Spoločné (ťažké) životné osudy

Na 9. marca t. r. pripadlo 120. výročie  narodenia významného slovenského ľavicového právnika, politika, literáta, člena skupiny DAV, podpredsedu Matice slovenskej Dr. Daniela Okáliho. Na spomienkovom podujatí, ktoré zorganizoval Inštitút ASA, Matica slovenská a Klub Nového slova 13. marca t. r., sa zúčastnila aj Jana Schillerová-Horváthová, dcéra Dr. Ivana Horvátha, ktorého s Dr. Danielom Okálim viazal prakticky celoživotný vzťah. Dalo by sa povedať: v dobrom aj v zlom.
Čitateľom ponúkame celé vystúpenie J. Schillerovej-Horváthovej, z ktorého na spomienkovom podujatí pre nedostatok času predniesla iba časť.

Dr. Okáliho si veľmi vážim, obdivujem jeho statočnosť, to, ako po nesmiernom utrpení v detstve a v ťažkých životných podmienkach dokázal vyštudovať a zasadzovať sa za práva tých, ktorí to najviac potrebovali – za práva ubiedených, ponižovaných a neprávom prenasledovaných.

Som dcérou Dr. Ivana Horvátha, ktorého spájalo s Dr. Okálim priateľstvo už od školských rokov cez mnohé spoločné životné osudy.

Jana Schillerová-Horváthova a Ivan Okáli na spomienkovom podujatí, venovanom Dr. Danielovi Okálimu

Viacerí z vás budú hodnotiť jeho osobnosť a dielo. Domnievam sa, že je málo známa ich odbojová činnosť. Podľa historikov nebol v Senici, Skalici a vôbec na Záhorí nijaký protifašistický odboj. Ale bol, a veľmi dobre organizovaný a široko rozvetvený. Viedol ho môj otec, Dr. Ivan Horváth, s mnohými statočnými a obetavými spolupracovníkmi. Len teraz, v posledných rokoch, sa obetaví ľudia v Senici venujú tomuto výskumu, čo je po toľkých rokoch mimoriadne ťažké. Našiel sa aj jeden záznam, ako syn Dr. Okáliho prišiel zo Skalice na bicykli za mojím otcom, aby doručil lieky. V spomienkach o tom písal aj Daniel Okáli ml.: jeho  otec pravidelne posielal môjmu otcovi do Senice balíčky s liekmi od českého lekárnika v Skalici pre oddiel kpt. Jána Reptu na Brezovej pod Bradlom. Malý chlapec nebol nápadný… Bol to vtedy asi od 11-ročného Daniela pozoruhodný výkon.

Dr. Daniel Okáli

Rodinu Dr. Okáliho som spoznala až v Bratislave, keď sa sem presťahovali zo Skalice a naša rodina zo Senice, po oslobodení v roku 1945. Synov Okáliovcov som takmer nepoznala, študovali v zahraničí, ale poznala som dcéru Evu. Bola odo mňa staršia o tri roky. Aj keď sme chodili do tej istej školy, stretávali sme sa zriedkavo. Po vojne bolo totiž v Bratislave ešte málo škôl, v ktorých bolo možné vyučovať, aj to bývalo na dve smeny. A od septembra 1948 som už chodila do školy v Budapešti.

S Evou Okáliovou som sa opäť stretla v lete roku 1950, strávili sme spoločné prázdniny pri mori v Bulharsku. Boli to posledné šťastné prázdniny v mojom živote, a zrejme aj v jej. Pamätám sa, že predtým bol v Budapešti u otca na návšteve náš československý veľvyslanec v Bulharsku, jeho meno som už zabudla. Zrejme v tomto čase pozval otca a Dr. Okáliho do Bulharska. S rodinou, v lete to bolo najmenej nápadné. Chcel ich asi oboznámiť so závažnými informáciami, ktoré sa k nemu dostali. V budovách našich veľvyslanectiev to už bolo nebezpečné, lebo boli prešpikované odpočúvacími zariadeniami a medzi zamestnancami boli infiltrovaní agenti ŠtB. V Budapešti to asi mohol byť nový vojenský atašé a možno aj šofér. Čiže zrejme z obavy pred odpočúvaním a špehovaním sme sa ocitli na krásnom mieste v Bulharsku pri mori, kam prišiel za našimi otcami československý veľvyslanec v Bulharsku. O čom sa dozvedel, pred čím ich chcel vystríhať, to sa môžeme len domnievať.

Dr. Vladimír Clementis bol pozbavený funkcie ministra zahraničia a na jeho miesto nastúpil v roku 1949 Viliam Široký. Čo nové sa udialo v prvom polroku 1950, neviem. Neviem, kedy Rákosi poslal Gottwaldovi zoznam (samozrejme, vymyslený) tzv. amerických špiónov a žiadal Gottwalda, aby zničil aj Dr. Daniela Okáliho, aj Dr. Ivana Horvátha. Na nich mu mimoriadne záležalo. Dr. Okáli mal na starosti presídľovanie obyvateľstva a Dr. Horváth vymáhanie kultúrneho dedičstva, odvlečeného Maďarmi zo slovenského územia od roku 1848. Tieto ich poverenia vyplývali zo záverov Parížskej mierovej konferencie, na ktorej sa obaja zúčastnili ako stáli členovia československej delegácie. Boli to poverenia veľmi ťažké a náročné. Maďari sa nezmierili ani po dlhých rokoch s Trianonskou zmluvou a závery Versaillskej zmluvy sa snažili čo najviac obchádzať. A naše kultúrne dedičstvo doposiaľ nevrátili…

Naši otcovia sa vtedy v Bulharsku asi dozvedeli o veľkom nebezpečenstve, ktoré ich čaká. Mali ešte možnosť zachrániť sa a emigrovať. Ale tak, ako to bolo nemysliteľné pre Dr. Clementisa, bolo to nemysliteľné rovnako aj pre Dr. Okáliho a Dr. Horvátha. Boli to veľmi múdri a vzdelaní ľudia, vynikajúci právnici, politici, diplomati a mimoriadne čestné a morálne osobnosti. Útek do zahraničia by pre nich znamenal zradu ich ideálov a všetkého, v čo verili a čo dovtedy vykonali. Ako právnici si boli vedomí, že neexistuje nič, čím by sa boli previnili.

Dr. Ivan Horváth s rodinou

Už 3. decembra 1950 zaistili mojich rodičov, pre mňa prišli o niekoľko dní neskôr. Dr. Okáliho zaistili 4. februára 1945. Eva mala vtedy 15 rokov, ja 12. Bol to ťažký vek na takéto drastické zážitky; muselo nás to poznamenať fyzicky aj psychicky.

S Evou Okáliovou som sa stretla až o veľa rokov neskôr, keď som v roku 1974 navštívila Dr. Daniela Okáliho v Literárnovednom ústave SAV, ktorého bol riaditeľom. Našťastie, prekonal všetko mučenie, utrpenie, ponižovanie v dlhej vyšetrovacej väzbe a vo väzení. Môj otec, keď dostal milosť a prišiel ťažko chorý domov, krátko nato v roku 1960 zomrel. Za Dr. Okálim som prišla s prosbou, aby napísal o mojom otcovi nejakú spomienku pre gymnázium, ktoré po 10 rokoch existencie malo byť oficiálne pomenované ako Gymnázium Ivana Horvátha. Dr. Okáli ma veľmi milo prijal a napísal peknú spomienku nielen na spoločné študentské roky 1917 až 1919, keď s mojím otcom navštevovali bratislavské lýceum na Palisádach, ale aj na ďalšie spoločné osudy. Veľmi tu oceňoval otcove ľudské a mravné hodnoty. Pomenovanie gymnázia sa vtedy neuskutočnilo, „zarazili“ to z ÚV KSS s odôvodnením, že otec bol vlastne sociálny demokrat, a nie komunista, riaditeľku vyhodili a musela za trest odísť na malú dedinu na Kysuce. Gymnázium pomenoval až minister Ftáčnik v roku 2001.

Pri mojom stretnutí s Dr. Okálim som si vypýtala adresu jeho dcéry Evy, s ktorou sme sa stretli prvý raz po 25 rokoch. Bolo to veľmi dojímavé. Ale okrem pekných spomienok na naše spoločné šťastné prázdniny v Bulharsku sa nám na ďalšie ťažké roky nechcelo spomínať.  Len niečo sme si povedali. Obidve sme boli tým, čo sme prežili, poznačené fyzicky a najmä psychicky. Každá z nás si vytvorila svoj vlastný malý mikrosvet, v ktorom sa nám darilo ako-tak existovať. S Evou sme sa už viac nestretli. Chceli sme spomienky, ktoré nás ničili, uzavrieť do seba a zatlačiť do podvedomia. Je to múdre nepísané pravidlo pre príliš doráňanú dušu. Ja som ho dva razy porušila a hovorila som o tom, čo som prežila odvtedy, ako som bola uväznená. Spravila som to v nádeji, že moja výpoveď bude malým kamienkom do mozaiky ďalších výpovedí pamätníkov o tomto neľudskom období našich dejín, v nádeji, že generáciu našich otcov, ktorá bola zničená, v súčasnosti spravodlivo posúdia a ocenia. Žiaľ, veľmi som sa mýlila.

Teraz je príležitosť spomenúť, že Juraj Jakubisko sa pred dvomi rokmi obrátil na RTVS s návrhom natočiť dokument práve o tejto generácii s názvom Stratená generácia. Ale RTVS ho odmietla. Takto sme nenávratne prišli o vzácny umelecký dokument, ale aj o dokument morálneho a ľudského zadosťučinenia.

Ale teraz, vďaka organizátorom týchto konferencií a tu zúčastneným ľuďom sa na stratenú generáciu nezabudne.

Len to, čo sme si s Evou v krátkosti povedali, znamenalo, že sme mali veľmi podobné osudy a s nami aj veľa ďalších detí, ktoré mali otcov vo väzení. Napr. vysťahovanie v akcii B do troch dní, vyradenie zo školy aj tesne pred skončením školského roku, lebo sme kazili kádrový profil školy. Po skončení nižšej strednej školy Eva musela nastúpiť do učňovského pomeru v Tesle, mňa zaradili do Štátnych pracovných záloh do Trnavy k murárom. Tam som nakoniec nenastúpila, lebo v mojom živote sa vždy v kritických situáciách našli dobrí ľudia, ktorí mi pomohli. Ako napríklad, keď ma po pol roku pustili na slobodu, hoci som bola ťažko chorá,  nemohla som sa dostať do detskej nemocnice, kam som ešte patrila, lebo som mala oboch rodičov vo väzení. Zachránil ma pán profesor Ladislav Dérer s Dr. Rázusom. Ilegálne ma umiestnili na I. internú kliniku v nemocnici na Miczkiewiczovej ul., ležala som v posteli bez menovky, neskôr ma ešte vo vhodnom čase vyšetrovali v ich ambulancii.

Obdobie 50. rokov bolo veľmi ťažké. Ľudia nevedeli, čo sa deje, žili v stálej neistote, báli sa. Vyhýbali sa nám, svojim deťom zakazovali, aby sa s nami čo len rozprávali. Cítila som sa vtedy ako malomocná, vyvrhnutá na okraj spoločnosti. Keď sa so mnou chcel niekto spriateliť, sama som mu povedala: Nevieš, kto som, mohla by som ti ublížiť, nestýkaj sa radšej so mnou. Tak to bola aj v ďalších rokoch, aj keď som už bola dospelá.

Od začiatku 50. rokov a najmä vtedy, keď vrcholil proces so Slánskym, v týždenníkoch v kinách vysielali vynútené výpovede so strašnými, vymyslenými výpoveďami detí, manželiek, rodičov a príbuzných tých, ktorí boli vo väzení. Niekedy museli príbuzní podpísať aj žiadosť o rozsudok smrti. Viem o chlapcovi, ktorý musel podpísať, že žiada, aby jeho otca popravili, čo sa aj stalo. Chlapec potom spáchal samovraždu. Viem ho veľmi dobre pochopiť.

Ja som mala šťastie. Keď som bola väznená, chceli, aby som niečo proti otcovi podpísala, ale dostala som nervový šok a ťažký astmatický záchvat.

Ešte viac než vysielanie v kinách a v rozhlase vplývali na verejnú mienku noviny. Na prvej strane Pravdy, ktorá mala vtedy veľký formát, boli politické články o najaktuálnejšej politickej situácii. U nás sa vtedy zaviedli na pracoviskách ráno po príchode tzv. desaťminútovky, kde sa diskutovalo, čo je najnovšie v politike. Okrem hlavného rečníka, vždy iného a vždy vopred určeného, mohli kohokoľvek vyvolať do diskusie. Preto cestou do práce každý hltavo čítal prvú stranu Pravdy, aby bol, ako sa hovorilo, v obraze.

Koncom novembra 1952 vrcholil vykonštruovaný politický proces s našou významnou politickou reprezentáciou povojnového obdobia „Slánský a spol.“, v ktorom boli 3. decembra jedenásti odsúdení na smrť a ďalší na ťažké väzenie, resp. niektorí boli presunutí do Bratislavy na ďalší vykonštruovaný politický proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami.

Najviac zo všetkého vtedy ovplyvnil verejnú mienku článok na prvej strane Pravdy dňa 26. novembra 1952 od významného spisovateľa a v období normalizácie obdivovaného disidenta Dominika Tatarku. Celá strana bola plná neuveriteľných invektív, ako napr.: „Zloduchovia, keby sa aspoň kajali… Kde, z akého pekla, z akej kloaky, zjavili sa na svetle sveta takéto netvory…? Zbrane nijakého iného nepriateľa nemôžu už byť nebezpečnejšie… naučili sme sa poznať najhoršieho nepriateľa… falzifikát marxistu… kozmopolitu… darebáka.“

Toto všetko sa dobre vrylo do pamäti našej verejnosti, a to natoľko, že sme to my, potomkovia, ale aj príbuzní, manželky, rodičia väznených a odsúdených veľmi ťažko a dlho museli znášať. Opäť uvediem na ilustráciu jeden môj zážitok: Napriek všetkému som si našla veľmi dobrú priateľku od prvej chvíle, keď sme si náhodou sadli vedľa seba do školskej lavice na začiatku školského roka na zdravotnej škole, kam som sa dostala vďaka dobrým ľuďom. Mali sme spoločnú cestu domov po Dunajskej ulici až po Ondrejský cintorín a boli sme šťastné, že sme sa vtedy mohli bezstarostne rozprávať. Raz priateľka prišla ráno do školy veľmi zúbožená. Keď som sa spýtala, čo sa jej stalo, vyhrnula si sveter a na chrbte mala krvavé rany. Otec ju surovo zbil remeňom, lebo mu známi žalovali, že chodieva do školy v srdečnom rozhovore so mnou. Neviem si doteraz vysvetliť, ako tí – mne cudzí ľudia – vedeli, kto som. Veď sme nemuseli mať ako židia za fašistického slovenského štátu viditeľné označenie… S priateľkou sme sa potom už stretávali len v najodľahlejšej časti Ondrejského cintorína, a pre istotu každý raz pri inej hrobke.

Veľmi ťažko sa mi na toto všetko spomínalo. Ale chcem, aby sa vedelo, akému tlaku a ponižovaniu boli mnohí z nás vystavovaní. Ťažko to mohlo ostať bez následkov, najmä psychických, na celý život. Tak to bolo aj u Evy Okáliovej.

Snímky: Oľga Gáfriková a wikimedia

(Celkovo 417 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter