Peter Colotka o auguste 1968

Významné výročia bývajú príležitosťou, aby sa rôzne pijavice napili krvi z nebožtíka. Už dlho sme svedkami prekrúcania histórie, preto je dobre pripomenúť autentické zážitky človeka, ktorý bol pri tom.
Vyberáme ukážku z knihy Z archívu mojej pamäti – nedokončené rozhovory Gabriely Rothmayerovej s profesorom Petrom Colotkom, ktorý dvadsať rokov zastával funkciu predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky, ale bol aj podpredsedom federálnej vlády, ministrom spravodlivosti a členom Barnabitskej komisie, ktorá pripravovala rehabilitácie nespravodlivo odsúdených z rokov päťdesiatych.

Roky šesťdesiate sú dnes opradené legendami – kladnými aj zápornými. Spomeniete si, aká bola atmosféra spoločnosti v roku 1968 v najvyšších politických kruhoch?

– Od januára sme boli všetci vo voľajakom vleku. Už ako podpredseda vlády som mal často pocit, že veľa sa tára, veľa sa provokuje a menej robí. Medveďa, keď spí, netreba škrabať, lebo môže ťapnúť.

Boli sme všetci strašne hrdí, na takom stretnutí, na takej schôdzke predstaviteľov krajín Varšavskej zmluvy sme sa nedali, tam sme sa nedali. Ale ja som občas na Úrade vlády ukazoval chlapom mapu: Pozrite, tu susedíme s Poľskom, Sovietskym zväzom, Maďarskom, a na takom malom fliačiku s Rakúskom a Nemeckom. Máme premyslené, s kým a ako chceme robiť politiku? Keď sa chodilo na rokovania, do Drážďan napríklad, už z tých rokovaní sa dalo usudzovať, že oni môžu aj udrieť. Boli to len také pocity, ale boli.

Raz v máji bolo zasadnutie vlády, po skončení hovorí Oldřich Černík Husákovi a mne, aby sme ešte zostali na chvíľku.

A potom nám hovorí: „Nerozhodnú sa nakoniec tí Rusi ťapnúť nás po hlave?“

Obával sa mocenskej intervencie. Na to Husák úplne rázne zasiahol.

„Oldo, takúto volovinu ani nerozprávaj! Ešte to niekde počujú a povedia, že to ide od teba. To je nezmysel! Ako by sa mohli odvážiť?! To je nemožné. Celý svet by zamrel. Veď my sme tu, Česi a Slováci, asi poslední, ktorí nemali nikdy nijaké nepriateľské vzťahy. Kto ti také niečo nabulikal?!“

Po tom, ako nás obsadili vojská piatich armád, som si na ten májový rozhovor spomenul. Oldo Černík bol asi prvý, kto sa toho obával.

Vy ste boli v tom čase predsedom Vládneho výboru pre tlač a informácie a tlač v obrodnom procese zohrala významnú úlohu…

– Áno, mne to nejako prischlo, mal som byť nejaký hovorca vlády a v spojení s tlačou. Noviny nezohrali len kladnú úlohu, občas prestrelili.

Bol som u Šaňa Dubčeka a on mi hovorí: „Strašné problémy nám robia novinári. Na všetkých rokovaniach, keď už Sovieti nič iné nemajú, tak nám vždy obúchavajú o hlavu to, čo sa píše v našej tlači. Nemohol by si zakročiť? Na teba dajú skôr ako na iných, povedz tým novinárom, nech to nerobia, že škodia tým mne.“

Potom sme mali poradu so zástupcami tlače, Jožo Lajš robil zápis.

Hovorím im: „Súdruh Dubček ma poprosil, aby som vám tlmočil, že vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame, by ste mali byť zdržanlivejší. Všetko hádžu na hlavu jemu, každú výčitku za to, čo sa napíše v tlači. Najmä v tlači. Prosí vás, aby ste mu nerobili zbytočne ťažkosti.“

Na to vystúpil jeden z novinárov a hovorí: „Súdruh Colotka, neviem, čo si mám myslieť. To je naozaj odkaz od súdruha Dubčeka? Alebo súdruh Dubček hovorí nám niečo iné ako vám? Lebo stretli sme sa s ním a povedal nám: Chlapci, držte sa! A Smrkovský potvrdil: Kluci, nedejte se!“

Nikoho neodsudzujem, bol to zákonitý jav, po režime tvrdej ruky príde človek dobráčisko, a mnohí to zneužijú. Šaňo taký bol. Ja som sa bál, že ho zomelú ľavicoví radikáli, dozvedel som sa, že aj Novotný s tým rátal, priklonil sa k jeho kandidatúre preto, že si myslel, že Dubček to neustojí.

Pamätám si atmosféru roku 1968, bola som gymnazistka, v Gelnici nebolo veľa komunistov, z našej rodiny nikto, ale v tom roku sa k strane hlásili aj ľudia, pre ktorých bolo dovtedy slovo komunista skoro ako nadávka.

– Výbuch slobody bol, to bez debaty. Ale kde je zodpovednosť? Videl som to zblízka, ľudia veľmi nezodpovední, v minulosti mlčiaci ako peň, ktorí si možnože v krčme niečo porozprávali, zrazu si vyskočili a mysleli, že prišla ich hodina.

Ale – všetci sme boli takí hrdinovia!

Keď sa malo ísť do Varšavy, všetci sme hlasovali za to, aby sa na rokovanie nešlo. Neviem, teraz si myslím, že sme tam mali ísť. Lenže vtedy nebolo iné stanovisko. V Drážďanoch na stretnutí predstaviteľov Varšavskej zmluvy našu delegáciu pucovali, Gomulka, Ulbricht… To nás ponižovalo, vzbúrili sme sa. Ale teraz neviem: asi sme mali mať chladné hlavy. Až natoľko sme sa nemuseli cítiť ponížení.

Ale Sovieti vedeli, že Západ nám nepríde na pomoc, preto si dovolili s nami tak jednať. A my sme im to rozhodovanie uľahčovali.

Dubček hovorí vo svojom poslednom interview, že aj prehra môže byť úspechom, ak vedie neskôr v budúcnosti k zmene… No ale kapitalizmus bol náš cieľ?

V čase Dubčeka mal socializmus toľko stúpencov ako nikdy. Celá republika chcela vstúpiť do strany. To bol taký front jednoty, akú sme nikdy predtým ani nikdy potom nemali. Ktovie, či by sa boli neskôr vyjavili záujmy, ktoré už so socializmom nemali nič spoločné. Lebo človek sa veľmi málo mení.

Naozaj ste nevedeli tesne pred 21. augustom 1968, čo sa chystá? Boli ste predsa podpredseda vlády ČSSR…

– Nevedel som. Chodieval som na sobotu a nedeľu domov, do Bratislavy, ale keďže bolo pred koncom prázdnin, necestoval som do Bratislavy, ale Zdenka prišla aj so synom Petrom ešte niečo pokúpiť do školy, aj Prahu sme mu chceli poukazovať. Na pondelok bola zvolaná tlačovka, predseda vlády Oldřich Černík ma požiadal, aby som na ňu šiel aj ja osobne informovať o rehabilitáciách, pretože sú rôzne názory, že ideme rozhadzovať, a či za každý škrabanec treba každého nosiť na rukách. Zákon o rehabilitáciách už bol prijatý, tak som sľúbil, že tam v pondelok pôjdem. Po skončení som sa s Černíkom stretol, informoval som ho, ako tlačovka dopadla, lebo boli otázky aj z krajnej ľavice, načo je to dobré, tieto rehabilitácie. Podľa môjho názoru to bolo veľmi dôležité aj pre vernosť socializmu, ktorý by nemal byť zaťažený ranami z minulosti. Lebo ani do zajtrajška by sme sa nemohli dívať, keby sme si nevyčistili dnešok. Mŕtvych nevzkriesime, ale aspoň tým, čo žijú, aby sme zmiernili utrpenie. Na to musíme nájsť prostriedky, lebo nám to svedomie zasiahlo. S touto vecou sa musíme vysporiadať, aj keby sme si mali z vlastného chleba odkrojiť. Hovoril som Černíkovi, že som z tých krajných názorov vyšťavený, a on mi hovorí, že ide na zasadnutie predsedníctva. A že dostal pozvánku na zasadnutie Slovenskej národnej rady na 21. augusta, malo byť rokovanie o federalizácii štátu. Keďže musí byť na Predsedníctve ÚV KSČ, tak ma poveril, aby som ho zastúpil. Myšlienku federácie prijímal, ale nechcel, aby Slováci škandalizovali Čechov ako národ. To som mu prisľúbil.

Domov do Bratislavy som prišiel podvečer, náš dedo, manželkin otec sa ma pýta: „Ako to tam vládnete, v tej Prahe?“

„I tak, i tak. I vládneme, i nevládneme.“

„To nemôžeš tak nezodpovedne hovoriť!“

On bol veľmi seriózny človek a mal obavy, čo sa to deje.

Potom si išla celá rodina ľahnúť, ja som si ešte pozrel čosi v televízii a tiež som sa chystal spať. Neviem, koľko bolo hodín, keď zazvonil telefón. Z ústredného výboru volala služba, aby som prišiel na ÚV KSS, na predsedníctvo.

Hovorím: „Veď ja nie som členom.“

„To nevadí, ide o vážnu vec. Nikomu nehovorte, kam idete.“

Tak som sa začal obliekať, keď zazvonil telefón druhý raz, volala Nelka Višňovcová, suseda, to bola povereníčka obchodu, či ma volali na ÚV a či sa mám ako dostať, že ma vezme autom.

Moja žena počula telefón, pýtala sa, kam idem. A ja jej hovorím: „Ale, nikam. Pokojne spi.“

Jej to nedalo, išla k oknu a tam vidí, že ja nasadám do auta k Nele Višňovcovej. No, čo si mohla pomyslieť…

Prišli sme na ÚV, všetci, s ktorými sme sa stretli, sa obracali na mňa, čo sa robí: „Veď ty si prišiel z Prahy, musíš vedieť, čo sa deje, načo nás sem pozvali.“

A ja som vycítil, že niektorí to vedia, aspoň sa tak uškŕňali.

Maťo Lúčan mi tiež s takým úsmevom hovorí: „No, Peterko, už si dorehabilitoval.“

Myslím, že musel mať nejakú tajnú informáciu. Dogmatik bol, ale inak to bol dobrý chlapec. Posledný prišiel Miloš Hruškovič a informoval nás, prečo nás sem pozvali. Z Prahy práve dostal správu, že do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na základe pozvania našich najvyšších orgánov, vlády, ústredného výboru.

Na základe pozvania našich najvyšších orgánov? Tak vám to povedal?

– Áno. A vo mne hrklo – prečo mi to ten Černík zatajil?

Vonku už bolo počuť lietadlá a ja Hruškovičovi hovorím: „Odkiaľ to máš? Veď som podvečer prišiel z vlády, a ja nič neviem. Ako to, že ty máš takú informáciu?“

Hruškovič bol tiež člen vlády, mal vtedy ambíciu prísť robiť do Bratislavy tajomníka, možno aj prvého, neviem.

Všetci sme boli rozčúlení a do toho dorazil zo Žiaru nad Hronom Gustáv Husák. Mal tam veľmi ostrý prejav o nových pomeroch a o socializme s ľudskou tvárou. Husák bol na Slovensku vtedy veľmi populárny, oveľa väčší hrdina ako my všetci, bolo za ním aj to martýrium, ale aj jeho schopnosti.

Aj on bol rozčúlený, čo sa to robí a ostro hovorí: „Kto z vás ich pozval?!“

Nikoho nebolo.

„Odkiaľ máš ty informácie?“ obrátil sa na Hruškoviča.

Ten hovorí: „Dostal som správu z Prahy, ako som ju dostal, tak vám ju podávam.“

Vznikol frmol, všetci začali medzi sebou grámoriť. Vtom niekto prišiel zospodu, že práve vysielal rozhlas stanovisko Predsedníctva Ústredného výboru KSČ, a že je to úplne inak, než akú správu sme dostali od Hruškoviča. Nikto ich sem nepozval a je to úplne opačne!

Dodatočne som si to zrekonštruoval. Pravdepodobne mala skupina radikálnych ľavičiarov, ktorí chceli vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu, pripravený scenár, že sme sem pozvali vojská na záchranu socializmu. Mysleli si, že majú v Predsedníctve ÚV KSČ väčšinu. Lenže keď sa v Prahe dozvedeli o vstupe vojsk, Zdeněk Mlynář pripravil vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré odsudzovalo vstup vojsk. Dali hlasovať a dvaja, s ktorými sa rátalo v tom inom scenári, zahlasovali za odsúdenie vstupu. Tým ani úloha, ktorou ktosi poveril Hruškoviča v Bratislave, aby Slovensko akceptovalo vstup vojsk, nevyšla. Nastala strašná situácia, nikto nič poriadne nevedel. Bola noc, pomaly sa začalo brieždiť. Mal som tam kamarátov, Vlada Zvaru, Laca Kompiša, Nelku Višňovcovú, tak sme išli ku Kompišovi, chytala nás hrôza, ako mohlo vzniknúť nedorozumenie takého charakteru. Cudzie vojská sa navalia – Nemci, Maďari, Poliaci, Bulhari – a Rusi, tí Rusi, s ktorými sme nemali ako jediní nijaký spor, ako to charakterizoval ešte v máji Gustáv Husák… Sedeli sme zhrození najprv na ÚV, vypili sme nejaký koňak, nevedeli sme, čo robiť. Pomaly sa rozvidnievalo, spať sme už nešli, ale rozhodli sme sa ísť do mesta, vidieť na vlastné oči, čo sa robí. Išli sme na Námestie SNP, tam boli tanky, kopa ľudí, diskutovali s vojakmi, tí asi naozaj nevedeli, ani kde sú. Ako sme chodili pomedzi ľudí, niektorí nás poznali, zdravili, zašli sme až k Univerzite Komenského, tam bola na schodoch krv. Dozvedeli sme sa, že zastrelili dievča, Danku Košanovú. Neviem, či ju zabila priama alebo odrazená strela, ale krv tam bola. Srdce mi zovrelo, hovorím si, to mohol byť môj syn, a čo tá matka… Vracali sme sa odtiaľ, ľudia nám hovorili, aby sme sa netúlali, že nás môžu chytiť. Ale bolo to správne, že sme boli medzi ľuďmi.

Ja som išiel potom už sám okolo SNR, sídlo bolo vtedy tam, kde je teraz vláda. Okolo všade vojaci, strieľali do ľuftu. Vysokú školu technickú obstáli, vraj tam sú kontrarevolucionári. V budove parlamentu bol podpredseda a ešte zo dvaja ľudia, aj Matej Lúčan, keď počuli streľbu, volali generálnemu konzulovi. Bol ním Kuznecov, sympaťák, ale taký odložený káder vo výslužbe, rád si vypil, taký veselý chlapík.

Lúčan mu volá, prečo tam strieľajú.

A ten mu hovorí: „Tam kontrarevolucioneri!“

Na to mu Lúčan: „Matvej Matvejevič, delo očeň serioznoje. I kuľomety imejut i streľajut,“ vysmial ho jednoducho.

Ale inak na smiech to nebolo.

Situácia ešte stále bola neprehľadná, 22. augusta som dostal ja, aj Husák odkaz, že nemáme nocovať doma. Tak som jednu noc aj s celou rodinou nocoval u Gustáva Čierneho, Husák nocoval niekde na fare.

Väčšinu času som strávil v budove ÚV KSČ na Hlbokej, tam telefonovala moja žena. Syn Peter prišiel celý zelený za ňou, počúval rozhlas a tam hlásili, že nás aj s Husákom Rusi zaistili pri ceste na Vysočanský zjazd. Potom tú správu ixkrát opakovali. Moja žena vynadala Hruškovičovi, musel som ísť domov, upokojiť ju, že som živý a zdravý.

Ale s Husákom sme analyzovali, aký zmysel mala táto správa a kto ju pustil do éteru. Bola to provokácia? Varovanie? Dodnes neviem. Hoci sme na Vysočanský zjazd neprišli, zvolili nás oboch aj v neprítomnosti do Predsedníctva Ústredného výboru KSČ.

V nasledujúcich dňoch sme boli aj s Husákom pozývaní na Predsedníctvo ÚV KSS, ktoré permanentne zasadalo. Prvým tajomníkom na Slovensku bol vtedy Vasil Biľak, ale ústredný výbor prijal dokument, že v delegácii na rokovania do Moskvy za slovenskú stranu má ísť aj Gustáv Husák. Klokoč bol predseda SNR, prosil ma, aby som išiel s nimi na predsedníctvo pripraviť dokument, ktorý splnomocnil Husáka za Slovensko vystupovať. Potom bolo treba odniesť dokument Husákovi na letisko, jemu volal Svoboda alebo Štrougal, že má ísť na moskovské rokovania. Fero Hagara, partizán, ktorý asi bol za vstup vojsk, ale inak bol statočný človek, tak sa podujal, že ide so mnou. Tak sme spustili húkačky a na letisko. Všetko ustupovalo, na letisku nás vojaci zdravili. Priniesol som splnomocnenie, dal som ho Gustávovi Husákovi, že má zastupovať Slovensko. A jemu sa až brada zatriasla, lebo mal pocit, že Slovensko ho nemá rado.

Hovorím mu: „No, dúfam, že nás nesklameš.“

A on mi na to: „Nerob si špásy v takej vážnej situácii.“

Vycítil som, že sa tej úlohy aj bál, aj bol rád, že ju má.

Prišiel veliteľ letiska a hovorí, že pristálo lietadlo s prezidentom Svobodom. Ja som na prezidenta Svobodu držal a dodnes držím, to bol korektný človek.

Prezident vystúpil, hovorí mi: „A ty čo tu robíš? Ty máš byť v Prahe, lebo Praha je plná správ, že vy držíte s Rusmi, že vy ste ich pozvali.“

„To je hlúposť, súdruh prezident. Tu, v Bratislave, sme toho istého názoru ako predsedníctvo.“

Ale prikázal mi, aby som hneď, ako budem môcť, išiel do Prahy, lebo tam je protislovenská nálada. Ešte som sa pýtal, kto ho bude zastupovať a on mi na to, že sa o to nemusím báť, lebo sa ešte v ten istý večer vrátia. Predpokladal, že všetko pôjde hladko.

Samozrejme, všetko bolo inak, vrátili sa o štyri dni.

Telefonické spojenie fungovalo iba sporadicky, ale podarilo sa mi hovoriť s Hamouzom, podpredsedom vlády. Pýtal sa, aká je u nás situácia. Jakeš mi potom pri previerkach zazlieval, že ja som bol spojkou medzi slovenskou a pražskou pravicou.

V predsedníctve slovenského ústredného výboru boli dva smery – jeden naviazaný na Biľaka, druhý na Husáka a Dubčeka. Pripravoval sa aj slovenský zjazd, Husákovo a Dubčekovo krídlo sa skontaktovalo s Moskvou a odtiaľ prišla správa, že zjazdy sa nemajú konať. Lenže prípravy už boli tak rozbehnuté, že sa zjazd začal v Dimitrovke, potom pokračoval v PKO.

Mňa volali do vlády do Prahy, 26. augusta som tam vycestoval aj s Milanom Čičom. On bol dosť poplašený chlapec, ale išiel so mnou, boli sme v jednom aute, v druhom nás istil Karol Šmidke. No ale nešli sme hlavným ťahom, ale smerom na Smolenice. Šoféri nepoznali tú cestu, aj smerníky boli pomenené, pootáčané, aj môj syn sa toho zúčastňoval. Šofér netušil, kde sme, navyše auto, ktoré išlo za nami, sa zrazu stratilo, potom sme sa dozvedeli, že havarovali. Motali sme sa do kruhu, niekde pri krčme sme zastali, ľudia na nás pozerali podozrievavo, podvečer sme prišli do Kolína. Tam nás zastavili chlapi s bielymi páskami, mysleli si, že sme spolupracovníci. Ale ktosi ma tam spoznal, a tak nás uhostili a dali nám aj nocľah, zavčasu rána sme vyrazili do Prahy. V blízkosti Internacionálu sme si dali kyslé ryby a ja som poslal Milana pozrieť, či nie sú nejaké problémy. Na recepcii našiel odkaz, aby som nechodil do hotela, lebo ma tam hľadajú nejakí civili, ale aby som išiel na Hradčianske námestie.

Na Hradčianske námestie práve v tom čase dorazila aj delegácia z Moskvy, bolo to 27. augusta. Prezident Svoboda nariadil, že vláda má bývať na Hrade. Aj na strave aj na byte som potom bol asi desať dní, budova vlády bola obsadená a aj znečistená. Pod mojím trezorom, ktorý sa niekto pokúšal otvoriť, mi zanechal aj nakadené. Ohromne som túžil po aute Simca, v tom trezore som mal odložené peniaze, ktoré som si ulieval ešte aj pred Zdenkou, k tým sa nedostali.

Keď sme sa streli s delegáciou z Moskvy, Kriegla a Smrkovského čakali manželky, Gusto Husák sa ma hneď pýtal, čo nového, aká je na Slovensku  situácia. A ja mu na to – že u nás nič nového, ale že na nich sme čakali s nádejou. Čosi mi odpovedal o posratých hrdinoch. Jeho zajímalo, čo je so zjazdom.

A ja sa pýtam: „A tí kedy odídu?“

„A ty si myslíš, že oni k nám prišli na odpust? S toľkými delami, tankami? V Moskve tí najväčší hrdinovia boli chorí, umierali… Teraz musíme dať veci do poriadku a oni zakrátko odídu.“

On bol skutočne o tom presvedčený.

Rozhodlo sa, že má ísť na slovenský zjazd. Proti Vasilovi Biľakovi bola veľmi silná nálada.

Husák mi hovorí: „Podelíme si úlohy, ty zostaneš v Prahe a ja idem na ten zjazd do Bratislavy.“

Povedal vám, že v Moskve zmenil postoj k okupácii?

– Ja si myslím, že postoj nezmenil. Stále bol na pozícii, že je to tragédia, že sem nemali chodiť. Ale povedal mi, že tu pomôže iba šok. A potom, keď som čítal jeho prejav na zjazde v bratislavskom PKO, pamätáte si, ako burácal: „Nech odpadne, čo je kolísavé…“ tak aj pre mňa to bol šok.

Otázka je, čo iného sa dalo v tom čase robiť?

Zjazd otočil Husák, jednoznačne. Ale v presvedčení, že keď sa rýchlo situácia skonsoliduje, tak o pár mesiacov odídu a budeme môcť pokračovať v tom, čo sme v januári začali. Navonok to aj tak vyzeralo, všetci sa vrátili z Moskvy, všetci zostali na svojich miestach, vojská sa držali disciplinovane, zdalo sa, že budeme môcť pokračovať.

Čo sa dialo s vami v Prahe toho 27. augusta 1968?

– Prezident Svoboda mi dal príkaz, aby som nechodil do hotela, býval som teda tých pár dní na Hrade, hoci som bol odrezaný od sveta, aj od aparátu. Oldřich Černík zvolal zasadnutie vlády, podal nám informáciu o tom, čo sa dohodlo v Moskve. A vyzval nás, aby sme všetci moskovské dohody dodržiavali.

Vtedy som uvažoval, načo mi to bolo, zostávať v politike, keď to všetko nakoniec takto dopadlo. Bola to tragédia, myslel som si to vtedy a myslím si to stále. Bola to tragédia pre myšlienku socializmu.