Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Boli časy, keď sa veľká politika v Londýne považovala za pevnú a stabilnú a dávala sa aj za vzor najmä menším štátom, ktoré nemali za sebou dlhšie trvanie. Dodnes sú mnohí ľudia i politici nadšení anglickými spoločenskými i politickými tradíciami. Často majú vo vážnosti aj kráľovskú rodinu, ktorá je anachronicky na čele asymetricky usporiadaného Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.
Britská politika už dlho nie je pupkom sveta, ale stále si činí nárok kázať mu
Kritici anglosaských manierov, ktoré spôsobili svetu veľa zla a škôd, zdôrazňujú, že po porážke v Suezskej vojne v roku 1956 Veľká Británia už prestala byť svetovou veľmocou. Jej vodcovia sa však zubami-nechtami (i zbraňami) snažia presvedčiť, že to nie je pravda.
Prišiel aj druhý úder na silu Veľkej Británie. Boli ním následky fundamentalistického ekonomického neoliberalizmu, ktorý zaviedli konzervatívci vedení Margaret Thatcherovou a pokračovali v ňom aj labouristi, silne sa posúvajúci do politického stredu. „Odmenou“ sa stali hospodárske ťažkosti, do ktorých Londýn upadol po kríze v roku 2008.
Zvláštna kapitola britských politických dejín sa začala po úspešnom referende v júni 2016 o vystúpení z EÚ (brexite), ktoré sa uskutočnilo na konci januára 2020. Iste, EÚ sa, najmä, za čas, keď ju vedie komisia na čele s nekompetentnou a skorumpovanou Ursulou von der Leyenovou, výrazne vzdialila od pôvodného projektu. Ani Britom však brexit nepriniesol to, čo si želali. Podľa údajov dlhodobo zverejňovaných na webovej stránke Statista (Brexit poll 2026| Statista) už od júla 2022 stále viac ako polovica respondentov považuje vystúpenie z EÚ za chybné. 3. júna 2026 to bolo 57 % opýtaných.
Doplníme, že ani ctihodná britská kráľovská rodina už nie je tým, čím bývala a je v nej i s ňou viacero problémov, ktoré jej „vážnosť“ znižujú. Najmä medzi mladším obyvateľstvom podpora monarchie klesá.
Zameriame sa však zvláštny fenomén britského politického života. Stala sa ním séria predčasných rezignácií britských predsedov vlád, ktorú začal David Cameron v júli 2016. Hoci sme sa odvtedy viackrát zaoberali výsledkami britských volieb a pôsobením predsedov britských vlád, najnovšia kríza, ktorú vyvolalo odstúpenie Keira Starmera, je výzvou na nové úvahy o britskej politike a jej vodcoch.
K výraznému znaku britskej politiky v predchádzajúcom desaťročí patrí úpadok vodcovských elít, ktoré nie sú schopné kráľovstvo vyviesť z viacrozmernej krízy. Tento úpadok nepostihol len Veľkú Britániu, ale špecificky sa prejavuje aj u jej spojencov vo Francúzsku a v Nemecku.
Slabý nemecký kancelár Friedrich Merz má čoraz menšie šance, že vydrží do nasledujúcich volieb do Bundestagu, ktoré by mali byť najneskôr v marci 2029. Voči francúzskemu prezidentovi Emmanuelovi Macronovi je systém liberálnej demokracie „milosrdný“, lebo už bol dvakrát zvolený a v ďalších voľbách kandidovať nemôže. V dejinách Piatej republiky, ktorú úspešne rozvracia, bude jedným z najmenej úspešných prezidentov. Megalomansky síce túži stať sa „veľkým“ prezidentom, ale nemá na to schopnosti a verejnosť je voči nemu oprávnene veľmi kritická. Niekedy sa zdá, že Starmer, Merz a Macron akoby na diaľku viedli „preteky ku dnu“, kto bude mať najnižšie preferencie.
Stručne o britských predsedoch vlád, ktorí predčasne odstúpili po referende o vystúpení z EÚ
David Cameron, ako stúpenec členstva Británie v EÚ, nechcel vyjednávať odchod z nej. Z osobného rozhodnutia, anglicky gentlemansky, odišiel z funkcie napriek tomu, že v máji 2015 vo voľbách dosiahol jasné víťazstvo a zostavil jednofarebnú vládu.
Nahradila ho Theresa Mayová, ktorá sa 13. júla 2016 stala po Thatcherovej druhou predsedníčkou britskej vlády v dejinách. V júni 2017 navrhla Mayová konanie predčasných volieb, aby nový parlament mohol lepšie vyjednávať o brexite. Konzervatívci v nich zvíťazili, ale nemali dosť kresiel v parlamente a museli vytvoriť koaličnú vládu so severoírskou Demokratickou unionistickou stranou. Aj Mayovú nakoniec brexit pripravil o kreslo. V máji 2019 oznámila, že odstúpi z funkcie predsedníčky Konzervatívnej strany (predsedom vlády je predseda najsilnejšej strany v parlamente a ak sa vzdá tejto funkcie, kandidátom na post predsedu vlády sa stáva jeho nástupca na čele strany – pozn. autora), lebo sa jej nepodarilo získať podporu Dolnej snemovne pre dohodu s EÚ o podmienkach brexitu.
Boris Johnson sa stal predsedom vlády 24. júla 2019. Trikrát sa pokúsil neúspešne rozpustiť parlament. Dolná snemovňa však nakoniec v októbri 2019 schválila vypísanie predčasných parlamentných volieb, ktoré sa konali v decembri. S veľkým náskokom (s najlepším výsledkom od volieb v roku 1987) v nich zvíťazila Konzervatívna strana a Johnson zostavil novú jednofarebnú vládu. Mal populistický štýl politiky, v ktorom sa dopúšťal chýb a prechmatov. Počas vládnutia nezvládal viacero problémov politiky a ekonomiky a zaplietol sa do škandálov. Najväčší bol Partygate, ktorého medializácia zosilnela po oznámení polície v januári 2022 o nepovolených oslavách v čase obmedzení kvôli Covid-19. Neskôr ich účastníkom udelila aj množstvo pokút. Johnson čelil tlaku na odstúpenie. Spočiatku to odmietal urobiť, ale po odstúpení viacerých členov vlády oznámil v júli 2022, že rezignuje na post predsedu konzervatívcov.
Novou predsedníčkou Konzervatívnej strany sa stala Liz Trussová a 6. septembra nastúpila do kresla predsedníčky vlády. Jej menovanie bolo aj vo zvyškoch poriadku v britskej politike zhodou náhod a znamenalo fiasko, lebo z funkcie odstúpila po 50 dňoch. Nie je lepší príklad úpadku britských vodcovských elít ako neschopnosť tejto predsedníčky vlády.
Novým predsedom vlády sa 22. októbra 2022 stal Rishi Sunak. Má ázijský, hinduistický pôvod a do funkcie nastúpil ako najmladší od roku 1812. Údajne bol aj najbohatším predsedom britskej vlády. Po Trussovej sa síce javil ako „manažérsky obor“, ale konzervatívci už nemali potenciál na riešenie problémov, ktoré si za roky vládnutia v mnohom spôsobili sami. V máji 2024 požiadal Sunak kráľa o rozpustenie parlamentu a na júl 2024 sa vypísali nové voľby.
Po 14-ročnom dominovaní konzervatívcov vyhrali vo voľbách labouristi s veľkým náskokom. Zisk 411 kresiel bol tretí najlepší výsledok v histórii strany.
O pôsobení Keira Starmera vo funkcii predsedu britskej vlády
Už na druhý deň po voľbách, 5. júla, sa Starmer (*1962) stal predsedom vlády. Medzi labouristami pôsobil už v mládežníckom veku. Má právnické vzdelanie.
Bulvárny denník Daily Mail pred parlamentnými voľbami v roku 2024 uverejnil správu, že Starmer bol v lete 1986 krátko po dokončení štúdia na dvojtýždňovom pobyte v Československu, kde pomáhal v medzinárodnej študentskej skupine obnovovať pamätník v Lidiciach.
Pracovnú dráhu Starmer začal ako advokát v oblasti ľudských práv. Neskôr sa stal poradcom pre ľudské práva v Severoírskej policajnej rade. V 2002 získal titul kráľovského právneho zástupcu a potom zastával prokurátorské pozície. V roku 2014 bol menovaný za rytiera-komandéra anachronického Radu kúpeľa za zásluhy o právo a trestné súdnictvo a je nositeľom nižšieho šľachtického titulu Sir. V roku 2015 bol zvolený do Dolnej snemovne. Na čelo Labouristickej strany sa dostal v roku 2020, keď nahradil po neúspechoch vo voľbách výrazne ľavicovo orientovaného Jeremyho Corbyna.
Pôsobenie Starmerovej vlády od začiatku sprevádzali pochybnosti, ako si labouristi dokážu poradiť s veľmi zlým stavom ekonomiky a inými spoločenskými problémami (pozri Labouristi vyhrali – ale čo ďalej, Slovo 6. júla 2024). Napriek viacerým pozitívnym krokom vlády sa sociálno-ekonomická situácia v krajine nezlepšovala. Starmer špekulatívne odstúpil od niektorých predvolebných sľubov a viaceré ďalšie nedokázal splniť.
Postupom času Starmerova podpora vo verejnosti klesala. V novembri 2025 prieskum agentúry Ipsos ukázal, že bol najmenej populárnym premiérom od roku 1977, odkedy sa robia tieto prieskumy (Trussovú do prieskumov nestihli „zaradiť“). Od februára 2025 čelil tlaku na rezignáciu v súvislosti so škandálom okolo politického veterána Petra Mandelsohna (menoval ho za veľvyslanca v USA) a jeho väzieb na Jeffreya Epsteina. Zistilo sa, že bezpečnostná previerka Mandelsohna sa uskutočnila povrchne, lebo o jeho stykoch s Epsteinom sa vedelo. V septembri 2025 ho Starmer z funkcie odvolal.
Napriek víťazstvu vo voľbách v júli 2024 Starmera sprevádzala malá obľúbenosť labouristov vo verejnosti. Viedlo to k veľkým stratám v miestnych voľbách v máji 2025 a máji 2026 (pozri Voličská facka Starmerovi a jeho labouristom, Slovo 16. mája), ktoré vyústili do politickej krízy.
Nebudeme rozoberať prvky Starmerovej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale zvýrazníme z nich rusofóbiu a masívnu pomoc Ukrajine, posilňovanie NATO ako aj silnú podporu Izraela. Britské ozbrojené sily sú v zlom stave a vyžadujú veľké náklady, ale rast vojenských výdavkov spôsobuje ekonomické problémy. Teda ničím sa neodlišoval od predsedov vlád, ktorí prišli po Mayovej. Starmer chcel rozvíjať aj spojenectvo s USA, ale Trump sa voči nemu (najmä ako predstaviteľovi „ľavice“) staval odmietavo a vyjadroval sa o ňom neraz nelichotivo.
Starmer ako ústredná postava novej krízy labouristov
Kríza v Labouristickej strane po neúspechu v miestnych voľbách v máji 2026 bola spojená nielen s nespokojnosťou vnútri strany, ale ju zvyšovala aj klesajúca podpora labouristov, najmä Starmera, v spoločnosti. Za východisko zo situácie sa považovalo odstúpenie Starmera. Pod chabou zámienkou, že nechce, aby v strane vypukol boj o vodcovstvo, odmietal rezignovať.
Udalosti však nadobudli rýchly spád. Došlo k odstúpeniu niekoľkých členov vlády. Najvážnejšia bola 14. mája rezignácia ministra zdravotníctva Wesa Streetinga, ktorý sa považoval za potenciálneho nástupcu Starmera. V ten deň odstúpil z postu poslanca aj Josh Simons, aby umožnil kandidovať v doplňujúcich voľbách Andymu Burnhamovi, populárnemu starostovi Veľkého Manchestru. Hovorilo sa o ňom ako o možnom kandidátovi na vodcu labouristov, ktorý nie je spojený s ich súčasnou vládnou politikou. Tým, že sa stane poslancom, môže kandidovať na lídra strany i post predsedu vlády.
Ďalej Starmerovu pozíciu oslabilo 11. júna 2026 odstúpenie ministra obrany Johna Healeyho a ministra ozbrojených síl Ala Carnsa. Čo sa však už dá čakať od tejto garnitúry vodcov labouristov, keď aj v ťažkých sociálno-ekonomických pomeroch sú medzi nimi agresívni politici, ktorí chcú zvyšovať výdavky na zbrojenie?
Po Burnhamovom víťazstve v doplňujúcich voľbách a ďalších výzvach poslancov Labouristickej strany na odstúpenie Starmer 22. júna oznámil so značným smútkom svoju rezignáciu. Stal sa možno obetným baránkom, ale problémy labouristov majú hlbšie i staršie korene. Odvíjajú sa vlastne odvtedy, keď sa výrazne posunuli z ľava do stredu.
Nominácie na voľby lídra strany budú od 9. do 16. júla. Ak sa neprihlásia aspoň dvaja uchádzači, novozvolený vodca strany môže nastúpiť do premiérskeho kresla už krátko po tomto termíne. V prípade, že sa uskutočnia voľby spomedzi viacerých kandidátov, ich víťaz bude známy 29. augusta 2026.
Zatiaľ sa nehovorí o zmenách, ktoré by mala uskutočniť nová labouristická vláda. Priestor pre manévrovanie majú labouristi v súčasnej politickej línii obmedzený. Nový predseda vlády bude mať nezávideniahodnú úlohu a bez radikálnych zmien úspech ani on nedosiahne. Na vodcu, labouristov, ktorý by dokázal aspoň pohnúť s kopou problémov, sa teda pokorne čaká.
Nové, predčasné parlamentné voľby by labouristom víťazstvo nepriniesli. Podľa údajov na webovej stránke Pollcheck 27. júna v kĺzavom sedemdňovom priemere vedie Reform UK Nigela Faragea s 26,3 % podporou. Labouristi majú 20,7 %, konzervatívci 19,4 %, Zelení 12,9 % a liberálni demokrati 12,1 %. Vzhľadom na jednomandátové volebné okruhy treba brať do úvahy aj Škótsku národnú stranu (3,0 %) a waleskú Plaid Cymru (1,0 %). Nie sú samostatne uvedené údaje za strany v Severnom Írsku.
Záverom o Starmerovi ako „obeti“ úspechu
Starmer silnú pozíciu vodcu opozície, keď viedol tri tieňové kabinety však na poste predsedu vlády nedokázal využiť. Treba vidieť, že proti nemu boli viaceré objektívne okolnosti, ale ani jeho politika, ktorú médiá označovali za technokratickú a rizikový manažment, nebola účinná. „Ideologické mlčanie“, ktoré ju sprevádzalo, mu síce umožnilo lavírovať medzi rôznymi skupinami labouristov, ale vyústilo do nerozhodnosti v postupe vlády. Médiá zaraďovali Starmera s Clementom Attleem, Haroldom Wilsonom a Tonym Blairom medzi štyroch vodcov labouristov, ktorí dosiahli po druhej svetovej vojne výrazné volebné víťazstvo. Starmer bol však jediný, ktorý to nevedel využiť na vládnutie a „úspech“ sa mu stal príťažou.
