Vážený pán prezident,
od minúty posledného výdychu bojujúceho vojaka v druhej svetovej vojne uplynie v máji 2015 sedemdesiat rokov. Už dve generácie chýbajú v radoch ľudstva milióny mladých chlapcov, ale aj ich nikdy nenarodených detí. Vojna, krátke a definitívne slovo.
Ale vojna je vždy iba dôsledkom. Dôsledkom nenávisti, ktorej plamene sa rozhorievali postupne, ba možno aj s vášňami. Ktosi prstom ukázal na iného človeka a označil ho za nepriateľa. Nepriateľom sa stal človek z mäsa a kostí, s nádejami, túžbami, prostým životom. Jeho jedinou vinou bolo, že mal inú vlasť, inú národnosť, iné vierovyznanie. Ale cieľom vzbudeného šialenstva bola vždy vojnová korisť. O tú išlo podnecovateľom nenávisti. O tú išlo všetkým strojcom vojen, lebo vojna je vždy aj príležitosť.
Proti šialenej túžbe získať korisť sa postavili ponížení, a nikto nemôže uprieť úctu ich odvahe. Najvyššiu cenu v tomto boji zaplatili vojaci Červenej armády, vo vojne zahynulo asi 20 miliónov občanov Sovietskeho zväzu. Kto chce poprieť tento fakt, roznecuje plamene novej nenávisti.
Na začiatku každej nenávisti je neúcta k inému, pohŕdanie, pestovanie pocitov nadradenosti. A na konci je vybudenie pocitov z doby kamennej. Toto sa nám už v histórii neraz prihodilo, a potom museli milióny ľudí zaplatiť svojou krvou.
Vážený pán prezident,
sľúbili ste byť prezidentom všetkých občanov, nielen ľudí, ktorí sa pravidelne spolčujú a zapĺňajú celý verejný priestor, ako keby iný ako ich hlas na Slovensku nebol. Tí vyvinuli aj teraz mediálny tlak, aby ste sa nezúčastnili na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom v máji 2015 v Moskve, kde Vás pozýva prezident nástupníckeho štátu, ktorého armáda mala rozhodujúci podiel na porážke fašistického Nemecka.
Vážený pán prezident,
radi by sme dali do vašej pozornosti, že vojaci Červenej armády bojovali aj za nás, proti nášmu poníženiu a zotročeniu. Priniesli obeť a zanechali odkaz: nepripusťme už nikdy, aby nenávisť medzi národmi zvíťazila!
Oslavy 70. výročia víťazstva nad fašizmom v máji roku 2015 majú symbolický význam. Proti zlu sa dokázali spojiť ľudia s rozličným svetonázorom a rozličnou historickou skúsenosťou. To je, podľa nášho názoru, aj dnes výzva! Preto je pre nás dôležité, aby prezident Slovenskej republiky, Vy, pán prezident Andrej Kiska, ste svojou účasťou na oslavách Dňa víťazstva v Moskve prispeli k naplneniu tohto odkazu. Nenávisť a nepriateľstvo obyčajnému človeku nikdy nepomáha, naopak, ničí jemné pradivo spolupráce vo svete. A svet je ešte plnší zbraní a zbraní s omnoho ničivejším dosahom. Prosíme, myslite na to! Zbrane nemajú oči.
Vladimír Vysockij napísal v roku 1964 pieseň Masové hroby. V prebásnení Ľubomíra Feldeka a Milana Tokára vyšla v knihe Vysockij… štyri štvrtiny cesty. Posielame Vám ju, poézia často povie viac, ako chladná matematika a politický kalkul.
MASOVÉ HROBY
Ach, na týchto hroboch nik nestavia kríž
a slzy vdov netečú na ne –
len kytice neznámych strážia ich tíš,
plam večného ohňa tu planie.
Tu predtým sa na zadné stavala zem –
a dnes sú tu žulové pláty.
Tu súkromných osudov nieto – tu len
je každý s tým spoločným zliaty.
A vo Večnom ohni ti zablčí tank,
aj chalupy ruské a dvory,
aj Smolensk, aj Reichstag, aj zúfalý plam,
keď vojak aj srdce v ňom horí.
Tu slzy vdov netečú, nerušia tíš,
sem chodí sa s tvrdosťou v tvári.
Ach, na týchto hroboch nik nestavia kríž –
no menšia tá bolesť je vari?
(1964)
Nezabudnime, pán prezident, komu a o kom spieval Vladimír Vysockij.
S úctou
Vladimír Blaho, divadelný a hudobný kritik
Ondrej Borguľa, podnikateľ
Jana Borguľová, literárna múzejníčka
Ján Čarnogurský, právnik, verejný činiteľ
Peter Daubner, politológ, filozof
Vladimír Dobrovič, novinár
Ľubomír Dzurák, marketingový manažér
Branislav Fábry, právnik, vysokoškolský pedagóg
Vladimír Farkaš, biochemik
Etela Farkašová, filozofka, spisovateľka, poetka
Michal Feik, občiansky aktivista
Milan Ftáčnik, vysokoškolský pedagóg, politik
Oľga Gáfriková, novinárka
František Gahér, logik, vysokoškolský pedagóg
Alexander Halvoník, literárny kritik
Stanislav Harangozó, akademický maliar
Ladislav Hohoš, filozof, vysokoškolský pedagóg
Peter Holka, spisovateľ, novinár
Eduard Chmelár, historik, vysokoškolský pedagóg
Peter Jaroš, spisovateľ
Noro Keleczényi, výtvarník, sochár
Eva Kollárová, rusistka, kulturologička
Peter Krákorník, informatik
Mária Kráľovičová, herečka
Anton Kret, dramaturg, teatrológ, prekladateľ, publicista
Martin Krno, novinár
Zuzana Kusá, sociologička
Jozef Leikert, básnik, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg
Jozef Lysý, politológ, vysokoškolský pedagóg
Vladimír Manda, filozof, vysokoškolský pedagóg
Roman Michelko, politológ, publicista, vydavateľ
Leopold Moravčík, novinár, spisovateľ
František Novosád, filozof, vysokoškolský pedagóg
Daniel Olejár, informatik, vysokoškolský pedagóg
Alexander Piekov, IT špecialista, podnikateľ
Emil Polák, novinár
Miro Procházka, režisér, výtvarný kritik, publicista
Jaroslav Rezník, básnik, spisovateľ
Gabriela Rothmayerová, spisovateľka, novinárka
Jozef Schwarz, sociológ, publicista
Tereza Szabová, herečka
Anna Šikulová, editorka, redaktorka
František Škvrnda st., bezpečnostný analytik, vysokoškolský pedagóg
Jozef Špaček, spisovateľ, publicista, pedagóg
Viera Švenková, spisovateľka
Ján Tazberík, básnik
Viktor Timura, filozof, spisovateľ
Terézia Ursínyová, hudobná kritička
Peter Valček, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg
Ondrej Zimka, výtvarník, maliar
Ondrej III. Zimka, výtvarník, sochár
Milka Zimková, herečka, spisovateľka
Milina Zimková, výtvarníčka, maliarka
Súhlas svojím podpisom môžete vyjadriť TU.
