Veľký rozprávač bratislavskej bohémy | 1. časť

V 20. až 40. rokoch minulého storočia sa v Bratislave, keď sa po vzniku ČSR stala neoficiálne hlavným mestom Slovenska, usadilo mnoho umelcov rôzneho umeleckého smerovania i politického presvedčenia, ale napriek tejto rôznorodosti dokázali nájsť spoločnú reč či už v bratislavských viechach a vieškach, reštauráciách, kaviarňach i v nočných podnikoch a vytvorili  zaujímavú societu, ktorej prischla nálepka bratislavská bohéma.

Jedným z jej najvýraznejších predstaviteľov bol novinár a spisovateľ Emo Bohúň (13. apríla 1899 – 15. júla 1959). Nebudem tajiť, Emo Bohúň je môj príbuzný. Bol to brat mojej starej mamy z otcovej strany. Určite som sa s ním aj niekedy stretol, hoci som si neuchoval na neho žiadnu spomienku. Mal som len tri roky, keď zomrel. Do mojej pamäti sa nevryla z osobného stretnutia jeho dobrácka tvár, na ktorej dominovali veľké mrožie fúzy. Určite sa sklonil aj nad mojou detskou postieľkou a povedal jeden zo svojich povestných bonmotov.

Emo však – aj napriek svojej predčasnej smrti – v našej rodine nikdy nezomrel. Hádam žiadne rodinné stretnutie sa nezaobišlo bez toho, že by sa nespomenuli jeho veselé kúsky, ktoré povystrájal, alebo neprerozprávali jeho historky, ktorými kedysi obveseľoval spoločnosť. Dnes ma aj mrzí, že som nepočúval pozorne a nezapamätal si viac. Pretože tam, kam odišiel Emo, odchádzajú pomaly aj jeho priatelia, známi a aj moji príbuzní a vlastne dnes žije už len málo ľudí, ktorí mali to šťastie a poznali ho osobne.

Busta Ema Bohúňa z pomníka

Emo Bohúň sa narodil 13. apríla 1899 v Ružomberku v rodine bohatého obchodníka. Rodina sa vždy hrdila národným povedomím, najmä svojím vzdialeným predkom maliarom Petrom Michalom Bohúňom. Otec Ema Bohúňa bol krstným synom Janka Matúšku, autora textu slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska, a udržiaval dobré styky s miestnym katolíckym farárom Andrejom Hlinkom, ale aj ružomberskými vzdelancami, ako boli napr. Houdekovci a Makovickovci. Detské roky prežil v Ružomberku, kde chodil do miestneho gymnázia. Jeho otec chcel mať z neho bankového úradníka, ale Emo Bohúň mal iné predstavy o svojej životnej dráhe. O úradníkoch mal takýto nelichotivý názor: „Úzkosť mi zovrela srdce a prišlo mi nekonečne ľúto, keď som sa niekedy náhodou dostal do úradu alebo podniku, kde sa účtovalo, a kde za veľkými písacími stolmi, nízkymi i veľkými, som videl armádu účtovníkov. Nahýnali sa nad písacie stoly a ostrým perom vnášali do rubrík nekonečný rad číslic. Pripadali mi ako galejníci prikovaní železnými putami ku stoličkám a k stolom, kde zhrbení prežívali až do smrti svoj smutný osud. Díval som sa na ich zohnuté chrbty a skúmal ich tváre, či medzi nimi neuvidím grófa Monte Christa, Dreyfusa alebo iných nevinne odsúdených galejníkov a trestancov.“

Nečudo, že jeho kariéra úradníka trvala len niekoľko mesiacov. Lákala ho nová metropola Slovenska, Bratislava, kde sa usadil a stal sa, dalo by sa povedať, hviezdou nočného života. Spolu s ostatnými umelcami vytvoril spoločnosť, ktorej sa hovorilo bratislavská bohéma. Ale na rozdiel od iných bohém, napríklad parížskej, ju netvorili umelci, ktorí aj keď mimoriadne talentovaní, predsa len boli počas života neuznaní a živorili; bratislavskí bohémi boli umelci už slušne situovaní, spoločensky uznávaní, ba patrili medzi nich aj vysokí štátni úradníci ako Tido Jozef Gašpar, Emil Boleslav Lukáč či Ján Halla (básnickým menom Ivan Gall).

Tido Jozef Gašpar charakterizoval pravého nefalšovaného bratislavského bohéma takto: „Pozdával sa mi dobre situovaný človek, ktorý má vyhovujúcu existenčnú postať. Bol hmotne nezávislý. Ale najkrajším doplnením toho, čím disponoval, bola jeho elegancia srdca a noblesa duše. Vedel pekne žiť. Práve týmto veľkým umením, ktorému Francúzi vravia „savoir vivre“, odlišoval sa od jednotvárnej malomeštiackej egality. V tejto odlišnosti, v týchto srdečných formách spoločenskej kultúry bolo čaro panského bohémstva. Nepoznal mimikrovské prispôsobovanie sa hrubostiam času. Všade zostával ružovým gavalierom. Vždy milý pán. Pravda, toto slovo by znamenalo starý spoločenský formalizmus, keby uňho to, čo v skutočnosti označuje, nebolo v úplnom súlade s jeho vnútorným obsahom – s pravou bonhomiou.“

A práve takýmto bohémom bol Emo Bohúň. Pre svoju dobrosrdečnosť, vtip a šarm bol vítaný v každej spoločnosti. Keby sa bol dal na diplomatickú dráhu, možno by bol z neho dobrý sprostredkovateľ pri riešení rôznych sporov, pretože tam, kde sedel Bohúň, tam ustávali hádky, tam nachádzali spoločnú reč nezmieriteľní prívrženci rôznych politických názorov a umeleckých smerov. Ako by sa nám dnes v našom rozbúrenom živote zišiel takýto dobrosrdečný a tolerantný človek!

Miestom, kde sa stretávali umelci a bohémi, boli kaviarne a viechy. V Bratislave ich bolo požehnane a príslušníci múz v nich vášnivo debatovali o umení. Pre niektorých spisovateľov bola kaviareň pracovňou, pre novinárov zase redakčnou miestnosťou. Pamätníci dodnes spomínajú, ako vídavali Emila Boleslava Lukáča v Štefánke, Jána Smreka, ako redigoval Elán v Luxorke, Mila Urbana v Redute alebo v Astorke. Hlavný stan Ema Bohúňa bol v Savoyke, resp. v Carltone. Jeho švagriná Helena, manželka jeho mladšieho brata Jána,  mi spomínala, že mala dokonca od neho list, ktorý mal hlavičku EMO BOHÚŇ – HOTEL CARLTON – BRATISLAVA.

Bratislavský hotel Carlton na prelome 50. a 60. rokov; jeho autorom je Milan Michal Harminc a postavený bol v roku 1928

Ale nebol to len Carlton, kde sa Emo Bohúň zdržiaval. Bol všade tam, kde bola dobrá spoločnosť a dobré vínko. A len čo zložil každej dáme poklonu a pošepol lichôtku, začal hovoriť jeden zo svojich príbehov, veselých či smutných, ale vždy pútavý, podávaný neobyčajne príťažlivým rozprávačským štýlom.

Historky Ema Bohúňa boli často neuveriteľné. Neraz vychádzal len z akejsi drobnej anekdoty, kratučkého príbehu, ktorý rozpracoval, ale vedel ho aj vynikajúco vypointovať. Ale len zlomok týchto príbehov sa zachoval. Kniha príbehov Ema Bohúňa, ktoré vyšli pod názvom Zaprášené histórie, obsahuje len niečo vyše šesťdesiat poviedok. Niekoľko desiatok poviedok je roztratených v novinách a časopisoch, ktoré Emo neúnavne zakladal. Ale stovky a stovky príbehov, ktoré vyrozprával svojim známym a priateľom, sa uchovali len v ich pamäti. A ako umierajú  pamätníci Ema Bohúňa, tak odchádzajú aj jeho poviedky.

Otec Ema Bohúňa, Ján Bohúň, na obraze Jozefa Kusku

Emo Bohúň mal vyslovene rozprávačský talent a dá sa povedať, že si svoj talent vlastne vyrozprával. Takmer všetko, čo napísal, napísal v kaviarni hotela Carlton v Bratislave. Nijako mu pri tom neprekážal ruch a šum, ktorý tam vládol. On si sadol do kútika a tam písal. Ale bohužiaľ je to len malý zlomok toho, čo v spoločnostiach vyrozprával.

Emo Bohúň bol najtypickejší bratislavský bohém. Nikdy si nerobil starosti o to, čo bude zajtra. Jeho život bol ako sínusoida. Raz bol na vrchole a možno o ňom smelo povedať, že bol milionár a o niekoľko dní nemal, obrazne povedané, ani na kávu. Jeho otec bol z toho nešťastný a neraz svojim príbuzným vypisoval takéto listy v archaickom štýle: „Môj prujší syn Emo, ten mi robí veľkú starosť, veď je to bohém. Veď on nemá žiadnu solídnu existenciu. Sľúbte mi, že ak by sa niečo stalo, že vy vždy budete Emovi pomáhať.“

Menej známe o Emovi Bohúňovi je, že zložil niekoľko textov k pesničkám. Jednu pieseň s jeho textom hrajú rôzne skupiny pri ľudovejších zábavách dodnes. Je to pieseň Prší, prší, len sa leje. V čase medzivojnovej Československej republiky to bol veľký šláger. Vyhrávali ho od Košíc až po Prahu a predalo sa mnoho gramofónových platní. V tej pesničke sa spieva:
Prší, prší, len sa leje
a ja chodím bez nádeje.
Mal som dievča, už ma nechce,
nech ju za to Pán Boh tresce.
Teta Helena, Emova švagriná, mi povedala, že Emo sa strašne hneval na túto verziu. Vravel: „Nie tresce, ale stresce,  ja som napísal stresce, ja nechcem, aby bolo to dievča dlhý čas trestané. Iba raz – to stačí.“ Emo však nedostal za túto pieseň žiadne tamtiémy, pretože o autorské práva sa vôbec nestaral. Peniaze pre neho nehrali veľkú úlohu, vedel ich zarobiť, ale ešte ľahšie sa ich zbaviť.

Bol akýmsi priekopníkom v podnikaní v slovenskej tlači. Keď krátko po roku 1989 ešte pred razantným nástupom internetu bolo celé Slovensko zaplavené tzv. „zlatými stránkami“, adresármi rôznych firiem, živnostníkov a služieb, prišlo mi na um, že to nie je nič nové pod slnkom, pretože toto všetko Emo urobil už pred mnohými rokmi. Počas Slovenského štátu vydal totiž dvojzväzkového Informátora Slovenskej republiky 1942/43, kde boli zaznamenané všetky dôležité firemné adresy. Hovorilo sa, že za túto publikáciu dostal veľké peniaze, ktoré potom s kamarátmi z bohémy rozhajdákal po bratislavských kaviarňach a viechach ešte skôr, ako Informátor vyšiel.

Emo Bohúň bol silný predovšetkým ako rozprávač krátkeho príbehu. Napísal však aj niekoľko rozsiahlejších románov, ktoré vychádzali na pokračovanie v novinách. Ako prezrádzajú ich názvy Jánošíkov poklad, Dedičstvo Jánošíkovho pokladu, vyberal si predovšetkým historické námety ľahšieho žánru. Románom Zlaté mesto sa pokúsil aj o detektívku. Knižne vydal i reportáž o vražde, ktorá v tom čase vzrušovala Československo pod názvom Vörösmártyová žije? Aj keď v románoch preukázal fabulačnú schopnosť, neprekročil nimi úroveň diel vychádzajúcich v ústrety nenáročnému čitateľovi. Nedosiahol ani popularitu románov svojich dobrých priateľov a literárnych druhov Jána Hrušovského či Joža Nižnánskeho.

Aj keď bol Emo Bohúň rodený Ružomberčan, mal veľmi rád Bratislavu, kde prežil väčšinu života. Miloval toto mesto, poznal každé zákutie a takmer o nejednom dome vedel rozprávať dlhé príbehy. Nielen zo súčasnosti, ale aj z histórie Bratislavy. Bohúňovi stačilo zachytiť len nápad, vypočuť si krátku anekdotu a už z nej snoval príbeh. Napríklad ako Napoleonov minister zahraničných vecí Talleyrand počas podpisu Bratislavského mieru stretol  dcéru svojej veľkej lásky z mladosti Frou-Frou a on, chladný diplomat, sa rozcitlivel ako malý chlapec. Či bola historka pravdivá alebo nie, s tým si Emo Bohúň veľa starostí nerobil. Napokon takmer ku každému neuveriteľnému sentimentálnemu príbehu dodával akýsi pochybovačný dôvetok. „Keď mi túto históriu pani Kastlová pri kaviarenskom stole vyrozprávala, vonku už bol biely deň. História je až veľmi romantická a zdá sa byť neskutočná, nuž ale ako ináč má vyzerať história pri rannom fialovom svite a pri pohári vína.“

Pomník Ema Bohúňa v bratislavskom Slávičom údolí

Emo Bohúň sa opájal nočným bohémskym životom Bratislavy a veľmi ťažko sa zmieroval s tým, že mesto pomaly stráca čaro, ktoré malo pred rokmi. V 50. rokoch ho ako buržoázny element v rámci akcie B vysťahovali z Bratislavy a poslali na prevýchovu do Žiliny. Mal zakázané písať, živil sa len prekladaním próz maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha. Až roku 1956 sa mohol vrátiť k práci redaktora a redigoval žilinský závodný časopis Stavebný úderník. On – bohém, slobodomyseľný človek, novinár a spisovateľ každým cólom, musel písať o úderníkoch a stavbách socializmu a redigovať kostrbaté články o veľkých pracovných úspechoch od kdejakých robkorov. Stará mama mi neraz hovorila, že sa jej sťažoval, ako ho tá práca ubíjala.

Na sklonku života sa mu predsa podarilo vrátiť do Bratislavy a zasadnúť v redakcii Kultúrneho života. Ale to už nebola tá jeho Bratislava, ako ju poznal pred tým. Vtedy sa začínala prestavba mesta, ktorá takmer zničila niekdajšiu krásavicu na Dunaji. A Emo nemal rád novoty a búranie každého domu pociťoval ako stratu blízkeho priateľa. „Za posledných tridsať rokov zbúrali už v Bratislave veľmi mnoho starých domov. A vždy mi je smutno, keď vidím búrať dom. Akoby odchádzal dobrý starý známy, ktorý sa už nikdy viac nevráti. Celé hodiny by som sa vedel dívať na robotníkov, ktorých čakany zasekávajú sa do starých múrov, rúcajúcich sa v prachových oblakoch ako mŕtvoly.“

Autor týchto riadkov Emo Bohúň zomrel v roku 1959, teda ešte skôr, ako sa začali lukulské hody demolačných čiat. Nebol svedkom, ako Bratislava strácala svoju starú tvár. Srdce mu trhalo, keď videl búrať jeden dom. Ale keby videl, ako sa búra Rybné či Hodžovo námestie, Vysoká ulica so svojimi vieškami, synagóga a iné časti mesta, asi by mu puklo od žiaľu.

Ani neviem, ako sa mohlo stať, že pred niekoľkými rokmi zbúrali v Bratislave dve staré domy a ja som o tom nevedel a nebol som očitým svedkom ich zániku. Nie, že by som mal nejakú ústrednú funkciu, ktorá mi nakazuje, aby som pri búraní starých domov asistoval, nie. Chodievam sa dívať, ako staré domy padajú, iba z lásky ku každému starému kameňu nášho mesta. Chodievam sa dívať na búranie domov tak, ako iní chodievajú na pohreby.“

Bohúňovci mali tuhý koreň života. Emov otec zomrel ako 98-ročný a svojho syna prežil o deväť rokov. Dvaja jeho súrodenci, moja stará mama a jej sestra, sa dožili takmer osemdesiatky, ďalšia sestra prekročila vek deväťdesiat rokov. Mladší brat Ján zomrel ako 94-ročný v roku 2000 ako vtedy pravdepodobne najstarší slovenský spisovateľ a ako skonštatoval v nekrológu Štefan Drug ako posledný davista. Naopak, Emo zomrel pre Bohúňovcov v mladíckom veku šesťdesiatich rokov. Možno to bol práve aj bohémsky život, ktorý podlomil jeho zdravie.

V deň 67. narodenín (13. apríla 1966) odhalili na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave náhrobný kameň novinárovi a spisovateľovi Emovi Bohúňovi, ktorého autorom je akad. sochár Vojtech Baďura. Príbuzní E. Bohúňa sediaci zľava: sestry Oľga a Kamila, 96-ročný otec Ján Bohúň a prvá sprava stojaca je sestra Aurélia. Snímka: A. Prakeš – TA SR

O jeho posledných dňoch života mi povedala jeho švagriná Helena. „Boli to veľmi smutné dni, keď sme vedeli, že Emo je na smrť chorý a nemohli sme mu pomôcť. A on toľko túžil po živote. Prejavilo sa to, keď raz ho prevážali z jednej bratislavskej nemocnice do druhej, Emo dostal civilný oblek, podarilo sa mu ujsť do Štefánky, kde tiež bol častým hosťom. Myslel si, chudák, že keď sa dostane do svojho milého prostredia, že hádam choroba ustane. No skončilo sa to tragicky, ináč ani nemohlo. Prišlo mu zle, museli volať sanitku a odviezť do druhej nemocnice, kde potom v roku 1959 zomrel.“

(Koniec 1. časti) 

Snímky: Autor, www.wikimedia.commons, Emil Polák a TA SR  

Súvisiace: Ján Bábik: Ján Bohúň – novinár, spisovateľ, hotelier                                                                    

(Celkovo 200 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter