K 160. výročiu narodenia Tichomíra Milkina | 14. 8. 1864 – 4. 11. 1920
Či to srdce roztúžené
teraz semka nedoženie,
kde ja láskam teba v sne?
Otvor lono blahosklonne
a ma oblaž v slastnom lone,
až bych zvýskal radostne.
Ani sa nechce veriť, že takéto verše naplnené erotikou napísal pred približne 140 rokmi neskorší katolícky farár, vtedy ešte študent teológie, Ján Donoval, básnickým menom Tichomír Milkin. Samozrejme, nemal odvahu ich publikovať, zostali takmer sto rokov v rukopise, kým ich nezverejnil v roku 1985 literárny vedec Ján Sedlák, ktorý vydal jeho súborné dielo pod názvom Sny a nádeje.
Tichomír Milkin je v slovenskej literatúre spojený skôr s duchovnou poéziou a s vlasteneckými básňami. Najznámejšia jeho báseň je Za národ, ktorá sa do povedomia vryla podľa prvého verša Bože, čos´ ráčil slovenskému ľudu. Po zhudobnení Mikulášom Schneiderom-Trnavským sa stala hymnickou piesňou a dodnes znie na katolíckych omšiach. Možno bude istým prekvapením, keď v tomto článku predstavím tvorbu Tichomíra Milkina trochu inak.
Životné osudy Tichomíra Milkina, vlastným menom Jána Donovala, boli v istom zmysle typické pre nadaného príslušníka katolíckej inteligencie, ktorý žil na prelome 19. a 20. storočia. Podobne ako jeho niektorí priatelia a literárni druhovia po vyštudovaní teológie v Ostrihome žil v ústraní, v bezvýznamných farách v malých dedinkách na Záhorí, vzdialený od centier slovenského národného i literárneho života. Bol to vzdelaný a kultivovaný človek. Hovoril niekoľkými jazykmi, veľa prekladal, písal náboženskú, vlasteneckú a na katolíckeho kňaza prekvapujúco aj ľúbostnú, až erotickú poéziu.
Poďže semka, krásna Lenka, poďže sem!
Len ti šiju snehobielu obejmem,
len ti pyštek z ruží pier raz poľúbim
a ty mihneš na mňa okom holubím.
Tvoje oči sú dve čisté jazerá,
kým sa do nich moja duša pozerá,
slasti ruže v mojom srdci vypučia,
lásky ohňom horia moje náručia.
Už sa mrká, krásne dievča, zbohom buď,
odhaľ blúzku, nech ti bozkám bielu hruď;
keď tá blysne, zase bude biely deň
a ja domov za bieleho dňa prídem.
Tichomír Milkin v Autobiografickej črte, ktorá vyšla po jeho smrti v Sborníku Matice slovenskej, spomína, že aj keď „…hmotné pomery rodičov neboli skvelé…“, predsa dali rodičia troch synov študovať. Milkin sa v životopise priznáva, že bol od detstva vystavený rôznym sexuálnym pokušeniam. Ako štrnásťročný v tretej triede gymnázia býval v Banskej Bystrici u akéhosi Angyalossyho, aby sa zdokonalil v maďarčine. „Mal som osobitnú izbu, ráno kávu a biely chlieb, na obed pohár vína, na svačinu zasa ovocie a syr. Len jedno bolo zlé. Mravná stránka stála tu na zlých nohách. Boli mladomanželia, muž nám pred očami vzal si ju na lono; a mali dievku, ktorá bola tiež dosť pokazená; i pani sama navádzala nás k roztopašným hrám s Hermínou.“
Po maturite prežíval veľkú lásku ku Gizele, k sestre jeho spolužiaka ešte z prvej latinskej triedy gymnázia v Banskej Bystrici, s ktorou sa zoznámil, keď bol doma na prázdninách. „Dievča v 17. roku, vyvinuté až na podiv a pritom veľmi krásne. Najväčší dojem na mňa robila svojou nevinnosťou. V kostole sa modlila ani anjel z neba a potom, aká bola krásna, keď prijímala.“
Tichomír Milkin, ako spomína Ferdiš Juriga, bol pekný muž, vzdelaný, distingvovaný a určite pre ženy príťažlivý: „Donoval bol muž krásy, štíhly, modrých očú, hodvábnych vlasov. Hovoril krásnou jemno-mäkkučkou slovenčinou. Okrem slovenčiny a maďarčiny ovládal aj nemčinu. Goethe, Schiller, Heine boli jeho všedným „pokrmom“. Okrem toho zriedkavo dokonale ovládal latinčinu a gréčtinu. Jeho všeobecná vzdelanosť prevyšovala aj trojnásobnú všednú mieru. Bol výborným rečníkom a vo všetkých slávskych veciach bol pravým panslávom.“
Milkinovou životnou láskou bola sesternica Elenka, do ktorej sa, ako spomína v životopise, smrteľne zamiloval v čase, keď študoval teológiu v Ostrihome. „Školský rok 1886-87 sa minul bez značnej udalosti a prišiel som zas na prázdniny domov. Sesternica Elenka vtedy už bola vyvinutá v svojej kráse. Stalo sa, že matka viackrát pozvala ju k nám, a ja som videl celou poetickou pozornosťou jej krásu, i zaľúbil som si ju s celou vrelosťou mladého srdca. Láska moja bola čistá ako obetný oheň, svätá, idealistická, tak, že sa do jej plameňa neprimiešal dym telesnosti. Nemohol som spať, všetkých mojich myšlienkach a túžob strediskom bola Lénka. Bývala proti našej záhrade. Ach, koľko ráz som ja išiel do záhrady, aby som ju aspoň cez oblok videl. Ako som túžil, aby som aspoň jedno slovo mohol s ňou stratiť.“
Milkin sa ocitol na rázcestí – ďalej pokračovať v štúdiách teológie, alebo dať prednosť manželskému životu? Určite strávil mnoho trýznivých prebdených nocí, v ktorých svoje túžby a sny zaznamenával vo veršovanej podobe na papier. V autobiografii napokon svoje definitívne rozhodnutie, ktoré ho stálo určite veľa psychických síl, vecne oznamuje, že „rozum zvíťazil nad srdcom“. Jeho láska zostala naďalej utajená a Milkin písal, citujem „verš za veršom venovaný Elene“.
Len primkni k mojim ňadrám
ľad svojich ňadier
a z tohto žiaru, Lenka,
páľ lásky naber.
Sem pritkni svoje pery, sem,
sem k mojim vrelo,
by tvoje srdce láskou
tiež zahorelo.
Var z môjho čela zotri
ty rúčkou milou
a z pahrieb môjho srdca
lúč lásky vylov.
Splyň so mnou v jedno telo
jak s teplom svetlo,
by vrelej lásky jaro
nám obom skvetlo.
Milkin väčšinu svojej ľúbostnej poézie nenapísal ako katolícky kňaz, ale ešte v čase, keď študoval teológiu v Ostrihome. Niekedy to nie sú len platonické vyznania, ale básne plné erotiky, také odvážne, že možno do tých čias sa podobné verše v slovenskej poézii neobjavili. Ale znovu zdôrazňujem, že ich neuverejnil a k čitateľovi sa verše dostali po sto rokoch, až v roku 1985, keď ich jeho príbuzná Mária Donovalová, ktorá spravovala básnikovu pozostalosť, poskytla Jánovi Sedlákovi na vydanie Milkinovho súborného diela.
V Milkinovej pozostalosti sa zachoval aj rozsiahlejší básnický cyklus nazvaný Lenke. Venoval ho už spomínanej Elenke, ktorú raz nazýva týmto menom, inokedy zase Lénka. Jednotlivé básne sú datované, prvá je z roku 1885 a poslednú napísal 9. decembra 1895. Milkin akoby si bol vedomý, že ako budúci katolícky farár sa dopúšťa morálneho prehrešku, ba možno aj hriechu, preto cyklus sa začína akýmsi ospravedlňujúcim mottom: Nesúďte, ľudia, prísne o mne, | aj do ľalie padne prach.
Milkin pravdepodobne do veršov vložil len svoje túžby, erotické predstavy sexuálne neskúseného mladíka, ktoré sa nikdy nenaplnili, takže s najväčšou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že Milkin svoj sľub pohlavnej čistoty dodržal. Nie je vylúčené, že Elena, či Lenka o ľúbostných citoch svojho bratanca ani nevedela, a ich vzťah sa uskutočnil len v erotických Donovalových snoch a veršoch.
Dievča krásne, krásny anjel,
počujže ma ešte raz!
Ach, jak rád by som ti vravel,
že si anjel rajských krás.
Ako mi vše ústa smädné
cupnúť chceli na tvoje —
na ružu tak motýľ sadne,
keď v nej manny mnoho je.
Nikdy som ťa nepobozkal,
neprivinul na srdce.
Nieže by sme boli zo skál,
ó, nie preto naskrze.
Stud jak anjel prísno bráni
v ruke s mečom ohnivým
preskočiť prah rajskej brány,
vystaviť sa zlosti vín.
Žiadne dievča nezvedelo,
že ho ľúbim, z mojich úst —
tebe prvej poviem vrelo:
milujem ťa, ak chceš, skús!
Elena pravdepodobne zomrela koncom roku 1895, pretože 2. decembra 1895 nájdeme Milkinove verše, ktoré jasne naznačujú jej smrť:
Spíš, milá moja, spíš?
Sen večný pritlačil ti zrak,
ó, jak je strašná táto tíš,
len v čiernom pekle snáď je tak.
Jak som ťa ľúbil ja,
jak mrelo srdce za tebou,
včuľ piesne zakvília,
jak zneli tvojou velebou.
Pád hrozný! Zvädol kvet
v najplnšom svojom rozkvete;
Ó, Bože, čo ma biješ hneď,
keď scitne srdce omdleté.
Cyklus Elenka sa končí básňou, datovanou 9. decembra 1895, keď sa mu doniesla správa o pohrebe jeho milovanej múzy.
Nie je to pravda, ľudia čo pletú,
že vraj mi niesli milú umretú
ku hrobitovu —
ona mi žije, žije veruže,
ešte jej kvitnú v líčkach dve ruže
a ja ju uvidím znovu.
Kvitnite, ruže, pučte, ľalie,
nechže sa kvietkov more rozvije
v zelenej tráve;
doleť sem, doleť z juhu, sláviku,
oznámiť chcem ti radosť velikú,
ktorú som teraz čul práve.
Holuby sivé, požičajte mi
krídla, by vzlietol hore od zemi,
k milej ma neste!
Z povetria budem volať hlasite:
„Ľudkovia boží, sem sa pozrite,
k milej som teraz na ceste!“
Hoci Milkin tieto verše nepublikoval, jednako sa so svojou hlbokou láskou zdôveril niektorým priateľom. Svedčí o tom aj list Františkovi Richardovi Osvaldovi z roku 1891, v ktorom síce tají identitu Elenky, ale na druhej strane je zrejmé, že Osvald o jeho citoch v istom zmysle vedel. „Kto je Milka? Pokoj hlúpostiam. Keď výjdu moje erotické verše (kedy? hádam až po smrti), vtedy nech svet si láme hlavu nad tým, o kom som ja spieval od 18. do 25. roku. Včul vše, o kom spievam, bude ľahšie hádať, lebo i málo spievam. V predošlých veršoch sú dve záhadné mená Milka a Lenka a toto posledné meno viac ráz spomínam. Heine o tomto sa vyslovil takto: Blöde Eselei (hlúpe somárstvo – pozn. J. B.). A predsa bol erotikom.“
Zaujímavé na tomto liste je aj to, že tu spomína istú Milku. Toto dievčenské meno sa neobjavuje ani v jeho autobiografii, ani v básňach, ba ani v inej korešpondencii. Že by bola Milka tá jeho najtajnejšia láska? Kto to bol? Kedy sa do nej zaľúbil? Zvolil si Ján Donoval z lásky k nej pseudonym Tichomír Milkin? To sa asi nikdy nedozvieme.
Snímky: www.ezahorie.sk
Jedna odpoveď
Pôvabné.