Veľký rozprávač bratislavskej bohémy | 2. časť

Emo Bohúň

Už som spomenul, že Emo Bohúň (13. apríla 1899 – 15. júla 1959) si svoj talent väčšinou „prerozprával“. A tak väčšina jeho príbehov žije už len v spomienkach ľudí, ktorí mali to šťastie spoznať v Emovi Bohúňovi človeka s dobrým srdcom a veľkého rozprávača bratislavskej bohémy. A tých ľudí je tiež, žiaľ, stále menej a menej. Preto spomeniem ešte niekoľko historiek, ktoré sa o Emovi rozprávali pri rôznych rodinných stretnutiach a zapamätal som si ich.

Veľkým propagátorom jeho odkazu bol jeho mladší brat Ján, tiež novinár a spisovateľ, v mladších rokoch ľavicový novinár a davista, autor rozprávok pre deti, v zrelom veku riaditeľ hotela Paríž v Prahe, v ktorom v 50. a 60. rokoch zriadil Slovenskú izbu, kde sa stretávali Slováci žijúci a pracujúci v Prahe. Napísal aj novelu Zranená jazva, v ktorej opisuje osud židovského priateľa z Ružomberka, ktorého počas vojny ukrýval a ktorý potom zažil aj brutalitu väzenia v 50. rokoch.

Jednou z jeho obľúbených historiek bolo, ako sa Emo v 30. rokoch dostal do konfliktu s vtedajším vplyvným slovenským politikom a bohatým statkárom Kornelom Stodolom. V tom čase Kornel Stodola získal prvú cenu na Dunajských trhoch za dva voly, ktoré vyšľachtil. Nechal sa s volmi odfotografovať a provokatívne poslal fotografiu do časopisu, ktorý Emo vydával. Redaktori hovorili: „To je ale svinstvo, pán šéfredaktor, on vás tak ponížil a ešte chce, aby sme to uverejnili, aby sme mu robili reklamu!“
Ale Emo povedal: „Tú fotografiu uverejníme, dokonca na titulnej strane, ale text k nej napíšem ja.“
A skutočne časopis vyšiel, na titulnej strane Kornel Stodola medzi dvoma volmi a vedľa text asi v tomto zmysle: „Na Dunajských trhoch hlavnú cenu získal statkár Kornel Stodola, ktorý vyšľachtil tento nádherný pár maďarských volov. (viď foto). Krížikom označený je Kornel Stodola.“ Toto číslo časopisu vzbudilo značnú pozornosť a Kornel Stodola, keďže sa stal terčom výsmechu, Ema Bohúňa zažaloval. Ale sudca po vzhliadnutí dôkazového materiálu, čiže stránky časopisu, ledva zadržiavajúc smiech, rozhodol v tomto zmysle: „Redaktor Bohúň splnil svoju povinnosť a aby nedošlo k omylu, krížikom označil Kornela Stodolu. A keďže krížikom označený je skutočne Kornel Stodola, žaloba sa ako bezpredmetná zamieta.“

Ďalšia sa viaže k privítaniu španielskeho veľvyslanca v Bratislave. Podľa mňa je to typická bohúňovská legenda, pretože neverím, že by sa na Slovensku koncom 30. rokov nenašiel nikto, kto by vedel po španielsky, ale legenda je to krásna a vtipná.

Po vzniku Slovenskej republiky v marci 1939 nadviazal mladý štát diplomatické styky so Španielskom. Bratislava sa chystala uvítať nového španielskeho veľvyslanca. Všetko bolo pripravené na jeho prijatie, len niekto sa s hrôzou dozvedel, že Jeho excelencia nevie ani slovo nielen po slovensky, ale okrem španielčiny nevie ani zaťať v žiadnom inom jazyku a zistilo sa, že v Bratislave nie je nikto, kto by vedel po španielsky. Kto bude robiť spoločnosť veľvyslancovi pri slávnostnej recepcii? Bude sa nudiť a to bude veľká diplomatická blamáž. Napokon niekto dostal nápad. Oslovme redaktora Bohúňa, on sa dohovorí s každým. A skutočne, po slávnostnom prijatí nového ambasádora bola veľkolepá recepcia a Ema Bohúňa posadili k jednému stolíku s novým veľvyslancom. Chvíľu sedeli mlčky, potom Emo vyzval čašníka, aby im nalial do pohárov šampanské. Emo vstal a povedal:
„Viva Espaňa!“
Španielsky veľvyslanec si s ním štrngol a na ex vypili poháre. Sadli si a čašník nalial ďalšie šampanské. Na to vstal španielsky diplomat s prípitkom:
„Viva Eslovaquia!“, štrngli si a na ex znovu vypili a čašník znovu nalial ďalšie šampanské.
Potom vstal Bohúň s ďalším prípitkom:
„Viva Madrid!“, na čo logicky nasledovala Bratislava.
A potom „Viva Pyreneje!“
A potom to už išlo v jednom kuse.
„Viva Tatras!“
„Viva Tejo!“
„Viva Váh!“
„Viva Barcelona!“
„Viva Žilina!“
„Viva Ebro!“
„Viva Hron!“ a za každým viva nasledoval pohár šampanského. Čašník ledva stačil nalievať. Pospomínali sa všetky možné mestá, rieky, vrchy, ktoré v tej druhej krajine poznali španielsky ambasádor a Emo Bohúň.
Nemohlo sa to ani inak skončiť. Emo Bohúň trénovaný bratislavský bohém, zvyknutý aj na iné dávky vína alebo šampanského, stále bol v dobrej forme, ale asi desiaty prípitok španielskeho veľvyslanca zlomil a z recepcie ho museli úplne opitého odniesť.
Asi na tretí deň dostalo slovenské ministerstvo zahraničných vecí nótu od španielskeho, v ktorej ďakovali za veľmi milé a vrelé prijatie ich veľvyslanca, menovite ďakovali redaktorovi Bohúňovi, ktorý mu robil roztomilú spoločnosť počas recepcie.

V rozprávačskom registri uja Jana bola aj príhoda, ktorá svedčí, že Emo bol gavalier a bonviván ešte počas študentských čias.

Emo sa už ako študent prejavoval ako pansláv, a preto ho otec musel na nátlak uhorskej ružomberskej vrchnosti, ktorá mu hrozila rôznymi obchodnými sankciami, poslať do gymnázia v Makove, maďarského mesta, ktoré dnes leží na hraniciach s Rumunskom, aby sa naučil dobre po maďarsky a získal uhorské vlastenecké cítenie. Emo sa ani tam neodrodil a napriek vyhrážaniu triedneho profesora si zapisoval ako materinskú reč slovenčinu.
Ale nie o vlasteneckom cítení je tento príbeh. Emo sa tam zamiloval do dcéry miestneho statkára. Chcel jej zakurizovať, a keď sa dozvedel, že má narodeniny, rozhodol sa, že jej  kúpi kytičku kvetov. Bol vtedy pri peniazoch, pretože otec mu poslal celkom slušnú kopu peňazí na školné a učebné pomôcky. Prišiel na trh a od predavača kvetín, ktorý mal plno narcisov vo veľkom rebrináku, chcel kúpiť jeden narcis. A trhovník mu povedal: „Keď je to pre dievča, mladý pán, kúpte celú bukrétu.“ „A koľko stojí jedna bukréta?“ Predavač mu to povedal a Emo sa zrazu opýtal: „A koľko stojí celý tento rebrinák narcisov?“ A Emo zistil, že aj keď kúpi celý rebrinák kvetov, ešte mu zostanú nejaké peniaze, tak za tie si najal cigánsku kapelu, a takto zatiahol pred dom svojej vytúženej voz s narcismi a cigáni začali vyhrávať zaľúbené melódie. Statkár ocenil Emovo gavalierstvo a pozval ho dnu na oslavu narodenín svojej dcéry. Emo sa zahral na granda ako mnohokrát neskôr vo svojom živote.
Táto príhoda má aj svoj epilóg. O dvadsať rokov neskôr hral Emo Bohúň ruletu v Badene. Zrazu sa mu prihovorila elegantná dáma.
„Spoznávate ma,“ opýtala sa?
„Žiaľ, nie!“
„A ktoré kvety máte rád?“
„No, ruže a klinčeky!“
„A narcisy nie?“
A vtedy Emo spoznal svoju mládeneckú lásku z Makova. Zdôverila sa mu, že práve pred týždňom ju prepustili zo žalára v Segedíne, kde si odsedela osem rokov – zastrelila svojho manžela – a je na ceste do Ameriky.

Ďalšia historka hovorila o Bohúňovom bohémskom živote.

Emo v tom čase býval v podnájme u jednej starej dámy. Keď sa vždy nad ránom vracal zo záťahu, tak v izbe, keď sa vyzliekal, hodil hlučne jednu topánku do jedného kúta, druhú do druhého kúta. Po nejakom čase to domáca nevydržala, a takto prehovorila Bohúňovi do duše:
„Pán redaktor, keď sa už vraciate neskoro v noci, aspoň nerobte taký hluk. Odhodíte topánky, ja sa zobudím a do rána už nezaspím.“
Emo si vzal jej slová k srdcu a sľúbil, že sa polepší. Na ďalšiu noc sa tiež vracal v dobrej nálade, ale až keď s buchotom hodil jednu topánku do kúta, spomenul si na svoj sľub. Ticho si vyzul druhú a ľahol si spať. Na druhý deň mu domáca hovorila:
„Pán redaktor, znovu ste ma zobudili a už som do rána nemohla zaspať, pretože som čakala, kedy konečne hodíte aj tú druhú topánku.“

Ako svedčí posledná historka, ktorú som počul na rodinnom stretnutí, Emo sa nezastavil ani pred autoritami.

Počas vojnovej Slovenskej republiky bol Emo vydavateľom humoristického časopisu ABC a v tom časopise bola pravidelná rubrika Listáreň. Emo v nej vtipne odpovedal na rôzne otázky čitateľov. Až raz časopis uverejnil túto odpoveď: „Dr. Jozefovi T., Bánovce. Z Vášho rukopisu vidieť, že ste lump a čoskoro biedne skončíte!“ No, bol z toho veľký škandál. Dr. Jozef T. z Bánoviec totiž nemohol byť nikto iný, ako vtedajší prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso, ktorý aj počas výkonu svojej funkcie bol farárom v tomto mestečku a každú nedeľu ta chodil slúžiť omšu. Emo Bohúň dostal tri mesiace za tlačový delikt a podľa interpretácie jeho brata Jana, keď mal nastúpiť na trest v Ilave, tak mu cestou zo železničnej stanice do väznice vyhrávali na cestu dve cigánske kapely. Po dvoch-troch týždňoch veľký kamarát Ema Bohúňa Tido Jozef Gašpar mu vybavil omilostenie i prepustenie z väzenia.

Aspoň takto rozprával historku ujo Jano. Dlho som ju považoval za vymyslenú, typickú bohúňovskú fabuláciu, kým sa mi do rúk nedostala publikácia Michala Schvarca Sicherheitsdienst a Slovensko v rokoch 1938 – 1944, kde je toto hlásenie agenta SD:

„Prípad redaktora Ema Bohúňa, bývalého riaditeľa Slovenskej tlačovej kancelárie, vykričaného Čechoslováka, je typický pre tento postoj slovenských bezpečnostných orgánov (t. j. benevolentný proti kritikom režimu – pozn. J. B.). Bohúň bol zatknutý pred Veľkou nocou 1944, pretože ním vedený časopis ABC v grafologickej rubrike istému Dr. J. T., Bánovce, teda zjavne Dr. Jozefovi Tisovi, prorokoval, že je úplne mravne spustnutý a ohlúpnutý človek, a preto biedne zhynie. Za  Bohúňa prepusteného skutočne ešte pred Veľkou nocou, intervenoval potom generálny tajomník Zväzu novinárov Ján Adamy, pravdepodobne so súhlasom alebo na pokyn generálneho tajomníka Hlinkovej strany a šéfredaktora Slováka Dr. Aladára Kočiša. Na pokyn ministra vnútra Macha bol však Bohúň 13. 4. 1944 opätovne zadržaný a dopravený do Ilavy.“

Pravdivosť tejto historky sa mi potvrdila, keď som pred niekoľkými rokmi zbieral materiály na napísanie článku o spisovateľovi a novinárovi Karolovi Gulišovi. Zistil som, že on bol vtedy tiež redaktor časopisu ABC a za urážku prezidenta strávil niekoľko dní vo vyšetrovacej väzbe. Emo Bohúň a ďalší redaktor časopisu Vladimír Pospíšil, otec redaktorky Ivety Pospíšilovej, boli odsúdení na niekoľkomesačné väzenie.      

Zaprášené histórie Ema Bohúňa svedčia o veľkom rozprávačskom talente svojho autora. Žiaľ, vydávajú aj svedectvo i o odvrátenej stránke bohémskeho života, ktorý na jednej strane otvoril Bohúňovi bránu k stovkám príbehov, ale na druhej strane zabránil dôkladnejšiemu prepracovaniu jednotlivých príbehov.

Pomník na hrobe Ema Bohúňa v Slávičom údolí v Bratislave

Koniec

Ján Bábik: Veľký rozprávač bratislavskej bohémy | 1. časť

Súvisiace: Ján Bábik: Ján Bohúň – novinár, spisovateľ, hotelier

Snímky: www.litcentrum.sk a Emil Polák

(Celkovo 153 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter