Symbol zdravého sedliackeho rozumu, vtipu a chuti do života
Na brezovském poli
rostú pěkné květy,
které bych já nedal
ani za tři světy.
Březová, Březová,
pod vršky spočívá,
tam ten jeden domek
můj kvítek zakrývá.
Našu literárnu prechádzku po Brezovej pod Bradlom sme začali úryvkami z básne Ľudovíta Štúra Krakovjáky. Ľudovít Štúr navštívil Brezovú v roku 1836, keď sa vydal na cestu po Nitrianskej stolici. Nepoznáme meno devy, ktorá tak padla Ľudovítovi Štúrovi do oka, že jej hneď venoval ľúbostné verše. Nevieme, či na neho zapôsobila konkrétna osoba, alebo len prekrásna neznáma dievčina, ktorú uvidel napríklad na rínku, a aspoň na chvíľu roztĺkla jeho srdce, pretože Brezovčanky boli povestné svojou krásou. O konkrétnom účele Štúrovej návštevy na Brezovej a jeho ceste po ostatných mestách a dedinách v Nitrianskej stolici sa viac dozvedáme z jeho niekoľkých listov. V jednom z nich píše 19. júla 1836 Michalovi Godrovi: „Nechaje Přítrží přišel sem do Brezové k předrahému příteli mému Tomášovi Hrošovi Všeslavovi najhorlivějšímu, muži velmi příčinlivému. Jak on tak i jeho Principál p. Mareček, který ač muž obstarný, mladíka jednoho ohněm za věc naší hoří, pracují všelikými prostředky k účelu našemu. Chystají se nyní založiti pro tamější cirkev Slovanskou knihovnu, nebo již tak daleko přivedli to s cirkevníky, že toho schopni jsou. Mluvě tam s některými, zdálo se mi, že jsou to jen zakuklené nějaké vzdělané osoby v rouchu tom prostém: tak zajisté znamenitě v duchu národním mluvili. Hroš má již více v rukopisu a posavád neúnavně pracuje.“
Štúr sa počas návštevy Brezovej venoval viac otázkam národného života a „jeho kvítek“ bola napokon pravdepodobne len nejaká neznáma dievčina a jeho vzťah nebol taký intenzívny ako napríklad k slečne Marii Pospíšilovej či Adele Ostrolúckej.
Jozef Miloslav Hurban
Pokiaľ sa Štúr v Brezovej správal ako platonik, do manželského chomúta tu spadol jeho najbližší spolupracovník Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1882), ktorý sem prišiel v roku 1840 za kaplána. Hurban si to kvôli našej prvej hereckej hviezde Aničke Jurkovičovej nerozhádzal len so Štúrom, ale aj s Brezovčanmi. Tí totiž chceli, aby si zobral za manželku dcéru farára Marečka, a tak by mal Hurban nielen Maru, ale aj faru. Hurban napokon odišiel v roku 1843 za farára do Hlbokého a Marečkovu dcéru – a po smrti svokra – aj s farou si zobral Tomáš Hroš, blízky priateľ Ľudovíta Štúra. Nevraživosť medzi Hrošom a Hurbanom trvala až do smrti.
Hurban počas pôsobenia v Brezovej vydal v roku 1842 prvý ročník almanachu Nitra, v ktorom uverejnil svoje piesne a historickú prózu Svadba krále velkomoravského, tu písal aj knihu Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách. Už ako farár v Hlbokom bol tvorcom Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej, ktoré v Brezovej 28. apríla 1848 vyhlásil. Jeho pôsobenie v meste pripomína Pomník Slobody s bustou Jozefa Miloslava Hurbana na južnom konci Námestia M. R. Štefánika. Na pomníku sú vytesané i mená Brezovčanov, ktorí padli v revolúcii v rokoch 1848/49 a v prvej svetovej vojne a s menami obyvateľov mesta, ktorí bojovali ako legionári a dobrovoľníci v rokoch 1918/19. Pomník je dielom J. Sládka a F. Motošku a odhalili ho roku 1933. Na opačnej strane námestia môžeme vidieť súsošie Víťazstvo od akademického sochára Vojtecha Baďuru venované bojom z rokov 1848/1849.
Hurbanov svokor Samuel Jurkovič (1796 – 1873), rodený Brezovčan, písal básne a rôzne príspevky do Cirkevných listov, Obzoru, Orla tatranského a Slovenských pohľadov. V Sobotišti, kde pôsobil ako notár a učiteľ, založil Gazdovský spolok, prvé úverové družstvo na európskom kontinente. Samuela Jurkoviča pripomína v meste i Pamätník od architekta Karola Kattoša a sochárov Erny Masarovičovej a Patrika Kovačovského. Bol odhalený roku 1996 neďaleko miesta, kde stál kedysi jeho rodný dom.
Brezovú v literatúre zobrazil Hurbanov syn Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916), ktorý sa narodil už v Hlbokom. Najprv uverejnil v Národných novinách črtu Ostriež, nazvanú podľa vrchu nad Brezovou. Keď neskôr Vajanský napísal román Koreň a výhonky, pozornému čitateľovi vtedy neuniklo, že pod mestom Lipová sa skrýva Brezová a vzorom pre zobrazenie vlasteneckého farára bolo pôsobenie farára Jána Pravoslava Lešku v meste.
Pôsobili na brezovskej fare
Na brezovskej fare, ktorá je pri výpadovke na Vrbové, chvíľu zostaneme, pretože ju obývali traja spisovatelia – Tomáš Hroš, Ján Pravoslav Leška a Ján Lichner. A aj keď menovaní nepatria medzi vrcholné zjavy slovenskej literatúry, ich vlastenecké pôsobenie si zaslúži, aby sme sa o nich zmienili.
Rodák z neďalekej Podkylavy Tomáš Slavomil Hroš (1808 – 1874) pôsobil najprv v Brezovej pod Bradlom v rokoch 1834 – 1840 ako evanjelický kaplán, potom od roku 1844 až do smrti ako farár. Už počas štúdií sa zapájal do práce študentských spolkov, bol podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej i členom tajného spolku Vzájomnosť. V Brezovej založil Slovenskú knižnicu, písal vlasteneckú poéziu; námety hľadal v slovenských, poľských a juhoslovanských dejinách. Napriek dobrému vzťahu s Ľudovítom Štúrom neprijal spisovnú slovenčinu. Tomáš Slavomil Hroš je pochovaný v Brezovej pod Bradlom na miestnom cintoríne.
Ján Pravoslav Leška (1831 – 1909) prišiel do Brezovej v roku 1881. Tu vydával jediný slovenský evanjelický časopis Korouhev na Sionu, ktorý bol v roku 1883 zastavený. Za svoje vlastenecké postoje a protesty proti maďarizačným uzneseniam budapeštianskej synody bol roku 1897 zbavený funkcie seniora. Ján Pravoslav Leška uverejňoval svoje verše v časopisoch a novinách Sokol, Časník, Evanjelické cirkevné listy, Pešťbudínske vedomosti, Korouhev na Sionu, ale mnoho jeho prác zostalo v rukopise. Posmrtne vyšli jeho básne pod názvom Vzdychy naimské vo vydaní J. P. Drobného. Preložil hru ruského dramatika Alexandra Sergejeviča Gribojedova Útrapy z rozumu pod názvom Rozum spôsobil nehody.
Už som spomenul, že Leška slúžil ako vzor Vajanskému pri vytvorení postavy vlasteneckého farára v Lipovom v románe Koreň a výhonky. Vajanský to napokon aj verejne priznal v nekrológu za Jánom Pravoslavom Leškom v Národných novinách v roku 1909: „V románe Koreň a výhonky pokúsil som sa podať zidealizovaný obraz znamenitého muža vo farárovi lipovskom… Ako rečník bol pravý vyvolenec Boží, slovo tieklo z jeho úst ako manna, a med voňavý a samotoký. Bez kazateľského pathosu, rovno, no silným uchvacujúcim prúdom liala sa jeho tichá, jasná reč, myšlienka pojila sa k myšlienke samozrejme, presvedčujúc, vzdelávajúc a budiac city dobré, vznešené, nezemské. On už kázňami svojimi patrí do slovenskej literatúry na miesto vysoké, vyvýšené, neodškriepiteľne pevné a stále, hoci i nemáme pred sebou jeho diela, a to, čo vyšlo, je iba slabým fragmentom nepodávajúcim jeho celú literárno-umeleckú osobnosť.“
Pôsobenie Jána Pravoslava Leška pripomína pamätná tabuľa na brezovskej fare.
Nástupca Jána Pravoslava Lešku na brezovskej evanjelickej fare Ján Lichner (1882 – 1964) bol autorom náboženských próz, pohrebných rečí i kázní, ktoré publikoval v Cirkevných listoch, Národných novinách. Písal divadelné hry s vlasteneckou tematikou Slováci vyhrali!, Statočná Anička. Napísal aj vlastivednú publikáciu Pamätník Bradla a okolia. Na fare pôsobil v troch ťažkých obdobiach – počas Rakúsko-Uhorska, Slovenského štátu i obdobia na čele s komunistickou stranou, a vždy konal čestne s nezlomenou chrbtovou kosťou.
Na brezovskej fare krátky čas pred revolúciou pôsobil aj Mikuláš Dohnány (1824 – 1852), ktorý v historickej práci História povstania slovenského z roku 1848 zobrazil aj revolučné udalosti na Brezovej v apríli a aj boje slovenských dobrovoľníkov v septembri roku 1848.
Milan Rastislav Štefánik a Ján Juríček
Keď hovoríme o literárnom obraze Brezovej, nemôžeme nespomenúť veľkého rodáka z neďalekých Košarísk Milana Rastislava Štefánika (1880 – 1919). Aj on bol v mladosti trochu literárne činný a napísal niekoľko básní. Máloktorému Slovákovi bolo venovaných toľko kníh ako práve Štefánikovi. Zborník spomienok a dokumentov o Štefánikovi, ktorý vyšiel roku 1938 a ktorý redigoval aj brezovský rodák Dr. Štefan Osuský, uvádza do toho roku vyše tridsať kníh venovaných jeho životu. Medzi autormi nájdeme aj generála Mauricea Janina a Setona Watsona. Verše Štefánikovi venovali mnohí významní slovenskí básnici – Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Štefan Krčméry, Vladimír Roy, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Valentín Beniak, Andrej Žarnov a ďalší. Režisér Jan Sviták nakrútil roku 1935 celovečerný hraný film Milan Rastislav Štefánik so Zvonimirom Rogozom v hlavnej úlohe. Stal sa aj hrdinom divadelných hier. Ján Solovič je autorom drámy Bez čiernej skrinky, ktorú uviedol ochotnícky súbor vo Vrbovciach, a Stanislav Štepka pre Radošinské naivné divadlo napísal divadelnú hru Generál. V roku 2018 mala premiéru divadelná hra Evy Borušovičovej Štefánik – Slnko v zatmení. Vznikol dokonca aj balet podľa libreta Zuzany Mistríkovej a Ondreja Šotha. Český spisovateľ žijúci na Slovensku Ladislav N. Zvěřina napísal počas prvej republiky štvorzväzkový román Milan Rastislav Štefánik.
Podobný názov, M. R. Štefánik, má aj kniha brezovského rodáka Jána Juríčka (1922 – 1992), ktorý ju v roku 1968 napísal predovšetkým pre detského čitateľa. Prelomil ňou dvadsaťročné mlčanie o tejto výnimočnej osobnosti našich moderných dejín, ktorá bola počas totality nielen zamlčiavaná, ale dokonca hrubo znevažovaná a zatracovaná. Bolo priam symbolické, že po rokoch hany na Štefánika sa chytil pera práve Ján Juríček, rodák z Brezovej pod Bradlom, mestečka len niekoľko kilometrov vzdialeného od Štefánikovho rodiska Košarísk. Veď obyvatelia podbradlianskeho kraja aj napriek neoficiálnym zákazom si, i v 50. rokoch, uchovávali neustále úctu k pamiatke Milana Rastislava Štefánika. V roku 1997 spomínala manželka spisovateľa Jána Juríčka Ľudmila: „Brezová a okolité dediny, Košariská, to bol kraj, kde sa pestoval kult Štefánika. Tam skutočne po celé roky vojny i po vojne, v tzv. 50. rokoch, si na Štefánika nedali siahnuť. Keď som sa vydala, prvé, kde ma muž zaviedol, bolo Bradlo a táto prechádzka nám zostala veľmi blízkou a veľmi častou. Videla som, že Brezovčania často v nedeľu za miesto svojej prechádzky mali Bradlo.“
Ján Juríček zhromaždil bohatý dokumentárny materiál, ktorý príťažlivo a prístupne pre detského čitateľa spracoval. Kniha je jedinečným pohľadom na mnohorozmernú postavu Milana Rastislava Štefánika a podáva svedectvo o jeho rôznorodých aktivitách – ako vedca, vojaka a politika, ale aj ako človeka a neúnavného bojovníka za práva slovenského národa. Stručné venovanie Jána Juríčka v knihe povedalo viac ako siahodlhý úvod: „Jane, mojej dcére, ktorá sa v škole nedozvedela, kto bol Štefánik.“
Ján Juríček v monografii o Brezovej pod Bradlom, ktorá vyšla v roku 1970, s povzdychom píše, že Brezová žiadneho spisovateľa nezrodila. Neviem, čo ho viedlo k tomuto konštatovaniu, či prehnaná skromnosť, alebo niečo iné, fakt je, že v čase písania týchto riadkov mal už za sebou životopisnú knihu o Štefánikovi, ktorú veľmi priaznivo prijala verejnosť, nie už tak oficiálne kruhy. Okrem toho pripravoval do tlače knihu o ďalšej veľkej postave slovenskej histórie Ľudovítovi Štúrovi. Neskôr napísal Juríček ešte tri životopisné knihy Martin Kukučín. Život pútnika, Lev Nikolajevič Tolstoj a Vajanský. Ján Juríček sa ako vedúci autorského kolektívu zaslúžil aj o vydanie Malej encyklopédie spisovateľov sveta. Po jeho smrti ešte vyšli biografické knihy Martin Rázus – Básnik a politika a Milan Hodža. O význame životopisného románu krátko pred smrťou roku 1992 povedal: „Špecifický životopisnohistorický žáner sa stáva čitateľsky čoraz príťažlivejší. Keďže sa v ňom zobrazuje hrdinova jedinečnosť, neopakovateľná osobnosť a obdivuhodné umelecké, vedecké a politické dielo, čitateľ je zvedavý najmä na syntézu jeho osobnosti, ako sa prejavila v heroickom tvorivom zápase, i na jeho osobitý pohľad na úskalia života. Zaiste sa teší, keď môže nadobudnúť povznášajúci pocit, že mu autor – ten však musí stáť skromne v pozadí – umožní vcítiť sa do minulých čias a prežívať zaujímavé udalosti, ktoré sa naozaj prihodili. Pekne to povedal Belinskij: „Pohľad na život slávneho človeka je nádherné predstavenie.“
S Brezovou je spojená vnučka Jána Juríčka, spisovateľka Zuska Kepplová (1982), ktorá tu často trávila letné prázdniny. Knižne debutovala roku 2011 knižkou Buchty švabachom.
Ďalší brezovskí rodáci
Samuel Štefan Osuský (1888 – 1975), biskup Západného dištriktu evanjelickej cirkvi, sa venoval literárnej histórii a v diele Služba národu zhodnotil prínos evanjelikov v rámci Československa. Je autorom trojzväzkovej Filozofie štúrovcov. Pri príležitosti 300. výročia Tranovského Cithary sanctorum zredigoval Tranovského zborník. Pochovaný je na miestnom cintoríne, kde má aj pamätník.
Ján Štefánik (1901 – 1987) bol pôvodne učiteľ, pre kritiku režimu bol v roku 1940 prepustený zo školských služieb. Zamestnal sa v Matici slovenskej, kde sa venoval najmä bibliografii. Je autorom Súpisu slovenskej literatúry pre mládež a Bibliografie vydaní slovenských ľudových rozprávok 1845 – 1974.
Historik Slavomír Michálek (1962) sa síce nenarodil v Brezovej pod Bradlom, ale v pôrodnici v Myjave. Jeho rodičia žili v Brezovej, tu S. Michálek vyrastal, takže ho možno považovať za Brezovčana. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska XX. storočia. Okrem početných odborných historických publikácií napísal vedecké monografie o významných brezovských rodákoch, diplomatoch, Ján Papánek, politik, diplomat a humanista a Diplomat Štefan Osuský. Je aj autorom encyklopédie Brezová pod Bradlom – osobnosti (ne)známe.
O propagáciu Brezovej pod Bradlom sa výrazne zaslúžil rodák zo Starej Turej Peter Uhlík (1940 – 2023), ktorý 40 rokov učil na miestnej škole dejepis, zemepis a telesnú výchovu. Svojim žiakom vštepoval nielen vedomosti, ale aj lásku a vrúcny vzťah k rodnému kraju. V regionálnej tlači výrazne prispieval k popularizácii mesta a dejín Brezovej pod Bradlom. Bol veľkým znalcom života Milana Rastislava Štefánika a ako zakladateľ a dlhoročný predseda Spoločnosti M. R. Štefánika sa výrazne zaslúžil o šírenie jeho odkazu doma i vo svete. Napísal väčšinou spomienkové knihy V siločiarach ducha, Urobili ma Tatarom, Odrobiny spod katedry I. a II., V objatí rodných letokruhov a Dvoranka Mariška
Elo Šándor a sváko Ragan (Martin Lacko)
Literárny obraz mestečka pod Bradlom by nebol úplný bez povestného sváka Ragana. Vďaka tejto svojráznej postave sa Brezová dostala aj do humoristickej literatúry. Prototypom na vytvorenie sváka Ragana sa stal spisovateľovi Elovi Šándorovi (1896 – 1952), rodákovi z neďalekého Vrbového, typický brezovský garbiar Martin Lacko, ktorý sa narodil roku 1847 a zomrel roku 1931. O zoznámení Ela Šándora s Martinom Lackom povedal pre Slovenský rozhlas roku 1994 už spomínaný Peter Uhlík: „K pánovi Lackovi doviedol Ela Šándora bukovský pán farár, slovenský básnik Vladimír Roy. Ten priamo pri prvom stretnutí mu povedal, že má pre neho typ muža, ktorý mu poslúži na spísanie všetkých huncútstiev, ktoré on pozná a ktoré poznajú i ďalší Brezovčania. Elo Šándor veľmi dobre poznal brezovské prostredie, stretával sa s mnohými ľuďmi, s mnohými mládencami z Brezovej kedysi študoval, takže podarilo sa mu vytvoriť prototyp človeka, ktorý sa skladá z viacerých typov brezovských ľudí.“
Keď čítame knihu Sváko Ragan z Brezovej alebo pozeráme rovnomenný seriál, myslíme si, že život Martina Lacko bol veselý; bezstarostný človek, plný humoru a svet bol preňho gombička. Skutočnosť bola však iná. Martin Lacko zažil životnú tragédiu. Dve z jeho troch detí boli veľmi choré, a tak musel popredávať role, aby získal prostriedky na ich liečenie. Žiaľ, obe deti, syn a dcéra, zomreli v jeden deň – 20. marca 1908. Epitaf na ich hrobe hlása:
V lužko nemoci lehli sestra i brat
v jednu hodinu život dokonali,
zrjedkavost velká to
a mož byť len zázrak,
aby dva v jednom hrobe spočívali.
Dietky milované, sme vás radi mali
Bôh vás zamiloval. Jemu sme vás dali.
Niektorí kritici – napokon aj sám autor kapitoly Brezová v krásnej literatúre vo vlastivednom zborníku Brezová pod Bradlom Ján Juríček – vytýkali Šándorovi, že v trojzväzkovej knihe Sváko Ragan z Brezovej nie dostatočne správne reprodukoval brezovský dialekt a málo využil hovorovosť brezovského nárečia. Elo Šándor, akoby to tušil, už v predslove k prvému vydaniu Sváka Ragana z Brezovej ešte roku 1927 napísal: „Vo svojich kapitolách o svákovi Raganovi snažil som sa načrtnúť aspoň niekoľko príbehov z vlastností Brezovčana prýštiacich. Opakujem, len niekoľko, poneváč podobných je na Brezovej pod Bradlom ešte vždy veliké množstvo, ktoré dosiaľ perom zachytené neboli. Naši folkloristi mali by hojnú žeň pre svoje perá na Brezovej pod Bradlom.
Nie som Brezovčanom, iba „prespolným“, teda nelíčim vlastnosti svojho rodiska. Najnovšie ma moji brezovskí priatelia „štepeným Brezovčanom“ nakrstili. Som hrdý i na túto prezývku, lebo Brezovčan má byť prečo hrdý na svoj pôvod. Vždy som sa na Brezovej lepšie cítil ako kdekoľvek inde a menovite pred a počas vojny Slovák, národovec nachodil tu vždy skalopevný celok sebavedomých a neohrozených slovenských národovcov. Rád som vždy mal Brezovčanov. Priateľská láska k Brezovčanom, ich typický svojráz známy mne už od detských časov, viedli ma ku napísaniu tohoto dielka. Rád bych ním upozornil folkloristov, aby Brezovej pod Bradlom a vôbec podbradlanskému kraju venovali vďačnú pozornosť, lebo „žeň jest tu mnohá, jen dělníkú málo“.“
A takto sa zásluhou sváka Ragana – Martina Lacka, spisovateľa Ela Šándora, ale aj televízneho spracovania v hlavnej úlohe s Jozefom Kronerom stala Brezová aj symbolom zdravého sedliackeho rozumu, vtipu a chuti do života.
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Ružomberok | 3. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Liptovský Mikuláš | 4. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Senica | 5. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Nové Zámky | 6. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Vrbové | 7. časť
