K 105. výročiu jeho úmrtia | 14. 8. 1864 – 4. 11. 1920
Básnik a prekladateľ Tichomír Milkin bol po vzniku samostatnej Československej republiky v roku 1918 jej nadšeným stúpencom. Po predvolebnom zhromaždení v Lakšárskej Novej Vsi 7. marca 1920, na ktorom vystúpil v prospech agrárnej strany, ho napadla skupina rozvášnených autonomistov. Milkin utrpel početné zranenia, na následky ktorých 4. novembra 1920, čiže pred 105 rokmi, v Smolinskom umrel.
O Tichomírovi Milkinovi som už v Novom slove pri príležitosti 160. výročia jeho narodenia publikoval článok, v ktorom som sa zameral na tvorbu pre katolíckeho farára na konci 19. storočia netypickú; ako poslucháč teológie sa zamiloval a napísal mimoriadne odvážne erotické básne.
Milkinova tvorba je však omnoho rozsiahlejšia a mnohostrannejšia. Známy je predovšetkým ako tvorca vlasteneckých a náboženských básní i ako skvelý prekladateľ. A práve na túto Milkinovu tvorbu sa v nasledujúcom článku zameriavam.
Bože čos´ráčil slovenskému ľudu
po tisícročnom hroznom utrpení
láskavo vrátiť otcovskú zas hrudu,
aby žil na nej jarma pozbavený.
Zdobený vencom slobody, cti, práva,
nech sa ti za to večná sláva vzdáva!
Vrahovia naši vykynožiť chceli
slovenský národ s jeho rečou sladkou,
hnali ho pod meč vo svetovej meli,
po nej ho chceli zbaviť zemských statkov,
lež ty si, Bože, zmenil zámer vraha,
ako dym jeho zmarila sa snaha.
V údoliach krásnych Podkarpatských krajov
slovenský národ, čo pán, zem si orie,
od Dunaja až ta, kde tečie Šajov,
jemu sa vlní zlatých klasov more.
Ty si mu, Bože, daroval to navždy,
za vernosť, a nie za zbojnícke vraždy.
Žiadame Teba, Bože, sveta Pane!
Mysle blud rozptýľ, jak hmlu žiarou svetla,
umravni srdce, čo hriech mámi klamne,
aby nám vždy len pravá rozkoš kvetla.
Zákon tvoj voď nás stále v zemskej púti,
potom nám noha nikdy nezablúdi.
Za mrav a vieru, za otčinu drahú
do chlapa všetci chyťme ostré zbroje!
Hrdinsky v odpor postavme sa vrahu,
obrániť matky, ženy, dietky, svoje.
Ó, a ty, Bože, víťazstvo daj dobru!
O milosť nech vždy previnilci žobrú!
V súžení veľkom ako v ohni zlato,
od trosiek hriechu očistil už nás si,
Bože náš dobrý! Podistým len na to,
by si nás zdobil vencom večnej spásy.
Slovensko naše, slovenskú tiež čeľaď,
Bože náš veľký: oblaž, osláv, zveľaď.
Táto báseň, ktorá sa volá Za národ, niekedy aj Slovenská hymna, ale najznámejšia je podľa svojho prvého verša Bože čos´ ráčil slovenskému ľudu, vznikla na sklonku prvej svetovej vojny. Jej autor Tichomír Milkin, vlastným menom Ján Donoval, vtedy spolu s Martinom Kollárom pripravoval Duchovný spevník, ktorý by obsahoval cirkevné piesne. Milkin už vtedy zamýšľal zaradiť do spevníka túto báseň namiesto hymny Za kráľa. Predpokladal, že pre nedostatok papiera spevník počas vojny nevyjde, a optimisticky dúfal, ako to vyplýva zo samotných veršov tejto básne, že po vojne už bude zbytočné modliť sa za kráľa.
Báseň vyšla prvýkrát roku 1919, v štvrtom čísle Slovenských ľudových novín a oslovila skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý ju zhudobnil. Týmto činom dostala báseň také postavenie, aké jej zamýšľal dať v čase vzniku vtedy už mŕtvy Tichomír Milkin – stala sa Slovenskou hymnou pre chrám a dodnes je často súčasťou katolíckych bohoslužieb. Určitý čas, ešte aj v roku 1940, sa báseň pripisovala Andrejovi Majerovi, ktorý písal pod pseudonymom Dlhomír Poľský. Možno k tomu prispelo aj to, že notový zápis piesne prvýkrát publikovali roku 1923 v časopise Tatranský orol len s uvedením mena skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského, autor textu sa nespomínal. V tomto časopise často uverejňoval verše aj Dlhomír Poľský, čo niektorých bádateľov mohlo zviesť na falošnú stopu. Napokon o rok neskôr, v roku 1924, tu uverejnil Dlhomír Poľský báseň, ktorá v určitom zmysle pripomína Milkinovu Za národ.
Otče nebeský! Z Tisícročia chrámot
vyslobodil si slovenský svoj národ.
vták sťa vybrnkol, ako riek parma…
V prírody vánku, v majestátnom chráme,
povďak i chválu k tebe rujnú máme.
O tom, že Milkin je autorom tejto básne, nepochyboval správca Spolku svätého Vojtecha Ján Pöstényi, ale najmä Ján Sedlák, autor monografie Literárne dielo Tichomíra Milkina z roku 1941 a editor jeho rozsiahlej, ale takmer neznámej tvorby, ktorá vyšla roku 1985 pod názvom Sny a nádeje. Napokon sa našiel pôvodný Milkinov rukopis básne, ktorý mu definitívne prisúdil jej autorstvo.
Životné osudy Tichomíra Milkina, vlastným menom Jána Donovala, boli v istom zmysle typické pre nadaného príslušníka katolíckej inteligencie, ktorý žil na prelome 19. a 20. storočia. Podobne ako jeho mnohí priatelia a literárni druhovia žil v ústraní, v bezvýznamných farách v malých dedinkách na Záhorí, vzdialený od centier slovenského národného i literárneho života. Jeho tvorba predstavuje značný posun v básnickej a literárnokritickej škole slovenskej kultúry v tých časoch. Bol žiakom hviezdoslavovskej tradície, ale i predchodca básnikov slovenskej moderny. Hovoril niekoľkými jazykmi, veľa prekladal, písal náboženskú, vlasteneckú a na katolíckeho kňaza prekvapujúco aj ľúbostnú, až erotickú poéziu.
Tichomír Milkin sa narodil 14. augusta 1864 na Donovaloch-Mistríkoch. Navštevoval školu v Podbrezovej, neskôr prešiel do Banskej Bystrice, kde absolvoval i prvé štyri roky gymnázia. Ďalšie dva roky študoval v Trnave a svoje gymnaziálne štúdium zakončil maturitou v Ostrihome roku 1884. Verše začal písať na gymnáziu v Trnave, najprv to boli drobné epigramy, ktoré sa nezachovali. Po prechode na ostrihomské gymnázium sa zoznámil s dielom Jána Hollého, ktoré malo naňho veľký vplyv. „V siedmej triede dostal sa mi do rúk Hollý od Viktorína a mne sa zaľúbil, spravil som prvý slovenský časomerný distichon. Študoval som hlbšie latinskú a grécku prozódiu a bez toho, že by som poznal Hollého prozódiu, ustálil som si ju sám a v 7. – 8. triede nastrúhal som celú kopu časomerných veršov, ódy, elégie, satiry, erotické piesne, selanky, ba z I. teológie je aj polovica veľkého eposu: Matúša Trenčianskeho, pravda, tiež v hexametroch.
Hollý pôsobil na moje srdce znamenite. Začiatkom 1883 roku som už skoro výlučne začal slovensky veršovať – pravda, bez gramatiky. Duch Hollého som poňal, hoci som mnoho slov nerozumel.“
Tichomír Milkin študoval diela velikánov klasickej antickej literatúry Pindara, Ovídia, Anakreonta, ale aj nemeckých básnikov Goetheho a Heineho.
V Ostrihome, kde pokračoval po maturite v štúdiu teológie, zažil aj prvý konflikt pre svoju slovenskú národnosť. Keďže slovenský literárny krúžok bol zakázaný, mladí teológovia sa schádzali potajomky pod vedením Alojza Vladára. Prefekt Meszlényi v roku 1885 zachytil povzbudzujúci list od národovca Martinčeka, na základe ktorého sa začalo veľké vyšetrovanie. Vladára ako vodcu spolku vylúčili zo štúdií a Milkina zbavili všetkých hodností a výhod, ktoré ako eminens ústavu užíval.
Tichomír Milkin napokon zavŕšil štúdium teológie a 8. júla 1888 bol vysvätený za kňaza. Miestami jeho pôsobenia sú až na krátky pobyt v Šaštíne malé chudobné dedinské fary ako Radošovce, Gbely, Brodské a napokon Smolinské, údajne „najchudobnejšia fara bývalého cisárskeho panstva holíčskeho“. Ale ani v týchto podmienkach nestráca životný optimizmus, poctivo vykonáva kňazské povolanie a publikuje bohatú a rozmanitú literárnu tvorbu pod pseudonymom Tichomír Milkin.
Jeho dielo je zviazané predovšetkým s katolíckou skupinou Františka Rudolfa Osvalda, ale nebráni sa ani spolupráci s evanjelikmi a publikuje aj v ich časopisoch. Osvald roku 1889 v liste Kohuthovi píše: „P. Vajanský sháňa sa za pravým menom Milkinovým. Že vraj to talent, to poéta. No čak nedať ho Vajanskému pre jeho luteránsky voz.“ Vzdelaný, tolerantný Milkin, zástanca konfesionálnej spolupráce Slovákov za národné práva, píše o svojich publikačných možnostiach: „Núkajú: Bielek pilný s Besedami, Kubínov Pútnik tiež ma prosí o spis, Škultéty slávny s Pohľadmi zase.“ Milkin bol plodný autor, plne využíval záujem vydavateľov o jeho tvorbu. Svoje príspevky posielal takmer do všetkých vtedajších po slovensky píšucich a slovensky orientovaných periodík. Publikuje v Dome a škole, Katolíckych novinách, Národných novinách, Novej domovej pokladnici, Posle Božského srdca, Kazateľni, Literárnych listoch, kde bol oficiálnym kritikom, a v spomínaných Slovenských pohľadoch.
Ako som už konštatoval, jeho tvorba bola rozmanitá a na prekvapenie, hoci bol katolícky kňaz, až veľmi silné zastúpenie mala ľúbostná poézia. Mnohé verše z tejto oblasti boli publikované až z pozostalosti. Niekedy to nie sú len platonické vyznania, ale básne plné erotiky, také odvážne, že možno do tých čias sa podobné verše v slovenskej poézii neobjavili.
Či to srdce roztúžené
teraz semka nedoženie,
kde ja láskam teba v sne?
Otvor lono blahosklonne
a ma oblaž v slastnom lone,
až bych zvýskal radostne.
22. IX. 1891
Ďalšou tematickou oblasťou v Milkinovej poézii je národ a vlastenectvo. Niekoľko básní venoval vtedajším významným slovenským dejateľom, Františkovi Víťazoslavovi Sasinkovi, Františkovi Richardovi Osvaldovi a Pavlovi Blahovi. Ďalšie verše venoval aj veľkým osobnostiam nedávnej minulosti, svojim veľkým vzorom – Hollému, Radlinskému, ale najmä členom Slovenského učeného tovarišstva pri príležitosti stého výročia založenia spoločnosti.
Vy stvorili ste povedomie prví:
že národom sme, a nie dáke mrvy,
a že sme v právach rovní iným kmeňom,
že samostatní
sme jak ostatní,
so svojskou rečou, so svojským tiež menom.
To sila veľká, to raz skutkom bude.
Ja preto kloním vám sa spiacim v hrude.
Najvýznamnejšou Milkinovou básňou tohto zamerania je v úvode spomínaná báseň Za národ, ale počas 1. svetovej vojny napísal ešte niekoľko ďalších básní, v ktorých vyjadril nekompromisný odpor proti násiliu a vieru, že nastanú nové, lepšie časy. Dňa 18. septembra 1917 si zapisuje tieto verše:
Keď nad národom vládne národ iný,
je nemravnosťou nad nemravnosti,
ho škrtí sťa myš mačka bez previny
a na mozoľoch jeho sa hostí.
Ó, spravte koniec tomu nemravu,
ži už raz z vlastnej práce národ každý,
zo seba veľaď sa a nieto z vraždy,
a budúcnosť zvie ľudstvo jasavú.
Je logické, že ako katolícky kňaz sa Milkin vo svojej tvorbe často obracal k Bohu a písal náboženskú poéziu, ktorú publikoval najmä v Katolíckych novinách, ale aj v Pútniku svätovojtešskom a Poslovi Božského srdca Ježišovho pri príležitosti rôznych náboženských sviatkov. Znalec Milkinovej poézie Ján Sedlák túto oblasť jeho tvorby charakterizoval takto: „V náboženskej lyrike Boh je svetlo, východisko zo slepej uličky bezradnosti a prízemného kolísania. Preto je jeho náboženská poézia spoveďou, úprimným vyznaním človeka, ktorý blúdi. To je vyslobodenie z bezradného pesimizmu. A Milkinov smútok nie je bezzákladný. Jeho poézia je niekedy detsky úprimná.“
Ó, Bože, ktorý vieš
hviezd krížne koľaje
a pohyb zeme práškov tiež,
keď vietor zavlaje.
Vieš, jako hromy trasú zem,
ty skúmaš blesku kráž
a včeliek bzuk, keď nosia žeň,
kmit mušiek jánskych zvieš.
Tichomír Milkin v prvých rokoch 20. storočia na fare v Smolinskom spolupracoval na cirkevnom katolíckom spevníku. Jeho prácu oceňoval aj biskupský uhorský zbor, ktorý mal v úmysle vydať jednotný spevník pre všetkých katolíkov v maďarčine, nemčine a slovenčine. Slovenskú časť spevníka mal pripraviť Milkin, ale vydaniu slovníka zabránilo vypuknutie prvej svetovej vojny. V tomto období prekladal do slovenčiny aj Nový zákon, ktorý pre finančné ťažkosti vyšiel až po vzniku ČSR. Pri jeho preklade využil Milkin jazykové znalosti klasických jazykov, pretože pracoval aj s pôvodným gréckym textom.
Keď sme už pri prekladoch, spomeňme, že Milkin slovenskému čitateľovi sprostredkoval klenot antickej literatúry, niekoľko spevov Iliady. Písal aj literárnokritické štúdie o Jánovi Hollom, Sládkovičovej Maríne i o tvorbe Hviezdoslava.
Milkinove sny o národnom oslobodení sa naplnili po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vytvorení samostatnej Česko-Slovenskej republiky. Črtali sa mu nádejné perspektívy. Hovorilo sa o ňom ako o budúcom biskupovi, či predsedovi obnovenej Matice slovenskej. Na tragickom predvolebnom zhromaždení v Lakšárskej Novej Vsi 7. marca 1920 ho však napadla skupina rozvášnených autonomistov. Milkin utrpel početné zranenia, na následky ktorých 4. novembra 1920 v Smolinskom umrel.
Slovenská literatúra utrpela hlbokú ranu. Zomrel mimoriadne kultivovaný slovenský vzdelanec, ktorého vzácny talent sa v nových podmienkach demokratického štátu mohol naplno rozvinúť. Význam Tichomíra Milkina pre slovenskú kultúru zhodnotil v nekrológu jeho priateľ, vtedy už doživotný správca Matice slovenskej Jozef Škultéty: „V hájiku slovenského písomníctva od začiatku 1880-tych rokov ozývalo sa viac vzácnych hlasov. Ním písané rozbory a výklady, pri jeho rozhľadenosti na širokom poli poézie a pri jeho zvláštnom estetickom čutí i prenikavom duchu, nado všetko iné ukazovali čítajúcemu Slovákovi, čo má jeho literatúra. Už zvláštna objektívnosť Tichomírova bola v našich pomeroch veľmi záslužná. Len málo mien slovenských mohli by sme postaviť, ktorých nosičia posledných tridsať rokov boli by mali v duchovnom živote slovenskom taký význam, ako mal Ján Donoval. Večná mu pamäť!“
Tichomír Milkin bol a je i v súčasnosti nedocenený a v podstate zabudnutý básnik, aj keď jeho Slovenská hymna pre chrám stále znie v slovenských kostoloch. Táto nádherná báseň predstavuje len zlomok jeho rozsiahlej a mnohostrannej tvorby. Vyše šesť desaťročí čakala jeho poézia roztratená po časopisoch, či skrytá v archívoch na knižné vydanie. Výber Sny a nádeje z roku 1985 z ideologických dôvodov neobsahuje básnikovu náboženskú tvorbu. Od vydania monografie Jána Sedláka Literárne dielo Tichomíra Milkina (1941) prešlo už vyše osem desaťročí. Z času na čas sa v slovenských časopisoch (zväčša náboženského charakteru) objaví zmienka o jeho diele. Na ďalšiu komplexnú monografiu o ňom slovenská literatúra ešte len čaká.
Snímky: www.mestosastinstraze.sk, www.donovaly.sk, www.wikimedia.commons
Súvisiace:
Erotické verše katolíckeho farára
