Zásadných otázok je viac

K vynikajúcej analýze Iva Šebestíka Zásadní otázka, jakou Washingtonu nikdo nepoložil, pripájam tri poznámky.

Anno Domini 1941. Nemci považovali Ukrajincov za Untermenschen určených na likvidáciu. Bandera chcel bojovať proti Stalinovi, ale ako nacionalista, lenže Hitler nemal v úmysle zriadiť nejaký ukrajinský štát. A vlasovovci sa počas Pražského povstania ocitli v tragickej slepej uličke. Banderovci v diaspore v Kanade sa konečne dočkali. Sovietska politika ukrajinizácie znamenala rozrieďovanie pôvodného obyvateľstva v rámci ruského národa. Tak pripojením priemyselných oblastí s ruským obyvateľstvom ako aj neskôr Krymu. Takže Ukrajina v pôvodných sovietskych hraniciach sa po prerušení vojny rozdelí. Áno, poslednou príležitosťou na udržanie tohto umelého štátneho celku boli Minské dohody. Okrem svetovej geopolitiky je dôvodom na rozdelenie aj ukrajinský nacionalizmus, ktorý má fašistickú podobu. Na druhej strane prezident Putin robí chybu, ak neuznáva formovanie ukrajinského národa po WWI.

Amerobritskí imperialisti mali a majú za cieľ zničiť, t.j. kolonizovať a vydrancovať Rusko asi tristo rokov od čias Petra Veľkého, ktorý sa vyhlásil za imperátora v roku 1721. Halford Mackinder túto geopolitickú koncepciu Heartlandu zosystemizoval v roku 1904. Takže sa začala prvá svetová vojna, lebo Britská ríša, „nad ktorou slnko nezapadá“, nezvládla manažovanie prvej vlny globalizácie (La belle époque). A tak nejako vypukla prvá priemyselne vedená vojna, akosi z ničoho nič, pričom podľa cisára pána mala skončiť do šiestich mesiacov (pozri Ch. Clark, Náměsičníci). Druhá svetová vojna bola pokračovaním tej prvej, lebo rivalizujúce impériá sa dožadovali svojho podielu. Po veľmi zložitej pozičnej hre, ktorej súčasťou bola Mníchovská dohoda (žiadna zrada, iba britská geopolitika) sa dve rivalizujúce impériá, Nemecká ríša a Sovietsky zväz, ocitli v smrteľnom boji. No a tretia svetová vojna vzhľadom na disponovanie jadrovými zbraňami sa začala ako studená a pokračuje ako hybridná. Podľa vzoru Churchilla (operácia Unthinkable 1945) Anglosasi by chceli po rozpade ZSSR dosiahnuť konečné riešenie ruskej otázky.

To je asi taký omyl, ako keď prezident Truman v Postupimi (1945) nenápadne začal jadrové vydieranie voči spojencovi ZSSR. Stalin sa iba usmial, lebo vedel svoje. V USA ani dnes nie je možné presadiť inú ako konfrontačnú politiku vo vzťahu k Rusku (liberal hawks). Hoci už prezident F. D. Roosevelt chcel poskytnúť zničenému ZSSR hospodársku pomoc, čo by viedlo k určitej ekonomickej a politickej konvergencii. Stalin by nebol proti, napokon vedel konať pragmaticky; napríklad po rokovaniach s prezidentom Benešom pripustil niečo ako „finlandizáciu“ ČSR, teda v krajine, ktorá podľa Jaltskej dohody patrila do sovietskej sféry vplyvu. Boli sme síce ušetrení prvé tri-štyri roky zbesilej stalinizácie podľa sovietskeho vzoru, ale zlyhanie spoločnej štvormocenskej správy Nemecka malo za následok vytvorenie dvoch vojenských blokov, stojacich proti sebe.

Ako dopadla v rámci perestrojky podaná ruka M. Gorbačova spojená s obetovaním časti sovietskej vojnovej koristi, je všeobecne známe. Amíci sa obmedzili na sľuby. Pritom robili „vynikajúci biznis“ (Clinton) a spoliehali sa na to, že pre Rusov bude predstierané priateľstvo natoľko dôležité, že nebudú protestovať. A krátkodobo to fungovalo, lenže strategicky urobili veľkú geopolitickú chybu. Geoffrey Sachs v ruskej televízii nedávno upozornil, že Clintonov team na rozdiel od G. Busha staršieho nemal zahraničnopolitické skúsenosti. A že zahraničnú politiku robili osobnosti zo strednej Európy s patričným rusofóbnym resentimentom: poradcom pre národnú bezpečnosť sa stal Z. Brzezinski (z poľsko-litovskej kniežacej rodiny) a ministerkou zahraničia M. Albrightová (rod. Korbelová).

Katastrofálny geopolitický omyl, ako to dnes vnímajú niektorí analytici aj na stránkach renomovaných Foreign Affairs, mal za následok vytvorenie pevného spojenectva medzi RF a ČĽR, ktoré prezidenti oboch krajín charakterizovali ako „dvojité protipostavenie“. Nedávno som si vo FA prečítal, že Amíci vlastne naleteli Číňanom, lebo si mysleli, že ak poskytnú hospodársku podporu a umožnia vstup do WTO, tak sa ČĽR „demokratizuje“, samozrejme, na americký spôsob. To sa nestalo, tragické udalosti na námestí Tchien-an-men z roku 1989 sú všeobecne známe. Západ neberie do úvahy, že Čína nezabudla na „veľké poníženie“ zo strany britských kolonialistov počnúc ópiovými vojnami (1842, 1860) a končiac čínsko-japonskou vojnou od roku 1937, čím sa fakticky začala WWII. Dnes sa Čína ako rivalizujúca ríša dožaduje postavenia v medzinárodnom spoločenstve, ktoré jej právom patrí. Pritom spojenectvo s RF sa zakladá na komplementarite, Čína plánuje do desať rokov dosiahnuť strategickú paritu s USA vrátane jadrových zbraní a RF potrebuje modernizáciu svojho priemyslu. Za čias Petra Veľkého vývozným artiklom Ruska boli kožušiny, dnes sú to suroviny a energetické zdroje.

Čína v súčasnosti robí dlhodobo premyslenú zahraničnú politiku, ako sa patrí na jednu zo svetových veľmocí. Má koncepciu globalizácie, ktorá nepredpokladá unifikáciu krajín v ich civilizačnej rozmanitosti pod jedným hegemónom. Naopak, zdôrazňuje rozmanitosť pozemských civilizácií a kultúr v duchu civilizačnej analýzy (multiple modernities – S. N. Eisenstadt). Nie hru s nulovým súčtom, ale win-win motiváciu pre všetkých.

Úpadok politickej triedy v USA vnímam s obavami. Nikdy som si nemyslel, že v USA sa bude držať pri moci gerontokracia, navyše dve relevantné politické strany predstavujú extrémne znepriatelené tábory. A mladá generácia, ako signalizujú nepokoje v kampusoch, sa vymyká ovládaniu a nedôveruje politikom pri moci. Táto stará generácia politikov sa stále snaží riešiť kvadratúru kruhu. Začal s tým prezident Obama, ktorý si myslel, že Rusko bude jednoducho poslúchať a Číňanov podcenil. Teda že USA zachovajú hegemóniu, hoci na rozdiel od situácie po skončení WWII už nedisponujú patričnými zdrojmi.

Podobne aj Putin a jeho ideológ A. Dugin zdôrazňujú autochtónne postavenie ruskej civilizácie a jej byzantské korene. Situácia v Rusku sa zásadne zmenila. V osemdesiatych rokoch, kedy som bol na stáži na Moskovskej štátnej univerzite v čase smrti posledného cára L. I. Brežneva (1982) som vnímal u mladej generácie niečo ako filiáciu voči Západu, predovšetkým konzumnú, ale aj túžbu po zmene, napríklad aby mohli voľne cestovať. Na MGU študovala elita, západné jazyky ovládali, veľmi žiadané boli napríklad západné gramoplatne. Táto generácia sa zásadne líšila od vojnovej a povojnovej generácie otcov a dedov, poznamenaných Veľkou vlasteneckou vojnou. Situácia v dnešnom Rusku je zásadne odlišná od tej pred rozpadom ZSSR. Mladá generácia sa hlási k odkazu svojich dedov a pradedov vo Veľkej vlasteneckej vojne a k Západu sa stavia s nedôverou a kriticky, nie celkom nepriateľsky. Lenže o nejakej filiácii nemôže byť ani reči. Minister Lavrov to vyjadril presne, obnovenie dôvery vo vzťahu k Západu bude možné až s výmenou generácií. To sú dlhodobé strategické okolnosti, ktoré vo svojich geopolitických kalkuláciách západní politici nebrali a neberú do úvahy.

V hre je budúcnosť Európy. V roku 2005 vyšla v českom preklade kniha Jeremy Rifkina Evropský sen. EU mala zatieniť USA, teda americký sen, ktorý dominoval po WWII. Lenže demontáž sociálneho štátu pokračuje a politika EÚ sa vyznačuje absurdnosťami ako Green Deal. Navyše únos Európy Amíci úspešne dovŕšili. Nie Zeusom v podobe býka (Rembrandtova olejomaľba), ale sabotážou NordStream 2. Takže európsky sen sa nekoná. Európa má viesť vojnu proti RF, do ktorej sa USA pod hlavičkou NATO priamo nezapoja. Čínsky veľvyslanec nám nedávno vysvetlil, že jeho krajina by mala záujem na vzájomne výhodných vzťahoch s EÚ, pokiaľ táto zmení stratégiu. Tak prehovoril diplomat, ktorý nemôže na rovinu povedať, že pokiaľ sa EÚ stane satelitom USA, záujem nemajú. Voľby do Európskeho parlamentu možno rozhodnú o tom, či Európa má šancu byť jedným z globálnych aktérov budúceho multipolárneho sveta. A súčasná slovenská vláda nevyšle našich vojakov na Ukrajinu. Preto sa aktivizujú liberofašisti. Túto vládu chcú za každú cenu zvrhnúť. Aj za cenu atentátov a provokácií.

Prevládajúcim argumentom v súčasnej geopolitickej kríze a následne vyvolanej proxy vojne je suverénne právo každej krajiny zvoliť spojencov a zabezpečovať vlastnú bezpečnosť. Napríklad Šalamúnovým ostrovom nedávno pohrozili USA vojenskou intervenciou, keď chceli nadviazať spojenectvo s Čínou. Ani to však nie je isté. V článku z Foreign Affairs, o ktorom som sa zmienil v texte, sa hovorí o tom, že USA by sa mali zbaviť mesianizmu a stať sa „normálnym štátom“, teda veľmocou, ktorá asertívne obhajuje svoje záujmy, lež nemusí zasahovať po celom svete. (1)

Why should the United States risk war with Russia over Ukraine and the Baltic states, or with China over semi-submerged rocks in the South China Sea? Why must the Pentagon protect Chinese trade with Europe from Houthi attacks? A normal country wouldn’t.

Prečo by mali USA riskovať vojnu s Ruskom o Ukrajinu a baltské štáty alebo vojnu s Čínou o napoly potopené skaly v Juhočínskom mori? Prečo by mal Pentagón chrániť čínsky obchod s Európou od útokov Hútiov? Normálna krajina by takto nekonala.

Takže uplatňovanie suverenity štátu je „zapeklitá“ otázka. Teóriu absolútnej suverenity vytvoril v 16.storočí francúzsky právnik a filozof Jean Bodin. Vzťahovala sa na absolutistické monarchie. Dnes vieme, že tridsaťročnej vojne v Európe sa nepodarilo zabrániť. Podľa školy politického realizmu ani superveľmoc, v skutočnosti žiadny štát, nedisponuje absolútnou suverenitou. Aktuálne preto, lebo sa tak či onak presadzuje globálna vzájomná závislosť (global interdependence).

V súčasnosti sa teda rozhoduje o tom, akým spôsobom budú jednotlivé štáty, predovšetkým globálni aktéri, uplatňovať svoju suverenitu, teda aký bude NWO (nový svetový poriadok). Jednu variantu popísal presvedčivo George Orwell. Tri superveľmoci, Oceania (čierna), Eurasia (červená) a Eastasia (žltá), sa srdečne nenávidia, v čom obyvateľov utvrdzujú povinné dvojminútovky nenávisti denne na všadeprítomnej obrazovke. Lenže práve táto nenávisť umožňuje oligarchom vo všetkých troch diktatúrach udržanie pri moci.

Druhým možným variantom je dohoda na určitých pravidlách garantovaných medzinárodným právom v rámci formujúceho sa multipolárneho sveta. Minimálnou podmienkou multipolarity je, že absentuje hegemón, na ktorého sa pravidlá nevzťahujú, lebo on ich určuje a vymáha Citujem Budapeštiansky dokument KBSE 1994 k autentickému partnerstvu v novej ére:

IV: 3. Účastnícke štáty zostávajú presvedčené, že bezpečnosť je nedeliteľná a že bezpečnosť každého z nich je neoddeliteľne spätá s bezpečnosťou všetkých ostatných. Nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov. Budú sledovať svoje vlastné bezpečnostné záujmy v súlade so spoločným úsilím posilniť bezpečnosť a stabilitu v regióne KBSE a mimo nej. (2)

Summit sa prihlásil k plneniu Záverečného aktu Helsinskej konferencie (1975), KBSE bola premenovaná na OBSE. Ako je známe, závery Helsinskej konferencie o bezpečnosti v Európe prestali platiť bombardovaním Juhoslávie v roku 1999. Ukrajina aktuálne hlasno vykrikuje o vylúčení Ruska z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu  v Európe. Takže druhá cesta win-win kooperácie v rámci uznania multipolarity v mocenských vzťahoch bola zamietnutá.

Ostáva teda tretia cesta horúcej a napokon jadrovej vojny WWIII. Pripravovaný tzv. mierový summit vo Švajčiarsku v polovici júna sa vyznačuje eskaláciou konfliktu, pričom nie sú vylúčené ďalšie provokácie. Pôvodne dlho plánované zhromaždenie malo potvrdiť medzinárodnú izoláciu Ruska a poslať Putinovi ultimátum. Vyzerá to však skôr tak, že potvrdí medzinárodnú izoláciu Kolektívneho Západu, ktorý sa ocitá v menšine.

Snívalo sa mi o čiernej labuti. Prezidentské voľby v USA vyhral tretí kandidát, nositeľ slávneho mena. To sa však nestane.

Odkazy:

(1) Hal Brands: An “America First” World.What Trump’s Return Might Mean for Global Order. Foreign Affairs May 27, 2024. Profesor Hal Brands je odborníkom na Global Affairs a kmeňovým autorom FA.

(2) Dokumenty, Pramene 65, s.16, zdroj Medzinárodné otázky Vol.4, No.4, 1995.

 L. H., 2. 6. 2024

(Celkovo 563 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

3 Odpovede

  1. Lacko, máš to pekne napísané, až na ten prilepený záver o eurovoľbách do „Európskeho parlamentu“, čo je nesporne nesprávny výraz pre nadchádzajúce voľby, pretože vyvoláva zdanie, že ide o parlament Európy a zastiera, že sa volí do parlamentu Európskej únie, ktorú nikto nepoveril, aby sa vydávala za nejaký hlas Európy. A preto voľby do parlamentu EÚ v nijakom smere nemôžu napomôcť tomu, aby sa „Európa“ stala globálnym svetovým hráčom. Som skôr na strane tých, ktorí si myslia, že voľby do parlamentu EÚ nemajú nijakú šancu zmeniť ani politiku EÚ, lebo samotná EÚ nevznikla na princípe vzájomnej rovnosti a výhodnosti, ale na princípe vlády západného kapitálu nad ekonomikami krajín bývalého socialistického bloku. Okrem toho je samotná EÚ, ako prívesok USA, asi najväčšou prekážkou pre rozvoj Európy.

    1. „Európsky parlament“ je oficiálny názov tohto voleného orgánu EÚ. Podobne ako „Európska rada“, „Rada EÚ“ atď…
      Takže názov použitý v článku je vecne správny.

  2. https://www.youtube.com/watch?v=2VXUITOgPhE
    Text tejto piesne údajne zložil slovenský vojak ranený v 1. svetovej vojne… Nech bola akákoľvek hrozna 1. svetová vojna. Zo sotva 2 miliónov Slovákov zahynulo takmer 60 tisíc a 67 tisíc ich bolo doživotnými invalidmi. V 2. svetovej vojne straty neboli per capita také strašné. Avšak 3. svetovú by asi neprežil nikto. Ktovie? Ale Rusko to nesmie vzdať. nech je pre nich rok 1989 Memento mori.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter