… tak sa kedysi v 60-tych rokoch hovorievalo, keď som ako mladý elév nastúpil do televízie, ktorá sídlila na Námestí SNP v bývalej Tatra banke, kde teraz je Ministerstvo kultúry SR. Obyčajne to bolo na zmluvu a „ťahať káble“ znamenalo byť dievčaťom pre všetko u svojho šéfa, prípadne v redakcii, do ktorej vás pridelili. Mojím šéfom sa stal Ľudo Vavro, pokojný, vyrovnaný, ale dôsledný vo svojich predsavzatiach. Mal už jedného pomocníka Silva, a ten bol jeho pravým opakom. Neuznával autority, okrem svojho šéfa, vybavil aj veci nemožné a keď ho vyhodili dverami, vošiel oknom. Nakrúcalo sa pochopiteľne na filmový pás a od neho som sa naučil nabíjať kazety a mnohé ďalšie veci potrebné nielen v práci, ale aj pri styku s ľuďmi. Ľudo, ako všetci volali nášho šéfa, nakrúcal vtedy najmä pre Redakciu deti a mládeže a vyberal si aj mimoriadne témy, ktorých spracovanie si neraz vyžadovalo aj plné fyzické nasadenie. Pamätám si, že sme robili dokrútku o drevorubačoch a podarilo sa mi otvoriť už nakrútenú kazetu, keď sme zišli dole na naše stanovište, lebo som chcel „nabiť“ novú kazetu. Vtedy som po prvý raz videl Ľuda Vavra „mierne naštvaného“.
„Silvo, ber kameru a padajte hore za drevorubačmi!“ a tak sme realizovali pracovný príkaz. Spomínam tohto robotníka filmu preto, lebo Ľudovít Vavro by mal 100 rokov. Narodil sa 18. júna 1925 a zomrel 18. októbra 2010. Bol režisérom, kameramanom, dramaturgom a producentom (dnešným jazykom povedané). Bol autorom prvého televízneho programu v roku 1956, ktorý sa vysielal z bratislavského štúdia. „Už v roku 1958 začal spolupracovať na mládežníckom magazíne Mladými očami a neskôr sa podieľal na výrobe mnohých detských a mládežníckych publicistických relácií (Lastovička, Mladé obzory) V roku 1965 prešiel ako kameraman do novej redakcie kultúrnych aktualít a zábavy. Od roku 1968 pracoval ako slobodný novinár. V 70. rokoch sa venoval realizácii revuálnych súťaží, zábavných programov, televíznych magazínov, filmov a inscenácii (autor: Renáta Šmatláková, 2012 SK Cinema).“ Čoraz častejšie realizoval krátke filmy na kľúč. Takým autorom i realizátorom bol do konca života a pripravil množstvo filmov, inscenácii a pod. Podľa jeho námetu a spoločného scenára nakrútil o 4 roky mladší kolega Peter Solan krátky umelecký dokument Trať voľná (1955) o jazde ťažkotonážneho vlaku prepravujúceho železnú rudu zo Sovietskeho zväzu na úseku Čierna nad Tisou – Margecany – Spišská Nová Ves.
Ľ. Vavro priniesol neskôr okrem iných aj také filmy ako Z vôle ľudu zrodené (1987) – o prvých gymnáziách na Slovensku, V dôvere a úcte (1987) či Ucítiť van vetra… – mimoriadny portrét autora, fotografa, kameramana a režiséra Jindra Vlacha, ktorý sa venoval filmom o prírode a vzťahu človeka k nej. Ku koncu svojich chvíľ písal, fotografoval, spomínal a venoval sa poézii, ktorú si sám v malých zošitoch, vydával. Škoda, že nezanechal spomienky na svoje bohaté účinkovanie.
Úvodná ilustrácia: Televízia sídlila na Námestí SNP v bývalej Tatra banke, kde teraz je Ministerstvo kultúry SR. Foto: Emil Polák
