Jeseň (október a november) je vo viacerých európskych krajinách spojená so slávnosťami, ktoré historicky vznikali po ukončení poľných prác a zbere úrody. Na Slovensku i v iných krajinách, kde sa dorába víno, to sú najmä vinobrania. Špecifickou slávnosťou je v niektorých krajinách zháňanie zvierat (putovanie stád s pastiermi) z letných pastvísk do zimovísk. Tieto akcie nie sú príliš medializované, ale lokálne patria k uctievaným tradíciám.
Na jeseň sú aj iné slávností, ktoré však nemajú poľnohospodársky charakter, ale slúžia v prvom rade na vytĺkanie peňazí. Ide o Oktoberfest v Mníchove (ktorý sa však v tomto roku začal už v septembri), alebo Európe (i Slovensku) vnútený americký sviatok Halloween, ktorý nadobúda čoraz bizarnejší, nechutný charakter.
V príspevku podáme špecifický obraz toho, čo „vypestovala“ politika európskych štátov a vedenia EÚ do jesene tohto roku predovšetkým vo volebných výsledkoch (voľby sú vraj sviatkom demokracie, čomu dnes v „liberálnodemokratických“ pomeroch veria už len dezorientovaní a naivní – pozn. autora) a pri nasledovnom zostavovaní vlád. Poukážeme aj na politické krízy, ktoré nesúvisia len s voľbami, ale v súčasnosti sužujú celú EÚ i mnohé jej štáty.
Na začiatku sa pozrieme na tento ročný čas ináč. Nostalgicky si zaspomíname na to, čo donedávna bolo na Slovensku, najmä na dedinách, významnou a osožnou súčasťou každodenného života. Po novembrových udalostiach 1989 a pod tlakom reštaurovaného kapitalizmu a čoraz nekompetentnejšej a nezmyselnejšej politiky Bruselu sa to všetko akosi nenávratne stráca. Práve teraz, keď vrcholí jesenný zber úrody, považujeme za potrebné poukázať na obludnosť a zákernosť zamýšľaného znižovania prostriedkov v budúcom dlhodobom rozpočte EÚ na roky 2028 až 2034 pre oblasť poľnohospodárskej politiky.
Život na dedine, vidieku, sa vo viacerých štátoch EÚ stáva čoraz ťažší i horší. Vedie k opakovaným protestom poľnohospodárov. Paradoxne, vo svete je nedostatok potravín, ale na Západe, najmä v jeho urbánnej časti, sa nimi plytvá.
Prológ
Takmer nostalgicky o tradičnom vzťahu k pôde a práci na nej na Slovensku
Za socializmu sa na Slovensku vytvorila moderná poľnohospodárska veľkovýroba, ktorá produkovala kvalitné potraviny a zaistila aj potravinovú bezpečnosť krajiny. Vo väčšine produktov sme boli aj sebestační.
Popri veľkovýrobe však niekde ešte gazdovali súkromne hospodáriaci roľníci. Okrem toho na dedine mala skoro každá rodina, či už jej členovia robili na družstve, boli robotníkmi alebo zamestnancami, či pracovali ináč, nejakú väčšiu-menšiu záhradu (tie boli aj v mestách). Mnohé rodiny mali aj záhumienok (neveľký pozemok v rozlohe málo desiatok árov, ktorý obrábali). Chovala sa hydina, zajace a prasiatka. Našli sa aj kone, hovädzí dobytok, kozy či ovce. Nesmie sa zabudnúť na včely.
Dobrý hospodár sa v októbri a novembri podľa počasia i regiónu, kde žil, snažil dokončiť oberačky vo vinohrade, oberanie ovocia zo stromov, zber kukurice a tekvíc, vykopávanie zemiakov, kŕmnej repy a zeleniny a dobre ich uskladniť. Kto mal, vykrmoval („štopkal“) husi a kačky. A kto kúril drevom, musel mať pod strechou už aj to (prechádzalo sa už na uhlie a rozširovala sa plynofikácia). Blížili sa prvé mrazy a 11. novembra podľa pranostiky prichádzal Martin na bielom koni.
Časť ľudí si svoj život v tom čase bez práce v záhrade, na záhumienku, vo vinici a aj okolo domácich zvierat atď. nevedela jednoducho predstaviť. Bolo to viac ako koníček, lebo neraz prerastal do vášne. Niekedy to sprevádzal až akýsi láskavý vzťah k chovanému zvieratstvu (občas sa upozorňovalo, že by ste si nemali vypestovať „blízky vzťah k svojej mašurke“, lebo vám bude ťažko pri zabíjačke) i rastlinám, najmä stromom.
Pestovateľské a chovateľské práce neboli len potešením. Okrem síl a času si vyžadovali aj nejaké prostriedky. Išlo však o zdroj prilepšenia si nielen k strave, ale občas aj k príjmom (neraz celkom dobrým, najmä keď sa rozmohli na juhu Slovenska „fóliovníky“). Niekoho to viedlo až k tomu, že pracoval do úmoru. Nie všade totiž boli rovnaké podmienky pre hospodárenie. Roľník (dedinčan) sa však vedel poriadne zaťať (bolo to zásadne iné ako odpudzujúca zaťatosť niektorých dnešných politikov a straníkov) a robil, koľko vládal. Viedla ho tomu aj ľudová múdrosť, že zem (pôda) ťa nesklame, ale musíš sa o ňu starať. Vzťah k pôde, najmä v minulosti, keď Slovensku bolo vidiecke, mal pre náš národ mimoriadny význam a patril k jeho oporným stĺpom. S rastom počtu mestského obyvateľstva sa zoslaboval, ale lásku k zemi (pôde) a jej obrábaniu si mnohí zachovávajú dodnes.
Po reštaurácii kapitalizmu na Slovensku (a po až pomstychtivom kroku KDH proti JRD) sa pôda stala objektom záujmu nenásytných špekulantov a aj Brusel robí všetko pre to, aby sa dostala do rúk nadnárodných špekulantských a podvodníckych kruhov. Rozrušila sa aj fungujúca živočíšna i rastlinná výroba, produkcia potravín a aj zabehaný život na dedine. Dnes „za odmenu“ strácame ornú pôdu i lesy a sme zaplavovaní cudzím nekvalitným potravinárskym tovarom, ktorý neraz nemá ďaleko od odpadu.
Práca s pôdou (zemou), nielen pri jesennom zbere plodov, ale vlastne už od konca februára zaberala tomu, kto sa jej venoval mimo hlavného zamestnania, väčšinu voľného času, obzvlášť cez víkendy. Štatisticky sa hodnoty, ktoré v tejto časti národného hospodárstva vznikali, dali síce ťažko podchytiť a zhrnúť, ale z tejto práce bol spoločenský i individuálny úžitok. Umožňoval „samozásobovanie“ kvalitnými potravinami. Existoval výkup plodín a produktov, ktoré sa dostávali aj k časti spotrebiteľov. Aktivity mali aj prírodný rozmer a prispievali k udržovaniu životného prostredia, lebo sa využívali plochy, ktoré by ináč asi väčšinou ležali ladom (i keď sa často používali umelé hnojivá).
Samozrejme, nebolo to všetko len ideálne. Občas sa po známosti využila aj technika či nejaké prostriedky z družstiev (zaujímavé bolo, že sa to často bez problémov zakamuflovalo a ak sa to nepreháňalo, príliš to nechýbalo). Profitovali z toho ich „sprostredkovatelia“. Ako vždy a všade sa však aj tu objavovali kdejakí špekulanti, ktorí videli len zisk (peniaze) a zištne využívali pomery, ktoré neboli právne upravené a panovali v nich akési „ľudové“ dohody.
Nastal aj čas veľkých jarmokov. Autor si dovolí osobne zaspomínať na Martinský jarmok zo 60. a 70. rokov minulého storočia v Leviciach. Dýchal neopakovateľnou atmosférou, na ktorú sa ľudia tešili. V prvom rade samozrejme šlo o predávanie a občas sa objavil aj kdejaký „úzkoprofilový“ tovar. Boli i zábavné a iné sprievodné podujatia (výstavy plodín a zvierat a pod.). Na svoje si prišli gurmáni pri legendárnych husacích štvrtkách (podľa povesti vraj zachránili obrancov hradu pri obliehaní Turkami), baraňom guláši, burčiaku i varenom víne. Bolo cítiť aj nevšednú ľudskú družnosť. Veľké JRD mali vlastné stánky a občas ľuďom, ktorí už z dediny odišli a predávajúci si ich ešte pamätali, pridali nejakú pochúťku či pohár vína aj zadarmo. Jarmok existuje doteraz, ale už skôr ako na Martina. Má výrazne komerčnejší charakter, ale pamätníci v ňom nájdu ešte nejaký ten relikt minulosti a stredná i mladšia generácia si na tento spôsob jarmoku zvykla a má ho rada.
O výsledkoch parlamentných volieb v štátoch EÚ v roku 2026
Prehľad parlamentných volieb, ktoré sa v roku 2026 uskutočnili v štátoch EÚ.
V roku 2026 sa volili nové parlamenty (ich dolné komory) v 8 štátoch EÚ. Bolo to v Slovinsku 22. marca, v Dánsku 24. marca, v Maďarsku 12. apríla, v Bulharsku 19. apríla, na Cypre 21. mája, na Malte 30. mája a vo Švédsku 13. septembra. Posledné tohtoročné voľby mali byť 3. októbra v Lotyšsku. V Španielsku však predseda vlády Pedro Sánchez oznámil po viacerých masových protivládnych protestoch, že 29. novembra budú predčasné voľby.
O všetkých týchto voľbách, s výnimkou cyperských, maltských a , samozrejme, lotyšských, sme v Slove písali. Preto len stručne zhrnieme:
- Slovinsko: v riadnych voľbách zvíťazila vládna stredovo ľavicová strana Hnutie Sloboda. Novú vládu po dlhých a zložitých rokovaniach však vytvorila koalícia na čele s opozičnou pravicovou nacionalistickou Slovinskou demokratickou stranou. Bola menovaná 4. júna (takmer po dva a pol mesiaci od volieb) a vedie ju kontroverzný Janez Janša (*1958), ktorý je už štvrtýkrát premiérom (na poste bol predtým viac ako 6 rokov). Slovinsko má o niečo menej ako 2 150 milióna obyvateľov.
- Dánsko: voľby boli mierne predsunuté a zvíťazili v nich znovu stredovo ľavicoví vládni Sociálni demokrati, ale s historicky najnižším ziskom hlasov. Vytvorili koaličnú vládu na čele s Mette Frederiksenovou (*1977), ktorá je premiérkou od júna 2019 a vedie už tretiu vládu. Nová vláda bola menovaná 3. júna, teda po vyše 2 mesiacoch od volieb. Dánsko má o málo viac ako 6 mil. obyvateľov.
- Maďarsko: v riadnych voľbách zvíťazila výrazným spôsobom opozičná pravicová „liberálna“ strana TISZA, ktorá získala ústavnú väčšiu (po 16 rokov vlády Fidesz padol do pasce, ktorú si vo volebnom systéme sám pripravil). TISZA kandidovala v parlamentných voľbách prvýkrát, lebo vznikla až v októbri 2020. Známou sa stala po úspechu vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2024. Nová jednofarebná vláda na čele s kontroverzným Péterom Magyarom (*1981), bola menovaná za necelý mesiac po voľbách 9. mája. Maďarsko má necelých 9,5 milióna obyvateľov.
- Bulharsko: v predčasných voľbách, už ôsmich od apríla 2021, jasne zvíťazila opozičná stredovo ľavicová opozičná koalícia Progresívne Bulharsko, ktorá sa oficiálne vytvorila len 2. marca. Jednofarebná vláda, ktorú vedie Rumen Radev (* 1963, prezident Bulharska od januára 2017 do januára 2026) bola menovaná pomerne rýchlo už 8. mája, teda tri týždne po voľbách. Bulharsko má o niečo viac ako 6,4 milióna obyvateľov.
- Cyprus: znovu zvíťazila vládna stredovo pravicová kresťanskodemokratická strana Demokratické zhromaždenie pred komunistickou Pokrokovou stranou pracujúceho ľudu. Parlament by mal mať 80 členov, ale 24 miest, ktoré sa volia na území, kde je separatistická Severocyperská turecká republika, je neobsadených. Cyprus nemá predsedu vlády a vládu vedie prezident, ktorým je od februára 2023 Nikos Christodoulides (*1963) z Demokratického zhromaždenia. Voľby nemali dopad na zmeny vo vláde. Grécka časť Cypru má necelý milión obyvateľov.
- Malta: v riadnych voľbách znovu zvíťazila vládna stredovo ľavicová Labouristická strana, ktorá zostavila jednofarebnú vládu. Nová vláda, na čele s Robertom Abelom (*1977, predsedom vlády od januára 2020) bola menovaná 4. júna, teda na pomery v štátoch EÚ rekordne rýchlo. Treba však vidieť, že v krajine je systém dvoch veľkých parlamentných strán a koalície sa nepoznajú. Malta má necelých 600 tisíc obyvateľov (je najmenším štátom EÚ) a volebné právo v nej majú osoby od 16 rokov.
- Švédsko: voľby boli riadne, pričom ich špecifikom je, že sa konajú v pevne stanovenom dátume – druhú septembrovú nedeľu. Zvíťazila v nich opozičná stredovo ľavicová Švédska sociálnodemokratická robotnícka strana (ďalej len ŠSDRS). Na švédskej politickej scéne už dlhšie určujú vývoj dva veľké bloky, ľavicový a pravicový. Ľavicový blok získal o tri kreslá viac ako pravicový, ale v blokoch sú medzi postojmi strán rozdiely. Zostavením vlády bola poverená za ľavicový blok predsedníčka ŠSDRS Magdalena Anderssonová (*1967), ale 28. septembra sa vzdala rokovaní o jej vytvorení. Šancu dostal súčasný predseda vlády Ulf Kristersson (* 1963, vo funkcii od októbra 2022). Švédsko má o niečo viac ako 10,5 mil. obyvateľov.
- Lotyšsko: v riadnych voľbách podľa predbežných výsledkov zvíťazila so značným náskokom centristická (konzervatívna, zelená a orientovaná na regióny) koalícia Zjednotená kandidátka vedená premiérom Andrisom Kulbergsom (*1979, vo funkcii od mája 2026), ktorá získala 35,77 % hlasov a 42 kresiel v 100-člennom parlamente. V koalícii je však len časť doterajších vládnych síl. Druhá skončila krajne pravicová strana Lotyšsko na prvom mieste, za ktorú hlasovalo 13,27 % voličov a bude mať 17 poslancov. Tretia bola koalícia Suverénna moc/Aliancia mladých Lotyšov s 11,89 % hlasov a 15 kreslami. Médiá ju označujú za pravicovú kresťanskodemokratickú silu, ktorá vyjadruje aj záujmy ruskej menšiny. V parlamente budú aj tri ďalšie strany: jedna nacionalistická až krajne pravicová, jedna stredovo ľavicová a jedna stredovo pravicová liberálna. Zostavovanie vlády nebude jednoduché, vzhľadom na predvolebné vyhlásenia niektorých síl. Doplníme, že po minulých voľbách to trvalo dva a pol mesiaca, hoci v nich zvíťazila vládna strana. Lotyšsko má o niečo viac ako 1,850 milióna obyvateľov.
Na budúci rok čakajú riadne parlamentné voľby okrem Slovenska aj 5 ďalších štátov: Estónsko, Fínsko, Grécko, Poľsko a Taliansko, teda už i veľké štáty. Dopad na EÚ môžu mať aj francúzske priame prezidentské voľby.
O hodnotení výsledkov parlamentných volieb v štátoch EÚ v roku 2026
Zaujímavé je, že všetky doterajšie voľby v tomto roku boli v menších štátoch EÚ, čo sme ukázali na počte ich obyvateľov. Žije v nich spolu okolo 38 mil. ľudí, čo je zo zhruba 450 miliónov občanov EÚ asi 8,5 %. Tento demografický ukazovateľ ako aj iné parametre však zmenia predčasné voľby v Španielsku.
Západné médiá hlavného prúdu za najdôležitejšie voľby v EÚ v roku 2026 stanovili voľby v Maďarsku. Brusel javil mimoriadny záujem o ne a kde mohol podporil Magyara a stranu TISZA. Magyar poslúcha Brusel, ale urobil už viaceré protirečivé kroky. Naďalej má určité problémy vo vzťahoch s Ukrajinou, ale svoje postoje utilitárne mení. Doma sa pustil do boja s „Orbánovým politickým dedičstvom“, pričom sa uchyľuje k nedemokratickým krokom, ktoré v tomto prípade Bruselu nevadia. O tom, že politický populizmus by v Maďarsku skončil, nemôže byť ani slova.
Vybočením z politických nálad v EÚ sa stali predčasné voľby v Bulharsku, kde zvíťazili ľavicové, národne orientované sily. Vedie ich Radev, ktorý vystupuje proti rusofóbii a podpore vojny na Ukrajine. Politicko-mediálne kruhy hlavného prúdu s vyprázdnenými mozgami ho označovali takmer za nového Orbána. Ide však o pragmatického politika, ktorý vidí, že zmeny politickej orientácie v štáte s členstvom v EÚ a NATO treba robiť veľmi premyslene, postupne a opatrne.
Výsledky volieb v štátoch EÚ v roku 2026 ťažko jednoznačne zhrnúť. Na prvý pohľad dopadli medzi ľavicou a pravicou nerozhodne (4:4), ale viac sa posilnil pravicový stred a nacionalistické sily. Prejavuje sa aj rastúca polarizácia spoločnosti, čo ovplyvnilo väčšinu volieb. Zvláštna polarizácia voličov nastala v Maďarsku, kde boj zviedli dve výrazne pravicové strany – jedna možno „liberálna“, druhá silne konzervatívna, nacionalistická.
V troch štátoch sa zmenila politická orientácia vlád a v dvoch sa ešte čaká na zostavenie nových vlád. Zostavovanie nových vlád prebehlo zatiaľ v čase maximálne do dva a pol mesiaca, čo je menej ako sú historické „antirekordy“ v Belgicku, Holandsku či Nemecku. V Bulharsku, Maďarsku a na Malte sa vlády po voľbách vytvorili do mesiaca.
Urobíme len jeden všeobecný a opatrný čiastkový záver. Štáty EÚ sú vnútorne čoraz viac politicky polarizované i rozhádané, čo má dôsledky pre celú úniu. Možno to doplniť skepticky, že voľby v štýle roku 2026 ťažkú až zadúšajúcu politickú atmosféru vo viacerých štátoch EÚ nezmenia. Navyše Brusel robí všetko pre to, aby podporil, spravidla nedemokraticky, sily, ktoré slepo súhlasia s jeho podivnou politikou.
Vedenie EÚ i jej členských štátov poslúchajú NATO, takmer už lokajsky
Zákerne, skoro ako nejaký tajomný duch, voči európskemu obyvateľstvu vystupuje NATO. Nikto síce nevie, ako jasne a zrozumiteľne vysvetliť, čo vlastne NATO je, alebo čo znamená „my sme NATO, či interpretovať „gumený“ čl. 5 zmluvy. Vystupovanie v mene paktu si privlastňuje utáraný a čoraz trápnejší generálny tajomník NATO Mark Rutte, ktorý splieta piate cez deviate. Niekedy sa ozve aj predseda Vojenského výboru NATO. Za nového predsedu bol v septembri 2026 zvolený nemecký generál Carsten Breuer, ktorý funkciu prevezme v júli 2027 po talianskom admirálovi Giuseppem Cavo Dragonem. Cavo Dragone oznámil pre médiá, že 6. októbra prišiel Vojenský výbor NATO na Ukrajinu a stretol sa s hlavným veliteľom ukrajinských ozbrojených síl Michajlom Drapatým. V NATO síce tvrdia, že s ukrajinskou krízou nemá nič spoločné, ale vraj išlo o varovanie Rusku.
Zaujímavé je, že keď sa objavia výhrady voči paktu alebo jeho kritika, vyroja sa ako jedovaté sršne kdejakí samozvaní ochrancovia NATO, ktorí znosia nositeľov týchto názorov pod čiernu zem. Keby mohli, asi by ich hneď aj prefackali, najmä tých, ktorí sú proti vojnovej hystérii a zvyšovaniu vojenských výdavkov.
K tomu, aby sme uverili, že NATO je obranný pakt, treba poriadnu dávku naivity zmiešanej s aroganciou. Z paktu sa však vo vládnych kruhoch i v hlavnom politicko-mediálnom prúde stáva fenomén podobný vzťahu k posvätným kravám v Indii. Všetko to narúšajú bezpečnostné záchvaty Trumpa, ktoré obsahujú aj požiadavky na väčšie platby pre USA za zbrane a vojenské služby v NATO. Európa napriek zvýšenému vyhadzovaniu peňazí na zbrojenie sa veľmi bojí, že USA výrazne oslabí svoje pôsobene v pakte, alebo dokonca z neho odíde.
Politické krízy v EÚ a jej štátoch
Všeobecne o „superkríze“ v EÚ
EÚ sa vlastne už od roku 2008 po veľkej finančno-ekonomickej kríze a najmä po migračnej vlne v roku 2015 zmieta v situácii, ktorú sme už viackrát označili za „superkrízu“. Pridali sa k tomu aj problémy s Covid-19. Sú spojené aj s korupčnou aférou predsedníčky EÚ Ursuly von der Leyenovej, ktorá bráni jej vyšetreniu, hoci ináč mece hromy-blesky na korupciu v štátoch EÚ i mimo nich. Zlé následky pre EÚ má Green Deal (absurdná zelená politika). Zdrojom zosilňovania krízových procesov v EÚ sa stali rusofóbne sankcie, ktoré prispeli k prehĺbeniu energetickej krízy. Finančne zaťažujúcou sa stala podpora vojny na Ukrajine a rastúca vojnová hystéria, ktorá vedie k nezmyselnému zvyšovaniu vojenských výdavkov (súvisí to so zlým vplyvom NATO aj na európsku ekonomiku). Ďalšie komplikácie nielen ekonomického ale aj politického charakteru prináša pre EÚ americko-sionistická agresia voči Iránu.
Nemožno nechať bokom ani zlomyseľnú až pomstychtivú politiku Donalda Trumpa voči EÚ všeobecne, ale aj proti jej „vybraným“ štátom (najmä Španielsku, Nemecku, Taliansku a Dánsku). Brusel nevie nájsť cestu k spolupráci s ČĽR. Oslabuje sa konkurencieschopnosť EÚ a strácajú sa možnosti jej pôsobenia ako globálnej mocnosti.
Odklon od pôvodnej idey EÚ ako civilného sociálno-ekonomického a mierového projektu, najmä od čias, keď Európsku komisiu (ďalej len EK) vedie Leyenová, má tragické následky. Zopakujeme smutné konštatovanie viacerých odborníkov, ktorí si mysleli, že komisia sa vraj horšie ako za Jean-Claudea Junckera nedá riadiť, ale sa mýlili. Na dôvažok v štátoch EÚ akoby sa rozšíril akýsi „vírus súhlasu“ aj s nezmyselnými návrhmi EK. EÚ rozvracajú i hlasovania v jej parlamente. Viaceré kruhy kritizujú, že Brusel čoraz viac stráca kontakt s realitou.
Vzhľadom na „pestrosť“ i zložitosť krízových procesov je ťažké zostaviť ich jednoznačný zoznam, lebo navzájom sa prelínajú. Ekonomickými aspektami, od ktorých sa krízy odvíjajú, sa nebudeme zaoberať a zdôrazníme politický rozmer kríz. Náš výber je len jedným z možných prehľadov a dá sa upravovať a dopĺňať. Použijeme viac prehľad kríz podľa štátov ako podľa ich obsahu či predmetu. Ešte predtým sa krátko zastavíme pri Správe o stave Únie 2026.
O Správe o stave Únie 2026
Výročná správa EK pochopiteľne musí byť všeobecná. Tohtoročnú Leyenová predniesla 16. septembra a vzbudila zvýšenú kritiku z rôznych strán. Je plná fráz, ale žiadne konkrétne údaje o situácii v EÚ v nej nenájdeme. Už na úvod Leyenová uviedla veci, ktoré naznačujú, že hodnotenie situácie je vedené oveľa viac prianiami ako realitou: „Z dnešného pohľadu teda vidím Európu takto: naša Únia je silnejšia ako kedykoľvek predtým (zvýraznil autor). Naša Únia môže zároveň vyvolávať pocit, že má neistejšie vyhliadky ako kedykoľvek predtým. Tieto dve tvrdenia sa zdajú nezlučiteľné. Ale obe sú pravdivé. Nastavujú zrkadlo týmto mimoriadnym časom. Žijeme v zložitom veku veľkých príležitostí a veľkých hrozieb, cez ktoré sa všetky krajiny snažia navigovať. V tomto svete sa Európa rozhodla vydať sa vlastnou cestou. A dnes sa prebúdza silnejšia, nezávislá Európa.“ V čom Leyenová vidí silu a najmä nezávislosť EÚ (predovšetkým na NATO a USA), nie je však jasné.
Druhý citát, ktorý uvedieme a svedčí o pokrytectve Leyenovej, je o mierovej Európe: „… viera Európy v spoluprácu je odjakživa postavená na myšlienke mieru. Je to samotný zmysel našej existencie“ (zvýraznil autor). Dopĺňa to samozrejme strašením o ruskej hrozbe a potrebou podporovať Ukrajinu (prejavom chorobného hodnotenia situácie je, že vraj Ukrajinci bojujú aj za našu slobodu a naše právo na sebaurčenie). Ktovie, čoho sa dočkáme v novej Európskej bezpečnostnej stratégii, ktorú chce Leyenová navrhnúť s podpredsedníčkou komisie diletantskou Kajou Kallasovou. Z hľadiska hodnotenia medzinárodnej bezpečnosti však oceňujeme poukázanie na obrovské utrpenie v Gaze a nekontrolované násilie osadníkov na Západnom brehu Jordánu. Pozitívnym je aj konštatovanie, že Európa by mala udržiavať pri živote myšlienku riešenia (palestínskeho problému – pozn. autora), ktoré je založené na existencii dvoch štátov.
Ospravedlňujem sa za silný výraz, pod psa sú však výroky o Maďarsku. Vraj tohtoročný 12. apríl si budeme pamätať veľmi dlho, lebo maďarskí občania vzali svoju budúcnosť do vlastných rúk. Vybrali si demokraciu a Európu a vrátili Maďarsko do EÚ.
Podivné sú po mnohostrannom vychvaľovaní činnosti EÚ záverečné pasáže v spojení s pripomenutím 70. výročia Rímskej zmluvy, o vzatí budúcnosti opäť do svojich rúk.
Macronov rozvrat Francúzska
Z hľadiska vývoja v nasledujúcich mesiacoch vyvoláva najväčšiu pozornosť Francúzsko. 18. apríla a 2. mája 2027 tam budú priame dvojkolové voľby prezidenta. Voľby sa budú konať na pozadí politickej fragmentácie spoločnosti a parlamentnej nestability.
Francúzske politické problémy sa zväčšili a dostali skoro do slepej uličky po náhlom a nie príliš uváženom kroku prezidenta Emmanuela Macrona rozpustiť Národné zhromaždenie po neúspechu koalície vedenej prezidentovým hnutím Obnova vo voľbách do Európskeho parlamentu. Predčasné voľby boli 30. júna a 7. júla 2024. Po nich sa parlamente vytvorili tri veľké bloky. Najväčšia je ľavicová koalícia Nový ľudový front, ktorá však nedostala právo na vymenovanie predsedu vlády. Druhým je proprezidentská, pravicovo-centristicky zameraná koalícia Spolu za republiku. Tretiu predstavuje za krajne pravicovo označované Národné združenie so spojencami, ktorého zisk bol menší, ako sa očakávalo. Ani jeden blok nemá väčšinu a nie sú ochotné vo väčšom rozsahu spolupracovať.
Po voľbách v roku 2024 začalo obdobie striedania menšinových vlád. Boli už štyria predsedovia vlád, z ktorých súčasný premiér Sébastien Lecornu vedie od októbra 2025 druhú vládu. Celkom sa za Macrona vystriedalo 7 premiérov, ktorí viedli 9 vlád.
Macron, ktorý je prezidentom druhé funkčné obdobie, už nemôže kandidovať. Zapísal sa už do dejín ako najslabší prezident Piatej republiky a na pozadí Macronovej politiky sa objavujú úvahy o jej konci. Prieskumy naznačujú možné víťazstvo Marine Le Penovej, ktorá v júli 2026 oficiálne oznámila kandidatúru vo voľbách v roku 2027. Odvolací súd jej napriek odsúdeniu v marci 2025 umožnil kandidovať. Otázne je, či sa aj po tretíkrát podarí postaviť široké spektrum odlišných voličov proti Le Penovej. Macron v politicky už len dožíva, lebo jeho vplyv sa oslabil. Ide mu len o to, aby dokončil mandát bez ďalších veľkých neúspechov.
Macron si nepripustil, že sa nestal prezidentom Francúzska kvôli svojmu programu. Bolo to len preto, že voliči hlasovali proti Le Penovej z Národného združenia. V parlamentných voľbách v roku 2022 proprezidentská strana už nezískala väčšinu. Za oboch Macronovych mandátov je krajina plná masových protestov, ktoré prerastali do násilností na strane protestujúcich i bezpečnostných síl.
Spomenieme len najväčšie protesty. Začalo to hnutím Žltých viest, ktoré bolo aktívne od novembra 2018 do júna 2020. V decembri 2019 začali protesty proti zmenám v dôchodkovom systéme, ktoré trvali do februára 2020 a dosiahli stiahnutie návrhu. Od októbra do novembra 2022 to boli protesty proti rastúcim životným nákladom. V januári 2023 začali protesty proti návrhu dôchodkovej reformy, ktorú predložila vláda Élisabeth Borneovej a viackrát na nich bolo vyše milióna protestujúcich. Protesty neboli úspešné, lebo Macron návrh rozhodne, ale slabošsky presadil okľukou. Vláda nemala dosť poslancov na schválenie návrhu pri hlasovaní v parlamente a tak využila článok 49.3 ústavy, ktorý umožňuje presadiť prijatie zákona bez hlasovania. Parlament môže potom podať návrh na vyslovenie nedôvery vláde. Ani jeden z dvoch návrhov podaných opozičnými silami však kvôli ich nejednotnosti nebol úspešný. Ústavný súd neskôr vyhlásil, že zákon je v súlade s ústavou. Protesty pokračovali do júna a vystupňovalo sa pri nich aj násilie. V septembri 2024 došlo k protestom proti vymenovaniu Michela Barniera za predsedu vlády. V roku 2025 to bol protest „10. septembra neplatíme, nekonzumujeme a nepracujeme“, ktorý požadoval aj rezignáciu Macrona.
V súčasnosti Francúzsko sužujú ďalšie veľké protesty, ktoré sa začali na stredných školách. Ide o akúsi študentskú vzburu proti preplneným triedam, nedostatku učiteľov a chátrajúcim budovám. Časť demonštrácií zase prerástla do násilných zrážok s políciou a ničenia majetku.
Macronov rozvrat Francúzska mal aj zahraničnopolitické aspekty. Ponecháme bokom jeho politiku v rámci EÚ. Veľké výsledky nedosiahla jeho iniciatíva viesť koalíciu ochotných na Ukrajine. Problémy mal vo frankofónnej Afrike, kde sa tiež oslabil vplyv Paríža.
Macron začínal s túžbou stať sa veľkým francúzskym vodcom a keď nastupoval do funkcie, sľuboval ekonomickú a politickú revolúciu. Chcel z Francúzska urobiť modernú, proeurópsku veľmoc. Končí však s rekordne nízkou popularitou, rastúcim dlhom, slabým rastom a politickou paralýzou. Francúzsko sa začína považovať za najslabší článok eurozóny.
Neoliberál, ktorý bol odchovaný rotschildovskými bankami, Francúzsku ničím nepomohol. Nakoniec je na poľutovanie, lebo o jeho úspechoch sa nič nehovorí. Zato sa rozpráva o stratenom macronovskom desaťročí.
Slabí nemeckí kancelári
Pri odchode Angely Merkelovej z postu kancelárky po vyše 16 rokoch (zastávala ju len o 10 dní menej ako najdlhšie pôsobiaci kancelár Helmut Kohl) Nemecko na tom bolo najmä z hľadiska politickej stability výrazne lepšie ako Francúzsko. Aj tam sa však napriek finančnej disciplinovanosti už za Merkelovej hromadili ťažkosti. Až po čase sa ukázala skutočná tvár jej politiky, ktorá Nemecku nie príliš pomohla. Často sa kritizuje, že pretlačila neschopnú Leyenovú na čelo Európskej komisie. Komplikácie spôsobilo nielen v Nemecku, ale aj inde v EÚ Merkelovej „vítanie“ migrantov. Podlo sa zachovala v súvislosti s Minskými dohodami, keď až po odchode z funkcie priznala, že slúžili príprave Ukrajiny na vojnu s Ruskom. Nepremyslené bolo aj rozhodnutie o ukončení produkcie jadrových elektrární počas jej vlády.
K menovaniu novej koaličnej vlády (SPD, Zelení a FDP) vedenej sociálnym demokratom Olafom Scholzom došlo v decembri 2021 takmer dva a pol mesiaca po voľbách. Scholz sa však po čase ukázal ako slabý kancelár, ktorému verejnosť prestala dôverovať. Už od augusta 2022 bola nespokojnosť s ním väčšia ako spokojnosť a od konca roku 2023 sa pohybovala okolo 70 % a viac. Jeho pozíciu skomplikoval postoj EÚ k ukrajinskej kríze od februára 2022. Nemecko sa stalo jedným z najväčších finančných podporovateľov Ukrajiny. Podporovalo protiruské sankcie, ktoré jeho ekonomike škodili. Scholz váhal s dodávkami nemeckých rakiet na Ukrajinu, za čo ho kritizovali. V telefonickom rozhovore v novembri 2024 naliehal na Putina, aby začal rokovania o spravodlivom a trvalom mieri, čo rozčúlilo Volodymyra Zelenského. Scholz podporoval zelenú politiku a údajne chcel jej pomocou vytvoriť ekonomický zázrak. Dosiahnuť rast nemeckej ekonomiky sa mu však nepodarilo. V novembri 2024 sa rozpadla koalícia a po hlasovaní o dôvere vlády v decembri, ktoré Scholz prehral, spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier rozpustil Bundestag a na 23. februára 2025 vypísal predčasné voľby.
Kancelárovi Friedrichovi Merzovi, ktorý je od 6. mája 2025 na čele vlády veľkej koalície (CDU/CSU a SDP), sme v Slove priamo či nepriamo venovali niekoľko príspevkov, naposledy 21. septembra „Krajinské voľby v Nemecku prebehli v napätej atmosfére“. Zopakujeme, že sa stal prvým kancelárom v dejinách NSR, ktorý ako kandidát vládnej koalície nebol zvolený v Bundestagu v prvom kole hlasovania. Po čase sa stal pre verejnosť ešte slabším kancelárom ako Scholz, čo možno ukázať na tom, že schvaľovanie jeho politiky v jednom zo septembrových prieskumov agentúry Infratest Dimap kleslo na 12,5 %. V inom prieskume tejto agentúry 48 % respondentov úplne a 19 % čiastočne súhlasilo s hodnotením, že kancelár Merz je neúspešný.
Za jednu zo svojich hlavných úloh Merz vytýčil boj s AfD, kde sa mu však vôbec nedarí. Okrem víťazstiev v septembrových krajinských voľbách v Sasku-Anhaltsku a Meklenbursku-Predpomoransku má AfD v prieskumoch preferencií strán pred CDU/CSU náskok už viac ako 10 %. Varovný je prieskum agentúry INSA z 5. októbra, kde má AfD 30,5 % podpory a CDU/CSU len 17,5 %.
Mohli by sme uvádzať aj čísla o ekonomickom raste, ktoré sú opatrné a často sa upravujú. Merz však tvrdí, že Nemecko dostal z recesie. Jeho kancelárske kreslo, zdá sa, visí už takmer na vlásku a objavuje sa čoraz viac úvah o jeho odstúpení, ako aj priame výzvy k nemu. Zmena na poste kancelára však nič nevyrieši, lebo v Nemecku je kríza vodcov.
Doplníme ešte dva detaily. V Berlíne, kde sa voľby do Poslaneckej snemovne, museli v roku 2023 zopakovať kvôli nedostatkom pri ich uskutočnení v roku 2021, aj v tomto roku čelia novému škandálu. V jednom obvode sa zle sčítali hlasy (zhodou okolností v prospech CDU) a musel sa upravovať počet mandátov v celej snemovni. Oficiálne sa výsledky vyhlásia až 12. októbra.
Verejnú mienku v bezpečnostnej oblasti v Nemecku rozvírilo, že zadržali bývalého riaditeľa zahraničnej spravodajskej služby Bundesnachrichtendienst Augusta Hanninga (bol na jej čele v rokoch 1998 až 2005 a v rokoch 2005 až 2009 štátnym tajomníkom ministerstva vnútra) a jedného jeho bývalého spolupracovníka pre podozrenie zo špionáže. Pracoval vraj najmä pre Azerbajdžan. Centrály spravodajských služieb v niektorých štátoch NATO už bijú na poplach, čo všetko to môže znamenať.
Masové protesty v Španielsku
Španielsko patrí k štátom EÚ, ktorý sa niekedy správa svojsky. Upozornilo na seba na samite NATO v Haagu v júni 2025, keď sa nepodpísalo pod záväzok zvýšiť výdavky na obranu na 5 % HDP, kvôli tomu, že krajine by to spôsobilo sociálno-ekonomické ťažkosti. Pakt napriek tomu pokrytecky hovoril o konsenze v tejto otázke, hoci jastrabi v ňom škrípali zubami. Madrid odmietol v roku 2026 povoliť využívanie vojenských základní na podporu útokov proti Iránu, čím vyvolal zúrivý hnev a ekonomické vyhrážky Trumpa.
Nemiestne výhrady voči Španielsku má Izrael, najmä po tom, ako v máji 2022 uznalo Palestínsky štát. Madrid kritizuje aj izraelskú politiku voči Palestínčanom, obzvlášť postup proti nim v pásme Gazy, kvôli čomu boli aj demonštrácie.
Španielsko sa však pripája k protiruským sankciám. Je aj členom koalície ochotných, ale nesúhlasí s vyslaním svojich vojakov na Ukrajinu.
Vnútorným problémom Španielska, na riešenie ktorého sú rozdielne pohľady politických strán, je „katalánska otázka“. Ide o dlhodobý problémy a poukážeme len na to, že súčasnú ľavicovú menšinovú vládu prestala v októbri 2025 podporovať strana Spolu za Katalánsko kvôli nesplneniu sľubov, ktoré jej dal Sanchez. Vláda prežíva od hlasovania k hlasovaniu len vďaka podpore menších regionálnych strán.
Medzinárodnú pozornosť vzbudil „útok“ migrantov na enklávu Ceuta hraničiacu s Marokom koncom júla (pozri Podivná migračná kríza v Ceute. Slovo, 8. augusta 2026). Časť z nich tam ešte zotrváva, spôsobuje ťažkosti a obyvatelia protestujú proti pomerom, ktoré vznikli. Niektoré štáty EÚ, najmä Taliansko, na situáciu reagovali unáhlene. Vyhrotila sa aj politická situácia v Španielsku. Vlna protestov proti vládnemu spôsobu riešenia krízy v Ceute prebehla na začiatku augusta po celej krajine a v Madride došlo aj k zrážkam s políciou.
Novú vlnu protestov, tentokrát proti bytovej kríze a zdražovaniu cien nájomného a bytov, vyvolalo v septembri násilné vysťahovanie 87-ročnej Maricarmen Abascalovej z bytu v Madride, v ktorom žila asi 70 rokov. Získala ho investičná spoločnosť, ktorá jej chcela zvýšila nájomné o 275 %. Masová vlna solidarity prinútila nových majiteľov uzavrieť s dôchodkyňou dohodu o návrate za nízke nájomné, ale dôchodkyňa medzičasom zomrela.
Parlament odmietol dva návrhy vládnych opatrení na zlepšenie situácie v prospech nájomcov, čo zvýšilo aktivity protestujúcich. O napätej situácii svedčí, že 3. októbra večer sa skupinky podporovateľov krajnej pravice pokúsili preniknúť do protestného tábora aktivistov požadujúcich bytovú reformu a musela zasiahnuť polícia.
Predseda vlády oznámil konanie predčasných volieb. Hlavnou témou predvolebnej kampane bude otázka bývania. Podľa centrálnej banky v Španielsku chýba približne 750 000 bytov a domov a deficit môže ďalej rásť. Španielske odborové zväzy vyhlásili na 11. novembra generálny štrajk na protest proti situácii v oblasti bývania. Pôjde o prvý generálny štrajk v Španielsku po 14 rokoch.
Len na okraj o vládnej kríze v Rumunsku
Ďalším príkladom politicky krízovej krajiny EÚ je Rumunsko. V krajine došlo po prvom kole prezidentských volieb 24. novembra 2024 k bezprecedentnému kroku v liberálnej demokracii na spôsob EÚ. Zvíťazil v ňom Călin Georgescu, ktorý sa označuje za krajne pravicového politika. Druhé kolo sa malo uskutočniť 8. decembra. Ústavný súd 2. decembra výsledky potvrdil, ale potom ako prezident Klaus Iohannis predložil veľmi pochybné dôkazy tajných služieb, podľa ktorých malo Rusko cez na sociálnu sieť TikTok ovplyvniť voľby, sa rozhodnutie zrušilo a celé voľby sa museli opakovať. Vo februári 2025 Iohannis rezignoval a funkciu prezidenta dočasne vykonával Ilie Bolojan (Národná liberálna strana) z titulu predsedu Senátu. V máji 2025 v druhom kole volieb zvíťazil prozápadne orientovaný politik Nicușor Dan, zástanca členstva Rumunska v NATO a EÚ. Od októbra 2020 až do zvolenia prezidentom bol primátorom Bukurešti.
Medzi prvým a druhým kolom zrušených prezidentských volieb sa konali parlamentné voľby. Zvíťazila v nich Sociálnodemokratická strana. Vo funkcii predsedu vlády zostal Marcel Ciolacu, ktorý ju vykonával od júna 2023. V máji 2025 po prezidentských voľbách rezignoval. Vedením vlády bol poverený Cătălin Predoiu z Národnej liberálnej strany do 23. júna 2025, keď sa premiérom stal Bolojan. V máji 2026 jeho vláde parlament vyslovil nedôveru.
Vypukla vládna kríza a prezident Dan zatiaľ neúspešne hľadá nového premiéra. 5. októbra navrhol na post predsedu vlády po troch neúspešných pokusoch už štvrtého nominanta, nezávislého politika, bývalého diplomata Lucu Niculesca, ktorý bol štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí. Bukurešť napriek probruselskému prezidentovi Danovi nahnevala vedenie EÚ, keď začiatkom októbra Rumunsko odmietlo aj s Poľskom pomôcť pri vývoze ukrajinského obilia cez svoje územie.
Závery
Analýzy či hodnotenia by nemali slúžiť na temné vízie či strašenie. Žiaľ, súčasná situácia v EÚ, zdôrazníme, že predovšetkým kvôli dvojici Leyenová – Costa na jej čele (ktorú dopĺňa neschopná Kallasová), však aktuálne nič dobrého neumožňuje predvídať. V Španielsku je napätie, protesty vo Francúzsku silnejú a objavili sa aj v Belgicku.
Varovných, kritických miest, ktoré treba riešiť, je, žiaľ, priveľa. Ide najmä o rusofóbiu, ktorá je spojená s neustálym dopĺňaním protiruských sankcií. Chystá sa už ich 22. balík. Súvisí s tým aj finančne náročná pomoc Ukrajine. Vo vedení EÚ a jej členských štátov sa boja zamyslieť sa nad tým, čo sa stane, ak súčasný kyjevský režim padne. Nerobí sa však nič iné, len sa pchajú do zväčšujúcej sa čiernej diery na Ukrajine nové prostriedky. Ďalšie peniaze, ktoré budú chýbať inde, pohlcuje zvyšovanie vojenských výdavkov a rozvoj vojenskej výroby a podriaďovanie sa NATO. Útok migrantov na Ceutu ukázal slabiny migračnej politiky. Na koniec zaradíme energetické problémy, o ktorých treba pred nastávajúcou zimou tiež uvažovať. Tým sa vrátime na začiatok nášho príspevku. Ospravedlňujeme sa za jeho dĺžku, ale na jeseň sa možno zamyslieť hlbšie aj nad plodmi politiky a v inom duchu ako v atmosfére vítania nového roku.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008