Z denníka neobyčajnej ženy

Kráčam po mäkkom chodníku medzi  odkvitajúcim medvedím cesnakom, cez jemnú zeleň gaštanového lístia sa predierajú strapce svetla. Les je tichý, len tu a tam zo serpentíny zašteká pes, či zaklopká v pravidelnom rytme ďateľ. V mysli si nerušene nesiem dar. Poštár mi práve doručil knihu Majka Zentková Denník onkologickej pacientky (Vydavateľstvo Koruna 2023).

Čítala som jej záznamy na FB, každé ráno som otvárala ten denník a v duchu sa rozprávala s neobyčajnou ženou, vedkyňou, biofyzičkou, pedagogičkou, mamou, sestrou, dcérou, mojou blížnou, hoci sme sa nikdy osobne nestretli. Kedysi dávno ma na FB požiadala o priateľstvo, tieto vybrané priateľstvá na FB mi už dlho nahrádzajú strašnú propagandu, ktorá sa denne na ľudí valí a vypúšťa svoje jedy. Dozviem sa tu o nových knihách, o nových filmoch, o nových výstavách, no najmä o skutočnom premýšľaní. O našom domove. ( 18. november 2022 – Majka mala pred sebou necelé tri mesiace života): „Naplnila ma radosť z toho, že Slovensko je taká skvelá krajina. A potom som rozmýšľala nad tým, ako je možné, že ja väčšinou idem životom a nachádzam dôkazy o tom, v akej super krajine žijem, kým niektoré slovenské denníky sú každý deň plné horekovania nad tým, akí sú Slováci strašný národ a vôbec, všetko je tu zlé. Predstavujem si, že je to tým, že Slovensko je úplne bežná krajina, ako väčšina ostatných, len s niektorými špecifickými vlastnosťami. Keď si celú spoločnosť s jej názormi predstavíme ako guľu, potom každý pozorovateľ obsiahne výsek spoločnosti, ktorý závisí od toho, pod ktorým uhlom tú spoločenskú guľu pozoruje. No  a výber uhlov je vec voľby. Kto čo hľadá, to aj nájde. Tých, čo im nikdy nič na Slovensku nie je dobré, by sme mali ľutovať. Sú to zrejme nešťastní ľudia, prenasledovaní nejakými vnútornými nepokojmi. Byť spokojný tam, kde nás poslali, je dar. Dar šťastného života.“

Majka s vedeckou presnosťou zaznamenávala svoj každodenný život v čase liečby druhého útoku rakoviny, o ktorej vedela, že je konečná. Nič morbídne, je to kniha o plnohodnotnej osobnosti v čase, keď čas na prežívanie sa kráti. A komu sa nekráti? Písať „aby to fungovalo“, ako hovorí básnik Kamil Peteraj, to je veľké umenie, Majka mala naň talent. Sestra doktorky prírodných vied Márie Zentkovej Angelika mi napísala, že za iných politických okolností by bola chcela byť Majka novinárkou. Narodila sa však do rodiny vedcov a silno veriacich ľudí, v minulom režime to bol problém.

„11. september 2022

Môj otecko sa narodil v Starej Ľubovni a okrem rebelskej horalskej povahy si odtiaľ priniesol neuveriteľne silnú imunitu a fyzickú odolnosť. Zásadne chodil otvárať dvere návštevám bosý aj v snehovej metelici. Po celý život nosil do práce sandále naboso, až ho kolegyne prosili, či by si aspoň v ľadovej zime kvôli nim tie ponožky nedal, lebo pri pohľade na jeho bosé prsty v snehu dostávali zimnicu.

Od útleho detstva bol orientovaný na chémiu a fyziku, a tak sa v päťdesiatych rokoch logicky ocitol na Fakulte jadrového a fyzikálneho inžinierstva ČVUT v Prahe. Keďže ho rodičia nemohli finančne podporovať, počas celého štúdia pracoval v Tesle Přemyšlení na vývoji nízkošumového zosilňovača. Tonyho rodičia totiž odmietli vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva a obrábali sami svoje políčka, z ktorých odvádzali štátu kontingenty. A tak, keď Tony študoval v Prahe, chodili na neho z rodnej Starej Ľubovne udania, že ako syn kulakov by mal byť okamžite prepustený z VŠ.

Naša rodina už po niekoľko generácií miluje vysoké školy technického smeru, kde sa vždy, aj v tých najťažších neslobodných časoch, vedenie fakulty postavilo za študenta, ktorý bol odborne dobrý, a uchránili ho pred perzekúciami. Tak si aj Tonyho jedného dňa predvolali na študijné oddelenie a povedali mu: ,Píšu nám tam od vás, že vaši rodičia nestíhajú na poli, potrebujú vašu pomoc. Prodekan pre štúdium vám preto udelil tri týždne študijného voľna, choďte domov a pomôžte im.‘ A dali mu do ruky kópie všetkých udaní aj s menom a adresou odosielateľa. A to bolo všetko.

Po absolvovaní školy sa s maminkou presťahovali z Prahy do Košíc, a tu sme sa aj so sestrou narodili. Tony sa stal po čase známym vedcom v oblasti magnetizmu, a tak sa našou domácnosťou začali pravidelne preháňať skupiny vedcov rôznych národností, hovoriacich rôznymi jazykmi. Žili sme teda so sestrou takým zvláštnym životom, keď sme pestrú, stále sa u nás doma meniacu tlupu vedcov považovali za skutočných členov našej rodiny, a presne tak sme sa k nim aj správali. Svoje osobné problémy sme riešili či konzultovali aj s nimi.

* * *

Nedávno sme sa so sestrou rozprávali o tom, aká cudzia je nám dvom súčasná hysterická rusofóbia. A povedali sme si, že možno keby našou rodinou za tie roky neprešlo toľko úžasných vedcov z Ruska a Ukrajiny, židov i nežidov, tiež by pre nás Rusi boli len tí, čo k nám prišli v roku 1968 na tankoch. Tí naši však viedli dlhé diskusie o fyzike, recitovali básne, hrali na hudobných nástrojoch, boli takí múdri a láskaví, že mi každý rusofób dnes pripadá ako človek, ktorý nevie nič o živote.

* * *

Tony však mal kontakty aj za železnou oponou, najmä v Británii, a tak často u nás doma znela aj angličtina. Keď sa v Grenobli otváralo laboratórium vysokých magnetických polí, Veľká Británia nemala vhodného špecialistu v tejto oblasti, ktorý by v Grenobli viedol britskú výskumnú skupinu, a tak to ponúkli Tonymu. Stále miesto v Cambridge v pozícii vedúceho skupiny, pre maminku miesto cvičiacej na matematike pre fyzikov na tej istej univerzite a vhodné zázemie na presťahovanie celej rodiny. Po návrate z Británie šiel teda Tony za svojím šéfom a spýtal sa, či ho do tej Cambridge s rodinou pustia. ,Súdruh Zentko,‘ povedal mu jeho šéf, ,ak im v Cambridge stojíte za to, aby vám vytvorili vašu vlastnú výskumnú skupinu, boli by sme hlúpi, keby sme vás tam pustili. Aj nám sa tu zídete.‘

Časté výskumné výmeny medzi rôznymi britskými univerzitami a Košicami mali však aj jeden veľmi neblahý dôsledok. K profesorom, s ktorými si Tony porozumel najviac, patril profesor Peter Wohlfarth. Tony však netušil, že tento profesor je aj vysokým funkcionárom britskej pobočky Amnesty International. A tak jedného dňa, keď sa rodičia vrátili domov z práce, v našej rodinnej obývačke sedel za stolom celkom neznámy chlap. ,Súdruh Zentko, pôjdete so mnou.‘ A odvtedy nárazovo a nepravidelne otca niekam odvážali. Posledný rozhovor sa konal v januári 1989 počas Palachovho týždňa. Počas neho mu ponúkli emigráciu s celou rodinou. Cez Budapešť do Švajčiarska. Otec, ktorý o emigrácii neuvažoval nikdy, ani keď mu nedovolili oficiálne zobrať miesto v Cambridge, o ktoré veľmi stál, ponuku odmietol. ,Nie som emigračný typ,‘ povedal. ,Nebojte sa,‘ odpovedal mu zamestnanec Štátnej bezpečnosti, ,do Vianoc ste späť doma.‘

Keď sa v priebehu roku 1989 začali postupne na seba nabaľovať protestné akcie jedna za druhou, otec sa len usmieval a tipoval, či to potrvá naozaj do Vianoc. A keď to po 17. novembri konečne vypuklo, nechodil s nami na žiadne demošky. Vždy nám len povedal: ,Idete si zaštrngať na formálnu sprievodnú akciu?‘ A my sme šli. A radi. Lebo bez ohľadu na to, kto to celé pripravil a z akých dôvodov, na sprievodných akciách bolo vždy ľudsky teplo a fajn. A slobodne.“

Majka Mária Zentková pokračovala v otcovej a maminej dráhe – vyštudovala v Prahe na Karlovej univerzite fyziku a matematiku.

„17. september 2022

Keď som sa v roku 1990 vrátila po absolvovaní vysokej školy do svojich milovaných Košíc, všetko bolo zrazu úplne inak, ako keď som odtiaľ pred piatimi rokmi odchádzala. Na univerzite veterinárnej medicíny práve otvárali vysokoškolské štúdium v anglickom jazyku pre študentov z Izraela. A keďže, akokoľvek to dnes znie bizarne, v tých časoch nebolo na Slovensku veľa ľudí, ktorí boli schopní z fleku prednášať fyziku po anglicky, stala som sa vo svojich dvadsiatich piatich rokoch vedúcou predmetu biofyzika a mala som na starosti prednášky aj cvičenia. Naviac, keďže v Izraeli po ukončení strednej školy nasledujú pre všetkých povinné roky vojenskej služby, prvé roky som bola mladšia ako niektorí moji študenti.

Už môj prvý príchod na prednášku bol impozantný. Len čo som vošla do posluchárne, kde na mňa čakali dve desiatky študentov, všetci ma veselo pozdravili čau a budúci duchovný vodca krúžku sa ma hneď opýtal: ,Počuj, a nevieš, kto s nami vlastne bude mať tu biofyziku? Práve to tu rozoberáme.‘ ,No predsa ja,‘ odpovedala som rázne a zamierila si to rovno ku kecpultu a zložila si veci za katedru.

A takto sa začalo pre mňa nádherných trinásť rokov života, ktoré ma nesmierne obohatili a mali na mňa priam formačný charakter. Moji študenti boli totiž úplne iní ako tí, ktorých som dovtedy poznala. Keďže si za štúdium platili, chceli všetko pochopiť a zvládnuť. V žiadnom prípade nedali spolužiakovi opísať domácu úlohu či písomku, lebo ich ťažko nadobudnuté vedomosti bola draho zaplatená investícia do budúcnosti, a teda nebol dôvod len tak ňou plytvať pre budúcich konkurentov. Fyziku pôvodne nemali radi a úplne im chýbal základný matematický aparát. A tak som im urobila kurz fyziky na mieru. Popoludnia po prednáškach som trávila vo veterinárnej knižnici a čítala články v časopisoch Science a Náture a zbierala z nich dáta do mojich fyzikálnych príkladov. Výsledkom bol kurz, kde v kinematike behali ozajstné zvieratá, v hydrostatike sme riešili, prečo žirafa neodpadne, keď má taký dlhý krk, zvuk boli mačky a psy a delfíny a netopiere. A kde som nemala objektívne dáta zo zvieracej ríše, tam som si pomohla človekom. O nás je dát, vhodných do fyzikálnych príkladov, neúrekom. Moja taktika fungovala. Študenti, ktorí mali na začiatku problémy s riešením lineárnych rovníc, ku koncu semestra v pohode riešili rovnice logaritmické, lebo ozaj chceli zistiť, či sú za mŕtve delfíny pri havajskom pobreží zodpovedné sonary amerického námorníctva. A ja som bola očarená, lebo som ich učila, že fyzika je ako stavba domu, kde všetko so všetkým súvisí, a keď ju človek správne pochopí, príde na to, že tá istá vec sa dá vypočítať rôznymi spôsobmi. A oni uverili, a tak sa mi stávalo, že príklad z domácej úlohy v skupine spočítali troma rôznymi spôsobmi a z toho jeden mi osobne nikdy nenapadol a bol správny. Naučili sa ma pýtať na všetko z reálneho života, o čom sa im zdalo, že môže nejako súvisieť s fyzikou. Po prednáške som sa presúvala z veteriny do práce pešo, po bočných uliciach, obklopená strapcom študentov, ktorí sa smiali, vypytovali, komentovali. Došli so mnou vždy po vchod do budovy.“

Vždy chcela prísť všetkému na kĺb – aj svojej chorobe, aj liečivám, aj procesu bolesti – kde vzniká, po akých dráhach sa rozbieha, ktoré senzory v mieche vypína… A čo ona v boji proti tej bolesti môže urobiť. Modlí sa. Veľmi jej pomáha odriekanie ruženca, napríklad aj vtedy, keď sa na jednotke podávania chemo dostane na posteľ vedľa pacienta s alergickou reakciou na podávaný liek-jed. Bez modlitby, myslí si, by to asi po hodine strašného utrpenia, ktorého je svedkom, neprežila… Koľkých bolestí a trápení sme svedkami!

Zázračne sa v jej spomienkach mihne aj moje (naše) detstvo, kúpanie v rieke Hornád, kde ju prúd rieky s plávacím kolesom okolo pása unáša k splavu a silná otcova ruka sa ocitne pri nej vždy načas, kúpanie v Tel Avive, kde ju iná ruka cudzia zachráni v rozbúrenom mori. Počas dlhých nocí bez sna a spánku brázdi po svete a sleduje to, čo by mali zaznamenať profesionálne médiá, čo sa vo svete deje: epidémiu a rozvrat sveta. Zaznamenáva protesty žltých viest vo Francúzsku, ale aj demonštrácie v Moldavsku, kde utrápené ženy každú nedeľu kráčajú po ulici a bolestne prevolávajú heslá… kto v slovenskom mediálnom priestore to videl, okrem na smrť chorej ženy?!

Najsilnejšia je ale predsa len výpoveď o tom, s kým svoj boj po boku v poslednom štádiu rakoviny zvláda. Sestričky. Lekárky, lekári, zdravotníctvo, ktoré už dávno skolabovalo, len tie ženy a muži ho držia nad vodou – napriek absolútne neschopným ľuďom, ktorí by mali riadiť náš štát. Pred každými voľbami sa (nielen) Slovensko premení na cirkus plný plagátov, za ktoré si agentúry dávajú zaplatiť. Voľby sú tučný zárobok pri hre na pravdu, ktorá je čistá lož. Otravuje to. Ľudí ničí. Odporúčam každému, kto chce ísť voliť, venovať čas čítaniu knižky Majky Zentkovej. Jej životný príbeh je o to bolestnejší, že patrí medzi odvrátiteľné úmrtia. Koľko ich je? Kam sme sa to za tie desaťročia prepadli? Ako to, že sa nedokážeme vzbúriť? Nechceme tak veľa – chceme iba, „aby to fungovalo“.

Stretávam v tom zelenom lese samých dobrých ľudí. Samotných, s walkingovými palicami, so psíkmi. Pozdravíme sa, nikdy som sa nestretla s agresivitou, ktorá tak bučí zo všetkých médií. Ľudia dýchajú, smejú sa, rozprávajú, cvičia, behajú, chodia. Žijú. Americký neurológ Paul Kalanithi, ktorý vo svojich tridsiatich šiestich rokoch ochorel na rakovinu, napísal strhujúcu knihu (podobne ako Majka) Môj posledný výdych. Ani to nie je kniha o smrti, ale o zmysluplnom prežití každého dňa, ktorý nám je daný. „Vždy som vedel, že jedného dňa zomriem, iba som nevedel, kedy. Teraz, keď už mám stanovenú diagnózu, viem, že zomriem. Iba neviem, kedy.“

Aj Paul Kalanithi, aj Majka Zentková sú už za poslednými dverami, ocitli sa tam, kde sme už raz boli, iba si to nepamätáme, hovorí Majka Zentková. V ničote? A netrávime svoj prítomný život my v ničote? Sme tu a máme všetko vo svojich rukách.

(Použité fotografie sú z FB stránky Majky Zentkovej)

(Celkovo 1 004 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter