Pevnosť umenia
Aké osudy mala spočiatku celkom tuctová obranná pevnosť na brehoch Seiny? Veď podobných boli po celom Francúzsku stovky. Čo sa udialo, aby sa zmenila na jedinečné monumentálne centrum umenia a kultúry Paríža a aj Francúzska ? Prečo láka už stáročia milióny zvedavých návštevníkov z celého sveta? Odpovede na tieto otázky sa pokúsime nájsť v nasledujúcom článku.
V poslednom storočí 1. tisícročia sa mesto Paríž rozprestieralo len na ostrove uprostred Seiny. Z bezpečnostných dôvodov boli brehy ostrova obohnané vysokým obranným múrom a s okolitou krajinou bol spojený len dvoma mostami: malým a veľkým. Na druhej strane rieky sa nachádzali rozsiahle močiare. Práve tu, na mieste dnešného Louvru, podľa knihy Milana Ferka „Paríž a my“ vraj stála vikingská či normanská pevnosť zvaná Leovar (Lower, čo znamená hrad alebo hradby). Podľa iných prameňov to bol útulok pre lovecké psy pod názvom Louveterie. Nech sa volala tak či onak, určite bola útočiskom pred typickými nástrahami doby, teda nájazdmi rôznych kmeňov, prevažne severských bojovníkov. Ani kráľ Filip August (1165 – 1223) nemienil zmeniť tento účel. Od roku 1190 vytrvalo budoval kamenný hrad „lapis refugii“ s pôvodnými rozmermi 80×80 metrov a obrannú vežu kruhového pôdorysu s výškou 30 metrov, umiestnenej v strede nádvoria. V stredoveku, okolo roku 1338, ešte nebola obranná pevnosť Louvre ničím výnimočná. Takých bolo vo Francúzsku mnoho. Až kráľ Karol V., prezývaný Múdry (1338 – 1380), začal v tomto období postupne prebudovávať vtedy už nefunkčný obranný hrad, lebo sa ocitol za rozšíreným obvodovým múrom Paríža. Teda vo vnútri stále sa zväčšujúceho stredovekého mesta, čím stratil svoj pôvodný zmysel. Jeho zastavaná plocha sa v nasledujúcich rokoch začala postupne zväčšovať, lebo bol krok za krokom prebudovaný na kráľovskú rezidenciu. Kamennú pevnosť postupne rozobrali a aj s použitím získaného stavebného materiálu začali stavať nový kráľovský palác. Na fasádach sa zjavili gotické okná, na strechách vikiere i vežičky a ako bolo vtedy zvykom, v bezprostrednej blízkosti paláca založili aj rozsiahlu záhradu. To už klopala na dvere renesancia. Bolo to v polovici 16. storočia. Stavba mala za sebou dvesto rokov prestavieb a často aj zásadných zmien.
Zo starých čias a pôvodnej koncepcie sa zachoval len palác, pomenovaný po architektovi Pierre Lescotovi. Toto krídlo bývalej pevnosti je jediná definovateľná časť starej pevnosti, ktorá prežila aj všetky nasledujúce zmeny. Vo vnútornom dvore štvorcového pôdorysu ležia do dnešných dní pod zemou skryté základy pôvodnej stavby. V súčasnosti sú však kamenné múry už sprístupnené turistom v podzemí Louvru. Presne nad nimi je renesančne upravená budova Lescotu.
Na stavbu sa – vzhľadom na dostupnosť – používal výhradne miestny vápenec z útrob Paríža, ktorý sa počas storočí osvedčil ako spoľahlivý, trvácny a esteticky vyhovujúci materiál. Neskôr sa vzhľadom na enormné kvantitatívne potreby rozsiahlej stavby a aj zlepšenej dostupnosti začal dovážať vápenec až z morského pobrežia. Ukázal sa ako ešte odolnejší, ale hrubšej štruktúry. Používal sa aj vo vnútri stavby, lebo gotické točené schody sa začali postupne prerábať na veľkolepé a široké priame renesančné schodiská. Premenili sa z výlučne funkčných na prestížne objekty. Viedli napríklad z kráľovských komnát rovno do veľkej sály, ktorá sa využívala na oficiálne príležitosti, audiencie a slávnosti. Tu bola na stene umiestnená veľká empora (galéria), ktorú podopierajú štyri stĺpy v tvare ženských postáv – karyatídy. Preto ju nazývali Sála karyatíd. V súčasnosti sa tu nachádza trvalá expozícia antického sochárstva. Na menej exponované časti stavby sa začal používať kameň z lomu v Oise. V tých časoch sa kamenné bloky prevážali výhradne na riečnych lodiach. To sa zmenilo až oveľa neskôr s príchodom železnice v 19. storočí. Umožnilo to privážať stavebný kameň z ešte vzdialenejších miest.
Následne sa začala stavba meniť na architektonicky zložitý komplex mnohonásobne väčších rozmerov. V západnom krídle predtým stála dnes už neexistujúca budova paláca Tuilerie (Thuilleries), ktorý dala postaviť Katarína Medicejská (1519 – 1589) v roku 1564, teda päť rokov po smrti manžela Henricha II. (1519 – 1559). Bez akejkoľvek politickej skúsenosti prevzala vládu nad krajinou zmietanou náboženskými nepokojmi. Vo vzdialenosti zhruba 500 metrov na západ od Louvru umiestnila svoje obytné priestory aj preto, aby upevnila svoju pozíciu vo feudálnej spoločnosti. Oddeľovala ich len rozsiahla záhrada, ktorá sa zachovala na rozdiel od paláca Tuilerie aj do dnešných čias. Zhruba v 4-metrovej hĺbke pod zemou skrývajú zvyšky jeho základov aj v súčasnosti. Krídla budovy dosahovali až 250 metrov. Boli to pôvodne dva samostatné paláce. Až kráľ Henrich IV. (1553 – 1610) pred viac ako 400 rokmi nechal pozdĺž nábrežia Seiny vybudovať dlhú galériu, ktorá spojila oba paláce. Na jednej strane bol palác kráľovský a na druhej palác kráľovnej matky. Za obeť ambicióznemu plánu padla celá jedna obytná časť Paríža – jednoducho ju zbúrali. Namiesto toho vybudovali spojenie dlhé 460 a široké 13 metrov, ktoré kopírovalo nábrežie Seiny. Toto nové krídlo bezprecedentne zväčšilo plochu dovtedajších palácov. Potom nasledovalo dlhé obdobie bez radikálnych zmien. Až Napoleon prišiel s nápadom uzatvoriť veľké nádvorie aj z druhej strany. Stavba bola ukončená za čias vlády Napoleona III. Výstavba Louvru bola ukončená v roku 1870 a finálna zastavaná plocha má 135 000 m2. Tým sa stal tento komplex budov najväčším v tej dobe. Eklekticky spája v sebe budovateľské úsilie mnohých storočí, čo nie je na prvý pohľad príliš markantné na jeho pomerne jednoliatom architektonickom výraze zvonka. Naopak rôzne fázy postupnej prestavby počas storočí je najlepšie vidieť zvnútra. Napríklad vo vstupnom priestore Lescotu je už spomínaná Sála karyatíd. Má veľkolepé rozmery a kráľ Henrich II. ju mienil používať ako uvítaciu halu na reprezentačné účely. Vtedy mala plafón s drevenou konštrukciou, ktorá však nosnosťou nestačila prepojiť 14-metrovú šírku s vnútornou výškou 15 metrov. Preto tam bola postupne v interiéri vstavaná kamenná oblúková klenba na dodatočných stĺpoch, ktorá má oveľa väčšiu nosnosť. Obdobná zmena nastala aj so 170 m dlhou kolonádou na východnom priečelí. Bola postavená za čias Ľudovíta XIV. (1638 – 1715) v rokoch 1667 až 1674 pri hlavnom vstupe do paláca, ktorý bol vtedy na opačnej strane ako dnes. Kolonádu zdobí 52 stĺpov s výškou 12 metrov, ktoré dodnes vytvárajú dominantu tejto pompéznej časti fasády. Tu sú pod strechou nad stĺpmi skryté dlhé ručne kované železné tyče, ktoré držia zdanlivo monolitnú kamennú stavbu pohromade.
Hlavný vchod do Louvru sa zmenil až vybudovaním sklenej pyramídy. Bola postavená v 80. rokoch 20. storočia. Má historické súvislosti, o ktorých bežný návštevník Louvru nemá ani tušenia. Politické súvislosti a príčiny jej vzniku sme podrobne prebrali v minulej časti cyklu Paríž a my. Samotná pyramída má 21-metrovú výšku a je vybudovaná z kovu a skla. Bolo na ňu použitých 603 sklenených tabúľ, 95 ton ocele a 105 ton hliníka. Zastrešuje veľké podzemné priestory, ale je len zlomkom ich ohromnej rozlohy. Niečo ako malá časť plávajúceho ľadovca viditeľná nad vodou. Pod okolitým parkom je ukrytých údajne až 100 000 m2 priestorov a chodieb, ktoré spájajú jednotlivé časti rozsiahleho komplexu. Umiestnenie pyramídy vôbec nebolo náhodné. Napriek tomu, že projekt vzbudzoval odpor, mala pyramída v predošlých storočiach už niekoľko predchodkýň, ktoré sú zdokumentované na dobových rytinách. Pyramída cez oblúk Arc du Carrousel spolu s obeliskom na o čosi vzdialenejšom námestí Place de la Concorde, bulvárom Champs Elysées a víťazným oblúkom Arc de Triomphe je vizuálne spojená v jednej línii. Končí sa ohromným novodobým oblúkom, ktorý dominuje novej štvrti La Défense. Vzdušnou líniou je vzdialený 8 kilometrov. Je to dominantný priehľad v srdci Paríža. Tu vidíme úspešný príklad dlhodobého plánovitého urbanistického snaženia, ktorý nenarušuje živelná a chaotická výstavba, ako sa to deje sústavne u nás v Bratislave.
Severný komplex budov Louvru je trochu trapézovite, asymetricky vychýlený, čo je dané historickými súvislosťami. Zmienený výhľad nebol do roku 1871 vôbec možný, lebo dovtedy ho hatil palác Tuilerie. Ten so svojimi impozantnými rozmermi a 260 m šírky úplne znemožňoval výhľad smerom na západ. Palác však vypálili a následne zbúrali počas povstania Parížskej komúny v roku 1871. V podzemných skladoch Louvru sú do dnešných čias uchovávané kamenné zvyšky stĺpov a blokov fasády zbúranej stavby. Kamenné bloky sú zväčša popraskané, lebo počas viacdenného požiaru sa enormne nahriali a sálali teplo ešte niekoľko dní. Všetko zlé je na niečo dobré a táto katastrofa otvorila dovtedy uzatvorený cisársky komplex smerom k mestu. Aj ostatné krídla Louvru sú asymetrické, lebo jedno krídlo kopíruje tok rieky Seiny a opačné na severnej strane zase smerovanie ulíc v meste. To všetko umožnilo už koncom 18. storočia rozhodnutie založiť dnes už určite jedno z najväčších múzeí sveta. Vtedy však priestory palácov boli ešte malé a najmä temné a nevhodné na prezentáciu umeleckých diel. Preto sa od založenia múzea v roku 1793 budovy postupne prispôsobovali na nový účel. Aby sa umožnilo širokej verejnosti navštevovať a aj vidieť jednotlivé artefakty, bolo jediným možným riešením osvetliť umelecké zbierky zvrchu. Čo vyžadovalo rekonštrukciu striech na veľkoplošné strešné okná. Ukázalo sa to ako ozajstná technologická výzva pre architektov 19. storočia. Preto na tie časy revolučné riešenie následne predurčilo spôsob osvetlenia aj v ostatných galériách šírom sveta. Výsledkom postupného prebudovávania bolo až 10 000 m2 sklenených striech. Mnohé z kovových konštrukcií, ktoré držia sklenené tabule, majú impozantné rozmery. Príkladom môže byť salón Carré so svetlíkom s rozmermi 23 x 15 metrov. Podporná kovová konštrukcia má váhu 16 ton a slúži svojmu účelu už od čias francúzskej revolúcie. Neskoršie sklenené strechy majú samozrejme oveľa väčšie rozmery. V 90. rokoch minulého storočia vznikli monumentálne sklené strechy s rozmermi až 60 x 40 metrov, ktoré zastrešili celé asymetrické nádvoria. Napriek všetkým uvedeným prestavbám a rozšíreniam priestorov múzeum neustále bojuje s ich nedostatkom.
Mám jeden zážitok z Britského múzea v Londýne. Pri jednej z prehliadok prišiel zriadenec, otvoril inak uzamknuté priestory skrine pod vitrínami a tam som videl mnohokrát viac naukladaných exponátov, ako boli vystavených pre verejnosť. Teda drvivá väčšina exponátov je pred zrakmi návštevníkov skrytá v depozitoch. Rovnaká situácia je aj v Louvri. Všetky tie sklady, dielne či kancelárie potrebujú svoje vlastné priestory, aby udržali ohromné múzeum v bezproblémovej prevádzke. Na tieto účely sa neustále zväčšuje podzemný labyrint. Ten sa začal budovať už v 19. storočí. Je tam dokonca aj protiletecký bunker z čias druhej svetovej vojny. To samozrejme musí rešpektovať stabilitu základov jednotlivých budov, aby sa už neopakovala situácia z 19. storočia, keď sa zrútila časť veľkej galérie pozdĺž Seiny. Preto sa kontinuálne využívajú najnovšie metódy meraní, aby sa včas identifikovali najmenšie pohyby stavieb, lebo pôvodné základy sa v mnohých prípadoch ukázali ako nedostatočne hlboké. To by totiž mohlo ohroziť umelecké zbierky. Hoci aj samotný komplex budov sa prezentuje návštevníkom ako významné umelecké dielo a nielen rozsiahle zbierky výtvarného umenia. Vzniká tu vzájomná synergia. O rôznorodé umelecké fondy sa musí starať armáda až 2 000 zamestnancov tak, aby mohli zvládnuť každodenný nápor približne 25 000 návštevníkov. A to som bol ohromne hrdý, keď divácky najúspešnejšia sklárska výstava Glassmovement, ktorú som zorganizoval v Starej radnici v centre Bratislavy v roku 2016, pritiahla za tri mesiace 10 000 návštevníkov… To sú ozaj veľké rozdiely.
Múzeum Louvre sa priebežne stále buduje a rozširuje. Tým činom je schopné lákať milovníkov umenia stále novými atrakciami. Ja som bol prvý raz v múzeu v polovici 70. rokoch na exkurzii ako študent sochárstva v rámci výuky dejín umenia na Belehradskej akadémii. Vtedy bolo múzeum menšie. Ešte nebolo v prevádzke celé krídlo Richelieu na ľavej strane, ktoré lícuje s ulicou Rivoli a prezentuje artefakty z cisárskeho obdobia. Neboli vykopané a sprístupnené kamenné základy pôvodnej obrannej pevnosti a neexistovala ani sklená pyramída. Na tom všetkom vidno, že Francúzsko si je vedomé dôležitosti úlohy svetového centra umenia. Do Louvru sa sústavne investuje. Ohromné prostriedky prúdia do jeho rozvoja v prítomnosti i budúcnosti. Má všetky predpoklady, aby zostal aj naďalej nespochybniteľnou pevnosťou svetového umenia.
Paríž a my | 1. časť
Paríž a my | 2. časť
Paríž a my | 3. časť
