Jaroslav Rezník, čo sa o ňom dávno a dlho vie, je majiteľom mnohých a navyše rozľahlých latifundií, veď napokon sa tým ani netají: scenárista, dramatik, literárny historik a geograf, autor nefiktívnych próz atď., atd. No ponad všetky, hoci úspešné a oceňované, sa klenie Báseň. Túto svoju literárnu latifundiu autor propriorizuje sám, dáva jej vlastné meno („Už si ma, Báseň, pripusť k sebe, / už si ma, Báseň, zodvihni, / skutočnej Básni v ohni stelú, / básnikov kujú vo vyhni.“), čím sa báseň v jeho ponímaní mení na ohnisko ohnísk tvorby.
Pristúpme na tento spôsob vnímania básne ako Básne, veď napokon tento literárny latifundista obrába svoje polia iba sám, stále a naďalej teda ostáva čírym slovenským ani nie farmárom, ale jednotlivo hospodáriacim literárnym roľníkom.
A nedávno vydal o svojom preferovanom literárnom poli zhrňujúce svedectvo. Je ním Požehnanie (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2025, 479 strán), súborné básnické dielo. Už predtým, v Dôstojnosti a iných, sa súborne vrátil k svojim Básňam, vtedy však iba pre dospelých, tentoraz prináša aj výber zo svojej tvorby pre deti a mládež, knižných a časopiseckých prekladov básní napr. Sergeja Makaru, Alexandra S. Puškina, Sergeja Jesenina či Vladimíra Majakovského alebo bieloruského Janka Kupalu. Ba pridal čosi aj zo svojej najnovšej tvorby.
Témy a motívy sú, pravdaže, rozmanité, jedny dôverne intímne, iné spoločensky naliehavé: je tu láska, je tu príroda, je tu vlasť, slovom všetko a všeličo, čím a kým je popretkávaný živý a vnímavý človek.
Kam však vnímavý človek dôjde, tam básnik začína. Chvíľu som ho podozrieval, že svoj prvý knižný vstup, zbierku Váhavosť, čo už pomenovaním malo značiť, že iba skúma, či môže a zmôže dôjsť k básni, ktorej výpoveď presiahne jeho príbytok, bol iba chvíľkovým záchvevom, pretože robustná súborná výpoveď, ktorú tentoraz čitateľovi predostiera, popiera akýkoľvek náznak váhavosti či neistoty. Je to výpoveď suveréna, ktorý však chápe, že suverenita tvorby nie je neprístojná nafúkanosť, ale povinnosť človeka urobiť, čo mu jeho životný príbeh ponúka.
I jeho predchádzajúca svojím spôsobom taktiež súborná zbierka Dôstojnosť a iné potvrdzuje, že v Rezníkovom prípade dôjsť k Básni značí najmä dôjsť k sebe ako k človeku a prostredníctvom seba ku každému, kto je schopný túto cestu pochopiť a prijať. Je to totiž cesta dejinnosti. Rezník je predovšetkým básnik ľudskej kontinuity, márne by sme uňho hľadali deštruktívny kód, taký obľúbený a nadužívaný v dnešných časoch a presahujúci kontinenty. A náš malý slovenský dvor je v tomto prípade, ako takmer zvyčajne, iba echom. Ba nebyť Tatier, možno by sa ani nevrátilo a zaniklo kdesi vo vlnách Baltského mora.
Ak napríklad básnik dôjde k obrazu, že sú kvety, ktoré sa polievajú odspodu, dochádza zároveň k poznaniu, že dedičstvo našich nie je zdvorilostná floskula, ale pretrvávajúca prítomnosť v nás, v našom konaní tých, čo iba zdanlivo navždy odišli na druhý breh. A že aj takto sa napĺňa ich odkaz. Verše venované mŕtvym nesú túto pečať akoby vypálenú autorovou povinnosťou a jeho svedomím. Od Pribinu cez Gorazda, Baniča po Sergeja Makaru, Andreja Červeňáka, Drahoša Machalu i ďalších.
Náklonnosť k trvaniu sa v jeho prípade nestotožňuje s pasívnym pretrvávaním, osudovým živorením, ale s aktívnou prítomnosťou činného človeka. Jednotlivé motívy, naoko autonómne, sú naopak dostredivé a bytostne zviazané s citovým, pocitovým i noetickým postojom autora, dokonca aj vtedy, keď sa ukrývajú akoby v podtexte či za textom. – v súhrnnej čitateľovej recepcii.
Pravdepodobný zdroj tejto pozície má svoje korene v Rezníkovej letore a v jeho číro osobnostnej výbave, práve v takej podobe jeho individuálneho požehnania.
Mohli by sme to vari nazvať aj neprestajným obnovovaním humanizmu, ktorý potvrdzuje človeka nielen ako ušľachtilú bytosť – čím jej vlastne dáva právo na život, ale i povinnosť napĺňať ho ľudskosťou nie v amorfnom civilizačnom, ale v kultúrnohybnom, teda tvorivom a výsostne pozitívnom zmysle.
Humanizmus je substanciálnym a nezrušiteľným podložím Rezníkovej tvorby.
Motív vlasti, prírody v jeho prípade nie je priestorom, je vzťahom, zvnútorneným činorodým prežívaním a zároveň ľudskou vlastnosťou, bez ktorej človek nikdy nie je celý a celostný, ale iba čímsi, čo zatiaľ možno len putuje od živočícha k bytosti.
Rezník však nestavia svoj básnický sobor, svoj poetický chrám na odviatom, mŕtvom sentimente ani na vopred vyprázdnených efektoch, ale práve na minucióznom vnímaní toho, čo utvára človeka ako ľudskú bytosť, čo ho týmto pomenovaním spodstatňuje.
Proti abstraktnej vykorenenosti , ktorá sa zjasňuje v hromadení slovných plytčín, stavia konkrétnu zakorenenosť človeka v konkrétnom spoločenstve a v ľudských vzťahoch ako bytostnej podmienke jeho trvania ponad utilitárne prežívanie. Táto nepretržitosť a konkrétnosť je zároveň svedectvom ľudskej univerzálnosti.
K básni, k poézii môžeme mať aj máme mnohostranný vzťah: vedomý, nevedomý, ba aj podvedomý, zbožšťujúci aj odmietavý, no jej prítomnosť je jednou z bytostných síl zjavnenej ľudskosti.
Vari aj preto nemožno nad ňou lámať palicu, ak by sme mali pocit, že na svete je viac básnikov ako čitateľov. Svet poézie má totiž v sebe zakódovanú podobnú tendenciu ako vesmír: rozpína sa.
Spozornieť treba vari až vo chvíli, keď zistíme, že je viac básnikov ako básní.
Hádam aj preto literárny suverén Jaroslav Rezník prichádza k básni zakaždým s pokorou a pošepky. A nikdy, ani na okamih sa nestal suverenistom. Azda i preto je preňho báseň Básňou.
Od iného neobkročného básnika totiž vieme, že báseň mala všetkých a ju nemal nik.
Pokoriť báseň, či dokonca nad ňou zvíťaziť je cesta, ktorá vedia k absolútnej prehre: pravdaže, básnika.
Jaroslav Rezník, autor nekaždodennej kontemplácie („Odpusť mi, Pane, / otázku čistoty: / najbližšie k nebesiam / býva len z Golgoty?), to pochopil už pred prvou zbierkou, vo svojich literárnych učňovských rokoch. Vie, že s básňou možno iba spolunažívať a Básňou žiť.
Zaželajme teda Požehnaniu trvanie v čase i ponadeň a autorovi – napriek súbornému, čiže akoby zavŕšenému: nech mu každé ráno vždy na Báseň svitá.
