Ťah nadurdenou dámou

Minulý týždeň pani Čaputová vo funkcii prezidentky Slovenskej republiky urobila nadurdené gesto. Na predstavenie svojej dočasnej vlády sa rozhodla nepozvať lídra opozičnej strany, ktorá prešla demokratickými voľbami a v súčasnosti vedie v preferenciách. V spoločnosti plnej hystérie pani Čaputová konala hystericky, dala najavo svoju urazenosť, na ktorú má ako žena určite právo. Ako politička spojila svoju emóciu na vyvolanie emócií aj o ľudí: povedala, že v tejto krajine sa už raz vraždilo… Emócie vzbĺkli, samozrejme, na oboch stranách, konflikt je na svete. Marek Maďarič napísal pre Štandard vecný a výstižný komentár pod názvom Vtip spočíva v tom, že o konflikt s pani prezidentkou tu ide až v druhom rade.

Dovolíme si odcitovať:

„Prvoradý je boj o opozičného voliča. Nie všetci to však pochopili. Najmä ten, o ktorého voličov primárne ide – Peter Pellegrini. Ten, azda ešte rozradostený z výsady, ktorej sa mu dostalo, že bol pozvaný na konzultácie k pani prezidentke, hneď za bránou paláca pochválil nominácie novej vlády a prisľúbil, že bude tejto vláde v prípade potreby nápomocný. Čo je však podstatné, zároveň sa vymedzil voči nepozvanému predsedovi najsilnejšej opozičnej strany, ktorého by on, podľa vlastných slov, ak by na svoju adresu počúval to, čo Fico rozpráva o prezidentke, tiež do paláca nepozval.

Takto gavaliersky primknutý k pani prezidentke (nepochybne je slušné zastať sa ženy, na ktorú niekto nevyberane útočí) zabudol predseda Hlasu, že je aj opozičným politikom, ktorému by z princípu malo záležať na tom, aby sa v Prezidentskom paláci nerobili rozdiely medzi politickými stranami na základe osobných sympatií a antipatií. Ono by bolo aj politicky prezieravé a správne aspoň podotknúť, že prezidentský úrad by mal byť nadstranícky a okrem predstaviteľov strán by mal brať do úvahy, že každý z nich reprezentuje aj veľkú časť verejnosti.“

Pellegriniho a jeho poradcov nebudeme považovať za hlúpych, a preto skúsme na vec pozrieť z inej strany. Na prvý pohľad je to v politickej partii neuveriteľné, ale čo, ak mu o voliča naozaj nejde? Veď v nestráženej chvíli tento líder tzv. autentickej soc-dem. vypustil do priestoru, čo si v skutočnosti myslí – veď on vie, že tí voliči sú luza… Čo ak mu skutočne nie sú príjemní a prednejšia je pozícia byť „v dobrej spoločnosti“? Plebs je plebs, čo si budeme hovoriť, niektorí aj smrdia, slopú, sú neschopní a atď… Tá túžba vymaniť sa z plebsu, na ktorý sa pľuje, sa vinie v ľavicovom prúde už od prevratu v roku 1989. „Ľavica“, t. j. komunistická strana s neuveriteľným miliónom sedemsto tisíc členstvom (v ČSFR) bola porazená maličkým štuchnutím – zvonka. Gorbačov zdvihol ruky – a bolo. Dokonca aj tá krv, ktorá má byť v každej revolúcii, bola vymyslená. (Príbeh študenta Martina Šmída, o ktorom už po dvoch týždňoch hodnoverne všetci vedeli, že žije, a predsa sa s príbehom ďalej pracovalo). Útek z porazenej strany bol bleskový, najlepšie to bolo vidno tam, kde sme svoje životy prežívali a pamätáme si. Dovtedy viditeľní komunisti (nie tí dolu, tých nikto nepoznal), sa rýchlo vyzbrojovali nenávisťou k rodnej strane. Lebo zostať tam ako nahý v tŕní bolo veľmi nepríjemné. Mravnosť si kupovali nemravnosťou a robia to doteraz, pretože je pomerne lacné oddeliť sa, nanovo zaradiť a už byť v tej „dobrej spoločnosti“, dokonca ju školiť.

To „polepšovanie“ malo niekoľko etáp, poslednou bol vstup SDĽ do koalície pravicových strán.

Dnešná situácia Hlasu pripomína obraz, ako sa SDĽ rútila do smrteľného náručia. Stálo ju to krk, ale stálo to za to! Pellegrini je pod vplyvom poradcov, ktorí si pamätajú ten príbeh, ba boli jeho súčasťou – a stálo im to za to! Biť sa a nechať dopadať údery – na to je macher Ľuboš Blaha, má to od svojho otca. (Spomínam si, ako som mu nepustila do vysielania Rádia Devín jednu reláciu. Strašne sa rozčúlil, pohádali sme sa do krvi, no Milan aj po rokoch uznal, že v tejto bitke právom prehral. Bol totiž pri všetkej prchkosti a bojovnosti aj dôsledne čestný človek.) Bojového ducha a talent na politické súboje má aj Robert Fico, on je dobrý futbalista a pozná finty, ako nalákať súpera, ale nechá sa aj dokopať, ak mu ide o gól. Poznám ho od jeho dvadsiatich šiestich rokov, učil sa za pochodu a lepil sa na neho kde-kto. „Kadry rešajut vsjo“, to vidno dnes na tzv. kajúcnikoch. Darebáci bez bázne a hany prihrávali si malé domov a rozkrádali štát, teraz si bez bázne a hany vykupujú blahobyt na večné veky a nikdy inak. Až je človeku zle sa na to dívať. Fico nesie za nich politickú zodpovednosť a politicky aj zaplatil najvyššiu cenu, prehral vo voľbách. Ale iba on? Aj Pellegrini je jeho dieťa. Pomohol mu do teplých kresiel, páčilo sa mu to. Načo by opäť blúdil po nehostinných chladných kulturákoch, keď je lepšie v bavorákoch? Luza od neho asi odskočí, lebo až taká sprostá, ako on predpokladá, nebude, no prah parlamentu prelezie, a potom sa uvidí. Len zostať pekne v teple!

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Mediálna situácia pred terajšími voľbami je podobná tej z čias vlády Vladimíra Mečiara. Aj vtedy sa  „zachraňovala demokracia“ (a Ján Čarnogurský vo svojich denníkoch sa čuduje, ako si za to dávajú mnohí dobre zaplatiť). Uholným kameňom všetkých tých bojov vtedy aj teraz je Rusko a vzťah k nemu. Mečiarovi Západ neveril, že to myslí úprimne, keď hovorí o spojenectve so Západom. Hoci to bol on, kto podával prihlášku do EÚ. Pamätný je jeho rozhovor s Brzezinskim na návšteve v USA, kde sa snažil starého lišiaka presvedčiť, že Slovensko patrí do prvej či druhej vlny rozširovania NATO. Pamätná je kniha G. Sorosa, kde autor Otvorenej spoločnosti o Mečiarovi hovorí ako o dýke namierenej na srdce Európy. Podozrenie na hru s Ruskom bolo Mečiarovým najväčším politickým hriechom.

Veľvyslanci (najdôležitejších) spojeneckých krajín (USA a VB) Robertovi Ficovi podobne neveria, že je presvedčeným Európanom. Dávajú mu to najavo, naposledy na stretnutí, ktoré zvolal do Národnej rady SR. Dnes sú tu len dve strany: Západ a Rusko a kto nie je s nami, ten je proti nám. O toto pôjde vo voľbách, s týmto budeme musieť do septembra žiť. Matovič by dodnes vládol – napriek všetkému chaosu – ale padol na Sputniku…

Pre politikov je vyvolávanie konfliktov a politický boj živná pôda. To iba voliči si zažívajú peklo. Na tých Mečiarových sa priživil nejeden častuškár. Babky demokratky nerozumeli veľkej politike, iba tak emotívne sa chodili biť s novinármi. Oni mali kamery a babky dáždniky.

Mediálna smršť rozoseje znova tento naratív, voliči Fica si zakúsia to isté. Nejednému penzistovi povolia nervy – a príde si po neho NAKA… Robert Fico je politický bitkár, vie, že môže dostať a vie údery rozdávať. No nemal by zabúdať, že v dave je veľa provokatérov, aj veľa demagógie. A vie aj to, že nemá iných spojencov, len svojich voličov. Či chce alebo nie, je na ňom, aby na nich pôsobil upokojujúco. Pani Čaputovej by sa nemal nikto vyhrážať. Naopak, pani Čaputovú je za čo chváliť – je to pekná zrelá reprezentatívna žena s príjemným  vystupovaním a dobrým hladkým prednesom a muž Robert Fico ako znalec žien to určite dokáže oceniť. Pani Čaputová má aj právo durdiť sa. Ako žena. Ale prezidentka Slovenskej republiky je prezidentkou aj tých, ktorí fandia Robertovi Ficovi. Obaja to vedia a obaja by to mali zvládnuť bez straty desiatky, pretože sú zodpovední svojim občanom. Šachová partia je rozohraná. Marek Maďarič svoj komentár v Štandarde zakončil štylisticky bravúrne:

„Fico neváhal ani sekundu a pokúsil sa o ťah dámou. Dáma stratila nervy a urobila to, čo predsedovi Smeru vyhovuje – otvorila front. Lenže prezidentka Čaputová nie je momentálne tou osobou, ktorú by Fico chcel alebo mohol poraziť. Jeho súperom v tejto partii je Hlas a želanou korisťou sú jeho bývalí voliči. Mnohí z nich (frustrovaní aj propagandou Smeru) nadšenie z pani prezidentky určite nezdieľajú. Pellegrini má ešte nejaký čas postrehnúť to a zariadiť sa. Pretože dať sa do služby kráľovnej je česť. Sláva však patrí víťazom.“     

(Celkovo 1 081 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Ťah nadurdenou dámou

  • 17. mája 2023 at 21:06
    Permalink

    Vážená pani Gabika, vynikajúci rozbor vzťahov politických strán a ich lídrov, hlavne pokiaľ ide o Hlas a SMER, resp. Fico versus Pellegrini. Klzký Pele sa nazdáva, alebo je už presvedčený, že vymedzovaním sa voči predsedovi jedinej ľavicovej strany na Slovensku R. Ficovi má otvorenú cestu k získaniu funkcie premiéra za podpory hrobárov štátnosti Slovenska, po ktorej tak detinsky túži? Škoda, že článok nemá širšiu publicitu, inak keby to bolo v mojej moci, dal by som ho ako povinné čítanie všetkým, ktorí sa zberajú a pôjdu k voľbám koncom septembra tohto roku! Ešte raz, Gabika, veľká vďaka!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter