Uskutočnili sa voľby do obcí aj krajov, víťazi sú nadšení a prezidentka jasá – ľudia si zvolili správne. No takže prvý komentár je na svete, teraz ho vládne médiá musia mnohokrát zopakovať, aby si tento názor osvojili aj občania štátu.
Na jasanie je miesto z hľadiska uchopenia pozície či usadenia sa blízko „válova“. Všetko je v poriadku aj z hľadiska legálnosti. Ak výsledky vezmeme z hľadiska obsahu demokracie, tak by mali byť kompletne zrušené – ony boli legálne, no neboli legitímne! Legitimitu získava moc iba vtedy, ak vládne so súhlasom nositeľa suverenity (demosu teda ľudu).
V čom je problém? Nuž demokracia – to je vláda ľudu, zastupiteľská demokracia zase vláda zástupcov, ktorých si tento ľud zvolí, teda slobodne vyberie. No ale to máme ako s akýmkoľvek iným úkazom – ak si objednáte 100-gramový rezeň a dostanete iba 45-gramový, tak je to síce rezeň, ale nie plnohodnotný rezeň. Odvoláte sa a budete chcieť nový a v plnej hodnote. Podobne ak máte pohár piva naplnený do polovice, tak sa môžete na čašníka aj rozčúliť. No a ak máte z demokracie polodemokraciu, tak by sa mali výsledky zrušiť a proces volieb zopakovať (na čiastočný finančný podiel účastníkov).
No a tie víťazstvá! Novinári sa vzrušujú nad skvelým víťazstvom doterajšieho primátora Bratislavy, veď získal až 60 percent hlasov –, ale iba tých odovzdaných, takže získal hlas asi 20 percent občanov Bratislavy a bude vládnuť všetkým. Toto nie je demokracia, ale paškvil demokracie. Václav Bělohradský to nazýva pléthokracia, čiže vláda náhodných.
Juraj Blanár: Povolebné zamyslenie
Také sú vraj zákony – ale nie sú slovom Božím, tvorcovia zákonov zabudli na podstatu demokracie, inak by bolo povinné kvórum, napríklad viac ako 50-percentná účasť, čiže nadpolovičná a víťaz by musel získať vyše 50 percent z odovzdaných hlasov. Dnes niektorí víťazi získali tretinu z toho mála odovzdaných hlasov a sú primátormi či starostami. Takto sa vysmievať občanom možno iba vtedy, ak mocní vedia, že občania prehltnú všetko a nestarajú sa o vedomé erodovanie demokracie.
Niektorí českí odborníci hovoria, že Európska únia aj Česko sa približujú k diktatúre, ja by som k tomu pridal aj Slovenskú republiku. Demos je v podstate adresátom politických rozhodnutí, nie je ich zdrojom! To je podstata problému.
Na Slovensku teda máme vládny systém s podivným zázemím: väčšina občanov nedôveruje vláde a prejavila vrcholnú nedôveru ku kandidátom na volené miesta vo verejnej správe. Všetci mocní si však užívajú moc. Takýto stav síce môže byť označený ako demokracia, no vo svojej podstate už rezignoval na jej podstatu – približujeme sa k demokracii ako slova bez obsahu.
Ako z toho von? No to je jednoduché: buď sa upevní existujúci stav, alebo sa revitalizuje demokracia. V prvom prípade nastane upevnenie exekutívnej a súdnej moci (vrátane polície a prokuratúry) – čo sa pomaličky, plazivo aj deje. V druhom prípade sa posilní právomoc ľudu (demosu), teda v prípade krízy musí ísť právo rozhodnúť občanom-voličom a nevyhovárať sa na zákony a ústavu (tie sú produktom politikov). No ak občania cítili nedôveru k politikom, tak napríklad v antických Aténach jednoducho politikov zosadili a nahradili inými. Ten stav sa veľmi podobal demokracii.
Juraj Draxler: Čo ukázali komunálne voľby
Viditeľne strany povyberali do volieb mnoho verných druhov, no s nízkym občianskym kreditom. Boli aj nezávislí kandidáti, no zostali „v utajení“, takže bez verejného kreditu. V internetovej ére sa nevedia poriadne prezentovať a tak zostávajú v tieni tých, ktorých majú veľké médiá protežovať. Potrebovali by sme internet ako „hlásnu trúbu“ demokracie. Na You Tube sa častejšie objavujú rozhovory so vzdelanými ľuďmi, ktorí vyjadrujú svoje názory na aktuálny stav, aj na trajektóriu vývoja. No mnoho mladých ľudí zaujíma najmä vlastná kariéra (nedivím sa tomu) a okolnosti, ktoré ich obklopujú, sú im ľahostajné. Zreteľne chýba niečo ako občianska výchova, teda vysvetlenie podstaty režimu doma a komparácia s inými režimami.
Neviem si predstaviť regeneráciu tzv. verejnoprávnych médií či odborné a nezávislé vysielanie súkromných médií. Kto by to urobil? Vláda a parlament určite nie, aj prezidentka je spokojná, keď médiá „nešijú“ do mocných.
Aj preto sa mohlo stať to, čo voľby priniesli – úspech malých ľudkov a pohŕdanie verejnosťou. Veď mohli ísť voliť a nešli, takže je to ich chyba a musia pykať. No to je ďalší krôčik k nedemokracii. Prečo má väčšina občanov pykať? Prečo sa poslanci (vyslanci ľudu) tvária, akoby sa ich to netýkalo? No preto, lebo hneď po voľbách rezignovali na zastupovanie ľudu (aspoň väčšina z nich). V demokracii ide o rozhodovanie celého občianskeho zastupiteľstva, v nedemokracii opozícia je len do počtu, nie je pripustená k rozhodovaniu.
Takže na rôznych úrovniach a v rôznom čase narážame na problém – čo s tou našou „demokraciou“?
Občania sa verejne nevyjadrujú, možné protesty sú dehonestované rôznymi prívlastkami, ľudsko-právne organizácie pravdepodobne slúžia donorom a nie ľuďom vcelku, odbory asi existujú a skutočné liberálne strany sú iba ilúziou, takže kvalitatívna zmena, to je na niekoľko desaťročí, povedzme na 20 rokov vývoja, strádania a narastanie hnevu. Ako spieval Jan Werich: „na shledanou v lepších časech“.
One thought on “Frčka do nosa demokracie – voľby na Slovensku”
Autor vystihuje aj moje dojmy z účasti na voľbách. Usporiadanie volebných lístkov bolo vrcholne neprehľadné a krúžkovanie bolo časovo náročné. Údaj „Sme rodina“ mohol viesť k zámene so Smerom a zlému krúžkovaniu. Kvôli dlhému čakaniu viacerí voliči odchádzali.
Stranou nechávam dôsledky neschopnosti niektorých opozičných strán dohodnúť sa na spoločnom kandidátovi alebo jeho otvorenej podpore.
K formálnej stránke platí aj vyvesená výzva vstupovať do volebnej miestnosti „so zapchatou papuľou“, hoci sa to nikde inde nevyžaduje, a zdržiavať sa tam čo najkratšie… Väčšina ľudí vrátane komisárov to ignorovala, ale vystrašených starších tam bolo veľa.
Pochybnosti vyvoláva aj jednofarebnosť výsledkov v rôznych častiach Bratislavy, na ktorú už v komentári upozornil pán Farkašovský.
Obávam sa, že tieto voľby sú varovaním pred priebehom prípadných parlamentných volieb.