Protesty v EÚ silnejú 

Situácia v EÚ je čoraz „dusnejšia“ a napätejšia, čo nás osobne neteší, ale, žiaľ, nedá sa to prehliadať. Atmosféra v EÚ vcelku, ale aj vo väčšine jej členských štátov, ktoré sú politicky polarizované, je totiž zlá. Ešte horšie je, že sa nevie, ako sa z tohto neutešeného stavu dostať. Ak nie sme fundamentalistickými „eurooptimistami“, ťažko nájdeme v EÚ nejaké pozitívne politické, sociálno-ekonomické či kultúrne procesy. Nenájdeme ani nijaký krok či opatrenie, ktoré by sa dalo považovať za úspech Bruselu. K viacerým jeho „veľkým projektom“ pristupujú členské štáty rozdielne až protirečivo. Ide najmä o vojenskú podporu Ukrajiny, migračnú, energetickú a zelenú politiku (Green Deal). Peniazom z EÚ sa, samozrejme, každý štát teší, ale diskusie o spôsobe ich prideľovania sú čoraz zložitejšie.

Varovné je, že už týždne zmietajú nepokoje najmä Francúzskom a Španielskom. Menej veľké sú protesty v Taliansku a v Nemecku. Demonštruje sa aj v Belgicku, Grécku a Portugalsku. Protesty v štátoch EÚ sú primárne vyvolávané ťažkou sociálno-ekonomickou situáciou veľkej časti obyvateľstva, ale sprevádza ich aj protivojnové i protiúniové zameranie.

Dva symboly upadajúcej „Európy“, dožívajúci prezident Francúzska Emmanuel Macron a nemecký kancelár Friedrich Merz čoraz viac dokazujú svoju neschopnosť riešiť domáce problémy. Zúfalo sa však snažia svojim diletantstvom „zabodovať“ v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Nezmyselne v týchto podmienkach „vsádzajú“ na vojnovú rusofóbnu hystériu. Ich podpora v prieskumoch dosahuje nové antirekordy a dostávajú údery od rôznych síl. Varovným následkom tejto politiky je rast sily krajnej pravice, ktorý sa prejavuje aj v iných štátoch EÚ.

Stručne poukážeme na protesty, ktoré sa v posledných týždňoch uskutočnili vo veľkých štátoch EU: vo Francúzsku, v Španielsku, Nemecku a Taliansku.

O širších súvislostiach nespokojnosti francúzskeho obyvateľstva, ktoré spôsobil Macron svojou politikou najmä v druhom mandáte, sme písali už viackrát (pozri Kriticky o jesennom hodnotení zberu plodov politiky EÚ, Slovo, 9. októbra 2026). Francúzsko je krajinou, kde sa v EÚ asi najviac protestuje, pričom nechýba násilie na oboch stranách. V Macronovej „ére“, bolo viac vĺn protestov, ktoré trvali aj niekoľko mesiacov.

Súčasná vlna nepokojov začala 15. septembra a nadobudla masový charakter, ale nie je ústredne riadená. Skupiny pracujúcich z rôznych odvetví protestovali proti rastu životných nákladov a cien energií, ako aj proti vládnym škrtom a požadovali zvýšenie miezd. Študenti a zamestnanci stredných škôl (lýceí) protestovali proti zlej ekonomickej situácii a nevyhovujúcim podmienkam v školstve, pri čom sa blokovali aj mnohé školy.

Protesty sa rozrástli do celoštátnej mobilizácie, do ktorej sa zapojili odborové zväzy, obnovené Hnutie žltých viest a ďalšie sily. Pôsobí aj široká škála ďalších dôvodov nespokojnosti ako vysoká inflácia, problémy s bývaním, ekonomická stagnácia, sociálna nerovnosť a nezamestnanosť, ku ktorým sa pridali aj úsporné opatrenia a škrty vo verejných výdavkoch. Kritizuje sa aj vojenská podpora Ukrajiny.

Polarizácia spoločnosti a frustrácia časti obyvateľstva z podmienok ich života a neraz až jeho bezvýchodiskového stavu vyústili pri spontánnych protestoch aj do násilia. Útočilo sa na bezpečnostné sily a akcie sprevádzali vandalizmus, podpaľovanie a rabovanie. Mnoho násilia páchajú maskované skupiny, ktoré sa označujú ako Black Bloc (Čierny blok). V októbri Francúzsko zažilo jeden z najhorších mesiacov násilností v posledných rokoch.

Počty protestujúcich sú stále veľmi vysoké, pričom údaje ktoré uvádzajú organizátori a úradné kruhy, sa ako tradične výrazne rozchádzajú. Podľa odhadov odborov 5. novembra do ulíc vyšlo viac ako 1,6 milióna ľudí, z toho 350 tisíc v Paríži. Podľa ministerstva vnútra sa do protestov zapojilo asi 575 tisíc osôb, z toho 65 tisíc v Paríži. V obavách z opakovania októbrových násilností vláda nasadila 70 tisíc policajtov a žandárov. 17. novembra boli ďalšie demonštrácie za zvýšenie platov a dôchodkov a zlepšenie podmienok v školstve. Odborový zväz CGT odhadol účasť až na 500 000 osôb. Podľa polície ich bolo necelých 150 000. Minister spravodlivosti Gérald Darmanin oznámil, že od 17. októbra počas protestov polícia zadržala viac ako 15 000 ľudí.

Pri organizovaní protestov aj ich zameraní sa výraznejšie angažujú ľavicové sily. Okrem odborov sa poukazuje na podporu Francúzskej komunistickej strany a najmä Nepokoreného Francúzska, ktorého vodca Jean-Luc Mélenchon je veľmi aktívny. Pravicové kruhy, vrátane krajne pravicového Národného združenia, protesty nepodporujú a pokrytecky kritizujú najmä násilie, ktoré sa v nich prejavuje. 

Medzi požiadavkami protestujúcich sa uvádza aj odstúpenie Macrona, prezidenta bohatých. Riešenie problémov presúva na predsedu vlády Sébastiena Lecornua. Protestujúci „upozornili“ vládu, že čím dlhšie jej bude trvať riešenie problémov, tým to bude „drahšie“.

Žalostne vyzneli v októbri cesty Macrona po krajinách Perzského zálivu s cieľom zabezpečiť dodávky ropy. Na kritiku cesty povedal, že si robí svoju prácu a chce znížiť ceny pohonných hmôt ako jednu z príčin sociálnych nepokojov. Ďalší úder pokrytectvu Macrona znamenajú mediálne informácie o škandále s tajným vyslaním francúzskych vojakov na Ukrajinu. Podľa reportáže stanice RFI na Ukrajine údajne už niekoľko mesiacov tajne pôsobia francúzski vojenskí inštruktori. Vláda to, samozrejme, popiera.

Uzavrieme, že Macron už asi do apríla 2027 v kresle vydrží, ale v dejinách po ňom zostane hanba. Pre istotu má vraj v prípade napadnutia svojho sídla už pripravený úkryt mimo Paríža.

Situácia v Španielsku, kde je menšinová ľavicová vláda, sa začala zhoršovať po nečakanej invázii migrantov v enkláve v Ceute koncom júla tohto roku. Vzniknuté problémy sa nepodarilo úplne vyriešiť a pomery v meste sú napäté doteraz. Navyše, pred niekoľkými dňami začali prichádzať tisícky migrantov na Kanárske ostrovy. Vláda vyhlásila na ostrovoch núdzový stav a vyčlenila pre ne približne 16 miliónov eur. Dlhodobý a zložitý problém migrácie v Španielsku (objektívne podmienený aj blízkosťou jeho pobrežia k Afrike) skomplikovala aj zlá interpretácia niektorých rozhodnutí vlády. Sánchezov liberálnejší prístup k migrácii kritizujú aj konzervatívne vlády v EÚ, najmä v Taliansku.

Veľkú vlnu hnevu a nespokojnosti vyvolalo v septembri násilné vysťahovanie 87-ročnej Maricarmen Abascalovej z bytu v Madride, v ktorom žila asi 70 rokov. Vznikla vlna protestov proti bytovej kríze a zdražovaniu cien nájomného a bytov. Neúspech menšinovej vlády pri snahe riešiť tieto problémy v parlamente viedol k rozhodnutiu jej predsedu vypísať predčasné voľby na 29. novembra.

Vandalizmus a násilnosti prepukli pri protestoch mladých ľudí v Madride 25. októbra proti drahote a znižovaniu sociálnych podpôr. Okrem zrážok s políciou sa podpaľovali budovy a vykrádali obchody. Protestujúci vyjadrili svoje spojenie so silami vo Francúzsku.

Volanie po odstúpení vlády zosilnelo 28. októbra po tragédii na železnici. Vysokorýchlostný vlak vo veľkej rýchlosti narazil do pred ním stojaceho vlaku. Zahynulo pri tom 69 osôb. Zrážku zapríčinil chaos a chybné rozhodnutie centrálneho dispečingu, ktorý pri výpadku zabezpečovacieho zariadenia v stanici Urta povolil jednému z vlakov pokračovať v premávke, hoci tomu bránil červený varovný signál.

Kvôli zhoršujúcej sa bytovej kríze a rastúcim životným nákladom sa 11. novembra začal 24-hodinový generálny štrajk. Ochromil celú krajinu a tiež ho sprevádzali násilnosti a tvrdý zásah polície. Podľa údajov organizátorov sa ho vraj zúčastnili až štyri milióny osôb. 

Prieskumy pred voľbami naznačujú víťazstvo pravicových síl. Najväčšiu podporu podľa údajov na Politpro z váženého priemeru prieskumov k 18. novembru má opozičná Ľudová strana (30,0 %). Druhá je Sánchezova Španielska socialistická robotnícka strana (27,4 %) a tretia populistická Vox, ktorá sa označuje aj za krajne pravicovú (18,2 %). Široká koalícia Frente Amplio, ktorá združuje sily naľavo od socialistov, má 6,1 %. Nezahŕňa však stranu Podemos, ktorá má minimálne šance dostať sa do parlamentu. Dva ľavicové subjekty nebudú mať dosť hlasov na vytvorenie vlády, ale koalícia Ľudovej strany s Voxom aj podľa iných prieskumov môže mať viac ako 200 hlasov v 350-člennej dolnej komore parlamentu. 

Doplníme, že podľa niektorých zdrojov je Sánchez aj v chúlostivej medzinárodnopolitickej situácii. Kvôli svojmu postoju k iránskej vojne a Palestíne sa dostal do nemilosti USA a Izraelu, čo mu Donald Trump i Benjamin Netanjahu dali pocítiť. Útočí proti nemu aj argentínsky pravicovo populistický prezident Javier Milei, ktorý ho pri nedávnej návšteve Madridu označil za diktátora a zlodeja.

Pri návšteve Madridu však Sáncheza podporil ľavicový brazílsky prezident Luiz Lula da Silva, ktorý nedávno zvíťazil vo voľbách. Sánchez sa odvoláva na neho ako na prípad, že sa dá zvíťaziť vo voľbách, aj keď to prieskumy neukazujú.

Uzavrieme, že voľby pre Sáncheza nevyzerajú dobre a bolo by veľkým prekvapením, keby v nich zvíťazil. Aj tak by však znovu vládu asi nezostavil.

Napriek zhoršovaniu sociálno-ekonomických podmienok veľkej časti obyvateľstva, najmä vo východných (nových) spolkových krajinách, Nemci, s výnimkou AfD, proti Merzovi a jeho vláde nedemonštrujú tak ako v iných veľkých štátoch EÚ. Obyvatelia Merza a jeho CDU „trestali“ vo voľbách a prvý raz od vzniku NSR sa CDU v septembri v krajinských voľbách nedostala do parlamentu.

Merz prehráva v hlavnej oblasti, ktorú si sám vytýčil, a to v oslabovaní vplyvu AfD, ktorá sa považuje za pravicovo extrémistickú. Nevyhýba sa ani nedemokratickému hľadaniu ústavnoprávnych možností, ako túto stranu zakázať, čo je však príliš zložité. Doplníme čísla, ktoré majú už mesiace rovnaký trend. V prieskumoch podpory strán sa od augusta 2025 AfD dostávala na úroveň CDU/CSU a od apríla 2026 ju už mala vyššiu. Podľa dynamického týždenného priemeru posledných prieskumov k 17. novembru má AfD 27,5 % a CDU/CSU 20,2 % podpory. V októbri podpora AfD dosiahla viackrát 30 % a u CDU/CSU klesla na 18 %. 

Aktuálnym problémom je, či v Sasku-Anhaltsku po víťazstve AfD vo voľbách v septembri vznikne jej menšinová vláda, ktorú schváli krajinský parlament. Nastáva bizarná demokratická situácia, keď sa v záujme „ochrany demokracie“ hľadajú nedemokratické spôsoby, ako sťažiť pôsobenie vlády riadne zvolenej strany. Uvažuje sa o tom, že menšinová vláda AfD v Sasku-Anhaltsku nedostane prístup k utajovaným bezpečnostným informáciám.

Znovu zdôrazníme, že rast sily AfD nie je náhodný. Spoluvytvára ho dlhodobo neschopná a pokrytecká politika vlád stredových ľavicových i pravicových strán, ktoré nereagujú dostatočne na problémy života veľkej časti obyvateľov.

Všetky tzv. demokratické strany v Nemecku odmietajú spoluprácu s AfD a v spoločnosti sú tiež protesty nej. V septembri boli demonštrácie, ktoré organizovala iniciatíva PRÜF (Prüfung Rettet Übrigens Freiheit! – Skúsme zachrániť nakoniec slobodu!). V asi 20 väčších mestách sa na nich zúčastnilo okolo 150 tisíc osôb. PRÜF vznikla v októbri 2025 a požaduje, aby Spolkový ústavný súd preskúmal činnosť všetkých strán, ktoré Spolkový úrad pre ochranu ústavy označí za pravicovo extrémistické, alebo sú z takejto orientácie podozrievané. 

Kvalitatívne novým fenoménom v nemeckých protestoch pri vyjadrení nespokojnosti s politikou Merzovej vlády sa stali demonštrácie hnutia „Gen Z regelt“ (voľne preložené Generácia Z upravuje), ktoré sa uskutočnili 31. októbra vo viacerých veľkých mestách. Zúčastnilo sa ich asi 120 000 osôb, ale očakávalo sa viac. Viaceré študentské organizácie sa od protestov dištancovali.

„Gen Z regelt“ je protestné hnutie mládeže, ktoré súvisí s globálnymi protestmi generácie Z. V Nemecku vyjadruje nespokojnosť mladšej generácie so škrtmi v sociálnych výdavkoch a klesajúcou kvalitou vzdelávania. Kritizuje aj zvyšovanie vojenských výdavkov a nový model dobrovoľnej služby, ktorý má zvýšiť počet vojakov, pričom sa obáva sa, že ide o krok smerom k opätovnému zavedeniu povinnej vojenskej služby. Šíri aj heslá proti kapitalizmu, fašizmu, rasizmu, skorumpovaným školským systémom a iným sociálnym problémom. Protesty teda idú za rámec sociálnych požiadaviek a vyúsťujú do kritiky nedostatku perspektív a neochoty vlády zohľadniť záujmy generácie.

Hnutie odmieta akékoľvek násilie. Na proteste 31. októbra sa používala pyrotechnika. Došlo aj k ojedinelým potýčkam s políciou, ktorá bola nasadená vo veľkom počte (aj so psami), ale hnutie sa od nich dištancovalo. Boli aj obavy, že k protestom by sa mohli pridať radikáli zo zahraničia, čo sa však nestalo.  

Vo výrazne menšom počte i v menej mestách hnutie demonštrovalo 14. novembra. Ďalšia veľká akcia hnutia sa pripravuje na 20. novembra. Pripravuje sa v 40 mestách a aj na vysokých školách. Bude to súčasťou celoeurópskeho štrajku mládeže, ktorý sa uskutoční aj v Belgicku, vo Francúzsku, v Španielsku a vo Veľkej Británii.

Uzavrieme, že patríme k tým, ktorí predpokladajú, že Merz do konca svojho mandátu nedovládne. Dokazuje len svoju neúspešnosť a robí tvrdohlavo politiku, ktorou si kancelársky koniec približuje. 

V Taliansku bol relatívne pokoj, ale tiež to nie je žiadna sláva, lebo krajina zápasí s viacerými problémami, najmä s rastúcimi životnými nákladmi, cenami pohonných hmôt i verejnými výdavkami, ako aj s energetikou. Trochu sa zlepšila situácia v oblasti migrácie. Existuje tu však stará tradícia masových protestov i generálnych štrajkov. V októbri sa začala séria protestov a počíta sa s ich pokračovaním a rozširovaním.

V Bologni 10. októbra 2026 demonštrovali propalestínski aktivisti a študentské skupiny.  Okrem kritiky Izraela a USA požadovali viac peňazí pre školstvo a vystupovali proti náboru do armády. 16. októbra sa vo viacerých talianskych mestách uskutočnili študentské demonštrácie pod heslom „Deň proti Meloniovej“. Kritizovali stav školských budov, financovanie vzdelávania, vojenské výdavky a migračnú politiku a vyjadrovali solidaritu s francúzskymi študentmi.

Od 17. októbra sa demonštrácie rozšírili a zapojili sa do nich aj odbory, politické strany a aktivistické organizácie, častejšie ľavicového charakteru. Protestné akcie sa uskutočňujú aj na regionálnej úrovni. Vznikli i násilnosti. Do Milána nasadila vláda 500 vojakov, aby pomohli polícii vzhľadom na obavy z ďalšieho násilia pri protestoch.   

Vytvorilo sa „Movimento 17 Ottobre“ (Hnutie 17. októbra), ktoré je bez vodcu a oznámilo kampaň stálej mobilizácie a boja proti Meloniovej vláde. Na sociálnych sieťach vyzvalo na pokračovanie demonštrácií každú sobotu až do pádu vlády. Pôsobí aj hnutie „Italia in Piazza“ (Taliansko na námestiach). Počet demonštrácií sa zvyšuje a demonštrovalo sa aj v sobotu 14. novembra.

Nové demonštrácie sú naplánované na 20. novembra, keď prebehne generálny štrajk, ktorý vyhlásila odborová centrála CGIL. 4. decembra sa pripravuje druhý generálny štrajk, ktorý zvolali organizácie združené do „Sindacati di Base“ (Základné odborové organizácie). 5. decembra bude celoštátna demonštrácia na podporu zdravotníctva a protest proti vysokým životným nákladom. 12. decembra sa uskutoční ďalšia celoštátna demonštrácia proti vysokým životným náklady a výdavkom na zbrojenie. 18. decembra vyhlásili odbory celoštátny štrajk v školstve. Taliani ako by chceli dohnať v protestoch Francúzsko a Španielsko.    

Napriek rastu protestov má predsedníčka stredovo pravicovej vlády Giorgia Meloniová silnejšiu pozíciu ako Macron, Merz či Sánchez. Hoci nie je vo všetkom úspešná a aj vo vládnej koalícii sú názorové rozdiely, vyzerá to tak, že vydrží do volieb, ktoré majú byť najneskôr v decembri 2027. Viackrát Meloniová už naznačovala, že môže odstúpiť skôr. Po voľbách bude zrejme pokračovať pravicová vláda, ktorá môže byť posunutá aj viac ku kraju.  

Zhrnutie témy je, žiaľ, skeptické i smutné. Protesty v jednotlivých štátoch majú rôzne podoby, ale vyvoláva ich neschopnosť stredových či už pravicových alebo aj ľavicových vlád riešiť problémy obyvateľstva, ktoré sú čoraz nástojčivejšie. Pôsobí pri tom „démon súhlasu“, ktorý sa prejavuje vo vojnovej hystérii spojenej so zvyšovaním vojenských výdavkov ako aj pri vojenskej podpore Ukrajiny. Radšej nebudeme spomínať negatívny vplyv vedenia EÚ na spôsoby riešenia sociálno-ekonomických problémov v jej členských štátoch. Zopakujeme, že východisko z tohto stavu súčasné vedenie EÚ ani stredové pravicové či ľavicové vlády (či ich veľké koalície) negarantujú. Nedá nám však na koniec sarkasticky nespomenúť, že EÚ sa vďaka svojmu nekompetentnému vedeniu ocitá čoraz viac aj na okraji riešenia globálnych problémov. Vidieť to pri rokovaniach o mieri na Ukrajine a nevolajú ju ani inde. 19. novembra bude v Šen-čene historické stretnutie novej „Veľkej trojky“, Si Ťin-pchinga, Vladimira Putina a Donalda Trumpa.

(Celkovo 49 pozretí, 50 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525