Zora Jesenská – žena s výnimočnou odvahou

Zora Jesenská

V dejinách slovenskej kultúry máme niekoľko osobností, ktoré svojím zástojom akoby znásobovali jej význam. Takou osobnosťou bola Zora Jesenská, žena s ostrým publicistickým perom, vnímavá znalkyňa slovenského jazyka, ktorá vynikla predovšetkým ako prekladateľka. Výnimočnou odvahou, s akou verejne vyslovovala svoje odbojné názory, a to za každých okolností, nepodriaďujúc sa politickej moci ani moci všeobecnej mienky, bojujúc za to, čo považovala za zmysluplné, ostala pre nás príkladom. Zameriavala sa na prekladanie tvorby ruských spisovateľov, pričom obsiahla množstvo titulov. Preložila však aj diela francúzskej literatúry a neskôr s jazykovým pretlmočením manžela Jána Roznera i diela ďalších literatúr. Jesenská patrí k tým, čo v nás prebúdzajú myšlienky naplnené povznesením i zvláštnou hrdosťou, hovoria o pravdivosti a idealizme, pre ktoré žila a na ktoré, verme, sme ani my ešte stále nestratili citlivosť. V tomto roku, práve teraz v predvianočnom čase, si pripomíname 50. výročie jej úmrtia (21. decembra 1972 v Bratislave).

Prekladateľka sa narodila 3. mája 1909 v Martine, v tých časoch slovenskom kultúrnom centre, tradične rusofilskom, v rodine Fedora Jesenského. Tento úradník a neskôr bankový riaditeľ, aktívny v slovenskom národnom hnutí, spojený so Živenou i s edíciou Kníh Živeny, bol jedným z bratov spisovateľa a básnika Janka Jesenského. Mama Zory Jesenskej Milina bývala ochotníckou herečkou. Ruskú literatúru prekladal aj Jesenskej brat Fedor, ktorý bol právnikom, žil však dosť krátko. Dojímavé boli vzťahy v rodine, vyznačovali sa vrúcnosťou a láskou, aj neskôr, keď už Jesenská žila v Bratislave a vďaka svojej živej a zápalistej povahe sa zapájala do mnohých zápasov aktuálneho diania v kultúre a spoločnosti, vracala sa do martinského rodičovského domu ako do oázy pokoja, miesta pre zmier v duši. V priebehu niekoľkých rokov však prišla o rodičov, o brata Fedora a potom zahynula aj Fedorova dcéra Zorka, ktorej bola krstnou mamou. Tak namiesto oázy ostala už len fatamorgána… To všetko prišlo postupne a podpísalo sa na jej podlomenom zdraví.

Na prechádzke prírodou v okolí Martina. Okrem Zory Jesenskej (sediaca prvá vpravo) sú na zábere jej rodičia, spisovateľ Janko Jesenský aj literárny historik Štefan Krčméry.

Zora Jesenská je mnohostrannou a mnohorozmernou osobnosťou, ktorá sa výrazne prejavila všade, kde pôsobila. Bolo to dozaista aj vďaka mimoriadnej oduševnenosti, až dievčenskej dychtivosti, s akou prenikala do nových oblastí a osvojovala si ich. Podľa mňa to bol istý druh talentu, ktorý sa u nej spájal s obdivuhodnou pracovitosťou. Špecifickou osobnostnou črtou Jesenskej je čosi ako dejinnosť, vnútorné naladenie voči historickému vývinu krajiny, kde bola naplno nasadená počas troch zlomových dekád. Jej profesionálny život odráža kultúrne dejiny Slovenska 40., 50. a 60. rokov. V každom z týchto desaťročí je iná, akoby v ňom hľadala to podstatné a z podstaty chcela vydolovať pravdu, zároveň je však nemenná, ostáva stále tou istou bojovníčkou o pravdivosť.  

Štyridsiate roky sú u nej spojené s časopisom Živena, kde bola redaktorkou a potom šéfredaktorkou so smelým programom, v rámci ktorého upozorňovala na ženy-autorky, ženy-umelkyne, vyslovovala sa k otázke ženskej vzdelanosti s očividným úsilím pozdvihnúť sebavedomie slovenských žien. U nej to boli aj roky pozdvihovania vlastného profesionálneho sebavedomia, po Básňach M. J. Lermontova, ktoré vyšli knižne už v r. 1940, prekladateľsky objavovala tvorbu F. M. Dostojevského; mimochodom, Bratov Karamazovovcov v jej preklade Laco Novomeský v tých rokoch čítal ako zdvihnutú päsť Slovákov proti fašistom…

Potom prišli päťdesiate roky zlomu a intenzívneho nasadzovania nového komunistického režimu, ktoré jej samej hneď v začiatkoch priniesli nevyhnutnosť premeny. To, že bude musieť kardinálne zmeniť videnie sveta, signalizovala búrlivá polemika okolo jej oceneného prekladu románu Tichý Don Michaila Šolochova, ktorý vyšiel r. 1950. Vtedy sa už venovala najmä prekladaniu a keďže bola činorodá, prekladala veľa. Mladí kritici a nádejní prekladatelia-rusisti ju napadli za prístup k jazyku, kde vraj podľahla formalizmu, odporujúcemu stalinskému učeniu o jazyku, ba vyskytol sa názor, že jej práca je príkladom buržoázneho nacionalizmu v preklade. Ak sa zamyslíme nad výrokom v celom dobovom kontexte politických procesov s buržoáznymi nacionalistami, ktoré sa aktuálne spúšťali, keď sa obviňovali a zatýkali spisovatelia, keď sa nálepkovalo a očierňovalo, je prirodzené, že sa prekladateľka cítila ohrozená. Po zinscenovanej sebakritike, ktorou musela prejsť, mohla síce pokračovať v práci, ale už s dodržiavaním pravidiel novej doby. Aj v stiesňujúcich pomeroch si dokázala vyberať to najlepšie, prekladala N. S. Leskova, I. S. Turgeneva, L. N. Tolstého… A vďaka svojmu vnútornému založeniu dokázala z polemiky vyťažiť to, čo v nej bolo naozaj konštruktívne. Takto v spolupráci s jedným z mladých kritikov, prekladateľom Jánom Ferenčíkom, iniciovala vznik budúcej slovenskej prekladateľskej školy s prekladateľskými zásadami, ktoré Ferenčík po rokoch doformuloval, nehovoriac o tom, že sa do jedného zo svojich hlavných oponentov v polemike, Jána Roznera, zaľúbila a neskôr sa zaňho vydala.

Ocenenie v podobe udelenia čestného občianstva mesta Martin sa dostalo Zore Jesenskej in memoriam, pri príležitosti 50. výročia jej úmrtia. Ocenenie z rúk martinského primátora Jána Danku prevzala v novembri t.r. Eva Maliti Fraňová.

A už v r. 1957-8 začalo svitať na iné časy, ktoré sa naplno prejavili v rokoch šesťdesiatych. Pre Jesenskú, ktorá rovnými nohami vhupla do spoločenského vrenia, boli víťazné, no zároveň zničujúce, lebo jej priniesli ďalšie konflikty a šarvátky, okrem iného to bol spor kvôli kontroverziám okolo jej staršieho prekladu Shakespearovho Hamleta. Avšak vrcholom pyramídy, čo sa na ňu začala rúcať, sa stalo knižné vydanie jej prekladu zakázaného románu Doktor Živago nositeľa Nobelovej ceny Borisa Pasternaka. Kniha vyšla začiatkom roku 1969, no náklad v krátkom čase stiahli z obehu a dali skartovať. Už bola pozadu búrlivá Pražská jar i skľučujúce augustové udalosti 1968 a v celej spoločnosti sa spúšťalo tvrdé „krágľovanie“… Politický trest čakal aj aktérov tohto odvážneho edičného činu, najviac mala byť potrestaná prekladateľka, pretože bola hlavnou iniciátorkou. Avšak totálny zákaz akejkoľvek verejnej činnosti Jesenskú stihol po tom, ako sa zúčastnila na protisovietskej demonštrácii po povestnom hokejovom víťazstve Československa nad Sovietskym zväzom na Majstrovstvách sveta v marci r. 1969, kde na ňu zaútočili policajti. O celom incidente napísala ostrý článok a uverejnila ho v pražských Listoch. Stranícka a vládna moc jej článok, podkopávajúci základy ich spôsobu riadenia štátu, neodpustila. V budúcnosti ostala odkázaná už len na ponižujúcu existenciu-neexistenciu, keď síce ďalej prekladala, lebo pri svojej vášni pre túto prácu by nebola schopná neprekladať, ale pod preklady sa nesmela podpísať, spravil to niektorý z kolegov, čo nemali zákaz. Takto uplynulo niekoľko rokov. A potom prišiel rok 1972, ktorého záver bol veľmi smutný. V decembri chorá a slabá Zora Jesenská dokonala. Jej odchod zo sveta sa stal témou umelecky pôsobivého románu Sedem dni do pohrebu Jána Roznera, ktorý vyšiel až po jeho smrti, v r. 2009.

Keď som pracovala na monografickej knihe o tejto kultúrnej osobnosti s názvom Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007), uvedomovala som si, ako táto vzácna žena vyvracia zabehaný stereotyp slovenskej kultúry, kde paradoxne dôležitému miestu, čo prináleží samotnému prekladu, tradične sprostredkúvajúcemu špičkové diela svetovej kultúry a začleňujúcemu ich do procesov našej literatúry, okrem iného aj s cieľom obohatiť pôvodnú tvorbu, nezodpovedá postavenie prekladateľa, akoby zanedbateľnej, priam náhodnej postavy… No Zora Jesenská také videnie mení. Do povedomia slovenskej inteligencie sa dostala vďaka mnohých skvelým článkom a recenziám, doslovom i statiam, odvážnym, výstižným a pravdivým. Všeobecnú obľubu jej priniesli vtipné stĺpčeky o slovenčine, vychádzajúce v 60. rokoch v Kultúrnom živote pod názvom Nelámte si jazyk. Ale do kultúrnych dejín Slovenska vstúpila ako prekladateľka.

Zora Jesenská v zrelom veku.

V čase „normalizačných“ sedemdesiatych rokov 20. storočia boli Jesenskej preklady zakázané, zmizli z kníhkupectiev, knižníc, antikvariátov a odsúdené boli na skartovanie. Vznikol anachronický stav, alarmujúci nielen z kultúrnych dôvodov, ale aj z dôvodov politických, z tých možno ešte viac. Veď nám tu takmer úplne chýbali slovenské preklady ruskej klasiky, ktorej dedičom bol predsa Sovietsky zväz. To priviedlo k tzv. druhej vlne prekladu ruskej klasiky, keď sa do prekladov diel Lermontova, Tolstého, Dostojevského a ďalších pustili iní, mladší prekladatelia. Takto sa na medzníkoch ruského prekladu reálne odvíjala história slovenského umeleckého prekladateľstva. V mojej divadelnej hre o Zore Jesenskej Vykladačka zmyslu pri policajnom vyšetrovaní začne prekladateľka vymenovávať, koľko významných ruských autorov preložila. No vyšetrovateľ sa cynicky rozosmeje a oznámi jej, že knihy, o ktorých hovorí, sú skartované a neexistujú. A že ani ona už neexistuje, vlastne nie je. V náznaku som chcela ukázať, čo predstavovalo temno totalitného zriadenia, v ktorom svetlo kultúry nemalo svietiť. Aj pre dnešok platí, že zhášať svetlá, čo ľuďom osvietili životy, spravili ich kultúrnymi bytosťami, vedie len k totalite a k bezútešnému barbarstvu.

Snímky: Pozostalosť Z. Jesenskej a mesto Martin, Branislav Konečný.

(Celkovo 451 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Som rada, že SLOVO venovalo pozornosť vzácnej žene Zore Jesenskej, spomienka na ňu a na jej dielo by mala byť prítomná v našej kultúre nielen pri 50. výročí jej úmrtia.
    Etela Farkašová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter