Talentovaný režisér a producent Juraj Štepka pred piatimi-šiestimi rokmi oslovil televíznych divákov dvoma sériami krátkych hraných filmov Moje Povstanie a Mlčanie (o Vladimírovi Strmeňovi). Zhostil sa ich moderným spôsobom, no s poetickým nádychom. Na neveľkej ploche vyrozprával pôsobivé reálne príbehy menej známych účastníkov Povstania.
S tímom mladých tvorcov sa dočkal aj zahraničného uznania, ale zrejme ho najviac potešilo, že sa mu týmto projektom podarilo osloviť predovšetkým mladých ľudí. A to dnes naozaj nie je také jednoduiché, ak to chcete robiť seriózne.
Očakávanie celovečerného debutu
Štepka už vtedy hovoril, že intenzívne pracuje na svojom celovečernom debute so spoluscenáristom Petrom Rajčákom. Potom sa objavovali správy, že film sa už nakrúca, že ho už strihajú, že bol 14. septembra 2026 slávnostne uvedený v londýnskom Picturehouse Cinema…
Iste, žil som vo veľkom očakávaní a neváhal ísť dobrú stovku kilometrov na predpremiéru koprodukčného filmu slovenskej a českej televízie v kruhu užšej spoločnosti. A prvý pocit? Určité sklamanie, hoci som zaregistroval aj silné momenty. O. i. bravúrnu hudbu (Matúš Široký), citlivú kameru a strih (Juraj Chlpík, Peter Pisoň).
Zaujali ma viaceré herecké výkony. Z tých neslovenských Rakúšan Rainer Wöss (v role náčelníka nemeckej tajnej spravodajskej služby Abwehr, maršala Wilhelma Canarisa), z českých umelcov Robert Ritter (veliteľ Einsatzkommanda 14 Kurt Deffner), Anna Prášilová Fialová (Jarmila Golianová) a Leona Skleničková (Magda Husáková Lokvencová). Goliana si zahral Slovák Ondrej Hraška.
Limity umeleckej invencie
Nakrúcať veľkometrážny film (v tomto prípade 133 minút) je podstatne zložitejšie ako jednoaktovka či filmová poviedka. Držať začaté tempo a napätie za účasti desiatok osôb v dialógoch, pretkať viaceré dejové línie tak, aby ich divák stačil sledovať, pripraviť a vygradovať finále… Možno by sa to tvorcom remeselnou zručnosťou podarilo, ale opakované hrúbky v opisovaní historických súvislostí redukovali tie lepšie dojmy z filmu.
Štepka opakovane deklaroval, že jeho zámerom nebolo, aby ako prvý predložil Slovensku hraný dokument o národnom hrdinovi. Goliana chcel priblížiť ako človeka z mäsa a kostí, s jeho zásadnými protifašistickými postojmi, no i s ľudskými slabinami.
Scenárista a režisér má určite právo na to, aby sa na povstaleckú históriu pozeral pod zvoleným uhlom pohľadu. Všeličo si môže domyslieť, popustiť uzdu fantázii, dačo i vynechať. Ale bez toho, aby som spochybňoval jeho nárok na umeleckú invenciu: určite nesmie zavádzať.
S klamaním je to ako so zapínaním gombičiek na košeli. Keď sa pri prvej pomýliš… A takýchto „pomýlení“ vo filme nájdete viac. Napríklad vzťah Jána Goliana s Gustávom Husákom. Lákavá téma, desaťročia zaznávaný prezident a teraz umelecká šanca dokázať, aký bol nedokonalý…
Stačilo prečítať si rozhovor s Jarmilou Golianovou
Magda Husáková Lokvencová a Jarmila Golianová mali mnoho spoločného; približne rovnaký vek, obe boli Češky z lepších rodín vydaté za Slováka, spolu sa ocitli v povstaleckej Bystrici, ale ich rodiny sa nepriatelili, ako sa tvrdí vo filme. Husák bol s Golianom pred vypuknutím SNP zrejme iba raz, keď navštívil Golianovcov v ich byte v Trenčíne s Karolom Šmidkem, vedúcim predstaviteľom KSS a predsedom povstaleckej SNR, ktorý mal o. i. na starosti súčinnosť partizánskych jednotiek s armádou, no vo filme sa vôbec nespomína.
Do Sovietskeho zväzu koncom októbra 1944 neleteli obe ženy naraz a v Moskve nebývali na tej istej adrese. Za hranicou science fiction je iste aj to, že by Jarmila mala cestovať počas vojny vlakom do Banskej Bystrice cez frontové línie. Na Slovensko, do Košíc, prišla až s vládou Národného frontu 3. apríla 1945.
Stačilo si prečítať nevšedný rozhovor historika Vojtecha Čelku s Golianovou, ktorá prežila svojho manžela o pol storočia, uverejnený v denníku Čas v auguste 1990. Filmoví tvorcovia by sa dozvedeli mnoho ďalších podrobností.
Husák mal počas Povstania plno inej práce, než aby vysedával v Golianovej kancelárii a ako dajaký hundrajúci politruk v civile. Režisér argumentuje, že ide o fiktívnu postavu, no všetci tam herca Matúša Kvietika oslovujú doktor, nosí okuliare ako v tom čase Husák a jeho filmová manželka sa zhodou okolností tiež volá Magda.
Podľa známeho príslovia, ak niečo chodí ako kačka, vyzerá ako kačka a kváka ako kačka, tak je to s najväčšou pravdepodobnosťou kačka… To platí i pre filmového spišského biskupa (v podaní Adriana Jastrabana), ktorý arizoval baldovské kúpele a minerálku a udával Židov, čo sa vyhli transportom do táborov smrti. Išlo o podpredsedu vplyvnej Štátnej rady Jána Vojtaššáka. Ale pred divákom sa to zatajuje, hoci už len tá fyziognomická podobnosť…
Údajne ide o protikatolícku agitku
Nech sú však vzhľadom na opätovné pokusy o blahorečenie Vojtaššáka Štepkovi odpustené prípadné nepresnosti. Napríklad rokovanie akejsi konferencie katolíckych biskupov počas SNP. Vari má ísť o spomínanú Štátnu radu? Tam sa však angažoval iba jediný biskup – ten zo Spišskej Kapituly. Teoreticky sa však mohol rozprávať s Tisom i v Kaplnke sv. Barbory, ktorá je dodnes súčasťou Grasalkovičovho paláca, ako to dokazuje aj tento film.
v Prezidentskom paláci 17. augusta 1940
Teraz nie kačka, ale trafená hus zagágala. Portál Christianitas vyštartoval s článkom Film „Generál Golian“ – ďalšia protikatolícka agitka? V súvislosti s ostrým pohľadom na prezidenta vojnového Slovenského štátu sa jeho autor zamýšľa nad nuansami, ktoré tvorcovia podobných projektov vraj musia brať mimoriadne citlivo a vyvážene: „Film nám predstavuje cirkev ako arizátorskú úplatkársku firmu slúžiacu nacistickým okupantom… To, že kriticky zobrazuje Tiso, je jedna vec; ale to, že ide kopať do cirkvi ako celku a špecificky do biskupa Vojtaššáka, u ktorého sa prešetruje jeho možná kanonizácia (inak povedané: obvinenia voči nemu sú postavené na vode), to už je niečo celkom iné a úplne neprijateľné. Ide tu v skutočnosti o skryté podpásovky konzervatívnemu krídlu v súčasnej kultúrno-etickej vojne.“ A dodáva so zdvihnutým prstom: „Ako je vôbec možné, že si toto ministerstvo kultúry nedokáže ustrážiť? Protikatolícke zmienky sme už mali vo filme Štúr režisérky Čengel Solčanskej či v dobovom seriáli Jána Sebechlebského Čas nádejí.“
Keď už spomíname Jozefa Tisu (výborne ho zosobnil známy režisér Roman Polák), hlava štátu vtedy ani teraz nikoho slávnostne nepovyšuje do hodnosti podplukovníka. To až generálov.
Canarisa popravili vo Flossenbürgu, ale…
Ďalší chybný „detail“. Wilhelm Canaris začiatkom roka 1944 stratil dôveru Führera a ocitol sa v domácom väzení. Preto sotva chodieval na inšpekciu po Slovensku a kontroloval Goliana, ako sa to dozvedáme z filmu. Nacisti maršala neskôr odsúdili na smrť a popravili 9. apríla 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg v Bavorsku.
Predpokladá sa síce, že približne v tom čase tam prežívali posledné dni aj naši dvaja povstaleckí generáli, no urobiť z toho „story“, že Goliana presunuli do Canarisovej cely, kde viedli dlhé rozhovory? Keby sa, povedzme, stretávali na prechádzke po väzenskom dvore, mohol by to byť kompromis medzi realitou a fantáziou, no takto?
Tvorcovia filmu iste museli počítať každé vynaložené euro, aby sa zmestili do obmedzeného rozpočtu. Preto zrejme nevyrazili tam, kde sa väčšina deja odohráva – na stredné Slovensko. Jednu z vrcholných scén o zajatí Viesta a Goliana nacistami 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci nakrútili vo Veľkom Klíži na Hornej Nitre pred vernou replikou rodného domu spisovateľa Ladislava Ťažkého z Čierneho Balogu. Povedzme, no urputné boje v exteriéri uprostred dubovo-hrabových lesov a bučín v Tribeči či v Malých Karpatoch iba málo pripomínajú Nízke Tatry…
Takto by sme mohli pokračovať vo výpočte prešľapov. Ale pretože sa v závere filmu uvádzajú aj mená viacerých významných historikov, na mieste je otázka, čo Štepkovi radili a či dostali šancu posudzovať snímku aj v jej finálnom spracovaní.
S kým a v mene koho Golian bojoval?
Za kardinálnu chybu slovensko-českej historickej drámy však považujem východiskovú tézu znázornenú titulkami hneď v úvode: „Povstanie pripravovala v roku 1944 tajná skupina dôstojníkov slovenskej armády.“ Čiže nijakí politici, nijaká Slovenská národná rada či národohospodári okolo Imricha Karvaša. A ak, tak pomáhala akurát Benešova exilová vláda v Londýne. Bodka.
Zlý postulát, keď z neho jasne nevyplýva, s kým a v mene koho Golian v Povstaní bojoval a za čo položil svoj život. Škoda, stačila by vari jedna scéna z poľovníckej chaty bratov Ursínyovcov pri Čremošnom.
V Žarnovickej doline na tajnom stretnutí 20. júla 1944 členovia ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia na čele s Golianom prerokovali princípy a podmienky protifašistického ozbrojeného vystúpenia. Mimochodom, zúčastnili sa na ňom okrem komunistov Husáka a Šmidkeho ďalší antifašisti, s ktorými sa manželia Golianovci už predtým poznali: Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Milan Polák, Mikuláš Ferjenčík, Jozef Marko, bratia Veselovci… Lenže pre nich sa vo filme nenašlo miesto.
Význam tejto dejinnej udalosti – Povstania – mohli podčiarknuť hoci krátkym záberom z nadšenej mobilizácie na ústrednom námestí v Banskej Bystrici. Historické fotografie a filmové zábery sa zachovali…
Kopnúť si do Sovietov je moderné
Mal by som ešte jednu vážnu pripomienku. V súvislosti s Putinovou päťročnou špeciálnou operáciou proti Ukrajine sa stáva „in“ už nielen v Poľsku či Čechách, ale aj na Slovensku hlava-nehlava dehonestovať Červenú armádu a partizánov. Nielen poškodzovaním či likvidáciou sôch, ale aj na striebornom plátne.
V Štepkovom filme vystupuje akýsi major Gorskij (zosobnený ukrajinským hercom od roku 1986 pôsobiacim na Slovensku Jevgenijom Libezňukom). Štepka sa dušuje, že ide o vymyslenú postavu. Vo filme však majorovi opakovane – a to plne oprávnene – vyčítajú, že nezabezpečil severné krídlo Strečnianskej tiesňavy, čo prinieslo tragické následky pre jej obrancov i celé Povstanie. Z toho by sa dalo vydedukovať (kačka kváka), že má ísť o partizánskeho veliteľa Piotra Veličku. Mimochodom Ukrajinca, nositeľa vysokých československých a sovietskych vyznamenaní.
Vo filme ho vykreslili ako grobiana, alkoholika (čo sa o ňom vedelo, ale abstinentov sa tam asi veľa nenašlo), vari tiež ako ľstivého agenta NKVD, ktorý nemal nič iné na práci ako sledovať Goliana a potom v Moskve ženy predstaviteľov SNP. A to je jediná osoba, ktorá vo filme predstavuje sovietskych ľudí v SNP! Čo sa tým môže podsúvať mládeži, ktorá má aj tak zo súčasného školského dejepisu španielsku dedinu?
Na zbrane sa vždy nájdu milióny
Napriek všetkým týmto argumentom sa neviem stotožniť so zdrvujúcou kritikou práve od tých, u ktorých som predpokladal skôr objektívny pohľad, že jednotlivé chyby pomerne mladého, určite antifašisticky zmýšľajúceho autora preberú bez emócií a ideologických predsudkov.
Parafrázujem. Vraj to nebola pocta, no zhanobenie pamiatky generála, niekde na pomedzí fantasy, frašky, paródie a milostnej romance… Tvorcovia filmu mali v úmysle ukázať Goliana ako slabošského chudáka… Vôbec som nemal taký dojem… Panebože, ten film je taká gebuzina… Nechápem, ako sa tvorcom podarilo prinútiť nemeckých hercov (myslí sa tým asi Rakúšan Rainer Wöss a Čech Robert Ritter), aby v tejto premrštenej slovenskej hatlanine vôbec hrali.
Film o generálovi Golianovi možno čiastočne označiť ako nevyužitú šancu. Pravda, po 40 rokoch je to prvý celovečerný projekt venovaný jednej z kľúčových historických osobností SNP bez toho, aby sa v ňom tvorcovia uškŕňali z protifašistických tradícií nášho národa.
Nechcime od súčasných autorov, aby znovu prinášali bronzové, či aktuálnejšie, betónové skulptúry nekritizovateľných hrdinov. Tie by mal stavať ktosi iný. Povstaleckí generáli Viest a Golian by si konečne zaslúžili dôstojný pomník. Ministerstvo obrany nalieva do zbrojných systémov toľko desiatok miliónov, že jedno umelecky hodnotné súsošie by ho finančne iste nezruinovalo. V tomto smere štát stále iba sľubuje.
Keď som bol teraz na filmovom predstavení v jednom bratislavskom shopping centre, v sále sedeli (bez pukancov) najmä mladí ľudia, v stredoškolskom veku aj tridsiatnici. Juraj Štepka teda už svoj sľub splnil, hoci sme mnohí mali o jeho realizácii odlišné predstavy.
Snímky: Autor, wikimedia.commons a www.csfd.sk
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008