mohol byť násobne vyšší. A som presvedčený o tom, že aj stále je násobne vyšší. Prečo? Lebo organizovanie pracujúcich do politickej sily, ktorá by riešila problémy ľudí práce, bude mať zmysel, dokým sa väčšina spoločnosti bude živiť prácou.
Ján Ľupták, dobová snímka. Foto: Ivan Dubovský
Ak hovorím o strane pracujúcich, tak tým nemyslím stranu AJ pre pracujúcich, ale HLAVNE pre nich a pre tých, ktorí sa celý život živili prácou. S jednoznačnou orientáciou na sociálno-ekonomické otázky bez zbytočného pozastavovania sa nad kultúrno-etickými pseudoproblémami.
Spoločnosť sa vyvíja, no problémy pracujúcich nemiznú
Od začiatku 90. rokov sa Slovensko posunulo. Či vo všetkom vpred si nedovolím tvrdiť. Keď porovnávam politiku, tak sa mi zdá, že tu bol vývoj skôr opačný. Myslím, že taký Ján Ľupták by dnes v porovnaní s rôznymi Pročkovcami, Matovičovcami, Nvotovými a podobne, patril medzi tie ostrejšie ceruze v peračníku, aj keď na začiatku 90. rokov bol skôr synonymom prostorekosti a naivity.
Problémom pracujúcich sa venujem už istú dobu. Je ich neúrekom. Dnes vám už z večera do rána nerozkradnú fabriku. No dešpekt k štátu a jeho inštitúciám je tu stále. Formy vykorisťovania sú možno sofistikovanejšie, no zároveň aj efektívnejšie. A pohŕdanie zamestnancami je možno ešte vyššie ako v minulosti – keďže odbory ako celok stratili značnú časť svojej akcieschopnosti a nová doba zjednodušila import konkurenčnej pracovnej sily z ďalekého zahraničia.
A s plnou vážnosťou môžem povedať, že najväčším problémom, na ktorý pracujúci narážajú, je absolútny nezáujem zo strany tých, ktorí určujú verejnú diskusiu – médií a následne aj politikov.
Ak chcete protestom upozorniť na zanedbávanie bezpečnostných opatrení, tak skôr ako o vás zavadí novinár, dostanete padáka. Ak vás zamestnávateľ šikanuje a zdiera, skôr ako pokutu z inšpektorátu dostane takýto podnikateľ dvojstranu v novinách o svojom „úspešnom podnikateľskom príbehu“. Ak ste protiprávne prepustený odborár, nemáte šancu. Pokiaľ nie ste hviezda televíznych novín.
A takto by som mohol pokračovať dlho. Problémy, ktoré majú dopad na každodenný život státisícov ľudí v republike, tvoriacich väčšinu spoločnosti, tak zostávajú na vedľajšej koľaji. A zároveň sa neprimeraná pozornosť dostáva najmä kultúrno-etickým otázkam spoločensky marginálnych skupín.
Medzi pracujúcimi prevláda frustrácia, porazenectvo a beznádej. Česť výnimkám medzi odborármi a pracujúcimi, ktorí sa snažia tento trend zvrátiť. Venujú tomu takmer všetok voľný čas a vystavujú riziku seba i svoje rodiny. Spoznávam ich čoraz viac a som presvedčený, že títo ľudia by svojich kolegov vo vysokej politike nesklamali – ani charakterom, ani odborne.
V budúcnosti nepotrebujeme v politike už ďalších zabávačov, tenistov, hercov, speváčky, influencerov, pretekárov, doživotných disidentov, mimovládkarov či bývalé modelky, ale odborárov, operátorov, rušňovodičov, autobusárov, stavbárov či učiteľov – jedným slovom: pracujúcich.
(Status na FB, 22. júna 2025)
5 Odpovedí
Výborný článok, konečne sa hovorí o tých, ktorí vytvárajú hodnoty v národnom hospodárstve o nutnosti ich ochrany a podpori. Mali by byť na titulných stranách novín …!
O nich by sme sa mali na školách a medzi mládežou rozprávať, aby sme im predstavili zaujímavé robotnícke, technické a iné profesie, ktoré sú dôležité pre každodenný život.
Priviesť ich k tvorivým myšlienkam o svojej budúcnosti.
Spomínam si, že môj otec už ako malej školáčky sa ma pýtal, „čím chceš byť, keď budeš veľká?“ Mimovoľne ma orientoval rozmýšľať o svojom budúcom povolaní. Alebo keď som už chodila do gymnázia kládol mi takéto vážne otázky : „Povedz mi prečo chodíš do gymnázia, čím chceš byť užitočná pre spoločnosť?!“ Zdôvodnil tieto otázky tým, že oni – moji rodičia – nemali také možnosti štúdia ako ja, predo mnou je budúcnosť otvorená.
Myslím, že takto by sa malo rozprávať aj s dnešnými školákmi a nenapadali by ich „vražedné“ myšlienky a skutky. Možno mnohí sa cítia v slepej uličke, v beznádeji, preto sa snažia na seba upozorniť. Ale pozrime sa koľkí sa vedia realizovať aj v dielňach, zúčastňujú sa súťaží a vyhrávajú aj v porovnaní so zahraničnými rovesníkmi.
Poznal som Jana Ľuptáka osobne, pomáhal som mu ešte ako poslancovi SDĽ roznášať letáky o zakladaní ZRS po bratislavských podnikoch. Osobne som robotníkov zdržiaval od rýchleho vstupu do vlády, bez odborných ekonomických, sociálno-politických, štátnych skúseností, načrtávala sa potreba ďalekosiahleho strategického plánovania, a ďalekosiahlych vedomostí o riadení spoločnosti. Z ich strany to bolo síce pochopiteľné, verili, že vtlačia politike svoju robotnícku podobu, no nepodarilo sa. Návrat silných robotníckych hnutí už nebol spoločenskou objednávkou.
…
Prečo sa to už nemohlo podariť, poukážem tu na dejinné súvislosti pôsobenia ZRS.
V prvom rade treba odlíšiť pojem pracujúci a pojem robotníci.
Dnes sa už dá urobiť záver: Ľuptákovo ZRS, Robotnícke fórum a zopár robotníckych hnutí po r. 1990 v Európe bolo zavŕšením socialistickej a robotníckej epochy. Vyčerpaním, skončením historickej úlohy RT. Nehovorím tu ale o pracujúcich, čisto o robotníckej triede.
Marxizmus nás v týchto súvislostiach dobre orientuje. To, že európska ľavica po r. 1989 ho považuje za neplodný, je nepodstatné.
Rokom 1998 bola uzavretá socialistická (a teda aj robotnícka) epocha. Epochy sú uzatvárané veľkými sociálno-hospodárskymi krízami, odrážajúcimi dialektické zákonitosti materiálneho pohybu spoločnosti (zákon súladu formy s obsahom, zákon súladu výr. vzťahov úrovni výr. síl, ktorý je len konkretizáciou zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne). Tu išlo o globálnu finančno-hospodársku krízu v r. 1998, ktorá silno postihla najmä Áziu. Charakter epochy je daný výrobno-technologickou úrovňou (technológia pästného klinu nemohla byť spätá s národnou ekonomikou a národným trhom). Zároveň daná epocha vytvára spoločenskú objednávku, vytvára priestor pre určitý smer, kladie úlohy pred dejinotvorný subjekt.
…
Marx poukázal na dejinotvornú úlohu robotníckej triedy pri zmene kapitalizmu na socializmus v súvislosti s tým, že išlo o revolučnú triedu, spojenú s revolučným spôsobom výroby (priemyslom), zameranú na zmenu svojho postavenia. V epoche krízy kapitalizmu a socialistickej epoche sa záujmy robotníckej triedy prelínali so spoločenským pokrokom. To, že išlo o nemajetnú triedu, zohrávalo svoju úlohu v tom, že zmenami nemala RT čo stratiť. Ale rozhodujúcim kritériom bol revolučný spôsob výroby.
Vznikom socializmu, socialistických sociálnych vymožeností a vznikom sociálneho štátu v kapitalizme a premenou asketického kapitalizmu na konzumný si robotnícka trieda v zásade naplnila svoje požiadavky – a prestala byť revolučnou triedou, triedou, ktorá by mala zásadný záujem na ďalšej veľkej revolučnej premene spoločnosti.
Tu už nejde len o teoretický záver, ale aj praktické poznatky. Dosť dlho som pôsobil v robotníckom hnutí po r. 1989, aby som mohol vyvodzovať závery. Zakladal som Robotnícke fórum, bol pri zakladaní ZRS, mal som dobré vzťahy so všetkými robotníckymi vodcami. Poznal som robotníkov z montážnych dielní Volkswagenu, iných podnikov. Poznám robotníkov zo svojej rodiny, zo svojho okolia.
Značná časť sa silne stotožnila s konzumným spôsobom života. Dosiahli určitý sociálny štandard, vlastníctvo auta je bežné, kupujú si chaty (okolo mňa si kúpilo chaty 8 robotníkov), aj sociálne odkázaní majú mobil, internet, premávajú sa po facebooku.
Robotníkom patrí veľká vďaka za veľké triedne boje, množstvo potu, krvi a obetí, ktoré priniesli v prospech sociálne humánnejšej spoločnosti. Oni splnili svoju dejinnú úlohu. Zároveň treba vidieť, že obracať sa dnes k robotníckej triede s nádejou na jej revolučnosť, je už mimo požiadaviek dnešnej epochy, spoločenskej objednávky.
Civilizácia dnes rúca múry starej triedno-štátnej štruktúry, cez vývojový chaos sa pomaly črtajú kontúry budúcej globálnej civilizácie. Nie multipolárnej spoločnosti, presadzovanej najmä Ruskom, s viacerými pólmi moci, ktoré sa budú vzájomne držať pod krkom. A pod tlakom ekonomického, technologického, zbrojného rastu to nakoniec dovedú k vojne a zániku ľudstva.
Východiskom môže byť len utvorenie celistvej globálnej civilizácie, s transparentnou globálnou správou a následne aj komunistickej spoločnosti a vedomostnej civilizácie. Nie v zmysle utopického raja, ale sociodiverzitne, silne pluralitne usporiadanej spoločnosti, založenej na poznatkoch. Toto však už nie je úloha RT, ale globálneho revolučného subjektu, ktorým je dnes socialistická Čína, meniaca sa v globálny revolučný subjekt.