Karol Chmel, básnik, prekladateľ, skvelý človek
Zdroj: FB radiodevin.rtvs
Ako hrom z jasného neba, padla na nás správa z médií: vo veku 72 rokov zomrel vo štvrtok 14. mája 2026 básnik, prekladateľ a redaktor Karol Chmel (*6. októbra 1953). Odišiel za tými, ktorých vynikajúco približoval slovenskému čitateľovi, básnikov i prozaikov, či to bolo z jazyka srbského, chorvátskeho, slovinského alebo z poľštiny, čo mňa zaujímalo najviac. Spomeňme niektorých: Leszek Engelking, Jerzy Kronhold, Witold Gombrowicz, Zbigniew Herbert, Tadeusz Konwicki, Czesław Miłosz, Tadeusz Różewicz, Adam Zagajewski, Jarosław Marek Rymkiewicz, Antoni Ferdynand Ossendowski, ale i Srbov Danila Kiša, Davida Albahari, Vladimíra Pištalo a Borislava Pekića a nášho spoločného priateľa, Slovinca Aleša Debeljaka, ktorý nás predčasne opustil. Z Chorvátov poetka Daša Drndić. Pochopiteľne, tých žijúcich je podstatne viac, počínajúc laureátkou Nobelovej ceny za literatúru Olgou Tokarczuk, Zbigniew Machej, Adam Michnik, Andrzej Sapkowski, Andrzej Stasiuk, Marcin Świetlicki, Ewa Lipska a ďalší. Zo srbskej literatúry napríklad Bora Ćosić. K. Chmel pripravil antológiu chorvátskej poézie Útecha chaosu. Zo slovinských básnikov Edward Kocbek, Dane Zajc či Tomaž Šalamun, Andrej Blatnik. Nevymenoval som všetkých, to bude úloha pre jeho životopiscov.
Karol Chmel bol aj, alebo predovšetkým, mimoriadnym básnikom. Po debutujúcej zbierke z roku 1985 Máš, čo nemáš, napísal Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004), Chairoscuro. Poznámky, opisy, palimpsesty (2009), Batéria (2014) a zatiaľ posledná kniha Platforma (2018). „Chmelova autorská pozícia zostáva viac-menej pozíciou pozorovateľa, ktorý praktickú aktivitu nahrádza intelektuálnym dialógom a zónu dojmov a zážitkov podriaďuje systematickej interpretácii skutočnosti.“- napísal Ireney Baláž na margo jeho básnickej tvorby.
Za svoju tvorbu, preklady, bol zaslúžene oceňovaný doma i v zahraničí.
Už z uvedeného vidno, aký bol pracovitý. Hoci neraz prekladal aj na objednávku, jeho výber, najmä básnikov patril k tomu najlepšiemu z jednotlivých literatúr, najmä z poľskej literatúry.
Hoci som ho poznal ako básnika a prekladateľa, osobne nás osud spojil vo vydavateľstve Kalligram, kde ma po odchode z ministerstva zahraničia prichýlil Laci Szigeti. Vtedy bol redaktorom časopisu OS. Kým neraz sa v redakcii viedli „nekonečné rozhovory na dôležité témy“, on sedel pri počítači. Buď redigoval, alebo prekladal. Boli aj krátke chvíle, keď sa stal jedným z nás, diskutujúcich. Vždy mal čo povedať, jeho hovory boli vyargumentované, prístupné na diskusiu. Bol pohodový a hĺbavý, rád prijímal názory iných, ktoré kooperovali s jeho svetom, ale vedel aj presvedčivo stáť za svojím názorom, ak bol o ňom presvedčený, že v danej chvíli je správny a vystihuje podstatu povedaného. Raz som ho stretol na krakovskom Rynku Głownom s ruksakom, ktorý pamätal možno aj partizánov. Pricestoval nočným rýchlikom, aby si nakúpil poľskú literatúru a ešte v ten deň cestoval späť domov. Keď som zostavoval knihu esejí Czesława Miłosza, ktorá vyšla pod titulom Záhrada vied (Kalligram 2002), pracoval som už v Indii. Dohodli sme si čas a deň, kedy budeme komunikovať a poväčšinou sme to dodržiavali. Vyskytol sa problém, ktorý som musel riešiť s Cz. Miłoszom. Pozabudol som na rôznosť časových pásiem a zavolal som do Ameriky Majstrovi o jednej v noci amerického času. Miłosz zdvihol slúchadlo hneď a rozhovor prebiehal normálne, až nakoniec sa spýtal, že odkiaľ volám a či viem, koľko je hodín u neho v Berkeley. Ospravedlňoval som sa a možno som sa aj klaňal… „To je v poriadku, ja pracujem dlho do noci“ – povedal. Na druhý deň som odovzdal potrebné informácie K. Chmelovi a porozprával mu o rozhovore. Dávno som ho nepočul tak srdečne sa smiať. „Ale mne v takom čase nevolajte“ – dodal.
Odchádzajú. Neraz tí, ktorých by sme tu potrebovali, aby naďalej orali na poli svojom. Karol Chmel určite k nim patrí. Aj keď svojou prácou vrchovate naplnil, čo si predsavzal. Takto to vidíme my, no autor je určite iného názoru. Na tému svojej tvorby poézie napísal:
Na začiatku sú asi pramenné texty, sedemnásťtisíc presvedčivých básnikov zaujatých za svoj spôsob, potom formálne povinné tance, radosť, že ste zvládli to, čo ste od seba očakávali, potom skepsa z toho, že to je žalostne málo; najprv úžas z ľahkosti vysloveného, potom hrôza z faktu, že báseň vám môže polámať ruky; najprv ohúrenie z nepochopeného, potom stokrát márne pokusy pochopiť… že pokračovanie nemá začiatok a koniec a báseň je „nanejvýš něco rozepsaného“ (Ivan Diviš), pritakávam, uctievam Eicha a Paľa Bohuša, vždy sa ponáram len po ústa….(Karol Chmel pre Literárne centrum, 2021). Básnik, prekladateľ, skvelý človek – bude nám chýbať.
