V mene republiky?!
Krížová cesta Dušana Viesta ml.

Katedra žurnalistiky na FF UK bola malá škola a svojho druhu v tom čase na Slovensku jediná. V každom ročníku prijali na štúdium 12 – 15 uchádzačov (ja som sa dostala až na druhý pokus, a to nie z politických dôvodov, pretože moji rodičia neboli ani v ľudáckej ani v komunistickej strane, takže nemohli byť ani vylúčení – proste som bola dievča z Gelnice a tam, ako vieme, by si ani dnes taký Hlina ani pečienku nedal operovať…)

Na tej škole sme sa všetci od prvého po piaty ročník poznali, ale poslucháčku Danu Viestovú som spoznala až ako Jancurovú, a to až po skončení vysokej školy. Zišli sme sa na plese vydavateľstva Pravda, sedeli sme spolu s jej mužom Vladom pri stole, tancovali na malom parkete a popri večeri sa trochu rozprávali. Danka bola redaktorkou Slovenky a manželkou redaktora Nového slova Vladimíra Jancuru, obaja písali výborne, mali svoj štýl a navyše vedeli písať medzi riadkami. To vtedy všetci čitatelia novín a časopisov oceňovali najviac.

„V mene republiky“.
Spomienky Dušana Viesta ml.,
vydal ÚPN v edícii Memoáre.

A predsa sa medzi riadky nedostalo všetko, a tak som Danku Viestovú (vtedy Jancurovú) spoznala až teraz, keď mi poslala knihu o svojom otcovi Dušanovi Viestovi ml. Dankin starý otec Dušan a generál Rudolf Viest boli bratia, no rodina Dany Viestovej mala ešte aj druhú vetvu – antifašistov a vlastencov Vysušilovcov. Rodinu Viestovcov a Vysušilovcov spojili mladí snúbenci, neskorší Dankini rodičia. Bolo to už v čase vojny a mladá vdova po plukovníkovi Vyušilovi sa zapojila do podzemného odboja, ktorý organizovala Flora. Zakladateľkou Flory bola Dankina babička Kvetoslava Viestová, mama Dankinho otca Dušana. Ešte za slovenského štátu ho vylúčili z gymnázia, keď si so spolužiakmi pietne uctili čsl. legionárov, potom získaval informácie o zbrojnej výrobe, aj o živote v slovenskom štáte a cez spojku ich posielal do Londýna, kde bol jeho strýko Rudolf Viest ministrom a neskôr poverený vojenským velením SNP. Mladá právnička sa s ním zoznámila cez svojho brata Ladislava, zaľúbili sa a v roku 1944 sa vzali. Aj Dušan Viest mladší sa spolu s otcom zapojil do ozbrojeného povstania, bol spravodajským dôstojníkom, po ústupe povstania do hôr odviezol svoju mladú ženu do Ľubietovej, kde v marci 1945 porodila dvojičky Hanku Kvetoslavu a Eduarda Ladislava, krstnými rodičmi dvojičiek sú na ľubietovskej evanjelickej fare zapísaní Hana a Edvard Benešovci. Obe deti však v priebehu siedmich týždňov pochovali, zomreli v júli a auguste pre nedostatok výživy a na infekčnú chorobu. Aj ich mladý otec sa z vojny vrátil s podlomeným zdravím, ťažko hľadal obživu a vnútorne nesúhlasil s politikou, ktorá po vojne naberala nedemokratický smer. V deň volieb v roku 1948 sa pokúsila mladá budúca mamička Miroslava v deviatom mesiaci tehotenstva so svojím mužom Dušanom, jeho bratom Borivojom, jeho manželkou s malou dcérkou a rodičia Dušana Viesta odísť do zahraničia. Boli to československí vlastenci, nesúhlasili s politickým vývojom v rodnej vlasti, za ktorú boli pripravení obetovať aj život. Poznali zákon, vedeli, že aj keby ich pri prekročení hranice chytili, bol by to iba priestupok, nie trestný čin a zaplatili by nanajvýš pokutu. Plán však skrachoval a všetkých príslušníkov rodiny zatkli a dali do väzby. Mama Danky bola v deviatom mesiaci tehotenstva, prepustili ju porodiť dcéru Dagmar, ktorú všetci volali od narodenia Dana a keď mala Danka dvadsať mesiacov, mama ju nechala povarovať bratovi, študentovi práva Ladislavovi, lebo sa musela dostaviť pred ľudový súd. Lenže zo súdu sa domov už nevrátila ani ona, ani jej muž, ani starí rodičia. Aby dievčatko nevzali do sirotinca, strýko Ladislav povolal z Bardejova mamu Vysušilovú a malá Danka ju odvtedy až do smrti bude volať mama. Lebo tá skutočná mama skončila na rok v Ilave. Za čo?

V knihe, ktorú mi poslala poštou Danka Viestová, je kópia listu adresovaná Sekretariátu Okresnej prokuratúry Bratislava I.

„Túto knihu spomienok môjho otca Dušana Viesta ml. na časy jeho väznenia počas 50. rokov minulého storočia by som rada poskytla prokurátorom, ktorí by sa chceli dozvedieť viac o tom, ako sa kedysi vyšetrovalo, rozhodovalo a vynášali sa rozsudky. Ako sa zo slušných a čestných ľudí vyrábali politickí väzni a táto nálepka sa s nimi niesla aj desiatky rokov… (list je datovaný 31. januára 2024).

Ľudový súd napokon všetkých Viestovcov odsúdil na rôzne dlhé tresty, a keď nebol skutok, za ktorý mali byť súdení, tak si ho vyšetrovatelia vytĺkli. Doslova!

To je osobný príbeh Danky, po ktorom v knihe nasleduje vedecká štúdia Martina Gabča.

Úvodné slovo Dany Viestovej je precízne, citovo naplnené, na fotkách vidíme malé usmievavé dievčatko, ľudia ho hladkajú súcitne po hlavičke a ticho si šepcú – sirôtka. Vyrastá so starou a prastarou mamou, zažije šok, keď ju raz, ani nie trojročnú, pred spaním, už okúpanú v postieľke, navštívi – Ježibaba. To sa jej vlastná mama vrátila z väzenia, zlomená, zakríknutá, už navždy poznačená zážitkami, na ktoré nie, že nechce spomínať, ale nikdy o nich hovoriť! Dcérka si pamätá ten večer, svoj strach z plačúcej neznámej panej, stojacej pri jej detskej postieľke. Bojí sa jej, nevedia ju upokojiť, a potom, už utíšená, sa díva cez kľúčovú dierku: vidí tú pani, svoju mamu, sedieť za kuchynským stolom, plačúcu so zopnutými rukami k modlitbe… Danku vychovala stará mama Vysušilová, no dcéra v podradných zamestnaniach (v teplákoch, na nerozoznanie od svojich rómskych kolegov presýpala štrk, aby vedela, ako chutí robotnícka práca, hoci ju so siedmimi semestrami práva mohli oveľa efektívnejšie využiť…) prispievala na domácnosť, lebo z penzie starej mamy by sotva vyžili.

Dievčatko sa so starou mamou a mamou sťahovalo z Bardejova do Strážskeho, do Humenného a späť, bývali v jednej izbičke, v slobodárňach, aj „na tajnáša“ v kancelárii podniku, kde mamu zamestnali. Deti na dievčatko vykrikovali: dze maš ojca a šalena čechiňa – lebo rozprávala spisovne po slovensky… Až po rokoch, už ako 15-ročná sa stretla s otcom, dozvedela sa, že o ňu stojí, iba stará mama Vysušilová jeho listy dcére pálila, lebo ho vinila za zlý osud celej rodiny.

„V roku 1964 sa už pomaly politické ovzdušie otepľovalo a tak vtedajší predseda Slovenskej národnej rady Michal Chudík odovzdával môjmu starému otcovi vyznamenanie ako účastníkovi Slovenského národného povstania. Bolo to pri príležitosti 20. výročia SNP a slávnostný akt sa odohrával v Carltone, vtedy najlepšom bratislavskom hoteli. Čiže sa tomu prikladal aj patričný dôraz. Účastníci boli slávnostne poobliekaní, len môj starý otec akosi vyčnieval – jednak bol dosť vysoký, ale odlišoval sa od ostatných predovšetkým tým, že nohavice od požičaného, obnoseného obleku sa mu končili nad členkami a rukávy na saku mal rozstrapkané, nehovoriac už o košeli, na ktorej čas tiež nechal svoje stopy. Jeho chudobný a zanedbaný výzor si Michal Chudík všimol a poveril svojho tajomníka Ing. Leopolda Podstupku (bol to neskorší šéfredaktor týždenníka Nové slovo, kde pracoval aj môj dnes už bývalý manžel. Ing. Podstupka mi toto poverenie v telefonickom rozhovore roku 1995, keď si na toto spomenul môj otec, aj potvrdil. Žiaľ, medzitým už zomrel.), aby zistil, čo je vo veci. Povedal mi do telefónu, že vycestoval do Šamorína, kde sa ocitol v tej istej starej betónovej práčovni. Zhrozený opísal situáciu predsedovi SNR, ktorý potom rodine Viestovcov poslal päťtisíc korún zo svojho fondu a požiadal vtedajšieho povereníka spravodlivosti JUDr. Petra Colotku, aby rodine nejakým spôsobom pomohol. Skutočne aj pomohol, hoci rodina si musela prejsť istou časovou tortúrou.

A tak sa stalo, že 25. novembra 1965 Najvyšší súd v Prahe svojím rozsudkom sp. zn. 8 Tz 82/65 v plnom rozsahu zrušil pôvodný rozsudok Štátneho súdu v Bratislave zo dňa 27. apríla 1950 sp. zn. Or III 110/49. Dôvodilo sa tým, že pôvodným rozsudkom bol porušený zákon a Najvyšší súd v Prahe prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby prípad opäť prerokoval a znovu rozhodol. Stalo sa tak jeho uznesením 21. januára 1966. Dňa 15. júla 1966 príslušníkov rodiny Viestovej oslobodil spod pôvodnej obžaloby z roku 1949.“

Výpoveď dievčatka a potom študentky Dany Viestovej je silná, dojímavá, no svedectvo jej otca čitateľa vovedie do strašného sveta kriminálu a nezákonností tak silno, že sám cíti údery, krv v ústach a vypľúvané zuby obete… Dušan Viest ml. sa však nikdy nepoddal, čím viac ho bili, tým hlasnejšie a hroznejšie svojim mučiteľom nadával, to mu dodávalo guráž vydržať. Až neskôr sa dozvedel, aké účinky mal ten jeho verbálny odpor: jeho väznenú mamu bili za to, že „tá k….a nám ešte aj nadáva!“ Pri čomsi, čo sa malo nazývať ľudská potrava, si Dušan Viest spomenul, ako za chlapčenských čias rád chodil ku koňom a všimol si, že ak je vedro s vodou špinavé – kôň sa odvráti, nepije. Vo väzbe sa k ľuďom správali horšie ako zvieratám… No aj v tých neľudských pomeroch medzi muklami vládla solidarita, morzeovkou na potrubie si podávali správy, delili sa o každú cigaretu, o každý lepší hlt jedla. Dušana Viesta mučili, ale charakter mu ani len nenaštrbili. Pokúsili sa napríklad získať ho ako spolupracujúceho (dnes by sme povedali kajúcnika), aby udával spoluväzňov. Nikdy sa neznížil k takej podlosti.

„…Neuvedomil som si, že som pri tomto vstal. Robili sa mi kruhy pred očami a naraz som sa len počul kričať, že aj keď som v tejto uniforme, nemajú právo ma urážať a pokiaľ sa týka toho označovania komunistov ako mojich nepriateľov, tak som mal a som presvedčený, že aj mám priateľov komunistov, akých oni nebudú mať, keby žili hoci aj tisíc rokov. Povedal som, že som nikdy neposudzoval ľudí podľa národnosti, vierovyznania alebo politickej príslušnosti, ale podľa charakteru a ako nestraníkovi bol mi rovnako milý slušný komunista alebo demokrat. Zakončil som tým, že som povedal svoju mienku o tom, čo ma čaká, ale na takéto veci ma nedostanú ani za cenu života. Najskôr sa ma snažili utíšiť, no potom mi povedali, že tým teda dokazujem svoj postoj k republike a že ma tam dajú, či chcem alebo nie. A že som si týmto spečatil svoj osud. Na to som vyhlásil, že všetko môžem stratiť, len česť nie a v prípade, že ma k niekomu dajú do cely, okamžite vyhlásim, na čo ma tam dali.“

Ten človek (ako koľkí v tých rokoch!) si prešiel martýriom, trvalo viac ako tri dlhé roky, kým sa dostal Dušan Viest ml. na slobodu. Slobodu? Mrak zlej povesti sa tiahol za ním a celou rodinou a nikto si nechcel „špiniť“ prsty. Po tom všetkom Dušan Viest ml. píše o svojich mučiteľoch bez nenávisti, vecne, presne, o to bolestnejšie je vedieť, že sa to stalo a že sa to stalo človeku bezúhonnému nie preto, že bol „režim“, ale preto, že si režim spojili ľudské beštie so svojou nekontrolovanou mocou, ospravedlňovanou túžbou po spravodlivosti. To sa nikdy v ľudskej spoločnosti nezmení politickým prevratom, tí ľudia nezmizli, len ako chameleóni zmenili farbu.

Knihu V mene republiky vydal v edícii Memoáre Ústav pamäti národa, o ktorom som nemala príliš vysokú mienku pre politizáciu jeho niektorých pracovníkov. Ale v mojich očiach týmto činom stúpol, na toto sa nesmie zabudnúť.

Lebo ako hovorí Dušan Viest ml. v závere svojich spomienok:

„Prežil som strašné roky utrpenia a ponižovania, potácajúc sa medzi životom a smrťou a dožil som sa rehabilitácie, ako aj celá moja rodina. Neviem dodnes, kto bol iniciátorom tohto aktu, viem len toľko, že významnú úlohu tu vykonal pán minister, predseda SNR Michal Chudík, ktorému aj touto cestou vyslovu­jem svoju vďaku, že prinajmenšom spolupôsobil pri navrátení cti a víťazstva pravdy, nad zvoľou a násilím.

Dúfam, že takéto roky a udalosti sa nebudú už nikdy opako­vať a aj keď tú rehabilitáciu nepokladám za úplnú a dokonalú z toho dôvodu, že dodnes sa za toto nikto neospravedlnil, niko­ho nebrali na zodpovednosť, dokončím svoju životnú púť ako človek so cťou – a v pokoji.

Pokiaľ sa týka zodpovednosti, nie som za pomstu, za nási­lie a oko za oko. Viem, že násilnosti plodia nové násilnosti, ale človeku chýba akosi pocit istoty a spravodlivosti. Viem, že stratené roky života ani zdravie mi nikto nevráti, viem, že štát je chudobný, teda aj finančné odškodnenie nemôže byť ani len pri­bližné, no predsa len niečo chýba. Nechcem vyvolať polemiku, keď napíšem, že ma nebil a netýral Novotný ani Bacílek, tým menej nejakí údajní sovietski poradcovia. Robili to ľudia, ktorí sa nám dnes smejú, nám, predčasne vyradeným z normálne­ho života, a domnievam sa, že sa smejú právom. Veď pokiaľ sú vo svete dodnes stíhaní a súdení fašisti, ktorí sa vyhovárajú, že konali na príkazy nadriadených, od Hitlera počnúc cez celú šká­lu subordinačnej podriadenosti, toto sa im neuznáva – títo naši netvori s ľudskou podobou sa vyhovárajú na Novotného, Bacílka a dokonca drzo na sovietskych poradcov a týmto sa stávajú beztrestnými a ktovie, či nečakajú na novu príležitosť – dokon­čiť započaté dielo.“

Knihu by sme mali čítať s porozumením nie pre dejiny, ktoré boli, ale pre našu prítomnosť, z ktorej raz tiež budú dejiny.

(Celkovo 513 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “V mene republiky?!
Krížová cesta Dušana Viesta ml.

  • 21. februára 2024 at 13:12
    Permalink

    Děkuji za krásný komentář k dějinám rodině Viestovských. Generál Viest, to byl pojem. O osudech dalších jsme nic nevěděli. My v Čechách jsme měli představu, že se Slováci k Slovákům chovají o poznání lepší, než tomu bylo v Čechách. Vidím však, že záleží na osobní odvaze a statečnosti obyčejných lidí, jak se té hydře totality vzepřít. Děkuji Vám z Váš časopis a lituji, že o sobě toho čím více víme málo.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter