Nedávno – 6. novembra – sme si mohli pripomenúť 110. výročie narodenia účastníka protifašistického odboja, akademického maliara, rozhlasového hlásateľa, šéfredaktora, organizátora kultúrneho života na Slovensku – Antona Hollého. Naše médiá, novinári a výtvarníci prešli tento fakt mlčaním. Zrejme im toto meno už nič nehovorí. Preveľká škoda. Nemáme až toľko osobností jeho formátu, aby prešiel celkom do zabudnutia.
Anton Hollý (6. novembra 1915 – 3. februára 1989), patril medzi tých, čo sa ako prví zapojili do hnutia proti fašizmu a ľudáckemu režimu; osobne sa zúčastnili na Slovenskom národnom povstaní. Bol vynikajúcim grafikom, karikaturistom, spoluzakladateľom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, prekladateľom, hlásateľom v Slobodnom slovenskom vysielači, verejným činiteľom, umelcom na voľnej nohe, normalizátormi po skončení politickej jari odstavený od svojich spoločenských a umeleckých aktivít na vedľajšiu koľaj. Pritom bol nositeľom Radu SNP I. triedy (1945), laureátom Štátnej ceny (1948), nositeľom vyznamenaní Za vynikajúcu prácu (1959) a Za zásluhy o výstavbu (1968)…
Krušné detstvo a ľavicová Praha
Narodil sa 6. novembra 1915 v Stupave (okres Malacky) v rodine dedinského učiteľa. Zažil krušné detstvo, veľmi skoro stratil oboch rodičov. Pomerne mladý otec zomrel v roku 1918 a matka roku 1922 pravdepodobne na epidémie, ktoré sa na sklonku prvej svetovej vojny a po jej skočení prehnali Európou. Nad ním a sestrou Ilonkou prevzali starostlivosť starí rodičia v Pustom Fedýmeši, dnes Pusté Úľany (okres Galanta). Začas žil u strýka v Pezinku, v sirotinci a na stredoškolskom internáte v Bratislave.
Dve tety, matkine sestry, určite nepatrili k vrstve majetnejších dedinčanov, no ak sa dalo, hmotne ho podporovali. Na Čs. štátnej reálke v Bratislave vynikal ako kresliar s osobitnou záľubou v prírode. Po maturite ho nepochybne vďaka umeleckým vlohám prijali v roku 1934 na České vysoké učení technické.
Svoj talent úspešne rozvíjal u docenta Oldřicha Jakuba Blažíčka a u profesorov Josefa Sejpka a Cyrila Boudu. Hlboký vzťah k prírode ho zároveň predurčil na súbežné štúdium na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Na jeseň 1939 nemeckí nacisti násilne zavreli české vysoké školy, a tak si dokončil akademické vzdelanie v Bratislave.
Bohémske, no súčasne výrazne ľavicové a protifašisticky zamerané prostredie v stovežatej, súdobá česká poézia, divadlá i výstavy formovali Hollého umelecké vyzrievanie a životné názorové smerovanie. Keď sa po rozbití republiky Hitlerom a jeho spojencami vracal na Slovensko, už bol presvedčeným komunistom.
Suplujúci profesor v ilavskej väznici
Niekoľko mesiacov Hollý pôsobil ako suplujúci profesor kreslenia a maľovania na gymnáziu v Turčianskom sv. Martine. Po vzniku slovenského štátu ho šikanovali za antifašistické a ľavicové postoje, ktoré nedokázal pre svoju otvorenú povahu zakrývať. Počas školského výletu v júni 1939 ho príslušníci Ústredia štátnej bezpečnosti zatkli pred očami žiakov. Po zdĺhavých vypočúvaniach ho na šesť týždňov uväznili v Ilave, kde sa zoznámil s poslancom za KSČ Marekom Čulenom a prof. Alexandrom Markušom.
Na slobodu sa dostal po podpise paktu Ribbentrop-Molotov. Keď do Bratislavy prišiel sovietsky vyslanec Georgij M. Puškin, ľudácky režim dočasne s obmedzenou benevolenciou prihliadal na komunistov. Do školy sa Hollý síce vrátiť nemohol, no zamestnali ho v Slovenskom rozhlase v Bratislave, kde mal na starosti grafiku časopisu. Ale pretože mal zvučný hlas, pustili ho sem-tam aj k mikrofónu ako výpomocného hlásateľa.
Naďalej však odvážne pokúšal osud. V rozhlase sa stal členom ilegálnej bunky KSS. Pri živom vysielaní úmyselne robil prerieknutia (napr. namiesto „fínsko-nemecké bratstvo v zbrani“prečítal v správe „fínsko-nemecké barbarstvo v zbrani“). Za tieto lapsusy linguae ho znovu vyšetrovala ÚŠB, dostal výpoveď.
V povstaleckom rozhlase medzi prvými a posledný
Vzápätí vypuklo Slovenské národné povstanie a Hollý sa medzi prvými ponáhľal z Bratislavy do centra revolučného víru v Banskej Bystrici. Prihlásil sa v Slovenskom slobodnom vysielači, kde pôsobil ako zástupca vedúceho. Pritom tvoril súbory povstaleckých a protivojnových linoleorytov (napr. Utopený vták) a zúčastnil sa na súťaži na prvé poštové známy obnovenej ČSR vydávané priamo v srdci SNP.
Z Donovalov prečítal poslednú výzvu generála Rudolfa Viesta v noci z 27. na 28. októbra 1944 pri poslednom vysielaní, ktoré odznelo zo Slobodného vysielača: „Veliteľstvo Čs. armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a Čs. republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať až do víťazného konca. Pravidelné situačné správy nebudú viac vysielané.“ Vzápätí sa zarecitoval redaktor (a neskôr diplomat) Milan Dudáš legendárnu báseň Sama Chalupku Mor ho! Rozhlasové vlny sa odmlčali… Viac ako symbolicky 12. júna 1945 Hollý ako hlásateľ uviedol prvé povojnové rozhlasové vysielanie na Slovensku.
Pri príležitosti jeho úmrtia uverejnili v týždenníku Rozhlas č. 8/1989 neveľký článok, v ktorom autor pod značkou V. D. okrem iného uvádza: „Najdôležitejšie a najkrajšie dni Hollého rozhlasového pôsobenia nastali za SNP, keď ako zástupca vedúceho a hlásateľ Slovenského slobodného vysielača pomáhal revolučným slovom uskutočňovať ideály, ktorým veril. Patril medzi posledných, ktorí opúšťali hlásateľské pracovisko pred odchodom povstalcov do hôr, ale aj medzi prvými, ktorí po oslobodení budovali rozhlas najprv v Košiciach a potom v Bratislave. Pôsobenie Antona Hollého ostane trvalou súčasťou našej rozhlasovej histórie.“
Ešte v Martine sa Anton Hollý zoznámil so študentkou gymnázia Soňou Hlavajovou (1920 – 1995), budúcou poprednou prekladateľkou francúzskej krásnej literatúry, s ktorou sa oženil. Na sklonku Povstania bola vo vyššom štádiu tehotenstva, spolu však prešli strastiplným pochodom cez Prašivú a Chabenec do Pavčinej Lehoty pri Demänovej, kde ukrytí prečkali prechod frontu. Chlapček Ivanko sa narodil do mierových časov v máji 1945.
Zážitky z väzenia a Povstania zachytil na kresbách, ktoré sú uchované v zbierkach SNG, a v sérii grafických listov – Dozorca väzňov, Sen, Vojnová krajina (Galéria mesta Bratislavy).
Prvolezec v mnohých aktivitách
Po oslobodení pracoval v rozličných funkciách spojených s kultúrnymi a žurnalistickými aktivitami. Ako vedúci odboru na Povereníctve SNR pre informácie (1945 – 1951), vedúci tajomník Slovenskej sekcie Zväzu čs. výtvarných umelcov (1951 a 1952), so svojím spolubojovníkom zo SNP a blízkym priateľom Štefanom Bednárom založili družstvo výtvarných umelcov Tvar, kde fungoval ako predseda správy (1953 a 1954).
Zážitky z trojmesačnej študijnej cesty po ľudovej Číne zhutnil v októbri 1957 na výstave Kresby z Číny v sieni Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry na Michalskej ulici v Bratislave. Úvodný text do obrázkového bulletinu napísal Marian Váross. Obdobné cesty absolvoval aj po Sovietskom zväze a na Kube.
Anton Hollý drží určitý prím medzi slovenskými umelcami: je autorom prvého úspešného výtvarného návrhu typografického písma u nás. Krátko po vojne spolu s manželkou Soňou Hollou-Hlavajovou, preložili ako prví do slovenčiny dielo Fridricha Engelsa Podiel práce na poľudštení opice (v roku 1949) a Karola Marxa Námezdná práca a kapitál (1951).
Vtedy ich postretla rodinná tragédia. V zime roku 1952, keď ešte bývali na Sokolskej ulici, zrazilo auto ich syna Ivanka, ktorý si ako prváčik vychutnával svoje prvé zimné prázdniny… Druhý syn, budúci architekt, Saša (Alexander) mal vtedy rok. V roku 1954 sa im narodil tretí syn, ktorému dali meno Ivan, dodnes pracuje ako uznávaný lekár gynekológ.
Filatelisti a tí skôr narodení určite poznajú sériu malých poštových známok Antona Hollého s kresbami hradov a zámkov. Karikatúrami prispieval do Smrekovho Elánu, Nového slova a Predvoja.
Bol spoluautorom štátneho znaku ČSSR (1960), do ktorého pod politickým tlakom a ľsťou komunistických funkcionárov navrhol štít s partizánskou vatrou. Gustáv Husák ho v bujarom roku 1968 prirovnal „akejsi živánskej pod Kriváňom“ a žiadal návrat tradičného dvojkríža. Keď však nastúpil do čela KSČ, tak sa už o zmene erbu ČSSR nehovorilo.
Ako to bolo so štátnym znakom ČSSR?
Dvojtýždenník Osvetová práca v čísle 21/1990 uverejnili posmrtne úryvok z Hollého autobiografických čŕt, kde sa autor zmieňuje aj o tvorbe štátneho znaku:
„Medzi siedmimi umelcami (JiříKovařík, Josef Němec, Alois Sopr, Vlastimil Zábranský, Milan Hegar, Vincent Hložník a Anton Hollý) som výzvu na súťaž o štátny znak pokladal za veľkú česť a s nevšedným elánom som sa pustil do práce. V tejto výsostne heraldickej problematike mal organizátor (osobne tajomník ÚV KSČ Jíří Hendrych – pozn. M. K.) jasno, ale ja som nezbadal hneď, že nejde vlastne o nový štátny znak, ale jednoznačne jasná a nediskutabilná podmienka bola odstrániť dvojitý kríž a symbol troch vrchov. Pri verejne známej nenávisti Antonína Novotného k tzv. slovenskej otázke to teraz považujem za prirodzené… Celá súťaž bola formalita a maska, aby sa zdalo, že sú to autori – výtvarníci, ktorí budú snímať hriechy sveta.“
Dodáva, že išlo najmä o to, aby dvojkríž ako „prežitok feudalizmu“ neodstránili zo znaku českí umelci, ale slovenskí. Majster Hložník múdro zo súťaže vycúval. Autorom novej verzie českého leva bez kráľovskej koruny a s päťcípou červenou hviezdou bol český knižný grafik a typograf Milan Hegar.
Dvanásť rokov na čele úspešného Roháča
Hollý začas skúsil slobodné povolanie, až sa roku 1958 stal na dvanásť rokov šéfredaktorom populárneho humoristicko-satirického časopisu Roháč, ktorý vychádzal vo vydavateľstve ÚV KSS Pravda a dosahoval vyše 100-tisícový náklad. Aj on v ňom uverejnil mnohé karikatúry. Na Wikipédii sa pod heslom časopis Roháč popri záplave mien iných autorov Hollý vôbec neuvádza!
Jeho skon na stránkach Roháča zaregistrovali, ako to bývalo, až po novembri 1989. V čísle 2/1990 vtedajší šéfredaktor Peter Bán, otec známeho fotografa a dokumentaristu Andreja Bána, o svojom predchodcovi napísal:
„Tí, čo ho poznali osobne, rozprávali o ňom príbehy, ktoré sa stali legendou, ale vždy sympatickou a ľudskou, lebo mal všetky znaky bohéma – humanistu. Obrodný proces v roku 1968 prežíval s pocitmi, ktoré sú vlastné len citlivému a vnímanému umelcovi. Riadil časopis Roháč v presvedčení, že sa otvára šanca dať socializmu jeho skutočne ľudskú dimenziu. Brežnevovskí normalizátori mu vystavili v roku 1970 krutý účet: vylúčili ho z KSČ a pozbavili funkcie šéfredaktora. Odišiel s pocitom krivdy, tak ako tisíce iných. Len jeho najbližší vedeli, ako trpel, lebo trpí každý, kto je presvedčený o svojej pravde a je mu znemožnené ju vysloviť. Žil v nádeji, že raz príde čas, keď mu bude vrátená česť komunistu. Žiaľ, rehabilitácie sa nedočkal. Vlani zomrel.“
Veru tak, v roku 1970 ho údajne na základe osobnej iniciatívy generálneho konzula ZSSR v Bratislave ho tak ako iných vedúcich redaktorov z Roháča definitívne prepustili. Doslova na ulicu. Vďaka komplikovane nadobudnutému osvedčeniu podľa zákona 255/1946 o účasti v odboji mohol odísť na predčasnú penziu a tak ďalej tvoril de facto ako umelec na voľnej nohe.
Návraty do rodného kraja a do prírody
Tvoril, samozrejme, ďalej. Rád sa venoval prírodným motívom v akvarelovej tvorbe: cyklus Ruža púšte (SNG), čierno-bielej i viacfarebnej grafike: Sluka, Oceán, Pri Dunaji a art-protisu: Pod Kriváňom, erb Stupavy. Pracoval v širokej škále úžitkového umenia. Od roku 1945 bol autorom vyše stovky plagátov, ďalej scénických návrhov, grafických značiek, exlibrisov, mozaík, heraldiky v drevenej intarzii, množstva karikatúr.
V 70. rokoch sa autorsky častejšie vracal do Liptova s akademickým maliarom Ladislavom Čemickým a na rodné Záhorie, ktorého prírodné zátišia v okolí Stupavy či Záhorskej Bystrice zobrazoval na svojich kresbách a najmä akvareloch. Ale aj historické pamiatky ako Plavecký hrad, Korlátko, Pajštún. Začal užšie spolupracovať so Záhorským múzeum, popri ktorom sa vytvárala regionálna galéria. A tak prišli aj samostatné výstavy. V Senici, Pezinku, Nitre, v Hornom Smokovci…
Na jar 1973 usporiadali v bratislavskej zoologickej záhrade u nás ojedinelú autorskú výstavu kresieb a akvarelov pod názvom Anton Hollý – Zo ZOO do ZOO. S hlavným príhovorom vystúpil Štefan Bednár, úvodník do katalógu napísal môj otec Miloš Krno, takisto veľký milovník prírody a zvierat. Spolu tak otvárali otázky, ktoré sa čoskoro aj u nás ukázali ako naliehavé – kritický stav životného prostredia.
„Kresby a maľby Antona Hollého, ktorý obrazy zvieratiek veľmi často spája s krásami prírody a vytvára tak lyrické čaro, sú ojedinelé v slovenskom výtvarnom umení… V čase obrovského spriemyselňovania krajiny, o akom naši predkovia ani len nesnívali, nesmieme zabúdať ani na ochranu prírody. Pestrá paleta Hollého kresieb a obrazov nám hovorí do svedomia: nezabúdajme vytvárať všetky podmienky na to, aby príroda – stromy, vtáctvo i zvieratá – zostala neporušená, nádherná, povznášajúca nášho človeka, volajúca po vlastenectve.“
Náš dom na Holubyho ulici
Najlepšou priateľkou Sone Hollej-Hlavajovej ešte z gymnaziálnych čias v Martine bola Ľudmila Tesáková. Spolu študovali francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislavy. Vo vtedy umelcami navštevovanej kaviarni Štefánka oproti Prezidentskému palácu sa v trojici i s Antonom zoznámili s maliarom z Liptova – Ladislavom Čemickým. Láska na prvý pohľad, Ľudka sa potom za neho vydala a tieto dva manželské páry sa dlhé roky priatelili, od konca 60. rokov bývali v tom istom dome na Holubyho ulici pod bratislavským Slavínom. Pravda, pokiaľ sa obaja umelci nerozviedli a našli si o čosi mladšie partnerky, no to je už iná história…
Anton Hollý sa s novom manželkou presťahoval na čas do Prahy, no potom sa vrátili na Slovensko. Pravidelne navštevoval exmanželku a teta Soňa neraz konštatovala, že teraz si omnoho lepšie rozumejú ako v poslednom období spoločného manželstva.
Tieto detaily viem, pretože v tom dome na Holubyho doteraz bývam aj s ich potomkami, ktorí sú zase moji dlhoroční priatelia – umelecká reštaurátorka a maliarka Anka Čemická a MUDr. Ivan Hollý, ktorý „odrodil“ na susednej gynekologickej poliklinike na Šulekovej ulici vari všetky mladé ženy z nášho domu.
Ujo Tóno z plejády kvetov, solitérnych stromov, motýľom, chrobákov (osobitne roháčov), vtáčikov a iných zvieratiek, ktoré s láskou kreslil a maľoval, dokonca i zalieval umelým sklom, mal zrejme najradšej hýle. Tie v zimných mesiacoch vysedávali na mohutnom javore priamo za oknami jeho ateliéru. V zime 1983 víchor vyvrátil starodávny strom. Šesť rokov na to – 3. februára 1989 zomrel v Bratislave vo veku 74 rokov aj náš majster. Čoskoro ho nasledovali aj ďalší, ktorých som tu spomínal.
Medzitým slávnu nemocnicu na Šulekovej, kde, mimochodom, na sklonku vojny zriadili poľnú nemocnicu pre vojakov Červenej armády, premenili na hotel s rezidenciami. Pamätná tabuľa záhadne zmizla. Bratislava sa za tie roky živelne rozrástla na veľkomesto a nie je veľmi vľúdna voči spevavcom. Vari až na holubov. Kdeže sú teraz sýkorky, stehlíky, drozdy, trasochvosty, aj večne skackajúcich vrabcov radikálne ubudlo. A tak milovaných hýľov s červenými bruškami môžeme vidieť už iba na Hollého obrazoch, ktoré svojho času daroval našim rodičom.
Snímky: www.stvr.sk, archív rodiny Hollých a autora
