Zomrel náš drahý priateľ Peter Jaroš

Peter Jaroš (* 22. 1. 1940, Hybe – † 8. 11. 2026, Bratislava).

V tom horúcom uplynulom lete mi napísal spisovateľ Andrej Ferko: bol som včera navštíviť Petra, spomínali sme ťa, rád by ťa videl. A napísal mi, kde ho nájdem. Hneď na druhý deň som sa za ním vybrala – zhodou okolností bolo práve výročie prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, a tak sme to výročie spolu oslávili. Aj čo to pospomínali.

Keď mal Peter 78 rokov, vybrali sme sa k nemu na návštevu s Petrom Holkom. Zapísala som si:

Je skoré popoludnie, fučíme s Petrom Holkom do kopca na Kĺzavú ulicu, ideme si k Petrovi Jarošovi vymieňať nové knihy. Stretli sme sa v trolejbuse, obaja ovešaní nákladom zvoníme pri bráničke, chvíľku sa nič nedeje, iba pes od naproti sa mece pri plote, vzápätí rozšteká susedného huskyho. Do brechotu počujeme známy mužný bas:

„Peter? Musíš strčiť ruku za latku napravo, potom dočiahneš na kľučku zvnútra.“

Domáci pán nám dával pokyny zo dverí svojho domu, sedí na vozíku, lebo po operácii kolena spadol v kúpeľni a lekár mu odporučil nohu nezaťažovať. Čaká ho ešte jedna operácia, a tak je návšteva samoobslužná. Na stôl v kuchyni vykladáme knihy, Peter Holka svoj nový román Ohyb rieky a ja Ako mladnú muži. Peter Jaroš má pre nás pripravené svoje nové vydania Tisícročnej včely a Slepého ucha, hluchého oka. S vlastnými ilustráciami!

„Veď tie kresby sú z roku 1958,“ zadiví sa Peter Holka nad vročením.

„To tam dala Kristínka, dcéra…, vieš ona študovala v Londýne dejiny umenia,“ vysvetľuje Peter Jaroš. Kresby majú ľahkú líniu a pôvab. Pokocháme sa, píšeme si vzájomne do kníh venovania a ja dostanem pokyn vybrať z kredenca štamperlíky. Lebo doniesli sme aj ohnivú vodu – Peter Holka slivovicu, hovorí, že je od dolnozemských Slovákov a z ekologických sliviek. Čisté zdravie, ešte aj vo fľaši hádže retiazku. Moja prinesená hruškovica je z myjavských kopaníc, od sociológa Mira Tížika, tá príde na rad potom. Chlapi si nalejú po kalíšku, ja mám po návšteve zubára ešte pol tváre nehybnej. Hovorím, že si dám minerálku. Obaja sa zhrozia.

„To nepi! Minerálka, veď to je samý piesok, usadí sa ti v tele. To škodí!“

Slivovica je ekologická, lenže ja mám ešte stále tvár napoly necitlivú. A tak sŕkam nezdravú minerálku. Petrovia udrú zdravú slivku do jednej aj druhej nohy. Ich priateľstvo sa vraj utužilo na Jašíkových Kysuciach – a hneď na začiatku bitkou. 

Peter Holka: „Ja som do teba vyrýval, či si rodina s tým kapitánom Jarošom (bol taký televízny seriál), a ty, že nie. A ja som vyrýval ďalej, ale hej, ty si s ním rodina… Poslal si ma…, a ja nič, lenže ty si bol chlapisko, ja som mal šesťdesiat päť kíl… Vyletel som aj s dverami, do rána sme ich nemohli zavrieť. A na druhý deň prišiel môj šéf: súdruh Holka, vy ste sa včera bili so súdruhom Jarošom?! Že vraj sa sťažoval súdruh tajomník, ten s tou drevenou rukou, pamätáš sa. A ty si zahučal – nie, nikto sa s nikým nebil! Veď ty si ma vtedy zachránil!“

Peter sa dobrotivo smeje, ani si neviem predstaviť, že ho niekto vedel tak vytočiť, hoci vraj bol vychýrený bitkár.

Spomenie ešte jeden príbeh, kde zapôsobila jeho bohatierska postava – keď si ho najal Rudo Sloboda.

Že videl svojho švagra, ako bije jeho sestru.

„Tak sme prišli pred ich byt, zazvonili, prišla otvoriť sestra. Čo tu chcete? Rudo hovorí: pošli Jana! A ona, že načo ho má poslať. Prišli sme ho zbiť, hovorí Rudo. Na tie reči sa zjavil Jano. Rudo mu povedal: už nikdy nezdvihneš ruku na moju sestru. My sme ťa prišli s Petrom za to zbiť. Tak som ho začal biť. On začal biť Ruda. A jeho sestra nás bila oboch.“

Ako to naozaj bolo, ktohovie? Veď sme čítali Jarošove a Slobodove knižky… Ale keď je už reč o Rudovi Slobodovi, prisadne si k nášmu stolu z nebies aj Laco Ballek.

„My sme sa raz vo vlaku do Regensburgu s Lacom rozhodli, že z nášho Klubu nezávislých spisovateľov, kde sme obidvaja boli členmi a aj sme ho zakladali, ale v poslednom čase stagnoval, urobíme Stranu slovenských intelektuálov. Ďalej, že sa my dvaja za tú stranu (aj za Klub) ospravedlníme slovenským Židom za kataklizmu z druhej svetovej vojny a vyhlásime zbierku na pamätník pre nich, keď to zatiaľ nikto neurobil.“

A dostaneme sa k filmovej tvorbe.

„My sme vtedy na Kolibe chceli sfilmovať dobré romány, navrhol som Lacovi, nech spraví scenár z Pomocníka. Aj súhlasil, vznikol krásny film, režíroval ho Zoro Záhon, dovtedy nemal takú príležitosť, a tu ju využil. Laco bol rád, že do úlohy Riečanky obsadil švárnu Maďarku, krásna žena, taká macatá, jemu sa páčili také ženy… Ale dobrá bola aj Južná pošta, to robil Stano Párnický, Jožo Heriban sa podieľal na scenári. Dobré veci vtedy vznikali na Kolibe.“

Medzi nimi Tisícročná včela, Peter spomína, ako sa Hybänia na neho hnevali, že – podľa nich – tak znevážil smrť. Keď sa rakva s mŕtvym Pichandom ocitne v snehu a potom v potoku. Jaj, to bol pohreb!

S Jakubiskom spočiatku spolupracoval aj na Báthoryčke, ale keď sa bankári s maďarskej OTP rozhodli, že iba vtedy ju podporia, ak z nej vo filme bude liečiteľka, tak sa Peter zaťal.

„Veď ona zničila 650 panien, masová vrahyňa to bola, to je historická pravda.“

Pravda sa nesmie prekrúcať v ničom, ani v umení, ani v živote.

Ešte pred návštevou som si znova čítala Kvet na šachovnici, román Petra Jaroša (vyšiel v roku 2010), na ktorý sa nejako zabúda. On totiž nie je iba autorom Tisícročnej včely a Pacha, hybského zbojníka, on je od svojho debutu experimentátorom. Kvet na šachovnici má podobnú štruktúru ako Vaculíkov Český snář. Spisovateľ zaznamenáva každodenný život, zhodou okolností je to život na prelome vekov. Rozpadá sa starý politický systém, no svet je stále ten istý, s tými istými ľuďmi. Žiadna revolúcia ich nevymení za iných, lepších. Iba scéna sa radikálne mení. Peter Jaroš je pri zrode VPN, nadšene a šťastne víta oslobodenie. Sám patril do tzv. šedej zóny, na Kolibe bol pri zrode tých najlepších filmov – paradoxne vznikli v čase normalizácie – a ten dusivý stisk rúk, ktoré držali umelcov pod krkom, mu bol protivný, odporný. Nežná revolúcia bola pre inteligenciu v celej škále zázrakom, aký sa už isto nezopakuje.

Na tej návšteve sa chlapi chlapsky častujú, Peter Jaroš núka niečo na zájedku, že rozkrája slaninu. Peter Holka varil na obed segedín, ešte nie je hladný, ja by som aj bola, ale ten zub! Prichádza Andrej Ferko. Jeho otec Vlado bol mojím redakčným kolegom v Smene, rovný chlap s veľmi jemným zmyslom pre česť a spravodlivosť. Vštepil ju aj synom, Andrejovi a Jergušovi, ktorý už, žiaľ, nežije.

Andrej vybalí Alexijevičovú, už dávno ju Petrovi sľúbil. Chvíľu sa pristavíme pri nobelistoch a ich nomináciách, zhodneme sa, že sú zväčša politické. A čo už tu nie je politické?

Azda iba tie priateľstvá. Peter Jaroš s Lacom Ballekom nezaložili Stranu slovenských intelektuálov, ale Stranu demokratickej ľavice obohatili svojím intelektom. Uvedomím si, že mnohé priateľstvá, na ktorých mi dodnes záleží, vznikli vlastne vďaka tomu politickému zlomu – akoby v ňom, v jeho záblesku, zasvietili všetky charaktery. Zo štátostrany sa rozleteli ako po veľkom výbuchu tie rokmi stlačené vrstvy, väčšina hľadala rýchlo nový smer, bolo nás zopár, čo sme sa hanbili zaprieť svoj dovtedajší život. Veď niekto mal niesť aj zodpovednosť, nie? Sloboda pre tvorcov znamená všetko, preto revolúciu vítali. Ale na mnoho, premnoho ľudí padlo ťažké bremeno…, a tak by mala byť povinnosť všetkých intelektuálov, ktorí nepochybne najviac získali, niesť ho spolu s nimi. Peter Jaroš to vždy vedel. Svedectvom sú jeho knihy.

Vo svojom románe Kvet na šachovnici, ktorý som si pred návštevou u neho doma čítala, hmatol po podstate. Vo forme denníkových záznamov charakterizoval život, ktorý žil on a žili jeho spoluobčania, my všetci. Buzeráciu v kultúre, v umení, stretnutie s hlúposťou a obmedzenosťou papalášov, ale aj viťúzstva Majstrov a príklon k všetkým Pichandovcom slovenského rodu. Keď Golem padol, nikto nechápal, že tak dlho sa nenašiel šém. Režim padol v priebehu niekoľkých týždňov. Bez kvapky krvi. Po rokoch sa niektorým víťazom žiadajú obesenci na lampách.

Ale ten režim predsa len nepadol len tak, sám od seba. Na Slovensku bola organizovaná Tajná cirkev so svojimi požiadavkami. Disidenti na Slovensku z radov občianskej opozície by sa dali porátať na prstoch jednej ruky. S prižmúrením oka na dvoch. Až neskôr sa ukázalo, že sila odporu spočívala v mlčiacej sivej zóne. Kultúra, na pohľad mŕtva, žila ako ponorná riek.

Vincent Šikula ma na Wolkrovej Polianke v rokoch sedemdesiatych pochválil, že čítam Prousta. Ladislav Ballek hovoril o anglickej precíznosti a aristokracii v štýle. Peter Jaroš o robustnosti slovenského národa, ktorý je veľký, lebo má veľkú predstavivosť. Ani jeden z nich nebol režimista, hoci ani jeden z nich nestaval politické požiadavky. Tie kultúrne a umelecké považovali za presvedčivejšie.

Nežnú revolúciu privítali – aby konečne mohli slobodne ukázať svoje ľavicové zmýšľanie. Nepatrili k „hľadačom“ pravdy, ktorí sa vždy vedia pridať k víťazom. Preto neprekvapilo, že Ladislav Ballek a Peter Jaroš kandidovali za postkomunistickú Stranu demokratickej ľavice do Slovenskej národnej rady. V tom parlamente mali spisovatelia silné zastúpenie – okrem nás troch aj Ivan Hudec a Ján Fekete, u prezidenta Gašparoviča ako kancelár Ľuboš Jurík. Ani jeden z nás nebol politik a v politike ani nezostal – bola to pre nás len dobrá a silná skúsenosť. Nelákala nás moc. Po pamätnom marcovom prejave prezidenta republiky Michala Kováča v roku 1994 padla vláda Vladimíra Mečiara a strany mali do prechodnej Moravčíkovej vlády delegovať svojich zástupcov. Hovorilo sa aj o ministerstve kultúry. V starej Národnej rade na Župnom námestí bol takmer nedýchateľný vzduch, svetlá pálili ako v kriminalistickej vyšetrovni, rokovalo sa deň čo deň a do noci. Náš klub poslancov počas prestávok rokovaní sedával v Štúrovom salóniku, miestnosti v prízemí, tuším aj bez okien, s veľkými sklenenými dverami, za ktorými sa mihali postavy, ktoré nás prišli súriť, aby sme už konečne povedali rozhodné slovo. Raz to bol dokonca predseda vtedajšieho parlamentu Ivan Gašparovič. Peter Jaroš so svojou majestátnou postavou a rozvahou mi utkvel v pamäti. Nepodľahol nijakej hystérii, ak mu niečo bolo nejasné, pýtal sa a nenechal sa opinkať. Napokon prišla reč aj na post ministra kultúry, Peter Jaroš aj Ladislav Ballek by boli skvelí reprezentanti. Ani jeden po tom „fleku“ nezatúžil! Peter dokonca začal nahovárať mňa – vezmi to! Usmievam sa pri spomienke.

Keď mal Peter osemdesiat, napísala som mu: Ty, Peter, po celý svoj uveriteľný a hlboký život veríš, že sa s človekom dá vyjsť. Nevidíš v ňom nepriateľa, ale staviteľa. Pilného, aj ostrého, silného, aj slabostiam rád podliehajúceho. S poslaním a fantáziou to poslanie naplniť.

Želám si, aby si nám dával svoje krásne lekcie ako žiť, ešte dlho, v dobrom zdraví a pohode. Si krásny človek, mám ťa rada!

A teraz nám navždy odišiel. Peter Jaroš, si veľký a veľkým zostaneš, aj keď si svoj život už naplnil a zanechal nám z neho všetko, čo sa len dalo.

Priatelia, schudobneli sme, odišiel spomedzi nás muž, oplývajúci nadaním a charakterom, nech nám jeho svetlo svieti a nezabudnime – písať sa má jasne, stručne a pokiaľ možno aj zrozumiteľne. Ďakujeme, Peter, nech ti je zem slovenská ľahká!  

Foto: Archív G. R.